Anatómia lásky je zaujímavé spojenie slov, ktoré v sebe skrýva vzťahy otca-dcéry a matky-syna a ich vplyv na budúce partnerské vzťahy. Autor, G. Corneau, kanadský analytický psychológ, ktorý sa venuje partnerským a rodinným vzťahom, napísal predkladanú knihu o predpokladoch šťastnej lásky v roku 1997 a čitateľom sa prvýkrát v českom preklade dostala do rúk roku 2000. V roku 2004 sa objavila na pultoch druhýkrát, čo môže svedčiť o neutíchajúcej túžbe človeka nájsť pretrvávajúcu lásku vo vzťahu „až kým nás smrť nerozdelí“.
Už úvod zdôrazňuje, že „vo všetkých prekážkach, ktoré nám láska kladie, sa odhaľujeme sami sebe“. Krízy a problémy, ktoré vo vzťahu nastávajú, nám dávajú príležitosť vyriešiť nevyriešené, zodpovedať nezodpovedané. Väčšinu nevyriešeného a nezodpovedaného, dalo by sa povedať aj bolestného si prinášame zo svojho detstva, počas ktorého si vytvárame svoju identitu ale aj komplexy.
Kniha je delená do jedenástich kapitol. Pre lepšiu orientáciu v obsahu a štrukturovanosť by bolo vhodné spojiť tematicky podobné kapitoly do spoločnej, nadradenej. Z prvých dvoch kapitol venujúcich sa dôležitosti kríz pre osobný rast prechádza kniha ku tretej a štvrtej kapitole o zraneniach vo vzťahu otec-dcéra a ich následným uzdraveniam. Hovoria o otcovi, ktorý mlčí a nevysloví slová lásky, ktorý sa nestará, ktorý sa nezaujíma o svoju dcéru a tým vytvára ženu, ktorá príliš miluje. Je prázdna a hľadá naplnenie láskou a pozornosťou. Je milá, ale sama seba si neváži. Nie je schopná rozvinúť svoj potenciál. Je buď pasívna, závislá, čakajúca na svojho princa, neschopná nadviazať trvalý vzťah, alebo príliš kritická a agresívna, žena s heslom „muža nepotrebujem“. Uzdravenie môže nastať vyjadrením svojho hnevu, prijatím svojho tieňa a uvedomením si svojich túžob, čím sa urýchli ich uskutočnenie a naplnenie.
Vzťahu matky-syna sa venujú ďalšie, až štyri kapitoly (5. až 8.). Sám autor však podotýka, že je to len preto, že je sám mužom a viac má tejto téme čo povedať, viac jej rozumie. Zranenie, ktoré z daného vzťahu vzniká, je muž, majúci strach zo žien. Žena, ktorá je sama citovo sklamaná, sa ako matka dopúšťa „citového incestu“ voči svojmu synovi. Obracia všetku svoju lásku, starostlivosť a ochranu voči svojmu dieťaťu, čím z neho činí závislú, ale aj pasívnu a úzkostnú bytosť. Výsledkom takéhoto zranenie je syn navonok poslušný. Bojí sa však pretrhnúť svoje puto s matkou, aby ju nezarmútil a nezranil. Bojí sa stať sa samostatným a nezávislým. Svoju skrytú agresiu obracia k žene, partnerke, manželke.
Napriek tomu, že táto kniha je písaná z mužského pohľadu, žena v nej nie je zanedbaná. Okrem už spomenutých kapitol pojednávajúcich o vzťahu otca-dcéry sa žena môže nájsť v kapitolách pojednávajúcich o vzťahu matky-syna. Autor ponúka pohľad muža na vzťah k svojej matke, manželke, žene.
Jednotlivé kapitoly a odborné výklady sú doplnené o príbehy či už rozprávkových bytostí alebo skutočných klientov, a dokonca aj o samotný príbeh autora.
Ako autor knihu začína, tak ju aj končí a vracia sa opäť do partnerského vzťahu dvoch dospelých ľudí, ktorí si doň prinášajú svoje zranenia z rodiny. Apeluje na skutočnosť, že sami pred sebou neunikneme a rovnako neunikneme ani pred svojimi zraneniami. Máme dve možnosti: nechať sa nimi naďalej zraňovať a zodpovednosť prenášať na druhých, alebo ich môžeme prijať, vyriešiť a prevziať zodpovednosť za seba, a tým sa priblížiť vzťahu, v ktorom prebýva láska.
Soňa Chamrazová
