Kniha s velmi lákavým názvem Jak vychovat dobrého člověka: všímavé rodičovství sestává z úvodu a dvou částí, které jsou rozděleny na celkem 8 kapitol. Po této knize jsem sáhla právě kvůli jejímu názvu, bez hlubší znalosti jak mindfulness (všímavosti) tak rodičovství. Myslím, že většina z nás touží vychovat dobrého člověka a zajímalo mě, co mi tato kniha může k danému tématu nabídnout a o čem vlastně doopravdy bude.

První část se zaměřuje na každodenní mindfulness praxi a je plná různých technik a cvičení. V této části jde o to, aby se rodič naučil být k sobě všímavý, cítil své emoce, své tělo a své myšlenky a dokázal s nimi hladce pracovat. To je předpoklad pro všímavé rodičovství a navázání lepšího vztahu s našimi dětmi.

Druhý oddíl knihy je o aplikaci nově nabitých poznatků přímo na výchovu dětí. Nechybí opět praktická cvičení, najdeme zde celou řadu modelových situací, které se v životě rodiče běžně objevují. Po ruce jsou také návrhy jak se k takovým situacím postavit, tentokrát jinak, vědoměji a možná laskavěji k sobě i druhým.

Autorka, jenž je nyní mentorkou a koučkou mindfulness, se netají tím, že pro ni její vlastní rodičovská role byla velmi obtížná a musela na sobě tvrdě pracovat, aby se změnila a nastavila s dětmi lepší vztah. Tato upřímnost je velmi přibližující a zjemňuje tak dopad našich vlastních chyb ve výchovném procesu. Také se mi líbí, že situace a techniky popsané v knize jsou aplikovatelné a obohacující pro všechny naše vztahy, nejen ty s dětmi. Kniha je plná návodů a postupů, což pro někoho může být přesně to, co hledal, pro jiného může být kniha příliš direktivní. Jazyk je odlehčený, a hlavně lidský a srozumitelný. Nenajdete zde žádné složité teorie ani latinské názvy.

Knize bych vytkla, že je někdy velmi obsahově komplikovaná. Najdete zde velké množství informací na relativně malém prostoru 200 stran. Měla jsem pocit, že je zde obsáhnuta velká část vztahové psychologie, a to může být velká nálož. Také se místy nelze vyhnout poměrně velkým zjednodušením, což může vést k neúčinnosti technik a poté ke snížení sebevědomí trénujícího rodiče. Ve výjimečných případech mi přišlo, že některé techniky (meditace RAIN) jdou opravdu do hloubky a pro některé skupiny lidí, jako jsou lidé s psychózou nebo traumatem, mohou být rizikové. U těchto technik je vždy upozornění, že mohou vzbuzovat nepříjemné a náročné emoce, ale uvítala bych důraznější. Většina doporučení je však velmi pěkně podaná a naprosto bezpečná.

A konečně k naplnění mých očekávání. Myslím, že nevím o nic více, jak vychovat dobrého člověka, ale je mi mnohem jasnější, jak vytvářet všímavé, bezpečné, blízké a pečující vztahy se svými blízkými. A to není málo.

Díky knize Jak vychovat dobrého člověka, všímavé rodičovství, jsem měla poprvé možnost se začíst do literatury tohoto typu. Nikdy jsem jako máma dvou kluků nečetla takové knihy, protože mi nikdy neuměly pomoci, když jsem zrovna já řešila nějaký problém s výchovou. Vždycky jsem si říkala: „Ale oni tady se mnou nejsou a moje problémy jsou jiné.”

Jsem však ráda, že se tahle kniha ke mně dostala, protože jsem se nejednou větou musela zamyslet a říct si: „…ano to je pravda”. A já vlastně i hodně věcí používám v běžném životě, a o to vlastně jde, o uvědomování si něčeho. V knížce se totiž dává velký důraz na to, abychom cokoliv co děláme, dělali v přítomném okamžiku. Učím jógu. A vždycky na začátku říkám, nepřepínejte na autopilota, ale buďte se mnou, poslouchejte dialog, jak se do dané pozice dostat a také jak se z pozice vracíme, na co se zaměřit. A to je opravdu jedna z nejtěžších věcí v tomto uspěchaném světě a životě, kde chceme stihnout všechno a za každou cenu.

Přitom meditací pečujeme o svou mysl a nepotřebujeme k tomu nic jiného než svůj dech. Je tady přesně napsané: „Když se nadechujete, řekněte si nádech, když vydechujete, řekněte si výdech. Opravdu zkuste si tohle cvičení a uvidíte, že to není tak jednoduché, jak se zdá.

V knize je několik ukázek přesně těchto cvičení. Zastavte se a buďte přítomní.

Cvičení: Jak všímavě jíst rozinku

Stanovte si záměr

Podržte rozinku v ruce

Dívejte se na ni

Dotýkejte se jí

Přivoňte k ní

Vložte ji do úst

Ochutnejte ji

Spolkněte ji

Sledujte ji

Takové cvičení můžete dělat na cokoliv. Na to, když myjete nádobí, na to, když žehlíte, nebo se jdete jenom projít, myslet na přesně tu věc, kterou děláte a nechat ostatní myšlenky plynout. A také, když si hrajete s dětmi, nebo je něco učíte, vykládáte jim, buďte tam s nimi a prožívejte to s nimi. Nestačí jen být v místnosti na telefonu. Jestliže nejsme plně přítomni se svými dětmi, přicházíme o příležitost naladit se na jejich signály o tom, co prožívají pod povrchem. Přítomnost rodiče je zásadně důležitá pro optimalizaci šance, že vaše dítě bude v životě odolné a v celkové duševní pohodě.

Je to asi poprvé, co jsem se nestyděla za to, že si v knize podtrhávám a přepisuji moudra do svého diáře. Knihu nosím stále s sebou a asi budu i nadále, protože neustále vypisuji a listuji a praktikuji. Opravdu, mohla bych tady napsat všechny citace z knihy, ale to bych už celou knihu přepsala. Tato kniha se mi velice líbila a doporučuji všemi deseti.

Táto myšlienka a konkrétne rady sa skrývajú za názvom knihy – Jak vychovat dobrého člověka, ktorej podnázov je – Všímavé rodičovství. Kniha je z pera Hunter Clarke-Fields a napísaná na podklade životných skúseností a štúdia odborných prameňov. Ak s úlohou byť rodičom zápasíte, alebo hľadáte inšpiráciu – ako niečo zmeniť a zlepšiť, kniha prináša zaujímavý koncept. To podstatné z neho sa pokúsim priblížiť…

Keď som prvý krát držal túto knihu v rukách premýšľal som, či to je možné – spojiť koncepciu mindfulness a úlohy rodičovstva dokopy.

Predsa len mindfulness vedie k stavu, kedy všetko necháte plynúť… vďaka tomu si uvedomíte (všimnete) viac vecí, ale zároveň sa zriekate súdenia – nenecháte sa vtiahnuť do niečoho. Nechať všetko plynúť. Ako to ide dokopy s detským krikom, ale aj s konfliktami? V dnešnej dobe mnohí rodičia z detí urobili bohov a slúžia im. Nemajú čas na seba. Ako si ho nájsť pre chvíľu stíšenia?

A hoci to znie ako paradox, možno práve preto je mindfulness cestou k uvoľnenému rodičovstvu a teda k pokoju a k harmónií, ktoré napomáhajú tomu, aby človek v sebe rozvíjal dobro a stal sa dobrým človekom.

Cesta k sebe

Veľmi zaujímavý úvod ku knihe napísala Carla Naumburg:

„Moje prvé roky rodičovstva boli… jednoducho ťažké. Bola som vyčerpaná, podráždená a hlboko zmätená. Prežívala som pekné chvíle s deťmi a predsa som strácala nervy… Nasávala som všetky možné výchovné rady… čítala som knihy, navštevovala prednášky… Chcela som sa zmeniť… Nakoniec som začala navštevovať kurz mindfulness. Bola som pri tom k nemu skeptická. Zúfalo som však prahla po zmene.“

„Moja prax mindfulness zásadne zmenila moje rodičovské skúsenosti. Čím viac som meditovala, tým menej som bola reaktívna (mala viac pod kontrolou svoje reakcie). Čím viac som si všímala, že sa čo nevidieť rozčúlim, tým menej som sa v skutočnosti rozčuľovala…“

„V okamihu kedy som sa naučila upokojiť, uvedomila som si, že mám nový problém – netušila som, čo mám deťom hovoriť, keď plačú, keď hnevajú… pred tým som na ne kričala…“

„Škoda že som sa k tejto knihe nedostala pred desiatimi rokmi!“

Ako byť lepším rodičom

Samotná autorka knihy Hunter v úvode píše:

„Moje najväčšie úspechy v úlohe matky vzišli z neúspechov. A z jedného takéhoto neúspechu, sa zrodila moja cesta.“ Autorke knihy pri výchove pomohla kombinácia mindfulness, komunikácie a riešenia konfliktov. A práve o tom je táto kniha – ako sa inšpirovať a urobiť to po svojom, ale s rovnakým úspechom. Ako sa z ustráchaného rodiča stať láskavým a sebavedomým rodičom.

„V snahe zmeniť svoje návyky som čítala knihy, experimentovala, chodila na výcviky a získavala rôzne kvalifikácie. Rozhodla som sa využiť svoje dlhodobé štúdium mindfulness a začlenila ho do svojho života rodiča. Naučila som sa zachovať chladnú hlavu a vytvárať pevné vzťahy. Touto knihou by som Vás chcela ušetriť od pokusov a pádov a poskytnúť Vám svoj návod – ponúknuť Vám osem konkrétnych prvkov, vďaka ktorým sa stanete lepším rodičom a vychováte z dieťaťa dobrého človeka.“

„Pokiaľ ste podráždení, frustrovaní, sklamaní a máte pocit viny, pokiaľ kričíte, dupete alebo plačete – verte že nie ste jediní. Moje pocity boli podobné a mnohých ďalších rodičov tiež. Rozhodla som sa preťať ten bludný kruh.“

„To čo v knihe ponúkam, neberte ako hotovú vec. Vyskúšajte si to sami. Je dôležité, aby ste o tom premýšľali a uskutočňovali ich v praxi. A robili jednotlivé cvičenia. A hľadali svoju cestu. Kniha je „len“ inšpirácia.“

Všetci rodičia si želajú vychovať dobrého človeka. Niekedy sa to však javí ako nadľudský výkon. Ako nekričať… ako si poradiť s detskými výbuchmi hnevu, so spormi medzi súrodencami, so vzorom a plačom? Ako reagovať spôsobom, ktorý by nezranil? A je tu vôbec priestor, aby si rodič vymedzil aj svoj vlastný priestor?

Autorka vidí cestu v mindfulness – teda cez všímavé rodičovstvo, bez neustáleho hodnotenia detí, bez trestania a vyhrážania, ale aj s dôrazom na potreby všetkých – teda aj rodičov.

Táto kniha ponúka rôzne stratégie, postupy, meditácie, cvičenia a metódy výchovy pomocou mindfulness. A je napísaná na podklade života, teda autorkiných skúsenosti pri sprevádzaní (nielen) vlastných detí.

Kniha sa skladá z 2 častí a z 8 kapitol. Prvá časť vedie k zmenám v prístupe a v prejavoch – zanechať to, čo treba zmeniť. Druhá časť kladie dôraz na výchovu po “novom”.

Ako zachovať pokoj

Prvá kapitola hovorí o tom, ako zachovať pokoj a ako napriek stresu si zachovať chladnú hlavu. Hovorí tiež o tom, ako vypnúť autopilota a prevziať kontrolu nad rozhodnutiami. Isto to poznáte – v tej trme vrme sa necháte strhnúť, robíte unáhlené rozhodnutia a vyrieknete slová, ktoré ste nemysleli vážne. Prečo to nezmeniť?

Akcia, reakcia

Druhá kapitola hovorí o spúšťačoch. S deťmi trávime veľa času. Či chcú, alebo nie… či my chceme, alebo nie… k slovu sa dostanú rôzne zranenia, ale aj mechanizmy, ktoré s deťmi priamo nesúvisia. Je dobré takéto spúšťače objaviť a pomenovať a v neposlednom rade s nimi pracovať. Hovoria niečo dôležité o nás. Keď sme už pri tých spúšťačoch, tak mnohí ako problém riešime hnev a krik. V tejto kapitole sa im venuje pozornosť. Aký je zmysel hnevu? Prečo je dôležitý? Dá sa to aj bez kriku? A ako takýmto “veciam” predchádzať? Viac v knihe.

Postoj prijatia seba

Tretia kapitola hovorí o prijatí seba a láske k sebe. Ak zmeníme prístup k sebe, zmeníme aj prístup k druhým. Ak kritizujete seba, ak posudzujete seba, budete takí k druhým. Aj k deťom. Čo keby sa to podarilo zmeniť. Nehovoríme tu o zbavení sa zodpovednosti. Ste zodpovední za to, čo sa stalo. Ale aj keď ste neuspeli, alebo sa vám niečo nepodarilo, máte vo svojich rukách, ako s tým naložíte. Práve pre deti môžete byť vzorom – ako situáciám čeliť. Ako ich zvládnuť. S pokojom. Je v tom kus blízkosti, spolucítenia, zdieľania, empatie, ale aj ľudskosti. Ľudskosť, nie je slabosť. Je spojená s dobrom. Treba sa tiež učiť trpezlivosti.

Ako pracovať s emóciami

Bolesť, hnev, vzdor a mnohé iné emócie, sú náročné aj pre nás a to by sme mali mať určitú zrelosť. O to ťažšie je pre nás zvládať tieto emócie u detí. Hlavne, keď nám na nich záleží a berieme to osobne. Ako s emóciami pracovať? Ako v tom pomôcť deťom? Práve tu je priestor pre všímavosť a prijatie. Prijať ich ako prejav stavu a pracovať s nimi. Hľadať, čo nám chcú povedať. Okrem toho niekedy sa necháme emóciami pohltiť, niekedy nás prevalcujú alebo ich potlačíme. Nič z toho nie je riešením. Čo s tým hovorí štvrtá kapitola…

Ako sprevádzať

Piata kapitola je veľmi zaujímavá. Uznajte sami. Často máme sklon čím skôr riešiť problémy, s ktorými prichádzajú deti. A s tým sa spájajú dva problémy. Jednak riešime veľa veci za nich a nemajú sa ako a kedy naučiť riešiť problémy. A za druhé, často nás to paradoxne vzďaľuje od seba. Kladieme totiž dôraz na rýchle riešenie a pokoj, miesto toho, aby sme pochopili. A dochádza k nedorozumeniam a narastá múr neporozumenia medzi nami. Dôraz je tu na načúvanie a teda všímavosť. Pýtať sa a vypočuť. Byť dieťaťu na blízku. A zasiahnuť, len keď je to nevyhnutné. Veď aj my v živote s tým máme skúsenosť – niekedy potrebujeme pomôcť, ale skoro vždy vypočuť. Máme skôr sprevádzať, než riešiť. A pre sprevádzanie je dôležité pochopiť…

Dotýkať sa slovami

Šiesta kapitola nadväzuje na piatu, keď kladie dôraz na komunikáciu – voliť tie správne slová. Je to tiež snaha vyhnúť sa vyhrážaniu, rozkazom, obviňovaniu, či urážaniu. Toto všetko deformuje to, čo chceme povedať. Kazí to celkový dojem, ale aj dobrý úmysel. A narúša to vzťah. Že to nie je ľahké? To nikto netvrdí. Preto je o tom celá kapitola… pomocou v tejto veci sú hranice. Učíme sa stanoviť a zachovať hranice. A tomu treba viesť aj deti.

Spoznať pravdu

Či chceme, alebo nie, bude dochádzať ku konfliktom. Rodič je ten, ktorý má pomôcť pri ich riešení. Má ten vplyv a autoritu. Aj tu je dôležité pochopiť. Bez toho nevieme, čo sa stalo. Častejšie však skĺzneme do roviny sudcu. A dávame tresty. To paradoxne spojí deti proti rodičovi a chýba im pocit zodpovednosti voči druhému človeku. Akoby všetko bolo možné, ak nablízku nie je autorita. Staviame potom seba v dospelosti do pozície autority a nedodržujeme pravidlá, predpisy, či zákony. Konflikt vzniká na základe potrieb. Riešením je preto riešiť tieto potreby a viesť k hľadaniu riešenia, ktoré berie ohľad. Inak budeme klásť potreby nad druhého človeka a nebudeme mať problém privlastniť si niečo, čo nám nepatrí. V živote často musíme spolupracovať a hľadať kompromisy. Konflikt vedie k špirále násilia.

Vytvoriť domov

Poslednú ôsmu kapitolu by sme mohli nazvať, ako z domu vytvoriť domov. Miesto, kde je pokoj a harmónia, alebo ak chcete rovnováha. Čo všetko to obnáša? Budovanie vzťahu. Tráviť spolu čas. Zdieľať sa, rozprávať, dotýkať… Tráviť čas spolu, výlety, hry, ale aj zapojenie do prác v domácnosti – primerane možnostiam a veku. Kapitola prináša aj množstvo výchovných rád, stratégií a metód, ktoré sú odmenou pre tých, ktorí to s knihou dotiahli až sem : ). Preto viac neprezradím.

.

O mindfulness som prečítal viac kníh. A predsa ma toto uplatnenie, toto inšpirovanie rodičovstva cez mindfulness prekvapilo. Našiel som tam veľmi veľa zaujímavých prvkov, ktoré často dosť radikálne otriasajú našimi predstavami. Niekedy sa kľúč k riešeniu skrýva v niečom skrytom a paradoxnom. V tomto duchu táto kniha je dosť blízka koncepcií Jidiše kop – hľadať riešenia tam, kde by sme ich nehľadali. Dosť bolo teórie. Ak sa tých zmien bojíte, pokojne začnite jednou a uvidíte sami. A áno, siahnite po knihe, pretože ja som sa len pokúsil ju priblížiť. Čítať originál je lepšie, než „komentár“. Veľa pokoja na ceste!

PS.: spomínam si na jeden „príbeh“. Pri prvom dieťati, keď rodičia išli na „akciu“ do mesta prvý krát od jeho narodenia a nechali ho doma pod dohľadom inej osoby. Tak x krát telefonovali, či je v poriadku. Zjavne z toho večera veľa nemali. Pri druhom už zavolali „len“ tesne pred a po akcií. No a pri treťom nechali „opatrovateľovi“ svoj telefón ale s „varovaním“ – volať, len keby sa niečo stalo. Tento príbeh nehovorí o neláske. Skôr pripomína dôležitosť hraníc a „nepreháňať“ to tam, kde to nie je potrebné. Jednou z hlavných úloh je naučiť deti samostatnosti. To sa nevylučuje so snahou – vytvoriť im domov…