Vždy keď čelíme úzkosti, po nejakom čase je potrebné prísť s riešením situácie (problému). Ak sa riešenie nepodarí nájsť, spustí sa obranný mechanizmus, ktorého snahou je znížiť úzkosť a obnoviť rovnováhu.

V tejto chvíli neriešime, či riešenie je skutočné, alebo len dočasné. Obranný mechanizmus vytvára priestor a získava pre nás čas, aby sme situáciu poriešili. Veľa však závisí od stratégie, ktorú sme použili. Dnes si túto tému priblížime vďaka Anne Freud a jej knihe Já a obranné mechanismy.

Skôr než si priblížime obranné mechanizmy, povieme si niečo a o archetypoch a komplexoch – tu tiež dochádza k práci s podnetmi a ich odsunutím na určitú dobu. Povieme si niečo o nevedomí, podvedomí a vedomí – nech je zrejmé, v akých oblastiach sa pohybujeme. Ukážeme si, ako funguje Id, Já a Superego, aby sa naplno zjavila krása a celistvosť človeka. Povieme si niečo o rôznych ja, ktoré so sebou nosíme a ako medzi sebou zápasia. Ale aj o self a prečo je dôležité byť sám sebou. Pohodlne sa usaďte, začíname. Ak tieto vyššie uvedené veci sú Vám známe, pokojne preskočte.

Na úteku pred ideálom

S Jungom sa spája archetyp. Môžeme ho označiť za ideál, ktorý je všeobecný a ktorý sa snažíme zrealizovať vo svojom živote. Napríklad chlapec sa snaží dospieť v muža a mať vlastnosti / schopnosti, ktoré sú mužské. Existuje predstava (v spoločnosti) ako by taký muž mal vyzerať. To je archetyp. A ten chlapec sa v rámci svojich možností snaží takým stať.

Archetyp sa nachádza v kolektívnom nevedomí, ktoré môžeme vnímať ako múdrosť predkov – niečo, čo sa odovzdáva a dedí. Ale to „kolektívne“ môže pretrvávať aj v múdrosti, príbehoch či piesňach.

Archetypy sa aktivujú cez obrazy. Nemyslí sa tým maľovaný obraz, ale konkrétne prejavy, skúsenosti a vzory – keď niekoho vidíme a inšpirujeme sa ním.

Archetyp sa snaží obohatiť náš život. Ak ho príjmeme, ak si z neho vezmeme to svoje. Potom nás obohatí. Ak ho však nepríjmeme, zmení sa v komplex a bude prebývať v našom nevedomí. Ak napríklad nepríjmeme výzvu stať sa mužom, potom to „mužské“ sa zmení v komplex a budeme sa vyhýbať mužom, ktorí nám svojím životom budú pripomínať mužnosť – teda to, čo sme neprijali (nespracovali).

Komplex, ktorý ani po čase nie je integrovaný (spracovaný) sa stane automným. Bude žiť svojím životom. Akoby sme sa fragmentovali, alebo mali viac „tvárí“. Komplex ostane prebývať v tieni (nevedomí). Ako fantóm z opery… Komplex sa bude tu a tam hlásiť k životu. Bude sa snažiť o prechod z nevedomia, do vedomia, teda o integráciu – aby sme ho prijali.

Vďaka komplexom sa bránime pred archetypmi. Na druhú stranu autonómny komplex na ego útočí. Mení našu skúsenosť a zážitky. Keď komplex ovládne ego, hovoríme o psychóze. Pokiaľ sa komplex rozštiepi, hovoríme o bludových (paranoidných) poruchách. Viac tu: https://dennikn.sk/blog/2450450/schizofrenia-alebo-ked-nas-nase-vnutro-taha-na-rozne-strany/?ref=list.

Ja nič. To podvedomie!

To vedomé, to je len časť z nás. Môžeme si človeka predstaviť ako ostrov v mori, kde ostrov je vedomie, pláž ostrova je podvedomie a more je nevedomie. Nevedomie je prameňom vedomia. Vedomie sa z neho rodí a z neho čerpá. Vedomie môžeme označiť ako to, čo je zrejmé. Podvedomie ako to, čo sa nám javí a nevedomie ako to, čo je skryté.

Tieň prechádza všetkými „vrstvami“ ale najviac sa spája s nevedomím. S tieňom treba pracovať, inak bude naberať na intenzite. To čomu nevenujeme pozornosť, alebo potlačíme – ocitne sa v tieni. Tieň plní funkciu akéhosi výťahu – čo dáme do tieňa, zostupuje z vedomia do nevedomia. A ak dostane slovo, tak „stúpa“ z nevedomia, do vedomia.

Snažíme sa rozlišovať medzi ja, ty, medzi my a oni. Ak by sme sa ponorili do seba, zistili by sme, že máme rôzne „ja“.

Máme vedomé „ja“ – to čo je vo vedomí. Ale k nám patrí aj nevedomie. Preto hovoríme o bytostnom „ja“, to je vedomie + nevedomie. O individuálnom „ja“ hovoríme, keď pracujeme s komplexom a smerujeme k celosti (dokážeme archetyp prijať a tím ho integrovať, čím sa rozvíjame ako individualita). Môžeme tiež hovoriť o ideálnom, teda vysnívanom „ja“. A bytostné „ja“, to je stred človeka a jeho celistvosť.

Pozri, kto to hovorí…

Freudovský model psyché sa skladá z troch častí: Id (ono), ego (já) a superego (nadjá).

Id (Ono) je hybnou silou človeka. Je zdrojom energie pre ego a superego. Je iracionálne, neberie ohľad na realitu. Jeho cieľom je bezprostredné uspokojenie túžob. Je nevedomé. Riadi sa princípom slasti. Hovorí sa dokonca o určitej živočíšnosti, alebo temnej pudovosti. Často dáva impulzy, ktoré sú v rozpore s morálkou jedinca. Nie je to však len o sexualite. Patria sem veci dôležité pre život, vrátane jedla, či zážitkov. V Id sa mieša eros s thanatos – túžba po živote a hrozba smrti. Nachádzajú sa tu potlačené afekty, ktoré sú dôsledkom konfliktu medzi pudovosťou (Id) a osobnou morálkou (Superego).

Ego (Já) má zmysel pre realitu. Rodí sa z Id vďaka skúsenostiam. Zvažuje naše činy a skutky. Ego sa tiahne z nevedomia, cez podvedomie, až po vedomie. A jeho nevedomá časť sa pomocou obranných mechanizmov vysporadúva jednak s neprijateľnými želaniami Id, ale aj s extrémnymi zákazmi superega. Ego kladie dôraz na prežitie človeka. Silné ego je znakom zdravého človeka. Snaží sa o rovnováhu medzi inštinktami Id a víziami nárokmi Superega. Aj pre Ego je dôležité uspokojenie. Ale hľadá reálnu cestu, ako ho dosiahnúť a zvažuje okolnosti. Ak ego nemôže vykonávať svoju funkciu tak, ako by chcelo, prejavuje sa to nervozitou. A v reakcií na nervozitu tvorí obranné mechanizmy, ktoré pomáhajú vyhýbať sa úzkosti. Ego pomáha človeku ovládať sa.

Superego (Nadjá) je moralizujúcou silou človeka. Jednou jeho časťou je svedomie a druhou ideálne ego, ktoré sa usiluje o dokonalosť. Superego môže byť v rozpore so súčasnými hodnotami človeka. Dokáže generovať pocit viny (ktorý však nemá konkrétnu tvár). Je nevedomé. O superegu sa hovorí ako o ventile. Pracuje s vedomými i s nevedomými obmezeniami, príkazmi a zákazmi, ktoré človek dostáva, je tiež spôsobom ako obrátiť agresiu proti sebe. Superego túži po dokonalosti. Je iracionálne a nevedomé. Doslova prahne po ideáloch. Superego potláča narcizmus a núti ego konať podľa hodnôt. Usmerňuje ego, aby bolo morálne. Dochádza tu k zápasu medzi pudmi (Id) a ideami (Superego). Superego kladie dôraz na to, aby človek konal v súlade sám so sebou. Ak tomu tak nie je, k slovu sa hlási vina. Freud hovoril o Superegu ako o ideály ega.

Id, Ego a Superego sú základnými zložkami osobnosti. Tvoria štruktúru osobnosti. U Freuda Ego a Ja nie sú úplne totožné. Ja označuje skôr človeka a jeho jedinečnosť.

Život bez masky

Koncepcia self sa spája so psychológmi Rogersom a Maslowom. Self je poznanie o tom, kto sme. Podľa Rogersa má tri zložky. Prvou je sebaobraz – to, čo o sebe vieme. Tento obraz sa nemusí zhodovať s realitou. Môžeme si o sebe namýšľať. Druhou je sebaúcta. Tá je spojená s hodnotou, akú máme vo svojich očiach. Tiež nemusí korešpondovať s realitou. Môžeme sa podceňovať. A treťou je ideálne „ja“. To je „ja“, ktorým by sme chceli byť.

Bez ohľadu na to, či budeme hovoriť o self, bytostnom, či ideálnom „ja“, hovoríme o človeku, kým je a kým sa môže a má stať. Z pohľadu rozdeleného self, je to dôraz na to, kým je. Vo svojom vnútri. Hoci časť sa dostáva do popredia a časť pomaly stráca svoju pozíciu.

Pre človek je dôležité, aby si uvedomoval, kým je. Aby vnímal seba ako autonómnu a od ostatných odlišnú osobu. Tí druhí nemôžu byť mnou a ja nimi. Je to cesta k vlastnej hodnote, ale aj k zachovaniu identity – kto som. Vedomie kto som a uvedomenie seba voči iným a svetu je základom pre vnímanie vlastného self (alebo reálneho – bytostného „ja“).

To kým naozaj sme, sa označuje ako pravé a skutočné self. Existuje však aj falošné self. Možno sa bojíme byť sami sebou a možno sme sa upli na iných. V každom prípade svoje skutočné a práve self sme schovali pred svetom a svetu ukazujeme falošné self. Falošné self je takou maskou. Táto maska je veľmi plastická a môže sa úplne odlišovať od pravého self. Vzniká tu rozpor medzi tím, kým človek naozaj je a ako ho vnímajú ostatní.

S pravým self sa spája úzkosť. Obava zo zachovania identity. Tá môže byť popretá. Keď nie je prijatá a pochopená. Ale môže byť aj pohltená. Keď nie je prijatá a ocenená. A tak sa mnohí rozhodnú pre izoláciu. Tá chráni pred výsmechom a pohltením. Ak však nie je možné úplne sa stiahnuť, potom sa stiahne samotné pravé self. Stiahne sa do citadely našej duše. Je to pokus o jej zachovanie. A navonok ide jedinec cestou vyhovieť ostatným. Self v citadele je však odrezané od sveta. Ocitá sa v izolácií. Je ochudobnené. Zväčšuje sa priepasť medzi falošným a pravým self.

Na začiatku bola obava o zachovanie self. Preto sme ho umlčali. A teraz sa vyberáme cestou jeho poprenia a zničenia. Cítime prázdnotu, že nežijeme svoj život.

Anna a tieň, ktorý prekročila

Dnes si priblížime obranné mechanizmy, ktoré používa Ja. Podkladom nám bude kniha od Anny Frued – dcéry Sigmunda Freuda. Kniha sa volá Ja a obranné mechanismy.

Sigmund Freud pred nevedomím kládol dôraz na pudy. Anna nadviazala na dielo svojho otca. Pozornosť však upriamila na obranné mechanizmy.

Vo svojej knihe Anna Freud vysvetľuje, čo to sú obranné mechanizmy a ako fungujú. Venuje sa jednotlivým mechanizmom a špecifickým neurózam, ktoré sú s jednotlivými obranami spojené.

V knihe dochádza k posunu od pudov (a o odkazu jej otca) k Já a teda k egu. A v neposlednom rade k raciu.

Vďaka Anne Freud sa začalo diskutovať o obranných mechanizmoch a ich úlohách. Začalo sa o nich hovoriť primárne v detskom veku, kedy človek sa snaží začleniť a vyrovnať s rôznymi normami a predpismi. Je to však dôležité dielo aj pri snahe spätne pochopiť obranný mechanizmus a jeho príčinu. Pre prínos pre vedu a terapiu je označovaná za zakladateľku pedopsychológie a detskej psychoanalýzy.

V období 1925 – 1928 bola predsedkyňou Viedenskej psychoanalytickej spoločnosti. V roku 1947 založila Hampstead Child Therapy Course and Clinic v Londýne a v období 1952 – 1982 ho viedla ako jeho riaditeľka.

Celý život sa Anna Freud snažila zachovať otcov odkaz a zároveň ho posunúť ďalej. Najviac ju zamestnával problém konfliktu v človeku. Dokáže zniesť úzkosť a obstáť?

Úzkosť = poplach

Vždy keď sa objaví impulz a hrozí strata rovnováhy, objaví sa stres / úzkosť a na jej podklade Ego spúšťa obranný mechanizmus. Vďaka obrannému mechanizmu, prípadne vďaka kombinácií viacerých takýchto mechanizmov – je možné ich kombinovať, dochádza k obnoveniu rovnováhy (hoci aj za cenu potlačenia impulzov).

Anna Freud v knihe hovorí o 10 obranných mechanizmov: vytesnenie, projekcia, reaktívny výtvor, popretie, premiestnenie, izolácie, potlačenie, sublimácia, regresia a agovanie.

Obranné mechanizmy – to sú nástroje, pomocou ktorých sa jedinec snaží vysporiadať so zmenami, ktoré sa dejú. Prínos obranného mechanizmu je v komplexnosti – získava pre človeka čas a priestor vysporiadať sa so situáciou – zatiaľ drží impulzy v istých hraniciach a pomáha zvládnuť konflikt (udržuje konštruktívny dialóg, občas len dialóg, ale tým bráni pred výbuchom emócií).

Keď sa povie obrana, napadne nám udržanie niečoho a snaha zabrániť niečomu. Obrana tu však nie je stagnáciou, či skanzenom. Len chráni organizmus pred zmenou, ktorá by bola preň hrozbou (či už je príliš veľká, radikálna, alebo v rozpore s nami).

Podľa Sigmunda Freuda pri obranných mechanizmoch ide o nevedomú obranu ega. Hovorí sa tiež o ňom, ako o dynamickom procese.

Nevieme, podľa čoho si Ja vyberá obranný mechanizmus.

Ako sa bránime úzkosti

Vytesnenie je spojené so zabudnutím. Tak to vytesníme (presunieme do nevedomia), že si ani na to nepamätáme. Vytesnenie funguje jednorazovo – raz a navždy. Ostatné obranné mechanizmy treba uplatňovať znova a znova. Vytesnenie nie je len najúčinnejším, ale aj najnebezpečnejším mechanizmom. Môže raz a navždy rozbiť celistvosť človeka. Preto spravidla vytesňujeme niečo vážne (trauma, smrť, zneužitie…).

Projekcia. To čo nechceme, projektujeme do druhých. Odmietneme pocitu čeliť, radšej ho naprojektujeme do niekoho iného. Ide v podstate o preventívny útok – akoby sme sa snažili odviesť pozornosť inam. V podstate ho vystihuje porekadlo – „podľa seba, súdim teba“. Čo sa Vám nepáči na kolegovi?

Reaktívny výtvor vedie k protikladu – napríklad nenávisť k človeku kompenzujeme láskou k nemu. Tak ho vlastne nenávidíme a zároveň milujeme. Akoby sme sa snažili odčiniť to negatívne, niečím pozitívnym.

Popretie – to čo nechceme sa nestalo. Jednoduché, nie? To čo sme vytesnili, predsa len niekde je. Len schované. To čo je popreté, je prekrútené. Nespochybňujeme, že sa to stalo, ale tvrdíme niečo iné.

Premiestnenie sa spája s prenosom. To neprijateľné projektujeme na inú osobu. A ak treba a urobí nám to dobre, dokonca to odsúdime. A hneď je nám ľahšie…

Izolácia je podobná vytesneniu. Akurát o tom vieme. Akoby dochádzalo k oddeleniu myšlienok od emócií. Citový chlad.

Potlačenie je podobné vytesneniu. Výsledok je rovnaký. Akoby to neexistovalo a nikdy sa nestalo…

Sublimácia je podobná racionalizácií. To čo je neprijateľné, stane sa prijateľným. Popracujeme na tom, aby sa tak stalo… V podstate hľadáme spôsob, ako impulz premeniť na niečo prijateľné a tým uvoľníme jeho energiu. A aj nám sa uľaví. Preformuľujeme to, čo sa stalo. Alebo si nájdeme dôvod preto, aby sme si to obhájili.

Regresia je o upadnutí do ranného stavu (vývoja), Akoby návrat do detského obdobia miesto toho, aby sme ako dospelí čelili situácií. Pokiaľ by v takomto stave človek pretrvával dlhodobo, potom ide o fixáciu.

Agovanie nie je ľahké popísať. To neprijateľné sa vybíja náhle cez niečo nepredvídateľné a dotyčný ani nevie prečo…

Vzácny okamih krehkosti

Ako v knihe píše Anna Freud, keď sa kedysi začala venovať pozornosť Ja a už nie Ono, mnohí to označovali za odklon od psychoanalýzy. A pritom, skúmanie Ja nám dokáže povedať tak veľa o človeku. Objektom skúmania sa stalo Ja a jeho poruchy. Odstránenie porúch a obnova celistvosti. Vlastne sme sa vrátili k Ono (trochu). A zároveň sa veľa naučili o postavení Ja medzi Id a Superegom, pudmi a ideálmi.

Id (Ono) sa spája s nevedomím. Nie je ľahké ho postrehnúť. Často sme odkázaní na to, čo sa vynorí. Anna Freud hovorí zaujímavú vec – ak sú Id a Ja v zhode, obsah Superega akoby nám unikal. Ak sa však Id a Superego citnú v konflikte, potom obsah Superega sa stáva zreteľný.

To pudové sa neustále snaží o prienik z Id do Ja. Ja bráni bezprostrednému uspokojeniu Id a kladie si podmienky.

Ako narábať s obrannými mechanizmami

Používať obranný mechanizmus je normálne a zdravé. Nezdravé a teda patologické by to bolo v okamihu, keby nám bránilo žiť, keby nám okresávalo život a deformovalo ho. Paradoxom je, že cieľom obranných mechanizmov nie je len chrániť pred emóciou (stres / úzkosť), ale aj poskytnúť útočisko pred situáciou, s ktorou sa človek nevie v tej chvíli vyrovnať. Vraciame sa tak k pojmu – citadela duše.

Sigmund Freud predpokladal, že obranné mechanizmy skresľujú impulzy do prijateľnejšej podoby. Anna Freud považovala obranné mechanizmy sa prejav dobrovoľného i nedobrovoľného učenia (išlo o rôzne zložité intelektuálne a motorické procesy).

Úzkosť v organizme je vnímaná ako znak duševného napätia a je podnetom k spusteniu obrannej stratégie. Všetky obranné mechanizmy sú odpoveďou na stres / úzkosť.

Pár postrehov, spoza poznámok pod čiarou

Ja sa snaží o rovnováhu medzi Superegom a Id. Pokiaľ príde ku konfliktu, ktoré Ja nezvládne, potom siahneme po niekoľkých nástrojoch. Jedným z nich je vytesnenie. Prestaneme myslieť na to, čo nás trápi. Ale to ostane naďalej prítomné a bude hľadať cestu von. Môžeme zápasiť s úzkosťou, nervozitou a s neschopnosťou sústrediť sa. Môžeme tiež somatizovať.

O obrannom mechanizme sa tiež niekedy hovorí, ako o mechanizme obrany ega. Ide o sebaklamný mechanizmus – v podstate klameme seba v snahe uchovať vlastnú hodnotu a integritu pred pocitom viny, pred hanbou, ale aj neúspechom, alebo pod tlakom. Je to cesta ako znížiť úzkosť. Ako? Sme v tom veľmi kreatívny. V podstate dochádzka k pretváraniu reality. Tvárime sa, že problém neexistuje – pominul. Je to v niečom primitívne, ale funguje to.

V modernej psychológií sa pod Id myslí vášeň, pudy, túžby a spontánnosť. Ak dôjde k narušeniu vývoja osobnosti, následkom môže byť jej rozpoltenie na osobnosť, kde prevažuje Id a kde prevažuje Ja (napríklad bipolárna porucha).

V modernej psychológií niekedy dochádza k prelínaniu Ja (teda ega) a NadJá (teda superega). A tieto dve stoja proti Id. Ak príde k poruche vývoja, môže nastať rozpoltenie osobnosti (napríklad schizofrénia).

Superego vzniká vplyvom výchovy a okolia, je našou zažitou vnútornou morálkou a svedomím. Dynamiku Ega možno vyjadriť nasledovne: ego poháňané pudmi, zvierané morálkou a týrané realitou – zápasí o harmóniu medzi pudmi a morálkou.

Druhá generácia obranných mechanizmov

Ako čas bežal, komunita psychológov a terapeutov rozširovala počet obranných mechanizmov, ktoré sa podarilo identifikovať. V krátkosti si priblížime niektoré z nich:

Altruizmus podobne ako sublimácia so situáciou pracuje a robí ju prijateľnú. Dochádza tu k projekcií na iných a k uspokojeniu cez proces identifikácie. Ako málo stačí…

Anticipácia s problémom pracuje v predstihu. Riešime čo sa stane keď… riešime čo budeme robiť keď… ako by sme sa zachovali, keby sa stalo to a to…

Humor má podľa Freuda adaptačnú funkciu. Trochu situáciu odľahčí a urobí prijateľnejšiu…

Intelektualizácia je podobná racionalizácií, akurát nehľadáme ospravedlnenie, ale utekáme do predstáv a fantázie.

Schizoidna fantázia je doslova vyžívanie sa vo fantázii a uzavretie sa pred svetom.

Obrátenie proti sebe. Ide o pasívno – agresívne správanie obrátené proti sebe. Ide o impulzy, ktoré mali zasiahnuť niekoho iného a človek ich obrátil proti sebe. Je tu obava zo straty toho druhého.

Identifikácia s agresorom. Prečo identifikácia? Identifikujete sa s tým, čo odmietame. Nechceme ho stratiť. A tak si necháme ubližovať. Nechceme zažiť odmietnutie.

Štiepenie. V podstate ide o čiernobiely svet. Buď je niekto dobrý, alebo zlý. Nič medzi tým…

Disociácia. Ide o niečo na pomedzí vytesnenia, potlačenia a štiepenia. Akoby sa „to“ niečo stalo niekomu inému a nie mne.

Projektovaná identifikácia – v podstate druhého zmanipulujeme tak, aby pasoval do našej projekcie o ňom. A potom na ňom odsúdime to, čo nechceme.

Reaktívna formácia zahŕňa reakciu človeka, ktorý u seba „niečo“ potlačil a teraz to chce potlačiť u niekoho iného. Mal z toho úzkosť, preto to poriešil v sebe, ale má potrebu tak urobiť aj u iných.

Identifikácia patrí k najzrelším obranným mechanizmom. To čo oceňujeme sa stáva súčasťou našej identity (asimilujeme to do seba – do bytostného self).

Úzkosť a neuróza

Pojem neuróza sa dnes už nepoužíva. Ale keďže ideme aj v čase do minulosti, tento pojem sa nám zíde. Neuróza zastrešuje poruchy, ktoré sú spojené s pocitmi úzkosti, strachu a duševnej nerovnováhy. Na rozdiel od psychóz a porúch osobnosti neohrozujú (tieto poruchy) schopnosť racionálne premýšľať. Podstatou neurózy je nevyriešený konflikt.

Neurózy a jej podoby

Zmienka o neurózach je zas dôležitá, pretože som v knihe od Natálie Kaščákovej Obranné mechanizmy našiel takéto zaujímavé schémy: hystéria (vytesnenie + popretie), fóbia (presun + vyhýbanie), depresia (popretie + projekcia + pasívna agresia + obrátenie proti sebe + identifikácia s agresorom + reaktívny výtvor), obsesia (reaktívny výtvor + intelektualizácia + racionalizácia + izolácia + odčinenie), paranoja (projekcia), schizoid (izolácia + intelektualizácia + fantázia) a hraničná porucha (štiepenie, projektívna identifikácia, primitívna idealizácia a devalvácia a popretie). S týmito schémami sa dá vyhrať :).

Aby sme nekončili negatívne, tak zrelé mechanizmy obrany sú: altruizmus, sublimácia, potlačenie, anticipácia a humor. Ostatné si už musíte dohľadať.

.

Kniha od Anny Freud ponúka náročné čítanie. V tomto prípade, nič Vám nedá zadarmo. Priebežne si treba pozrieť pár vecí, kresliť schémy a premýšľať. Budete sa k nej vracať znova a znova. Občas pocítite, že ešte ten správny čas neprišiel. Ale ten nádherný kvet v duši časom vyrastie, pôda je dobrá.

Ceruzka už nechce písať a aj atrament došiel. Budem končiť. Veľa pokoja do úzkosti a premýšľajte nad tým, ako narábate s úzkosťou. A či Vám obranné mechanizmy nebránia mať väčšiu radosť zo života…

Anna Freudová je jméno, jenž si řada čtenářů spojí spíše s jejím otcem a zakladatelem psychoanalýzy, Sigmundem Freudem. Jablko opravdu nespadlo daleko od stromu a Anna Freudová skutečně navázala na tradiční učení svého otce, jemuž v dětství byla i subjektem pro jeho analýzu. Psychoanalýza je jedním ze základních proudů psychologie a dodnes má své místo i v psychoterapii a psychologickém poradenství. Jedná se o směr, který se vymezil vůči behaviorálním vědám, tedy studiu chování, a obrátil pozornost k nevědomým složkám lidské psychiky, s důrazem na pudovou schránku osobnosti. Anna Freudová se ve svém profesním životě zaměřila především na nevědomé obranné mechanismy, které jsou také předmětem této knihy.

Originální verze Já a obranné mechanismy pochází z 30. let 20. století, čemuž odpovídá větná struktura a lingvistika v textu. Nenechte se však prvním dojmem odradit, jedná se totiž o jeden ze základních pilířů psychoanalytické teorie, a stojí za to věnovat pozornost tomuto původnímu pramenu. Kniha je rozdělena do čtyř částí. Nejprve autorka seznamuje čtenáře s obecnou teorií obranných mechanismů a objasňuje výchozí terminologii. V následujících kapitolách již podrobněji rozebírá jednotlivé způsoby obrany a zajímavě je propojuje s výskytem specifických neuróz, jež mají základ právě ve lpění na určitém nevědomém mechanismu obrany. Speciální pozornost je věnována vytěsnění jakožto nejúčinnějšímu, avšak i nejnebezpečnějšímu obrannému způsobu.

Text je doplněn řadou kazuistik z dětské klinické praxe, na kterých Freudová ilustruje problematiku obranných mechanismů. Pro čtenáře, kteří nejsou příliš zběhlí v psychoanalytických termínech může být četba náročná, avšak právě příklady z praxe mohou napomoci k pochopení teorie. Text je rozhodně nadčasovým přínosem pro ego-psychologii, neboť dochází k přesunu zájmu od Ono k Já. Oceňuji snahu komplexního vysvětlení osobnosti a vyvrácení jednostranných přístupů, které se věnují pouze perspektivě Ono, jak můžeme znát například z textů již zmiňovaného Sigmunda Freuda. Vypíchla bych poslední kapitolu o obranných mechanismech v adolescenci, jenž byla nejvíce stravitelná a pro mě osobně zajímavá. Závěrem tedy doporučuji všem se zájmem o psychoanalýzu, avšak s předchozí znalostí členění osobnosti na složky Id, Ego a Superego. Věřím, že knížka patří do knihovničky každého psychologa.

V nakladatelství Portál opět vychází dílo Anny Freudové Já a obranné mechanismy, díky kterému se odborná veřejnost začala systematicky zajímat o obranné mechanismy lidské psychiky (v tomto případě především dětské). Pokud jste poučený laik (nejsou vám zcela cizí základy práce Sigmunda Freuda) či odborník, myslím, že v knize najdete (či znovu naleznete) mnoho inspirujících myšlenek pro svou práci zejména proto, že teorie v její knize/studii je konkrétně a poutavě podložena její soustavnou praktickou prací s dětmi a mládeží.

Anna Freud (1895–1982) byla rakousko-uhersko-britská psychoanalytička židovského původu, dcera zakladatele psychoanalýzy Sigmunda Freuda. Je zakladatelkou egopsychologie a dětské psychoanalýzy. Jejím nejvýznamnějším konceptem jsou obranné mechanismy Ega a systém paralelních vývojových linií. Věnovala se též problému puberty a adolescence. Patří do stovky nejcitovanějších psychologů 20. století.

Summa summarum

Kniha významné psychoanalytičky vychází v „kapesním formátu“ a brožované vazbě bez přebalu. Samotný obsah knihy je rozdělen do 4 dílů:

Předmluva autorky k prvnímu dílu

DÍL PRVNÍ

Teorie obranných mechanismů

DÍL DRUHÝ

Příklady vyhýbáni se reálné nelibosti a reálnému nebezpečí (předstupně obrany)

DÍL TŘETÍ

Typy obrany jako příklad

DÍL ČTVRTÝ

Obrana vyvolaná úzkostí ze síly pudů (představená na příkladu puberty)

Závěrečná poznámka

Literatura

Autorka Anna Freudová v úvodu své knihy Já a obranné mechanismy zdůrazňuje, že v době jejího sepsání, již nebylo stěžejním zájmem psychoanalýzy pouze lidské nevědomí, ale důkladné poznání všech instancí strukturálního systému, jak ve vědomé, tak i v nevědomé části. Z tohoto důvodu ve své knize navrhuje, aby se pro takto zaměřenou psychoanalýzu přestal používat označení hlubinná psychologie, které by se podle jejího názoru měla spojovat se zkoumáním nevědomí. Myšlenku obranného mechanismu rozvíjela na teoretickém předpokladu, že obranný mechanismus je spouštěn prostřednictvím Já na základě varování signální úzkostí, když jedinci hrozí ztráta vnitřní psychické rovnováhy. Pomocí obranného mechanismu jsou převedeny rušivé impulsy z Ono do pro Já akceptovatelné formy nebo jsou nevědomě či vědomě potlačeny. Autorka rozlišuje v souladu s ranními díly psychoanalýzy devět skupin mechanismů obrany Já (vytěsnění, regrese, reaktivní výtvor, izolace, popření události, projekce, introjekce, obrat vůči vlastní osobě, zvrat v opak) a doplňuje desátý mechanismus normality – sublimaci (přesun pudového cíle). Klinická praxe ukazuje, že může docházet k postupnému používání různých obranných mechanismů, kdy jejich opuštění je spojeno s nedostatečným zvládáním situace Já. V knize se dozvíte (mj.), jak se jednotlivé obranné mechanismy mohou kombinovat navzájem, nahrazovat jeden druhým a zároveň postupně prostoupit celým strukturálním systémem osobnosti.

„… Způsob držení těla jako upjatost a strnulost nebo osobní zvláštnosti jako stereotypní úsměv, posměšné, ironické a velkopanské vystupovámí, to vše je pozůstatek obranných postupů, kdysi velice kvalitních, které se odpoutaly od své původní situace a staly se trvalým rysem charakteru, „charakterovým rysem“. …“

Kniha rozhodně nepatří do kategorie „lehké čtení“, ale to se u odborné literatury dá předpokládat. Ovšem, pokud se nenecháte odradit a do knihy se začtete, zjistíte, že text není příliš „hutný“ – je podáván srozumitelně a díky tomu, že autorka svou teorii bohatě prokládá příklady ze své praxe je i čtivý. Knihu doporučuji všem se zájmem o psychoanalýzu a její formulující základy.