Potrebujeme k životu zmysel? - autor recenze: TOMÁŠ HUPKAhttps://dennikn.skA viete si predstaviť život bez zmyslu? Ak máte pocit frustrácie… ak máte pocit prázdnoty… potom Vám môže chýbať zmysel… Príjmite preto pozvanie k dotyku so zmyslom. Pre potechu.
Kniha Vůle ke smyslu prináša Franklove prednášky o zmysle z obdobia 1946 až 1980. Čo je dosť veľký interval. Vďaka tomu možno pozorovať isté prelínanie a aj posun, čo v úvode knihy spomína aj samotný Frankl. Zároveň však pripomína, že stále v tých textoch rezonuje vízia človeka ako toho, kto hľadá zmysel. Okrem toho sa tu rodí / načrtáva koncepcia logoterapie, ktorá pomáha človeku tento zmysel nájsť. V prípade, že ste Frankla ešte nečítali, ako úvod k tejto knihe ponúkam krátke odseky.
„Človek dokáže veľa, ak má prečo. Človek dokáže veľa, ak má zmysel. Ak pozná odpoveď na otázku prečo. Zmysel je tou najsilnejšou motiváciou. Čo je zmyslom života? Každý človek je jedinečný a má vo svete zanechať stopu, ktorú nedokáže zanechať nikto iný… To znamená, rozvíjať svoje dary a schopnosti, stať sa dobrým odborníkom a človekom, pracovať na sebe a pre iných, milovať a obetovať sa, stávať sa lepšou verziou svojho „ja“, zavŕšiť cestu od toho kým som, k tomu kým sa mám stať…“ Viac tu: https://dennikn.sk/blog/783455/terapia-horami/.
„Logoterapia je zameraná na zmysel. Samotné slovo logos, je odkazom na zmysel. Je to terapia zmyslom. Dať životu a všetkému v ňom zmysel, je podľa logoterapie primárnou túžbou človeka. Túžba po zmysle, je tak v kontraste s túžbou po naplnení (Freud) a po moci (Adler). A keď človek objaví zmysel, nájde odpoveď aj na otázku ako – prežiť. Zmysel je jedinečný. Nie je možné ho zovšeobecniť. Zmysel nie je niečo, čo možno človeku dať, ale čo musí sám objaviť a pomenovať.Nakoniec otázku po zmysle možno otočiť. Už nie čo ja – ako človek očakávam od života, ale čím ja obohatím svet a čo svet môže očakávať odo mňa. Logoterapie tak učí človeka zodpovednosti za svoj život a k zodpovednosti voči iným. Život je niečo vzácne, čo by bola škoda premrhať. Čaro logoterapie je v skutočnosti, že kladie dôraz na sebatranscendenciu ľudského bytia – cez druhého človeka nájsť cestu k sebe.“ Viac tu: https://dennikn.sk/blog/863602/tuzba-po-zmysle/.
Logoterapia spadá do existenciálnej psychiatrie. Existenciálna filozofia, to bolo otázka po tom, ako človek žije vo svete. Doslova „bytie“ vo svete. Lenže svet nie je len nástrojom, či priestorom pre to, aby sa človek realizoval a „zjavil“. Táto tak bežná interpretácia je chybná. Svet nie je plátnom, ktoré slúži človeku a na ktorom sa má prejaviť. Človek je súčasťou tohto sveta a tak jeho bytie v ňom, sa neobmedzuje na neho samotného. Nie je tu sám pre seba. Je súčasťou sveta a hoci svet mu ponúka priestor na realizáciu, má ho pretvárať pre dobro všetkých (nielen pre seba). Zmysel vytvára napätie. Dáva životu istú kvalitu. Bez zmyslu možno hovoriť o existenciálnom vákuu – na čo to všetko?“ Viac tu: https://dennikn.sk/blog/2350617/liecivy-dotyk-zmyslu/.
Prvé vydanie knihy Vůle ke smyslu vyšlo v roku 1972. Druhé vydanie prišlo na knižný trh v roku 1976. Tretie vydanie je z roku 1981. Pozorný čitateľ si už všimol rozdiel v rokoch (jednotlivé vydania vs. informácia z akých období sú jednotlivé prednášky).
Kniha ktorú prináša na trh Portál prináša príhovory k jednotlivým vydaniam, ale aj dodatok k druhému vydaniu.
A cenné sú aj tri “bonusy” k tretiemu vydaniu. Nachádza sa tu test, ktorý Vám pomôže zmerať mieru zmysluplnosti, teda ako výrazne je zmysel prítomný vo Vašom živote.
Okrem toho je tu “príspevok” Franklovej žiačky Elizabeth Lukadovej o validizácií účinku logoterapie, teda snaha jej overenia a “vedeckosti”. Vôbec ma neprekvapuje, že je tu odkaz na Maslowa (vďaka jeho pyramíde hodnôt).
Cenná je kapitola o alpinizme. Frankl hovorí o svojej láske k horám, ako sa stal horolezcom a vodcom. Píše tiež o tom, ako prišiel o členstvo v spolku, pretože bol Žid. A píše o kolektívnej vine… Čo ho k horám priviedlo? Strach. A túžba ho prekonať. Človek si nemusí nechať všetko „páčiť“… (ani od vlastného tela). Pripomína, že horolezec si vyberá čoraz náročnejšie cesty. Nie je to predobraz zmyslu? Bojovať oň? V dnešnej dobe chýba tolerancia voči frustrácii, ochota niečo strpieť a sila vydržať.
Kniha však prináša aj dodatok k 2 vydaniu knihy – Strasti bezesmyslného života. Je to prednáška z roku 1976… Frankl tu popisuje, ako chýbajúci zmysel života čoraz viac ľudí privádza do kresla psychiatra. Pre Frankla je v tom aj kus ľudskosti. Je to predsa niečo vznešené. A nepraktické. Z hľadiska výkonu. Cit. Hodnoty. Keď človek má zmysel, je ochotný preň aj trpieť. Má svoje prečo. Zmysel sa často spája s tým, že niečo cenné tvorím a vytváram. Potom s tým, že s niekým vzťah prežívam. Niekoho mám. Ale aj v službe. V uskutočňovaní seba. Podľa Frankla, do posledného výdychu neprestáva život mať zmysel. Vôľa pre zmysel drží človeka pri živote. Aj utrpenie má zmysel, keď sa človek stane iným. Keď ho utrpenie premení / zušľachtí.
Kapitola s názvom Psychoterapia na cestě k rehumanizaci je dodatkom k 3 vydaniu knihy. Hovorí o schopnosti človeka s odstupom sa pozrieť na seba, ale predovšetkým zaujať stanovisko. Frankl sa o tento poznatok opiera pri paradoxnej intencií. A táto kapitola je venovaná práve paradoxnej intencií, ktorá vedie človeka k tomu, aby si želal, čo si nepraje. Je to expozícia – schopnosť a ochota vystaviť sa situácií. A tým ju prekonať. Pre nás sú zaujímavé poznámky k zmyslu. Zmysel je jednou z dvoch zložiek sebatranscedencie. Šťastie je ovocím sebatranscedencie. Čo je to sebatranscedencia? Schopnosť presiahnuť seba a teda nemyslieť na seba. Obetovať sa. Ale zmysel, to je aj ochota premeniť bolesť v perlu. Vykresať zo života niečo pekné, napriek okolnostiam. Život je potenciálne zmysluplný za každých okolností… Kapitola je vlastne prednáškou z roku 1980…
Tak to boli dodatky a bonusy spojené s Franklovou knihou. Teraz prejdime ku knihe samotnej.
Dokopy má 310 strán. Jej samotné jadro – pôvodná kniha zložená z prednášok tvorí približne 220 strán. Štruktúra je jednoduchá – čo kapitola, to prednáška. A aké sú kapitoly? Vůle ke smyslu. Čas a odpovědnost. Logos a existence. Pluralismus věd a jednota člověka. Determinismus a humanismus. O logoterapií. Výňatky z poznámek o logoterapeutické léčbě. A Kritika čistého setkání. Pokúsim sa priblížiť to, čo mi z nich prišlo najzaujímavejšie.
Tam kde chýba zmysel, ostáva existenciálne vákuum. Prázdno, ktoré môže naplniť len zmysel. Na čo to všetko?
Frankl označuje redukcionizmus za nihilizmus dnešnej doby. Na prvý pohľad to nie je zrejmé, ale redukcia zužuje svet. Mám ťa rád lebo… Budem pomáhať keď… Buď bude po mojom, alebo… Natoľko je všetko podmienené, až nakoniec neostane nič. Prázdno.
Tam kde nie je zmysel, objaví sa frustrácia. A na frustráciu často reagujeme túžbou po moci, alebo po slasti. Ani jedno z toho nefunguje. Je len náplasťou. Freud a Adler mali pravdu – ale len u časti ľudí (ktorí boli frustrovaní). Preto tak kládli dôraz na moc, alebo slasť (ako motiváciu)… Ale dôraz na seba, na napĺňanie seba, je prekážkou k šťastiu. To je predsa odmenou za to, že žijeme svoj život a že nežijeme len pre seba. Paradox, nie? Frankl zdôrazňuje aj skutočnosť, ktorá je často prehliadaná. Zmysel treba nielen dávať, ale aj objavovať. Niekedy ho dáme tým, že ho príjmeme. Ako talent ktorý nám bol daný a my sme ho rozvinuli… Nebola to naša voľba, ale prijali sme ho a dali mu priestor. A obohatil nás. Pracujeme s tým, čo máme.
Žijeme v dobe nadbytku. To sa týka aj informácií. Keď sa prejeme, bolí nás brucho. Keď čelíme množstvu informácií, strácame priestor a schopnosť rozlišovať. Čo má zmysel a čo nie… Človek zmysel nielen hľadá, ale aj nachádza. Nielen dáva, ale aj prijíma. Je v tom niečo hlboké. Prijať môže byť ťažšie, ako dať. Máme tendenciu dať to, čo sa nám páči. Ale prijať občas musíme aj to, čo sa nám nepáči. Prijať zmysel nemusí byť ľahké. Ale to nikde Frankl nesľúbil… Silu prežiť mu dávala vízia stretnutia s ľuďmi, ktorých miloval. Ale pobyt v koncentračnom tábore si nevybral…
Frankl neprestáva prekvapovať, keď v istom okamihu píše, že to nemusí byť človek, ktorý kladie otázku po zmysle, ale komu je táto otázka kladená. Život sám od nás niečo očakáva… spoločnosť niečo od nás očakáva… aj ľudia okolo nás niečo očakávajú… Človek nie je ostrovom uprostred mora. Preto aj zmysel nie je viazaný len na jedinca. Prijať to ako výzvu, znamená prevziať zodpovednosť za svoj život.
Minulosť už nie je a budúcnosť je ešte len na obzore. Ostáva prítomnosť a teda dôraz na existenciu. Život tu a teraz.
Všetko je pominuteľné a zároveň pretrváva. Forma sa mení a pretrváva obsah. Telo pominulo, ale duša pretrvala. Dotyk pominul, ale láska pretrvala. Človek odišiel a jeho stopa ostala… Pominuteľnosť sa spája s ničotou a večnosť? So zmyslom. To čo má zmysel, pretrvá.
Frankl prináša zaujímavé slová o slobode a vlastne zapadajú do koncepciu zmyslu. Človek je slobodný k zodpovednosti. Môže sa rozhodnúť. Napriek okolnostiam. Človek je zodpovedný za naplnenie zmyslu a hodnôt. Teda za autentickosť – že bude sám sebou.
Dôležité je, že človek presahuje seba. Neostáva uzavretý pred svetom. Frankl hovorí o sebatranscedencií. Hovorí o niečom, čo človeka presahuje. O bytí, ale aj človeku. Nakoniec aj zmysel je niečím, čo človeka presahuje, pretože nie je len o ňom. Ale o jeho mieste v celku. Ak bude žiť pre seba, nebude šťastný. Ak bude žiť aj pre iných, bude šťastný. Paradox. Ale aj presahovanie. Ak sa o chlieb nepodelíš, budeš ho mať viac. Ale ak sa podelíš, budeš mať radosť. Mať vs byť. V praxi.
.
Kniha Vůle ke smyslu je už trošku náročnejšia na čítanie. Je dobré, ak už máte od Frankla niečo načítané.
Jednotlivé prednášky a teda kapitoly riešia rôzne úlomky, ktoré však spolu tvoria mozaiku, na ktorej je logoterapia vyskladaná. Je tu veľa historických faktov, ale aj kontextov a skúseností. Frankl pozorne a ochotne ukazuje a vysvetľuje. Snaží sa za pochodu reflektovať dobu a výzvy, ktorým čelí. Ak logoterapia kladie dôraz na zmysel, potom by sa už nikdy nemala vytratiť z nášho priestoru. Pretože otázku po zmysle, si budeme klásť znova a znova do konca života.