Perfekcionizmus je niečo, čo v nás žije ticho. Nie je to choroba, ani porucha – je to životný štýl, spôsob, akým si organizujeme svoju námahu, svoje myšlienky a čas. Možno ste si nikdy nepovedali: „Som perfekcionista.“ A predsa sa v jeho znamení môžete pohybovať každý deň. Často ani nezbadáte, že vám diktuje, čo a ako máte robiť.

V texte, ktorý nasleduje, sa pozrieme na perfekcionizmus z viacerých uhlov: čo ho poháňa, aké má prejavy a následky, a ako sa s ním dá žiť tak, aby vás nevyčerpal. Budeme sa inšpirovať príbehmi, obrazmi a filozofiou – lebo niekedy je práve príbeh a rozvaha tým, čo dokáže otvoriť oči. Podkladom nám bude kniha Nemusíš být perfektní od Ann Marie Dobosz. Rád by som perfekcionizmus prirovnal ku košeli, ktorú sme ušili na seba. Problém je, že nám nepasuje. A nie je ľahké si to pripustiť…

Výkon, ale aký?

Perfekcionizmus predstavuje postoj, ktorý človek má k sebe, k svojmu hodnoteniu a k výkonu. Tým že je to niečo, k čomu sme v určitom okamihu dospeli, dá sa s tým pracovať a časom to zmeniť.

Samotný perfekcionizmus predstavuje túžbu po dokonalosti. Zosobňuje v sebe vytrvalosť, cit pre detail, zodpovednosť, zmysel pre kvalitu a vysokú svedomitosť. Človek sa naozaj snaží a dá do toho kus seba a veľa svojho času. Tak kde je problém? Vo vnútornom nastavení.

Často sa rozlišuje zdravý a nezdravý perfekcionizmus. Zdravý a teda adaptívny perfekcionizmus je v rozhodnutí robiť veci dobre, v ochote priznať si chybu, ale aj v rozhodnutí v určitom okamihu si povedať – že je to dosť dobré a mať radosť z výkonu. V tomto okamihu perfekcionizmus je akoby postojom – urobiť všetko preto, ale v určitom čase a za určitú cenu. Vtedy môžeme cítiť spokojnosť a začať sa venovať niečomu inému… Úlohu sme splnili. Tak vo co go? Nezdravý a teda maladaptívny perfekcionizmus je tlakom urobiť to, bez chyby, je tu strach zo zlyhania, ale aj sebakritika. Už nejde o to urobiť to dobre, ale dokonale. Ale čo to je dokonalé? Strach zo zlyhania – že to nebude dosť dobré. Bez chyby – to je dokonalé. Ale ako často sa to dá bez chyby? Nie sme stroje. Sebakritika, to je náš vnútorný kritik. A ak nie je spokojný, bude nám kaziť radosť z výsledku. Neskôr sa môže objaviť snaha odložiť úlohu. Bojíme sa zlyhania. A keď dlhodobo kladieme dôraz na výkon, potom môžeme smerovať k vyhoreniu, ale aj k depresií, objaví sa hnev, frustrácia, môže tu byť aj riziko rozhodnúť sa nebyť.

Tlak na výkon

Samotný pojem perfekcionizmus sa objavil v 17 – 18 storočí. Ale používal sa vo filozofií ako cnosť dokonalosti, či cnosť človeka a v morálnom/ etickom zmysle ako nárok – konať dobro. To čo má byť dokonalé, musí byť dobré (teda podľa pôvodných kritérií, v podobnom duchu sa o dokonalosti hovorilo aj v kráse).

V psychológií sa tento pojem objavil až v 20 storočí a začal sa používať v súvislosti s osobnosťou človeka. Sigmund Freud a jeho nasledovníci si všímali hlavne určité rysy spojené s perfekcionizmom, ako snaha o kontrolu, svedomitosť, strach urobiť chybu. Od 70 rokov 20 storočia začal byť skúmaný ako osobnostná črta spojená s úzkosťou, strachom zo zlyhania a s vnútorným kritikom.

Okrem perfekcionizmu treba spomenúť aj vyhorenie. To sa objavilo v roku 1974. Vyhorenie sa spájalo s nasadením, s prácou s ľuďmi, ale aj s vysokými nárokmi na seba. No a ako už tušíte, jedným z hlavných rizikových faktorov vyhorenia je práve perfekcionizmus.

To čo perfekcionizmus spája s vyhorením je tlak na výkon.

Budú Vás obdivovať

Predstava perfekcionistov. Premýšľali ste niekedy nad tým. Aké by to bolo byť perfektný? Ľudia by Vás obdivovali, hovorili by o Vás, spomínali a chválili Vás. Hovorili o Vás s úctou. Niektorí by aj slzu vyronili. A bolo by tam aj veľa kvetov. Kvety sa spájajú s významnou osobnosťou. Často vidíme, že niekto dostane kvety. Príde Vám to ako pekná predstava? Ešte raz. Budú vás spomínať a chváliť, uronia slzu a zasypú Vás kvetmi. Čo sa dá robiť, pohreb už je taký… Nie je náhoda, že to čo je piedestál perfekcionizmu, sa v podstate prekrýva s obrazom pohrebu. A nie je to zlá predstava. Ale to čo sa spája so záverom života a s celým jeho ohodnotením, chceme tu a teraz. To je ten tlak na výkon.

Úspech, ale za akú cenu

Možno ste videli a možno nie, jednu časť seriálu Frasier, kde dostal cenu za celoživotné dielo. Sníval o tom, túžil po tom a pracoval na tom, aby ju dostal. Hnalo ho to dopredu. A keď ju prebral, poďakoval sa za ňu a povedal niečo v zmysle – teraz keby som vedel, čo zo životom. Čo s jeho zvyškom. Dosiahol „dokonalosť“ a čo ďalej? A spustila sa u neho kríza. Ukázalo sa, že lipol na tej cene, nič iné nemal. To je negatívum výkonu. Všetko vsadíme na jednu kartu. V snahe byť dokonalý a perfektný. Keď to vyjde, čo ďalej? A keď to nevyjde? Čo potom? Chcem povedať, že treba preto urobiť veľa, ale nie za každú cenu. A to v čom sa snažíme byť naozaj dobrí, nesmie byť jediné, čo naplňa náš život…

Realita vs. fikcia

Možno k pochopeniu pomôže aj druhý príbeh a obraz z Frasiera. Bola tam taká časť, kedy Niles už konečne mohol byť s Daphne. On si ju za tie roky zidealizoval. Bola preňho dokonalá. Priam sen. Lenže to nebola realita. Ona nebola dokonalá. A nedokázala sa s tým vyrovnať. Kto by ten tlak uniesol? A tak začala jesť. A jedla a jedla. A vďaka tomu priberala a priberala. A Niles si nič nevšimol. Stále žil v predstave, kde Daphne mala úzky driek a nádherné červené šaty. Ako sa ukázalo, Niles miloval ideál, nie konkrétneho človeka. A ten ideál sa v jeho očiach nemenil. Dokonalosť bola projektom mysle, nie skutočnosti. Musel sa vrátiť na zem.

Ideály sú dôležité ako smerovník. Môžeme sa nimi inšpirovať. Skutočná radosť je spojená s realitou, nie s ideálom. Koľko krát v živote môžeme vyliezť na vrchol? Dosiahnuť dokonalosť? Je to vôbec v našich silách? A ak raz, budeme sa radovať len raz? Nie je to málo? A budeme sa vôbec radovať? Nenájdeme si dôvod, pre ktorý to pre nás nebude stále dosť dobré?

Inšpirovať sa

Kľúčom k pochopeniu ideálu je slovo inšpirovať. Ideál je v skutočnosti ťažko uchopiteľný. Ak by mal byť všeobecný, potom by „nároky“ museli ísť dole – aby ho dosiahli všetci. A ak by mal byť tlakom na výkon – potom by nároky mali stúpať hore, ale potom ho napriek snahe dosiahnu len niektorí, možno jeden. Už vidíte, aký bič sme to na seba uplietli?

Čo je zlé na tom byť dobrý? Poznám niekoľko reštaurácií v rôznych mestách – viem že sa tam dobre najem. Nepotrebujem, aby medzi sebou súperili – ktorá je lepšia. Každú z nich mám rád.

Cesta ideálu by viedla k strate niečoho jedinečného. Už by sme veciam a svetu nedávali svoj rukopis. To čo robíme, má naše čaro. Ťažko sa to vysvetľuje. Ale pripomínajú to slová, keď niekto odíde a ostatní spomínajú, že ostalo prázdno, ktoré nikto a nič nezaplní. To sa stáva, keď človek prenechá priestor svojej jedinečnosti a zanechá nezmazateľnú stopu. Keď je sám sebou.

Ideál vs. kríza

Svet ideálov. Vráťme sa k Frasierovi a k jeho kríze. Ideál dosiahol a svet sa mu zosypal.

Samotná idea, ale aj snaha o dokonalosť nenahrádza celý život. Ak by všetko stavil na jednu kartu, potom sa môže objaviť kríza z toho, že sa mu nedarí dosiahnuť cieľ. A tak bude stále nespokojný. Môže stratiť zmysel pre realitu. Bude natoľko posadnutý aktivitou, že všetko ostatné pre neho prestane existovať. Môže sa tiež objaviť kríza identity – kto som, ak sa mi ideu nepodarilo dosiahnuť? Na čom stojí moja hodnota? Námaha bez želaného výsledku vedie k únave, ale aj k vyčerpaniu. A objavuje sa riziko vyhorenia, ale aj hnevu. Niekto za to musí niesť zodpovednosť. Ale aj dosiahnutie cieľa sa spája s krízou – to čo hnalo dopredu, pominulo. Čo ďalej?

Cestou ako odolať ideálu je klásť dôraz na rovnováhu – dávať si primerané ciele a presmerovať ťažisko z dosiahnutia cieľa, na vynaloženie námahy. Napíšem to takto, zopár krát sa mi ako turistovi nepodarilo dosiahnuť nejaký vrchol napriek námahe. Ale bolo to ok, pretože okolnosti neboli priaznivé. Samotná námaha nemusí stačiť. A okolnosti, tie do istej miery nedokážem ovplyvniť. Ak však kladiem dôraz na to, čo som mohol urobiť a ak som to urobil, potom napriek tomu že som nedosiahol cieľ, môžem cítiť spokojnosť. Tí ktorí v hierarchií pred námahu dajú dosiahnutie vrcholu, sa nemusia vrátiť…

Kde sa berie perfekcionizmus

Zamýšľali ste sa niekedy nad tým, kde sa v nás berie perfekcionizmus?

Perfekcionizmus nikdy nevzniká z jediného dôvodu. Väčšinou je to kombinácia viacerých faktorov – vonkajších a aj vnútorných.

V prvom rade je tu vplyv prostredia. Ak sme vyrastali v prostredí, kde sa kládol dôraz na výkon… kde láska bola podmienená úspechom. Ovplyvniť nás mohol aj rodič, ak bol perfekcionistom. Tento tlak prostredia časom na seba berie podobu vnútorného kritika a ten nám hovorí, že nestačí byť dobrý, treba byť výborný. Ak máme prehnané očakávania, ktoré preto len málokedy dosiahneme, nemôže to skončiť inak ako nízkym sebavedomím a sebahodnotením. Začneme mať pocit, že nie sme dosť dobrý a vzácny. A toto všetko zosilňujú sociálne siete, kult výkonu, ale aj tlak prostredia (kolektív, priatelia). Ale aj my sami, keď sa napríklad neustále porovnávame, alebo živíme v sebe negatívne myšlienky. Možno si spomeniete na myšlienku, že nič tak neznehodnotí cenu auta vo vašich očiach ako to, keď si sused kúpi nové.

Paradoxom je, že perfekcionizmus často vzniká ako obranný mechanizmus – sľubujeme si od neho, že nás ochráni pred kritikou a odmietnutím. Stačí byť dosť dobrý. Lenže pomerne rýchlo si tým začneme ubližovať my sami. A je možné, že viac, než by nám ublížila občasná reflexia a spätná väzba, si ublížime my sami…

Urobiť, čo sa dá

Perfekcionizmus neexistuje. No vážne. Viete si predstaviť – byť perfektný v niečom? Dokonalosť by predsa mala byť vo všetkom. Nielen v jednej oblasti. V skutočnosti každý človek má oblasti, kde je silný a kde má slabiny. Je to prirodzené. Tie silné môže ďalej rozvíjať a tie slabé pretvárať. To čo vieme dosiahnuť už bolo pomenované – urobiť čo je v mojich silách. A prijať fakt, že to nemusí stačiť. Človek môže byť dobrý naozaj v niečom. Možno je tých oblastí pár, ale nie vo všetkom. Blížia sa olympijské hry. Dokážete si predstaviť človeka, ktorý by vyhral všetky disciplíny? Aj vyhrať jednu je veľký dar. A koľko námahy to vyžaduje! Vyhrať viac ako jednu je naozaj výnimočné. A ako ďaleko je to od dokonalé. Prenechajme dokonalosť gréckym bohom. Medzi nami dievčatami, ani tí neboli dokonalí a mali svoje muchy…

Ísť vlastnou cestou

V skutočnosti by nás miesto dokonalosti mala „zamestnávať“ celistvosť. Prijať seba, Pracovať na sebe. Ísť svojou cestou. A jednotlivé ideály mať ako majáky niekde v diaľke. Každý deň sa posunúť. Dozrievať ako dobré víno. A neustále rásť. Vedeli ste, že aj vďaka chybe môžeme rásť? A chyba je predsa v rozpore s dokonalosťou. Chyba a teda nedokonalosť sa spája s človekom a s ľudskosťou. Nie sme stroje.

Jadro perfekcionizmu

Keď som tak nad tým premýšľal, jadrom perfekcionizmu je motivácia.

Prečo to vlastne robím? Čo ma k tomu motivuje? Ak je mojou motiváciou robiť veci dobre, potom ani prípadná chyba či neúspech nie je problémom. Viem, že patria k životu. To je motivácia smerom k niečomu. Niekam smerujem ako človek. Problémom je, ak mojou motiváciou je únik pred niečím. Pred kritikou, odmietnutím… vtedy pre chybu či neúspech nie je miesto. To sa nesmie stať! Perfekcionizmus tu je motivačnou stratégiou na prežitie v prostredí, kde bola hodnota podmienená výkonom.

Je tu taký paradox. Keď je motiváciou idea ako inšpirácia, potom rastieme. Ak je motiváciou strach, potom vyvíjame na seba tlak, prežívame strach, dokážeme dosiahnutiu idey obetovať všetko, aj vlastné zdravie. A paradoxne, dosiahnutie idey, ale aj jej nedosiahnutie sa spája s krízou. Buď preto, že ju máme a už nemáme prečo žiť, alebo preto, že ju nemáme a nemáme prečo žiť. Logické nie?

Jadrom perfekcionizmu je aj porovnávanie. Pri porovnávaní nám ostatní nastavujú zrkadlo – ako na tom naozaj sme. A my sa môžeme nimi v dobrom inšpirovať. Alebo v zlom porovnávať. Problém je totiž v tom, že skoro vždy nájdeme niekoho, kto je v niečom lepší. A tak nakoniec budeme mať pocit, že nestojíme za nič (aj keby sme mali nadpriemerné výsledky). Je to tyrania ideami a výsledkami. Tlak privádza k životu strach a ten nás ženie do porovnávania – zisti, ako na tom si! A kruh sa uzavrel. A tak je tu ďalší paradox – perfekcionizmus nie je túžbou byť dokonalý, ale strachom byť priemerný v očiach iných. A svet sociálnych sietí to žiaľ len zhoršuje.

V jadre perfekcionizmu je hodnota seba. Človek, ktorý má zdravú sebahodnotu, dáva si reálne ciele a nestavia svoj život na úspechoch, ale na tom, že bol sám sebou, že podal výkon. Ak urobím čo je v mojich silách, môžem byť spokojný. To či dosiahnem aj úspech, to už nie je len v mojich rukách. Tak prečo sa tým trápiť? Človek so zdravým sebahodnotením dokáže prijať chybu. Dokáže tiež odmietnuť chybu, ktorá nie je jeho. Ale hlavne, nepotrebuje si dokazovať, že má hodnotu. Sebahodnota je kľúčová v tom, čo dovolíme iným, aby si dovolili smerom k nám.

Obeta života

Byť perfektný nie je jednoduché. Je to náročné. Stojí to veľa síl a času. Môžete sa spýtať športovcov. Alebo ľudí, ktorí niečomu zasvätili svoj život. Akú cenu má byť naozaj dobrý v niečom. A túžba po perfekcionizme ide ešte ďalej – nestačí byť dobrý – ale je tu túžba byť najlepší. Za každú cenu. Aká je to cena? Čas.

Jedným z hlavných znakov perfekcionizmu je, že človek cieľu podriadil všetko. Je to nerovnováha v živote. Jednej veci človek podriadil všetko. A tá sa zmenila na čiernu dieru. Skončilo v nej všetko. Časom. Vzťahy, priateľstva, iné záľuby. Ako by neexistovalo nič iné. A časom ani neexistuje. Túžba po perfekcionizme časom zaberie všetok čas a doslova vysaje z človeka energiu.

Poznám ľudí, ktorí pre štúdium dali bokom vzťahy… pre kariéru bokom deti… pre prácu vzťah… a tých kombinácií je veľa… Žiaľ. Aby bolo jasné. V živote je bežné, že sa objaví obdobie, kedy treba potiahnuť a niektoré veci idú bokom. To je prirodzené. Tu však ide o dlhodobý jav a obetovali ste tomu všetko. Všetko ste vsadili na jednu kartu. Ak neuspejete, nič Vám neostane. Ešte len potom to bude kríza…

Perfekcionizmus sa nemusí prejaviť tým, že ste v niečom naozaj dobrý. Niekedy k tomu nie je potrebné toľko času a svoje zohrajú aj danosti, či genetika. Perfekcionizmus sa preto prejavuje tým, že ste dosiahnutiu niečoho obetovali všetko. A paradoxom je, že napriek tomu nemusíte byť najlepší, dokonca ani nemusíte byť naozaj dobrý.

Perfekcionizmus a hodnota

A je tu ešte jeden paradox. Dajme tomu, že by ste boli perfektní naozaj v jednej oblasti. A čo ostatné? To dokonalé by predsa malo byť vo všetkom. Michelangelov Dávid, ktorý je nielen pekný, ale aj inteligentný, má dobré auto a zaujímavú prácu a ten zoznam snáď ani nekončí. Botticelliho Venuša, ktorá je nielen pekná, ale dokáže uvariť a upiecť všetko čo neutečie, čaká na Dávida doma a tu tiež zoznam ešte môžeme dlho pokračovať… Kde to skončí?

Byť dokonalý je nemožné. Časovo, biologicky, ale aj psychicky. A nie je dobré byť dokonalý v jednej oblasti. Lebo by to bolo na úkor všetkých ostatných. Čo je potom dobré? Byť dobrý vo viacerých oblastiach. A to je reálny cieľ…

Bolo by rizikom zúžiť identitu na jednu vec. Akoby naša hodnota nestála na ničom inom. Nie sme predsa predmetom, ktorý má konkrétne využitie a keď nie je „schopný“ plniť svoju funkciu, skončí na smetisku…

Zdravá sebahodnota stojí na viacerých „nohách“: práca / štúdium, vzťahy, záľuby a vnútorný / duchovný svet…

Mnohí lipnú a túžia po perfekcionizme, pretože v skutočnosti túžia po hodnote, teda mať pocit, že sú hodnotní. Ale skutočné ocenenie, pocit že som dobre naložil so životom sa nespája s perfekcionizmom…

Od Syzifa k fénixovi

Perfekcionizmus často pripomína Syzifa a jeho tlačenie balvanu do kopca. Ten antický príbeh hovorí, že keď je pod vrcholom, balvan sa vyšmykne a skotúľa nadol. A Syzifos musí začať odznova. A tak stále znova a znova. Za trest. A do nekonečna. Balvanom sú tu ideály a prehnané ciele. Tlačenie balvanu je snaha byť dokonalým. Vrchol, to je cieľ / ideál. Ktorý napriek snahe nedosiahneš. Čím viac sa snažíš, tým je balvan ťažší. Únava ti podlamuje nohy. A balvan sa vykĺzne. A keď dopadne na dol, objaví sa zúfalstvo, hnev, frustrácia… Motivácia ho ženia nahor, ale zároveň mu berie energiu.

A práve tu niekde sa perfekcionizmus bytostne prekrýva s vyhorením. Keď ten balvan padne, možno nie prvý raz ale pri ďalšom. Keď námaha nevedie k želanému cieľu. Prichádza vyhorenie. Znovu sa k nemu vraciame. V istom okamihu je perfekcionizmus s vyhorením takou tou dvojičkou. Keď máš jednu, máš aj druhú…

V tom okamihu tam nie je len fyzická únava, ale aj psychická. Doslova existenciálne vyhorenie. Na čo to všetko? A prečo? A vtedy sa objavuje ďalší paradox. Perfekcionizmus ti sľuboval, že ťa ochráni pred kritikou, dá ti pocit sebahodnoty a zmyslu. Ale pri neúspechu nič z toho neplatí. Vyhorenie prichádza ako existenciálny bod zlomu. Ako by sme zlomili nad sebou palicou. A čakáme… Ale samé od seba nič nepríde. Vyhorenie je posledná záchranná stanica – ak sa človek rozhodne prehodnotiť svoj život. Neúspech a reálna skúsenosť dáva silu zmeniť priority. Ilúzia dokonalosti skončila, objavíme cestu zmyslu?

Ak si nanovo usporiadame priority a hodnoty, z toho zlyhania môže povstať bájny fénix. Môže nás to zmeniť. Ako keď sa Gandalf šedý zmenil na bieleho. Bol to on a predsa na úplne inej rovine.

Prejavy perfekcionizmu

Mnohí sa pri tlačení svojho balvanu do kopca tvária ako elegáni, aby po jeho skotúľaní zistili, že v skutočnosti boli za hovnivála, ktorý tlačil do kopca tú svoju guličku, veď viete čoho…

Urobiť všetko preto, aby sa vec podarila, ale nestavať cieľ na úspechu. To je cesta, ako mať zo seba dobrý pocit. Byť spokojný. A venovať veciam primeraný čas. Ak prijmeme, že neúspech patrí do života, potom nás len tak niečo nerozhodí. Muselo by sa toho stáť naozaj veľa (negatívneho). Až potom by sa objavila skutočná kríza.

To čím žijeme, sa prejavuje v tom, ako žijeme. Perfekcionizmus je akoby životným štýlom nášho nervového systému. Dôkazom toho sú konkrétne prejavy.

Emočné prejavy. Sem patrí: chronická úzkosť, strach zo zlyhania a kritiky, vnútorný kritik, hanba pri drobných chybách a nedostatkoch, frustrácia a zúfalstvo. Veľmi často tiež problém vypnúť (hlavu) a znížená schopnosť radovať sa a niečo doceniť.

Kognitívne prejavy. Sem patrí: čiernobiele myslenie, katastrofizovanie, selektívna pozornosť na chyby, zameranie len na dosť dobré a ruminácia (neustále to riešime v hlave).

Patrí sem aj konkrétne správanie: prehnaná kontrola, strach odovzdať prácu / pustiť sa do práce, vyhýbanie sa ľuďom a preťaženie.

Netreba zabúdať na telesné prejavy ako: poruchy spánku, zmena chuti do jedla, svalové napätie, búšenie srdca a tráviace ťažkosti.

A už spomínaný hnev, frustrácia, zúfalstvo, úzkosť, únava a nakoniec depresia a vyhorenie. A vyzeralo to tak nevinne… V ktorých prejavoch ste sa našli?

Väčšina ľudí s vyhorením má perfekcionistické črty. To nie je odmena za perfekcionizmus, ale jeho daň. Alebo cena. Ide o toxický spôsob života, pretože nakoniec otrávi rieku celého Vášho života…

Protijed & prevencia

V texte sme viac krát spomenuli slovo bytostný a existenciálny.

Práve u existencialistov nachádzame protijed na perfekcionizmus. V diele Alberta Camusa rezonuje, že dokonalosť neexistuje. Šťastie je v úsilí, v tej ceste… Soren Kierkegaard zdôrazňuje autenticitu (byť sám sebou, ísť svojou cestou). V tom je hodnota, nie v uznaní druhých. Friedrich Nietzsche pripomína potrebu prekonať seba. Prekonať seba, to je v našich rukách. Jean-Paul Sartre pripomína, že máme slobodu. Nie sme pozvaní k dokonalosti, ale k zodpovednosti – dobre naložiť so svojím životom…

Dobrou prevenciou sú aj stoici. Epiktétos nás učí, rozlišovať, čo máme v moci a vieme ovplyvniť. Seneca pripomína potrebu žiť podľa rozumu. Nehnať sa za vzdušnými zámkami. Marcus Aurelius – ten čo zanechal vytesané grafity na skale v Trenčíne učí – rob to najlepšie, ako vieš. Inak, on bol oveľa lepší bojovník, než grafiťák, tak to tesanie prikázal iným…

Hodnotenie knihy

Na záver ešte pár slov ku knihe Nemusíš být perfektní od Anny Dobosz.

Naozaj človek nemusí byť perfektný. To zdôrazňuje aj podnázov knihy keď hovorí o nájdení vlastnej hodnoty.

Je to kniha pre mladých, ale v skutočnosti pre každého, kto sa niekedy snažil byť „dosť dobrý“ pre druhých. Nenúka rýchle návody ani lacné povzbudenia. Skôr trpezlivo pomenúva, odkiaľ sa perfekcionizmus berie, ako sa prejavuje a čo s nami robí. Veľkou hodnotou tejto knihy je jazyk – jednoduchý, zrozumiteľný a pritom citlivý. Príbehy, cvičenia a krátke zamyslenia pomáhajú čitateľovi spoznať seba, v čom je problém a ako s tým pracovať. Je tu cvičenie, ktoré Vám pomáha spoznať, ako konkrétne sa u Vás prejavuje perfekcionizmus – teda Vaša podoba perfekcionizmu.

Obdobie mladosti je vhodné pre budovanie zdravého sebavedomia. Kedy, ak nie v mladosti? Neskôr sa to tiež dá, ale už si perfekcionizmus vyžiadal svoju daň. Ak sa mladý človek naučí včas, že jeho hodnota nestojí na výkone, ale na tom, kým je, možno sa raz nebude musieť učiť to isté v ordinácii psychiatra alebo v stave vyhorenia. A možno práve v tom je najväčší zmysel tejto knihy – že neponúka dokonalosť, ale cestu k ľudskosti.

Kniha nie je tenká – ponúka 188 strán a predsa nie je problém ju prečítať. Ponúka 38 kapitol, ktoré sú pestré a napísané sviežim jazykom. Autorka knihy ode definície perfekcionizmu a jeho histórie, cez jeho „spustenie“, pomáha čitateľovi vnímať jeho prejavy, aby nakoniec mu ponúkla pestrú kyticu cvičení a nástrojov proti jednotlivým prejavom. Je to naozaj komplexná kniha, ktorá však nič nesľubuje zadarmo. Sú tám cvičenia a priestor na zamyslenie a pre spoznanie osobnej – bytostnej podoby perfekcionizmu je potrebné viesť si denník.

Príbeh na záver

Rád by som spomenul ešte jeden príbeh, ktorý je spojený s perfekcionizmom. A neuveríte, opäť je spojený s Frasierom. Bola tam jedna časť, kde Frasier dostal nového kolegu – doktora, ktorý mal mať vlastnú reláciu. Frasier sa ho snažil „uviesť“ do spoločnosti. Tento nový kolega nielenže bol mladý, pekný a šikovný, dokonca aj v relácií kam ho Frasier pozval ako hosťa, lepšie stanovil diagnózu ako Frasier. Ten pre neho následne pripravil párty na privítanie. A aj tam tento nový kolega exceloval a namiešal fantastický drink. Nakoniec Frasiera prekvapil otázkou, či by hosťom nemohol zaspievať. On súhlasil. Keď od neho odchádzal a počul ho spievať, bolo to príšerné. Frasier sa so svojím zistením pochválil bratovi Nilesovi. A ten sa mu čudoval, že ho chce nechať spievať a tým sa znemožniť. Povedal mu niečo v zmysle: „zistil si, že si lepší spevák. To ti nestačí?“ Ten jeho kolega bol v mnohom lepší, ale nebol dokonalý. A vadí to? Tam kde dokážeme uznať hodnoty toho druhého, tam perfekcionista vidí ohrozenie svojej hodnoty. Niles tu vystupuje ako hlas zdravého rozumu – byť dobrý v niečom, neznamená byť dobrý vo všetkom. A to je aj dôležité posolstvo takto na záver…

.

Perfekcionizmus vás môže živiť aj vyčerpať. Môže vás viesť k úžasným výkonom, ale aj k pocitu, že nič nestačí. Cesta von nie je v tom, aby sme boli dokonalí, ale aby sme boli celiství – vedeli prijať seba, svoju námahu aj chyby, a našli hodnotu vo vlastnom úsilí, nie len v uznaní druhých.

Kniha Nemusíš být perfektní od Anny Dobosz nám pripomína, že hodnota nestojí na výkone, ale na tom, kým sme. Inšpiruje nás, aby sme sa nebáli byť ľudskí, aby sme sa učili z vlastných chýb a nachádzali radosť v ceste, nie len vo vrchole. Pretože práve cesta – so všetkou svojou nedokonalosťou – je tým, čo robí život živým.

Taková cvičebnice, možná sebekoučovací kniha, jak zvládnout svůj perfekcionismus (který má korelaci s prvorozením dle mě), jeho slabé stránky i silné. Kniha vás povede, bude dávat otázky – máte prostor v knize, abyste si je psali přímo do knihy (já osobně mám zábrany psát do knihy, takže není problém psát kamkoliv jinam) a vlastně vás takto koučovat, sebeanalyzovat, sebesledovat, sebemotivovat, sebeplánovat. Každá kapitola je relativně stručná, pár stránek, takže lze se přesvědčit vždy udělat aspoň jedno. Myslím si, že se kniha povedla a nejen perfekcionisté zde najdou postupy, které mohou vás posunout.

Naše společnost je nastavená na až nemožně vysoký tlak na výkony. Nezdravý perfekcionismus je mnohdy spojován s dokonalostí a máme pocit, že když nejsme perfektní, nestojíme za nic.

Autorka této knihy se specializuje na pomoc lidem, kteří se potýkají s perfekcionismem. To nám trošku napovídá, jak rozšířený je to problém.

Kniha vychází z technik kognitivně-behaviorální terapie, zaměřuje se na podporu sebevědomí a cvičení mindfulness. Zdůrazňuje prožívání každé chvíle a jeho vliv na negativní důsledky perfekcionismu.

Díky nastavení naší společnosti se příliš zaměřujeme na výkony. Většina neúspěchů nás vede k sebekritice, která nás může nezdravě pronásledovat. Mnoho lidí má špatně nastavenou sebehodnotu a perfekcionismus je může snadno začít rozkládat zevnitř.

Jak čelit prokrastinaci, jak poznat svůj perfekcionismus, jak se naučit odmlouvat svému perfekcionistickému hlasu? Mezi zásadní instrukce patří stanov si své cíle, uvědom si své silné stránky, nesrovnávej se s ostatními a neber si to osobně.

Publikace je určena od 12 let a je další důležitou příručkou pro mládež z Portálu. Je velmi povedená i po grafické stránce a velmi lehce tak zaujme cílovou skupinu. Možná si po jejím pročtení uvědomíte, že se vám měla dostat do rukou mnohem dříve.