Po 70 latach ukazała się w Republice Czeskiej Pedagogiczna Encyklopedia pod red. profesora Jana Průchy, członka Czeskiej Akademii Nauk. Jej "chrzest" miał miejsce na Wydziale Pedagogicznym Uniwersytetu Karola w Pradze w ubiegłym roku, ale mnie udało się do liczącego 935 stron jednotomowego dzieła dotrzeć dopiero teraz. Poprzedzająca je trzytomowa Pedagogiczna Encyklopedia autorstwa trzech wybitnych pedagogów okresu międzywojennego - O. Chlupa, J. Kubálka, J. Uhera, ukazywała się sukcesywnie w latach 1938 – 1940. A zatem mamy nowe spojrzenie na stan nauk pedagogicznych w tym kraju po tak długim okresie czasu.

Co ciekawe, po raz pierwszy ukazała się encyklopedia, która - w odróżnieniu od istniejących w Polsce - nie ma struktury alfabetycznej, ale tematyczną. Autorami ujętych w bloki tematyczne zagadnień jest przeszło 100 autorów, co uwydatnia skalę problemów, z jakimi musiał sobie poradzić redaktor rozstrzygając o ich przyjęciu do druku lub też odrzuceniu. Prace nad tym dziełem trwały prawie cztery lata. Jak zdradził w wywiadzie dla Wydawnictwa Portal prof. Jan Průcha, także psycholodzy doczekali się rodzimej Encyklopedii Psychologicznej dopiero w 2009 r. Powodem takiego dystansu czasowego jest nie tylko długotrwały okres bardzo dotkliwego, bo blokującego rozwój nauk humanistycznych, reżimu władz komunistycznych w tym kraju, ale także to, że dopiero po 20 latach transformacji społeczno-politycznej i kulturowej w tym kraju można mówić o procesie swoistego dogonienia światowego poziomu teoretycznego oraz metodologicznego w rozwoju nauk pedagogicznych w Czechach. Polscy pedagodzy mogli się o tym przekonać już kilka lat wcześniej, kiedy to został wydany w 2004 r. przez PWN przekład podręcznika akademickiego profesora Jana Průchy „Pedagogika porównawcza”.

Na pytanie, jak zrodził się pomysł napisania tej encyklopedii, jej redaktor przyznał, że już na początku lat 90. XX w. rozważał podjęcie nad nią pracy, aby studenci, nauczyciele i pedagodzy oraz środowisko akademickie mieli dostęp do najnowszej wiedzy z nauk o wychowaniu. Było to konieczne ze względu na upadek socjalistycznej metanarracji i radykalnej zmiany ustrojowej w tym kraju. Podjął zatem badania porównawcze zagranicznych i rodzimych wydań tego typu publikacji, a następnie bardzo długo przekonywał wydawcę, jakim jest w tym przypadku najlepsza oficyna naukowa w Czechach – PORTAL, by podjęła się tego bardzo kosztownego i czasochłonnego zadania. Profesor J. Průcha musiał jeszcze pozyskać autorów rozdziałów spośród najlepszych specjalistów poruszanych w pracy zagadnień.

Redaktor tego dzieła przyjął za podstawową zasadę jego konstrukcji to, by odpowiadało ono w sensie teoretycznym i badawczym współczesnym realiom edukacyjnym. Tak więc ok. 165 zagadnień (2/3 objętości Encyklopedii) zostało poświęcone właśnie temu obszarowi pedagogicznego zaangażowania i profesji. Obejmują one bowiem problematykę funkcjonowania systemu szkolnego, celów, programów i procesów edukacyjnych, najważniejszych w szkole podmiotów, a więc uczniów i nauczycieli oraz kwestie planowania w polityce oświatowej i zarządzania szkolnictwem. Natomiast jedna trzecia zagadnień dotyczy stanu rozwoju nauk pedagogicznych, a więc ich poszczególnych dyscyplin, metodologii badań i systemu informacji oświatowej. Znajdziemy w tej Encyklopedii także dane o wydziałach pedagogicznych w szkolnictwie wyższym tego kraju wraz z analizą programów kształcenia pedagogicznego i nauczycielskiego, informacje o działającym Stowarzyszeniu Badań Pedagogicznych w Republice Czeskiej oraz jego odpowiednikach poza granicami kraju (np. PTP) czy rejestr najważniejszych norm prawnych dotyczących oświaty.

Na koniec wspomnę o akcencie polskim. Otóż we wstępie do Encyklopedii Pedagogicznej prof. Jan Průcha pisze z nutką pewnego żalu, jaki adresuje do swojego wydawcy, że jego dzieło niestety nie jest tak bogate merytorycznie i tak pięknie wydane, jak trzytomowy podręcznik akademicki „Pedagogika” pod red. Bogusława Śliwerskiego, który ukazał się w 2006 r. w Gdańskim Wydawnictwie Psychologicznym. Jest to niewątpliwie dowód uznania dla polskiego środowiska naukowego i wydawcy. Ja mogę w tym miejscu serdecznie pogratulować temu wybitnemu naukowcowi z Pragi niezwykle interesującej merytorycznie edycji czeskiej Encyklopedii Pedagogicznej, do której treści będę jeszcze powracał (nie tylko w swoim blogu).

prof. B. Śliwerski

prof. Śliwerski je jeden z nejvýznamnějších polských pedagogů, rektor univerzity Lodž, přeložil Vzdělávání a školství ve světě (Portál, 1999), která vyšla v Polsku ve 2. vyd. (2004, 2006)

Zdroj:Blog Pedagog

Na konci roku 2009 vyšla v nakladatelství Portál Pedagogická encyklopedie editovaná profesorem Janem Průchou. Dílo připravované od konce roku 2006 je koncipováno jako soubor monografických pojed-nání o klíčových tématech – problémech, jimiž se soudobá pedagogika zabývá. Nemalý prostor je věnován i aktuálnímu vývoji samotné pedagogické vědy. Jak editor Pedagogické encyklopedie (dále PEN) konstatuje v předmluvě, pojetí publikace je v současném českém prostředí ojedinělé, v evropském (resp. světovém) kontextu však frekventované a osvědčené v široké oblasti společenských věd.

   Jednotlivé ucelené stati jsou součástmi propracovaného celku, který vznikl se záměrem pokrýt všechny rozhodující oblasti dnešní edukační reality a její vědecké reflexe. Příspěvky PEN jsou konstruovány tak, aby byly patrné jejich přesahy s jinými hesly. Přínos (či alespoň aspirace) takto pojatých encyklopedií je evidentní. Dokážou kondenzovaným a relativně přístupným způsobem představit poslední vývoj a aktuální stav celého oboru. Slouží odborníkům pracujícím v rámci dané disciplíny i příbuzných oborů, studentům, stejně jako širší veřejnosti, která projevuje zájem o podobu vědeckého poznání vybrané problematiky. V neposlední řadě jsou určitou výpovědí o stupni vývoje, resp. kvalitě práce oborů. Dokládají, co a s jakými výsledky zkoumají, a především co podstatného dovedou sdělit o realitě světa, v němž žijeme.

   Jak už bylo řečeno, encyklopedie neslouží pouze „laikům“. Mají značný přínos i pro samotné profesionály působící v rámci oboru. Rozrůzněnost vědecké komunity není realitou výhradně s ohledem na hranice jednotlivých věd, vysledujeme ji i v rámci disciplín vnitřně strukturovaných do velkého množství nejrůznějších specializací. Proto lze konstatovat, že encyklopedické projekty spoluvytvářejí identitu oborů a mají vliv na jejich další směřování.

   Z pozice přispívatelů PEN můžeme potvrdit, že práce na hesle má svým způsobem nemalý přínos také pro samotné autory. Encyklopedické heslo je specifický „žánr“, pro jeho zvládnutí je nutné dosáhnout kvalitní expertízy a přitom vystoupit z ryze expertního mikrosvěta, tzn. opustit výrazně autonomní způsob práce, který obvykle není podřízen striktním pravidlům daným zvnějšku (např. přesný rozsah – v probíraném případě 10 normostran) ani požadavku na srozumitelnost širší čtenářské obci. Autorství encyklopedického hesla je dále prestižní záležitostí, neboť ke spolupráci na projektu bývají obvykle přizváni odborníci, kteří popisované pole nejenom důkladně znají, ale dokážou jej i rozvíjet.

   Jestliže jsme poznamenali, že jedním z dominantních přínosů encyklopedií je syntéza poznání, k němuž příslušný obor aktuálně dospěl, je třeba konstatovat, že v případě soudobé české pedagogiky to platí dvojnásob (a to je ještě možná příliš slabé vyjádření). PEN může sloužit jako určitý spojovník mezi autory a pracovišti široce chápané pedagogiky hlavně díky skutečnosti, že vědecké poznatky jinak roztříštěné do velkého množství nejrůznějších článků, sborníků a monografií činí uspořádanými a dobře dostupnými. Také je uvádí do jejich širších kontextů, čímž pomáhá lépe si uvědomovat vzájemné souvislosti a podmíněnost zkoumaných jevů.

    Český čtenář dostává do rukou plnohodnotnou pedagogickou encyklopedii po téměř sedmi desítkách let. Připomeňme na tomto místě, že poslední dílo podobného rozsahu a zaměření, Pedagogická encyklopedie editorů O. Chlupa, J. Uhra a J. Kubálka, bylo realizováno v letech 1938-1940. Aktuální publikace navíc vychází u příležitosti stého výročí prvního podobně koncipovaného počinu u nás, Stručného slovníku pedagogiky z let 1891-1909. Zde nezbývá než poznamenat, že PEN na své slovutné předchůdce navazuje více než důstojným způsobem. Celkový rozsah 936 stran, celkem 164 samostatných hesel a 8 obsáhlých a informačně nabitých příloh, to jsou údaje, které hovoří samy za sebe. Na vzniku díla se podílela více než stovka autorů pocházející z velmi různorodého prostředí, mezi kterým sice dle předpokladů dominuje akademická půda, výrazné zastoupení však vykazuje i pedagogický výzkum, státní instituce i pedagogická praxe. Tato profesní pestrost se ovšem v žádném případě negativně neprojevila v soudržnosti celého obsáhlého textu. Různě diferencovaná názorová škála naopak podmiňuje dynamiku a aktuálnost celé koncepce. To, že PEN zdatně udržuje krok s aktuálními společenskými trendy, mj. dokazuje i genderově vyvážené, přesně 50% zastoupení obou pohlaví mezi autory jednotlivých příspěvků.

   Aniž bychom chtěli umenšovat zásluhy jednotlivých autorů hesel, jejich recenzentů a konzultantů projektu, stejně jako sklouzávat k jakémukoli patosu, domníváme se, že PEN je významný počin a úspěch především jejího duchovního otce a editora profesora Průchy. PEN vede českou pedagogickou vědu k rostoucí úrovni práce mj. ve smyslu schopnosti nezaostávat za jinými společenskými vědami i evropským a světovým vývojem disciplíny. Ostatně již řada Průchových starších děl přispívá k progresu české pedagogiky. Za všechny jmenujme např. jeho Moderní pedagogiku, která byla v loňském roce vydána již počtvrté.

   S ohledem na tradiční orientaci pedagogického bádání v (nejen) středoevropském prostoru se jeví jako zcela přirozené, že majoritní zastoupení vykazují témata, která jsou zacílena výhradně do sféry vzdělávání dětí a mládeže. Orientace na moderní zaměření pedagogiky se nicméně projevuje i v důrazu na vzdělávání jako celoživotní proces a spolupráci s jí blízkými vědními obory. V porovnání s tradičním přístupem je proto nadstandardní pozornost věnována i problematice vzdělávání dospělých. To se pak logicky promítá v přizvání celé řady zástupců andragogiky. Skutečnost, že většinu z nich tvoří členové katedry andragogiky a personálního řízení FF UK v Praze, považujeme za projev uznání opírající se mj. o rozsah a kvalitu publikační činnosti pracoviště.

   Poučeným čtenářům je zajisté znám dlouhodobě delikátní vztah mezi pedagogikou a andragogikou, který má hluboké historické i společenské kořeny. Jeho prapočátky můžeme datovat vlastně již do roku 1833, kdy německý vysokoškolský pedagog A. Kapp vydal své dílo Platon´s Erziehungslehre, v němž nastolil novou dimenzi pojetí edukačního působení a nepřímo i napříč stoletím pojmenoval novou vědní disciplínu. Bezprostřední negativní reakce pedagogického velikána J. F. Herbarta podnítila vzájemnou animozitu obou věd o výchově, jejíž dozvuky přetrvávají až do současnosti. Tento vztah i dlouhodobá nesmiřitelnost obou pohledů na edukační realitu je dosud předmětem mnohých debat, v nichž bohužel často dominují předsudky a stereotypy nad racionálním pohledem. Nic nevystihuje tuto situaci lépe, než název staršího článku M. Beneše: distance v blízkosti. Je nicméně třeba poznamenat, že výše uvedené tradičně založené myšlenkové bariéry se v poslední době, především pod vlivem myšlenek obecně akceptovaného konceptu celoživotního učení, začínají prolamovat a vzájemná spolupráce mezi oběma znesvářenými tábory postupně nabývá na intenzitě.

   Jak již bylo uvedeno, tomuto trendu vychází vstříc i PEN, v jejímž rámci je problematika vzdělávání dospělých zastoupena nad očekávání důstojně. Minimálně 9 hesel pokrývá témata, která bychom mohli nazvat jako výsostně andragogická. Jsou to např. Vzdělávání dospělých, Andragogika, Podnikové vzdělávání, Vzdělávání seniorů, Androdidaktika nebo Gerontopedagogika. PEN navíc obsahuje i celou řadu příspěvků, které rovněž bezprostředně zasahují horizont andragogické teorie i praxe, ačkoli o vzdělávání dospělých explicitně nepojednávají. Neradi bychom opakovali již vyřčené, ale nezbývá než vyzdvihnout přístup editora, který zpracování některých z těchto témat zadal autorům z andragogického prostředí. Snad to nebude znít neskromně, ale troufáme si tvrdit, že právě tato skutečnost se pozitivně projevila v aktuálnosti a komplexnosti zpracování inkriminovaných hesel, která tak již svou celkovou koncepcí překonává tradiční a dosud dominující pojetí (např. hesla Celoživotní učení a vzdělávání, Společnost vědění nebo Zájmové vzdělávání mládeže a dospělých).

    Je však třeba přiznat, že i široké spektrum dalších dosud nezmiňovaných hesel úspěšně naplňuje skrytý potenciál a problematika vzdělávání dospělých je do nich alespoň částečně integrována (např. hesla Gramotnost; Formální vzdělávání, neformální vzdělávání, informální učení; Vzdělanost/národní vzdělanost; Distanční vzdělávání; Vzdělávání v institucích neformálního vzdělávání nebo Pedagogika volného času). Bohužel, určité části přispívatelů se nepodařilo překonat stále ještě převažující redukovaný úhel pohledu a ve svých textech andragogickou rovinu zcela opomíjejí, ačkoliv zaměření některých témat k jejímu zohlednění vyloženě vybízí. Jako typické příklady můžeme uvést hesla Kvalita a efektivita ve vzdělávání; Legislativa ve vzdělávání; Kariérové poradenství nebo Ekologická/environmentální výchova. Zvláště to překvapí u příspěvků Sociologie výchova nebo Sociální nerovnosti ve vzdělávání, jejichž autorka má přitom k andragogice více než blízký vztah.

    Je zcela samozřejmé, že projekt tak impozantního rozsahu nemůže být zcela prost jakýchkoli chyb či opomenutí. Proto i v případě PEN můžeme registrovat některé drobné nedostatky. Nepodařilo se např. dokonale zkompletovat jména a zařazení některých autorů. Šíře zaměření i četnost autorského kolektivu se místy projevuje i v duplicitě některých údajů. Polemizovat by samozřejmě bylo možno i se konkrétním zpracováním některých témat. V souvislosti se vzdělávání seniorů není např. vůbec zmíněna jeho kvalifikační funkce, která přitom v kontextu celkového stárnutí populace, kontinuální redukce obyvatelstva v produktivním věku a stále výraznějšího příklonu k fenoménu tzv. „třetí kariéry“ neoddiskutovatelně nabývá na významu. Otázkou rovněž je, zda můžeme vzdělávání dospělých chápat jako součást vzdělávací soustavy (heslo Vzdělávání dospělých). Z hlediska legislativy ČR tomu tak rozhodně není. Rovněž statistik zachycujících účast dospělé populace na dalším vzdělávání (ač o jejich validitě můžeme mít oprávněné pochybnosti) je v současné době k dispozici podstatně více, než by vyplývalo z textu výše zmiňovaného hesla. Některé teze, ač jim formálně ani obsahově nelze prakticky nic vytknout, jsou navíc konfrontovány s živelným vývojem ekonomické a politické reality hospodářské krize. Např. tradičně konsensuálně přijímaný přímý vztah mezi výší vzdělání a mírou nezaměstnanosti výrazně koliduje s aktuálními statistickými údaji, z kterých jednoznačně vyplývá fakt dříve nevídaný – v době ekonomické recese byl nejvýraznější nárůst nezaměstnanosti identifikován u vysokoškoláků! V tomto případě jde ovšem o trend, který nemá obecnou platnost a který nebylo možné v době přípravy PEN podchytit. Celkově se navíc jedná o naprosté marginálie, které v žádném případě nemohou narušit jednoznačně pozitivní dojem z celého díla, které se již v době svého vydání stalo klasikou.

   Závěrem si dovolíme vyslovit naději, že se PEN stane pobídkou k prohloubení orientace pedagogiky a andragogiky na kvalitu jejich práce, která by vždy měla navazovat a rozvíjet aktuální světový vývoj oborů. Právě tato cesta je platformou jejich spolupráce i základem pro budování pozice mezi ostatními společenskými vědami.

PhDr. Martin Kopecký, Ph.D. PhDr. Michal Šerák, Ph.D.
Zdroj: Andragogická revue č.1/2010

Začiatkom roka 2010 vydal Portál, dominantné vydavateľstvo pedagogickej literatúry v Českej republike, rozsiahlu publikáciu Pedagogická encyklopedie. Iniciátorom vydania a vedúcim autorského kolektívu bol Jan Průcha, známy svojimi monografiami, učebnicami a štúdiami zameranými na široké spektrum pedagogických oblastí.

Encyklopédia je publikácia, ktorá sústreďuje a systematicky organizuje poznatky v danej vednej disciplíne alebo v súbore disciplín. Každá encyklopédia je reprezentatívna, pretože prezentuje vedné poznanie za určité časové obdobie, a tým ho vlastne bilancuje. Vzhľadom na to sa encyklopédie nepripravujú ľahko a nepublikujú frekventovane. Predchádzajúca trojdielna pedagogická encyklopédia vyšla v Čechách v rokoch 1938-1940 pod vedením O. Chlupa, J. Kubálka a J. Uhra (na Slovensku bola vydaná dvojdielna pedagogická encyklopédia pod vedením O. Pavlíka v r. 1984-1985). Encyklopédie sú rozsiahle publikácie, táto recenzovaná má rozsah takmer tisíc strán.

Dielo takéhoto rozsahu a zamerania nemá len informačnú, faktografickú hodnotu, nie je len súpisom vedeckých zistení, ale je to aj kultúrny dokument odrážajúci hodnoty, významy a postoje danej doby. Je to doklad o pokroku ľudstva, obraz rozvoja civilizácie. Zároveň je to dielo vzdelávajúce teoretikov i praktikov, inšpirujúce i motivujúce študentov pedagogických odborov.

V úvodných častiach editor proklamuje posun súčasnej pedagogiky od normatívnej k exploračnej vede. To sa prejavuje viacerými prvkami, predovšetkým však tým, že poznatky pedagogických disciplín, tém a okruhov sú v čo najväčšej miere založené na empirických zisteniach. Pedagogika sa stáva skôr exploračnou, vysvetľujúcou vedou než súborom praktických odporúčaní a návodov. V tejto encyklopédii je tento fakt dokumentovaný tak, že kapitoly obsahujú časť, ktorá zhŕňa výskumy v danej oblasti, a to hlavne tie, ktoré sa uskutočnili v ČR. Pokiaľ ide o prevládajúce zameranie textu, ide o deskripciu, edukačné návody sa tu nevyskytujú.

Základné chápanie štruktúry pedagogiky v tejto práci je dielom J. Průchu. Je totožné s tým, ktoré je obsiahnuté v jeho predchádzajúcich dielach, najmä v práci Moderní pedagogika (1997) (ďalej uvádzame ako MP), avšak s menšími zmenami. Pedagogika je veda o edukačnej realite. Edukačná realita je objektívna situácia, v ktorej prebiehajú edukačné procesy a fungujú (oproti MP správne vypadlo „a vytvárajú sa“) edukačné konštrukty. „Edukačné procesy (edukácia) sú všetky ľudské činnosti, v ktorých sa nejaký subjekt učí a iný subjekt (alebo technické zariadenie) mu toto učenie sprostredkúva, t.j. ho vyučuje“ (s. 14). V texte sa nevymedzuje pojem učenie sa/vyučovanie. Ak sa ním chápe mediácia kognitívnych, afektívnych i psycho-motorických obsahov, potom je toto vymedzenie dostatočne široké. Zostáva však problém s edukačnými aktivitami, ktoré nemožno zahrnúť pod pojem vyučovanie, a to sú všetky mimovyučovacie a mimoškolské aktivity a poradenstvo. I keď sa v tomto vymedzení nespomínajú, v encyklopédii sú im venované samostatné kapitoly. Edukačné konštrukty sú všetky výtvory, ktoré slúžia na to, aby podporovali, kontrolovali a riadili edukačné procesy. V MP je použitá formulácia, že edukačné konštrukty určujú alebo ovplyvňujú edukačné procesy, čo je menej výstižné. Tieto výtvory sú edukačné teórie, modely, plány, zákony, učebnice, testy, diplomy atď. Prekvapuje pestrosť a rôznorodosť týchto produktov, čo poukazuje na fakt, že ide o veľmi širokú kategóriu. Do edukačnej reality zasahuje edukačné prostredie. Je to súhrn podmienok (fyzikálnych, psychosociálnych, politických atď.), v ktorých fungujú edukačné procesy. Na schéme (s. 15) vidno, že edukačné prostredie je jednak statické (trvalejšie), jednak premenlivé (krátkodobé). To znamená, že edukačné prostredie na jednej strane pôsobí na edukačné procesy, na strane druhej sa pri edukačných procesoch môže samé zmeniť. Je to typické pre psychosociálnu klímu triedy a školy (v dlhodobom horizonte) a atmosféry triedy a školy (v krátkodobom horizonte).

Na kapitolu vymedzujúcu pedagogiku nadväzujú štyri kľúčové teoretické štúdie. V prvej sa charakterizuje výchova ako špecifický fenomén. Definuje sa priame a nepriame pôsobenie na vychovávaného jedinca (to druhé je podľa autora účinnejšie) a potom sa určujú tri modely vzťahu medzi vychovávajúcim a vychovávaným – silná nadradenosť vychovávajúceho, zdôraznenie sebautvárania vychovávaného a interakčný vzťah medzi vychovávajúcim a vychovávaným. Kapitola kulminuje vymedzením štrnástich téz o výchove (hlavne dieťaťa). V nasledujúcej kapitole sa presúva pozornosť na fungovanie učenia sa/vzdelávania v škole. Je predstavená kultúrno-psychologická koncepcia a vysvetľuje sa Vygotského model učenia sa. Ten sa rozvinul v druhej polovici minulého storočia predovšetkým zásluhou amerických odborníkov, pričom prínosom bola koncepcia učebnej opory (scaffolding), tútorstva a kooperatívneho, recipročného vyučovania. Ďalšie dve kapitoly logicky rozširujú vzdelávací kontext o celoživotné učenie sa/vzdelávanie a o koncept znalostnej spoločnosti.

Z dvoch možností usporiadania hesiel (abecedné zoradenie alebo systémové zoradenie) si autori encyklopédie zvolili tú ťažšiu – heslá sú usporiadané obsahovo, to znamená, že pozícia daného hesla zodpovedá relevantným vzťahom k iným heslám v horizontálnej a vertikálnej rovine. Autori tak vlastne namodelovali stavbu pedagogiky ako súboru disciplín, tém a okruhov. Nie je to ľahká úloha, pretože pedagogika dospela v súčasnosti do štádia značnej diferencovanosti, rieši množstvo tém a problémov, ktoré sú navyše často vzájomne poprepájané alebo sa prekrývajú. Základná štruktúra encyklopédie sa delí na deväť veľkých častí a viacero príloh:

1. edukačná realita (charakterizovali sme ju vyššie),

2. škola a edukácia (najrozsiahlejšia časť encyklopédie, ktorá má 300 strán),

3. subjekty edukácie (žiaci, pedagogickí pracovníci),

4. edukácia špecifických skupín populácie (zdravotne znevýhodnení, s poruchami učenia sa, rómski žiaci, etnické skupiny, dospelí a seniori atď.),

5. edukácia v mimoškolskom prostredí (rodina, médiá, podnikové vzdelávanie atď.),

6. plánovanie a riadenie vzdelávania a školstva (vzdelávacia politika, riadenie a financovanie škôl, reformy škôl vo svete atď.),

7. evalvácia vzdelávania a školstva (efektivita, školská inšpekcia, evalvácia vrátane medzinárodných porovnávacích štúdií výkonov žiakov a autoevalvácia školy),

8. podpora vzdelávania a školstva (legislatíva, poradenstvo, zdravotná starostlivosť o deti a mládež atď.),

9. pedagogická veda a výskum (druhá najrozsiahlejšia kapitola v rozsahu 250 strán, charakteristika 30-tich pedagogických a hraničných disciplín, pedagogického výskumu v ČR a zahraničí, metodológie kvantitatívneho a kvalitatívneho výskumu, opis významných tém, ako sú sociálne nerovnosti vo vzdelávaní, školské inovácie, ekologická výchova atď.) a informačné zdroje pedagogiky (časopisy, encyklopédie a slovníky, knižnice a databázy, múzeá a archívy),

10. prílohy obsahujú zoznam fakúlt, ktoré poskytujú učiteľský, resp. pedagogický študijný program, zoznam vysokých škôl a ďalších inštitúcií, grantové agentúry, prehľad titulov absolventov, návštevnosť škôl, norma ISCED aplikovaná na české prostredie a pod.).

Jednotlivé časti encyklopédie sa delia na kapitoly (vhodnejší názov ako heslá), ktorých je spolu 156. Každá je dielom jedného alebo dvoch autorov. Kapitoly majú jednotnú štruktúru, ktorá obsahuje úvod, definíciu kľúčového pojmu, vlastnú textovú časť, literatúru a odkazy na iné, súvisiace témy v tejto encyklopédii. Kapitoly sú napísané jasne a zrozumiteľne, i keď autori museli vzhľadom na povolený rozsah textu písať veľmi koncentrovane.

Uvedená štruktúra encyklopédie je len základnou obsahovou formou, pretože mnohé témy, týkajúce sa vzdelávania a výchovy, sa objavujú vo viacerých kapitolách. Samozrejme, k triedeniu tém a k ich zoskupeniu bolo možné pristupovať odlišným spôsobom (napr. kapitola Významné témy pedagogickej vedy nezapadá dobre do danej časti a jej obsah sa mohol integrovať do iných častí). To však nie je podstatné, pretože dôležitejšia je kvalita jednotlivých kapitol encyklopédie. Dobrým kritériom na ich posúdenie je výber autorov. Svojimi textami do encyklopédie prispelo spolu 104 odborníkov, vrcholných predstaviteľov danej oblasti, ktorí významne prispeli do jej rozvoja monografiami alebo zásadnými štúdiami. Autormi alebo spoluautormi kapitol neboli len starší, uznávaní vedci, ale aj relatívne mladí odborníci – ľudia, ktorí získali renomé svojimi prácami a výskumom, napríklad T. Janík (didaktika), J. Vašťátková (autoevalvácia škôl), R. Švaříček (metodológia kvalitatívneho výskumu), K. Šeďová (média a výchova), J. Zounek (elektronické učenie sa), P. Novotný (neformálne vzdelávanie). Stojí za povšimnutie, že všetci okrem J. Vašťátkovej pôsobia v Brne, ktoré sa stáva silným pedagogickým centrom v ČR. Z Brna pochádzajú i dvaja odborní konzultanti projektu tejto encyklopédie, M. Rabušicová a spomínaný T. Janík.

Medzi autormi nájdeme výskumných pracovníkov, vysokoškolských učiteľov z rôznych fakúlt, pracovníkov múzeí, archívov, knižníc, poradenských inštitútov atď. Prevládajú pracovníci pedagogických a filozofických fakúlt. Autori pochádzajú výlučne z Českej republiky, takže vznikla skutočne národná encyklopédia. K tomu prispeli i kapitoly, ktoré mapujú edukačnú realitu v Českej republike (historický vývoj českých škôl, súčasná česká škola, kurikulum českých škôl, vzdelávacia politika v ČR, alternatívne školy v ČR a pod.). Na druhej strane sú mnohé témy internacionálne, resp. zahraničné, napr. reformy vzdelávania vo svete, evalvácia vzdelávacích výsledkov prostredníctvom medzinárodných projektov, prehľad kritických teórii o vzdelávaní, súpis zahraničných informačných zdrojov a pod.

Dielo tohto zamerania nie je len súborom informácií, ale je zároveň ukazovateľom trendov vývoja v jednotlivých pedagogických disciplínach, témach a okruhoch. Je zaujímavé sledovať, ako sa niektoré oblasti dostali z periférneho okruhu do silnejšieho postavenia a ako sa vo svojom obsahu posunuli. Typickým príkladom je téma gramotnosti. V minulosti to bola u nás bezvýznamná problematika, ktorá sa spájala najmä s alfabetizáciou. Dnes – v chápaní čitateľskej gramotnosti – sa poníma ako základné kompetenčné vybavenie žiaka pre prácu s informáciami. Už v Průchovom kompendiu Přehled pedagogiky (2000) bola táto problematika rozpracovaná v kapitole Významné témy súčasnej pedagogiky v rozsahu troch strán, v tejto encyklopédii sú gramotnosti venované až tri kapitoly (Gramotnosť, Základy gramotnosti – počiatočná čitateľská gramotnosť a Školské vzdelanie a funkčná gramotnosť). Okrem toho je gramotnosti venovaná aj samostatná časť v kapitole nazvanej Jazykové a komunikačné kompetencie českej mládeže.

Zaujímavé sú aj iné posuny. Napríklad popri kapitole o historickom bádaní v pedagogike nazvanej Historická pedagogika a kapitole o dejinách vzdelanosti vystupuje samostatná kapitola Komeniológia. Tým sa dokumentuje, že skúmanie diela J. A. Komenského sa v ČR stalo natoľko hlbokým, že si zaslúži ocenenie vo forme samostatnej disciplíny a kapitoly v tejto encyklopédii. Zaujímavý je tiež posun v andragogike. Popri nej je tu kapitola o androdidaktike. Kým andragogika sa koncentruje na všeobecnejšie otázky učenia sa a vzdelávania dospelých, obsahom tejto disciplíny je didaktická stránka ich vzdelávania.

Ak porovnáme pedagogické disciplíny, ktoré vystupujú v Průchovom Přehledu pedagogiky (PP) s tými, ktoré sú v tejto encyklopédii (je ich 30), zistíme, že vypadla amorfná disciplína technológia vzdelávania. Nachádza sa tu ale kapitola o edukačných médiách, ktorá je však inak orientovaná. Charakterizuje materiálne didaktické pomôcky, učebnice, nové technológie, e-learning a kultúrne zariadenia. Pedagogická antropológia nemá vlastnú kapitolu, ako mala v PP, ale prvky tejto problematiky sú súčasťou obsahu viacerých kapitol. V porovnaní s PP pribudli kapitoly o týchto disciplínach: školská psychológia, etnopedagogika, gerontopedagogika, vysokoškolská pedagogika, mediálna pedagogika, medicínska pedagogika a pedagogika športu.

V encyklopédii sú kapitoly, ktoré považujem za nové, netradičné. Je to napríklad kapitola o národnej vzdelanosti, kapitola o pastorácii a výchove alebo o politických stranách vo vzťahu k školstvu. V Českej republike je tiež rozvinutá problematika vzdelávania imigrantov, utečencov a etnických menšín (nielen Rómov). Tieto ciele sleduje pedagogická disciplína zvaná etnopedagogika. Správnym rozhodnutím bolo zaradiť do knihy aj dve kapitoly napísané praktikmi-učiteľmi. Každá z nich charakterizuje vlastnú školu, jedna je málotriedna, vidiecka, druhá sídlisková, veľkomestská. Opisy prostredia, vzťahov a činnosti školy sprostredkovávajú čitateľovi skutočný život, nie iba „studenú“ teóriu. Pozoruhodný je bojovne ladený záver jednej kapitoly. Autorka vyvracia niektoré mýty o učiteľoch, napr. že učiteľstvo je poslanie a nie povolanie (výsledkom je platové podhodnotenie učiteľov), že zaťažovanie učiteľov plnením najrozličnejších úloh je tomuto povolaniu vlastné (výsledkom je klesajúca vzdelanostná úroveň žiakov) a že učiteľ má vykompenzovať nedostatky rodinnej výchovy (výsledkom je, že rodičia sa čoraz viac spoliehajú na vplyv školy a zanedbávajú vlastné pôsobenie na deti). Tieto myšlienky sú zaujímavé (preto sme ich uviedli), ale prekračujú cieľ kapitoly – opis práce konkrétnej školy.

Všimnime si bližšie časť encyklopédie, ktorá sa týka hodnotenia škôl a posudzovania výkonov žiakov. Táto časť sa nazýva Evalvácia vzdelávania a školstva a tvorí ju sedem kapitol. Vstupná kapitola sa venuje ústredným pojmom – kvalite a efektívnosti vzdelávania, čo sú terminologické “pomôcky“ z ekonómie. Vo vzdelávaní ide o zisťovanie optimálnej úrovne fungovania vzdelávacích inštitúcií a o hodnotenie ich výsledkov. V kapitole sa prezentujú rôzne modely efektívnosti, ktoré pracujú s kombináciou vzdelávacích premenných, ako je kontext, ciele, vstup, proces, zásady a výstup. Kapitola o školskej inšpekcii sa venuje jej historickému vývoju od roku 1869 (hoci vzhľadom na obmedzený rozsah kapitoly sa táto časť zdá byť zbytočná). Dôležitejší je opis súčasnej praxe školskej inšpekcie, jej postupné preformovávanie tak, aby lepšie slúžila súčasným potrebám. Text naznačuje, že poradenská a konzultačná zložka inšpekčnej činnosti nie je v Českej republike uspokojivá a táto jej formatívna funkcia by sa mala posilniť. Kapitola o autoevalvácii škôl ukazuje, ako sa hodnotenie práce školy jej pracovníkmi (prípadne aj rodičmi) stáva významným faktorom pôsobiacim na zlepšenie jej fungovania. V kapitole o hodnotení a klasifikácii žiakov sú zaujímavé poznatky o výskume hodnotenia žiakov (napr. stabilita školskej známky, skreslenie hodnotenia a pod.) a autori opisujú novší trend – žiacke sebahodnotenie ako významný činiteľ autoregulácie žiaka. Kapitola o testovaní žiakov prináša štandardný opis druhov testov a klasifikáciu testových úloh, kapitoly o zisťovaní vzdelávacích výsledkov obsahujú súhrny dát z domácich i medzinárodných projektov. Česká republika bola zapojená do týchto projektov od roku 1995; odvtedy sa testovania zúčastnilo spolu 73 500 žiakov. V čitateľskej gramotnosti podali českí žiaci horšie výkony ako v testoch z prírodovedy a matematiky (podobne ako slovenskí žiaci), a len v dvoch meraniach sa umiestnili pod bodovým priemerom zúčastnených krajín, v ostatných meraniach sa umiestnili nad priemerom alebo na úrovni priemeru (to však nemožno povedať o slovenských žiakoch).

Bohatá je informačná časť encyklopédie: obsahuje jednak zoznam vybraných českých a zahraničných pedagogických časopisov, encyklopédií a slovníkov, knižníc, databáz, múzeí, archívov a už spomenuté prílohy. Uvedené sú aj pedagogické organizácie a asociácie v zahraničí, medzi nimi aj Slovenská pedagogická spoločnosť. Škoda len, že časť informácií z týchto kapitol rýchlo zostarne a stratí svoju aktuálnosť. Vecný register je dosť stručný a čitateľovi veľmi nepomôže (na porovnanie: encyklopédia podobnej veľkosti pod redakciou M. C. Wittrocka má takmer trojnásobný počet hesiel).

Pri hodnotení publikácie nesmieme zabudnúť na jeho editora J. Průchu. Musíme obdivovať nielen jeho erudíciu, ktorá je dostatočne známa, ale aj jeho energiu a vytrvalosť pracovať s takým rozsiahlym tímom autorov, koordinovať ich prácu, budovať koncepciu encyklopédie a strážiť jej dodržanie, harmonizovať obsah kapitol a dbať o ich štýlovú jednotu. Kto pracoval v kolektíve, kde bolo čo i len desať autorov, vie, koľko času a úsilia zaberie manažovanie tímu a akú komunikačnú a vyjednávaciu zručnosť si táto práca vyžaduje. Editor pracoval s autorským kolektívom, ktorý bol desaťkrát väčší. V interview pre vydavateľstvo Portál Průcha sucho konštatuje, že nebolo ani takým veľkým problémom vyhľadávať a oslovovať autorov, ako ich nútiť, aby dodržiavali dohodnutú koncepciu a štýl kapitol. Niektoré rukopisy museli byť odmietnuté, pretože autori ich nedokázali napísať tak, aby zodpovedali požiadavkám encyklopédie. Žánrová nepružnosť, neschopnosť prispôsobiť štýl písania rôznorodým publikačným produktom je častým nedostatkom mnohých vynikajúcich odborníkov.

Pedagogická encyklopedie však nie je len dielom určeným domácim čitateľom. Odovzdáva určitý odkaz aj slovenským pedagógom. Núti nás – či už vedome alebo podvedome – k sebareflexii a k bilancovaniu stavu tejto vedy na Slovensku. Neodvažujem sa vysloviť hodnotiace stanovisko o stave jednotlivých pedagogických disciplín u nás, sústredím sa skôr na iné hľadisko – v akej miere sú rešpektovaní slovenskí odborníci v Čechách. Zrkadlom toho je citovanosť ich diel v tejto encyklopédii, čo je hľadisko veľmi jasné a jednoznačné. V encyklopédii je okolo tisíc literárnych odkazov, z nich však len 51 predstavujú práce autorov žijúcich na Slovensku (z toho bolo desať prác publikovaných v Čechách). Sú to smutné údaje, ktoré odhaľujú malú potenciu slovenskej pedagogiky. Bolo by nespravodlivé obviňovať českých kolegov, že naše publikácie málo čítajú, a preto málo citujú, problém je skôr na našej strane – produkujeme málo prác, ktoré by boli razantným prínosom, málo bádame na bielych miestach pedagogiky, nedokážeme nadviazať efektívne publikačné kontakty s českými kolegami. Dôvod na zamyslenie, ale nielen na to.

Poznámka redakcie: V tomto čísle časopisu je uverejnená aj štúdia editora tejto publikácie, J. Průchu. Zásadou časopisu je neuverejňovať v jednom čísle dve alebo viac prác toho istého autora alebo o tom autorovi. V prípade Pedagogickej encyklopédie sme urobili výnimku, pretože ide o mimoriadne významné dielo. Encyklopédie sa publikujú raz za jednu generáciu, obyčajne však menej často. Okrem toho táto encyklopédia nie je výlučne dielom J. Průchu, napísal ju autorský kolektív.

prof. PhDr. Peter Gavora, CSc.
Pedagogická fakulta UK, Bratislava
Zdroj: Zveřejněno v časopise Pedagogika