Recenze aktualizovaného vydání knihy "Jak selhat jako terapeut. 57 způsobů, jak ztratit nebo poškodit svého klienta”, autoři Bernard Schwartz a John V. Flowers.

Terapeuti jsou také lidi. Dělají chyby. Občas ty chyby mohou být překvapivě prospěšné pro celý proces, jindy ale bohužel vedou ke ztrátě klienta nebo dokonce retraumatizací.

Tahle kniha je pokusem autorů pomoct začínajícím terapeutům (a možná i terapeutům, kteří už nějakou dobu pracují) předejít chybám, kterých se psychoterapeuti ve své praxi nejčastěji dopouštějí. V seznamu chyb se opírají na vlastní praxi a výsledky výzkumů.

Moc se mi líbil styl této knihy. Je zajímavá, stručná, k věci, vysvětluje každou chybu v 

bodech, obsahuje spoustu odkazů, příkladů a citací. Mezi oblastí, které řeší, je otázka začátku terapie, hranice mezi terapeutem a klientem, práce s psychickými obranami, zadávání “domácích úkolů”, vztah terapeuta k medikací, ukončování terapie. Nově autoři přidali kapitolu o terapii, ve které je klientem dítě.

Když to shrnu, je to krásná příručka i když se v některých bodech nemusíte úplně souhlasit. Pro ty, co s terapii začínají, to bude hezký praktický průvodce, ve kterém se učí praxi terapie na cizích chybách. Pro ty, co terapie už déle vedou, může být hezkým připomenutím důležitých bodů, na které mohou v každodenním procesu zapomínat.

P.S. A asi bych tu knihu doporučila nejen psychoterapeutům, ale i koučům, alternativním terapeutům, lékařům, atd.

Robia terapeuti chyby? Toto je otázka, ktorú si nepochybne môžu klásť klienti, ktorých obraz o psychoterapeutoch býva značné ovplyvnený ich mediálnym vyobrazením. Predstava staršieho pána v šedom kardigáne v pracovni s pohovkou a dvoma kreslami evokuje určitú bázeň. Tá môže vyústiť v dojem, že tak skúsený a životom ošľahaný človek, navyše podkutý kvalitným vzdelaním a rôznymi výcvikmi, predsa chyby nerobí. Pritom nezdravý obdiv a nekritické vnímanie môže paradoxne ohroziť priebeh samotnej terapie, či viesť k jej predčasnému ukončeniu.

Otázky či je normálne robiť v terapii chyby, koľko chýb je prípustných a čo robiť aby ich počet klesal určite trápia aj samotných terapeutov. V neposlednom rade je táto téma zaujímavá aj pre širokú verejnosť, najmä v čase, keď sa o duševnom zdraví hovorí častejšie ako v minulosti a téma psychoterapie prestáva byť tabuizovaná.

Pri posudzovaní možného obohatenia pre čitateľov pochádzajúcich z radov sociálnych pracovníkov je potrebné brať do úvahy fakt, že v súčasnej dobe je fundamentálnym základom väčšiny činností sociálnych pracovníkov sociálne poradenstvo. To sa môže s terapeutickou prácou v určitých aspektoch prelínať, či využívať niektoré z bazálnych psychoterapeutických techník. Okrem toho je známe, že mnohí psychoterapeuti majú ukončené pregraduálne vzdelanie aj v sociálnej práci. Rovnako aj autori sami sa o sociálnej práci v publikácii opakovane zmieňujú. Ako je naznačené už v predhovore k publikácii, kniha nie je určená výhradne terapeutom, ale poučenie v nej nájdu rôzni pomáhajúci profesionáli, venujúci sa terapii, koučingu, poradenstvu či supervízii. Multidisciplinárne zameranie knihy je čitateľné aj v texte, kde sa striedavo využíva označenie “klient” a “pacient”.

Logické členenie publikácie pozostáva zo 14 kapitol, ku ktorým je potrebné prirátať úvod, záver a tri prílohy. Už na prvý pohľad je interesujúce provokatívne ladenie nadpisov, ktoré sú označované ako chyby. Kniha ako celok pôsobí prehľadným dojmom a orientácia v jej obsahu je nenáročná a veľmi intuitívna. Osobitne oceňujeme jasnú štruktúru textu v častiach objasňujúcich možnosti, ako sa jednotlivým chybám vyhnúť. Tie sú písané prehľadnou, až poznámky evokujúcou formou v bodoch, čo čitateľovi značne uľahčuje ich zapamätanie a následnú aplikáciu vo vlastnej práci s klientom. Jazyk jednotlivých kapitol je zvolený primerane vzhľadom na zameranie publikácie, nakoľko pôsobí veľmi kolegiálnym, či miestami mentorským dojmom, akoby vyzýval k určitému vnútornému dialógu s autormi. Autori vo vhodnej miere a na správnych miestach využívajú prvky humoru (napr.: zmienka o milovaní dikobrazov na s. 42), čo pôsobí veľmi osviežujúco, no zároveň to ani v najmenšom nenarúša odborné ladenie publikácie.

V úvodnej časti je čitateľom predstavených niekoľko výskumne podložených zistení, súvisiacich s mierou predčasne ukončených terapií zo strany klientov. Autori tiež formulujú presvedčenie, že „terapeutické rozhodnutia by mali byť založené na dostupnom vedeckom výskume“, čo v minulosti žiaľ nebolo samozrejmosťou (s. 13).Toto podopieranie tvrdení výskumnými dátami je prítomné v celej publikácii, čo iste pridáva na jej hodnote, no nie je možné nespomenúť fakt, že dané výskumy sú často staršieho dáta. Následne sú čitatelia stručne oboznámení s obsahom jednotlivých kapitol a štruktúrou popisu “chýb", ktorým sa dané kapitoly venujú. Záver úvodnej časti je venovaný prvej z nich, a to neschopnosti terapeuta odhaliť vlastné terapeutické medze.

Popis jednotlivých chýb býva uvedený krátkym a výstižným citátom a doplnený ukážkou z praxe. Po opise samotnej chyby prichádza pre mnohých čitateľov najpodstatnejšia časť textu hovoriaca o tom, ako sa výskytu danej chyby vyhnúť, vyrovnať sa s ňou, či nájsť na nej niečo pozitívne a obohacujúce.

Prvá kapitola je venovaná chybám, ktorých sa terapeut môže dopustiť ešte pred začatím terapeutického procesu s klientom. Príkladom takýchto chýb je ignorácia silných stránok klienta, jeho zdrojov, očakávaní od terapie či doterajších skúseností s ňou, ale aj nedostatočné informovanie klienta o terapeutových očakávaniach a o emóciách, ktoré sú s terapiou spojené.

Druhá kapitola sa svojím zameraním na posudzovanie priamo dotýka problematiky sociálnej práce. Osobitne “Chyba 13” je zameraná na vplyv vlastných skúseností či predsudkov na posudzovanie klienta. Nazeranie na danú problematiku optikou sebanaplňujúceho sa proroctva predstavuje obohacujúci postoj aj pre sociálnych pracovníkov v našich podmienkach.

Tretia kapitola pojednáva o terapeutickom vzťahu medzi klientom a terapeutom a jeho možných narušeniach. Tu je veľmi zaujímavá zmienka o troch imperatívoch Carla Rogersa: bezpodmienečnom prijatí, kongruencii a empatii, a možnostiach ich premietnutia do praxe. Tieto piliere totiž nielen tvoria základ kurikula humanisticky orientovaných terapeutov, ale stretnúť sa s nimi, ako poznamenávajú autori, mala možnosť väčšina študentov pomáhajúcich profesií.

Náplňou štvrtej kapitoly je problematika spolupráce s klientom. Pre oblasť sociálnej práce sa zaujímavou javí ukážka z praxe hneď pri prvej z chýb vymenovaných v tejto kapitole. Ukážka predstavuje čitateľom prácu s klientkou zažívajúcou zneužívanie v manželstve, čo je v sociálnej práci mimoriadne aktuálna téma. Obsah ukážky zároveň popisuje situáciu, kedy dochádza k odlišnému vnímaniu cieľov medzi terapeutom a klientom.

Úvodná časť piatej kapitoly čitateľa nabáda k zamysleniu, aký je vzťah psychoterapie a vedeckého poznania sprostredkovaného výskumom. Autori sa v kapitole vymedzujú proti tvrdošijnému využívaniu prístupov a techník napriek preukázaniu ich neúčinnosti pri riešení konkrétneho problému. Táto myšlienky sa môže spájať s otázkou eklekticizmu a teoretického purizmu, ktorá je v prípade niektorých terapeutov a sociálnych pracovníkov stále aktuálna a spôsobuje dilemu, či sa pridŕžať jedného smeru, alebo voliť kombináciu funkčných a overených metód viacerých smerov. Z pohľadu autorov je odpoveď pomerne jasná: „teoretické prístupy nie sú náboženské normy” a oprávnené spochybnenie ich princípov preto nie je rúhaním (s. 77).

Šiesta kapitola sa venuje hraniciam vo vzťahu medzi terapeutom a klientom. Postupne sú čitatelia varovaní pred chybami spočívajúcimi v nadmernej identifikácii sa s klientom, narúšaním hraníc fyzickej intimity, príliš rigidnými či neprimerane otvorenými hranicami. Nejeden sociálny pracovník by sa istotne vedel nájsť v zmienke o snahe zachrániť klienta, keď sa z povolania stáva skôr misia, čo môže viesť k vyhoreniu samotného pomáhajúceho pracovníka. Ďalším popisovaným problémom je nezdravá závislosť klienta na terapeutovi.

Obsahovou náplňou siedmej kapitoly je rozbor problematiky neplnenia dohodnutých úloh zo strany klienta. Autori popisujú chyby ako je nedostatočné oboznámenie klienta s významom daných úloh, neprizvanie klienta do procesu ich tvorby, či preferovanie skokového postupu pred menšími krokmi, ktoré sú pre klienta často prijateľnejšie. Kapitola je vhodne doplnená praktickou ukážkou práce s klientkou trpiacou sociálnou fóbiou.

Ôsma kapitola publikácie je zameraná na otázky zmeny postojov klienta. Úvod kapitoly je venovaný definícii pojmu postoj a jeho miesta v terapii. Za zmienku stojí poznámka o možnosti prerámovať klientov negatívny postoj na potenciálny zdroj. Záverečná časť kapitoly pripomína čitateľom, že postoje nie sú nemenné a je možné s nimi aktívne pracovať.

V deviatej kapitole je priblížená téma konfrontácie klienta. Autori poukazujú okrem iného na fakt, že aj pomáhajúci profesionáli môžu mať s istým typom klientov osobný problém, čo sa môže prejaviť necitlivým správaním, ktorému je treba predchádzať.

Desiata kapitola pojednáva o problematike medikácie klienta, jeho možných obavách a námietkach voči nej. Autori zdôrazňujú potrebu trpezlivého a psychoedukatívneho prístupu, ktorý bude rešpektovať klientove reakcie a slobodnú vôľu.

Témou jedenástej kapitoly je ukončenie terapie. Autori zastávajú názor, že tak ako je systematicky vedený proces práce s klientom, je potrebné systematicky pripravovať a viesť aj proces ukončenia tejto práce. Vyzdvihnúť je potrebné zaujímavú zmienku o možnej, i keď nepotvrdenej, korelácii medzi dĺžkou terapie a jej úspešnosťou. Autori deklarujú, že o dĺžke trvania terapie by mali spoločne rozhodnúť klient a terapeut.

Dvanástu kapitolu považujeme za mimoriadne aktuálnu a prínosnú, nakoľko sa venuje téme vyhorenia terapeuta. Tak ako súčasná doba kladie vysoké nároky na profesionalitu, mali by aj pomáhajúci profesionáli zvyšovať svoje vlastné nároky na seba v oblasti starostlivosti o seba. Autori varujú, že nedostatok pozornosti venovanej tejto oblasti vedie k emocionálnej vyčerpanosti či k vyhoreniu, ktorého negatívne dôsledky terapeut pocíti v pracovnom, ale i v osobnom živote. Zároveň sú uvedené znaky, ktoré môžu nasvedčovať že pomáhajúci profesionál je týmito negatívnymi javmi ohrozený. Samozrejmosťou je uvedenie tipov, ako sa im vyhnúť alebo zmierniť ich prejavy. V kapitole sú otvárané tiež témy rovnováhy medzi prácou a voľným časom, počtu klientov na jedného pracovníka, estetiky pracovného prostredia či prílišnej špecializácie terapeutov.

Trinásta kapitola sa venuje citlivej téme terapeutickej práce s deťmi. Tézu o špecifikách tejto cieľovej skupiny a vysokej hodnote terapeutov, ktorí s ňou dokážu efektívne pracovať, autori nastoľujú hneď v úvodných riadkoch kapitoly. V ďalších častiach sú čitatelia vyzývaní, aby terapiu dieťaťa vnímali v kontexte jeho sociálneho prostredia a nebránili sa spolupráci so širšou rodinou, školou či komunitou detského klienta. Problémovým sa ale autorom javí aj opačný prístup, kedy sa terapeut natoľko sústredí na želania dospelých, že opomenie myslieť aj na samotného klienta a jeho vtiahnutie do procesu terapie. Odpoveď na tieto chyby ponúkajú autori formou popisu niekoľkých techník, ktorými možno detského klienta zaujať a podnietiť k terapii. Oceňujeme, že autori popisujú tiež techniky vhodné pre prácu s adolescentami. Sociálnym pracovníkom môže byť blízke varovanie pred “vnútorným rodičom”, ktorý sa snaží poúčať detských a dospievajúcich klientov. Takýto prístup môže narušiť tvoriacu sa spoluprácu, keďže sa pomáhajúci pracovník v očiach dieťaťa stene súčasťou “rozsiahleho sprisahania dospelých” (s. 147). Často skloňovaným pojmom je sokratovský dialóg, ktorý podľa autorov predstavuje možnosť zistiť viac o nastavení samotného klienta. Dialóg zároveň predstavuje intervenciu, v ktorej prevláda partnerstvo nad dominanciou terapeuta, čím ponecháva klientovi určitú kontrolu nad procesom terapie.

Záver publikácie je venovaný ľudskej odolnosti, ako významnej premennej vstupujúcej do procesu terapie. Obsahom príloh sú dotazníky zamerané na sebahodnotenie terapeuta a účinnosť terapie, ako aj odkazy na ďalšie autormi odporúčané diagnostické nástroje.

Po prečítaní knihy možno konštatovať, že autorom sa na bezmála 200 stranách podarilo zachytiť pozoruhodné množstvo situácii, ku ktorým môže dochádzať v priebehu terapie. Recenzovaná publikácia preto predstavuje obohatenie pre psychoterapeutov, záujemcov o túto kariérnu dráhu, ale aj sociálnych pracovníkov a iných pomáhajúcich profesionálov, ktorí pri výkone svojej práce prichádzajú do priameho styku s klientami. Napriek vysokej erudovanosti autorov a odbornému ladeniu, je čítanie tejto publikácie prijemným prostriedkom sebavzdelávania a rozširovania vlastných kompetencií. V určitom zmysle slova predstavuje tiež potenciálny prostriedok autosupervízie, teda reflexie procesu vlastnej práce s klientom. V neposlednom rade sa kniha javí zaujímavou i pre laickú verejnosť, ktorej umožňuje nahliadnuť "pod závoj" psychoterapeutickej práce.

Druhé české vydání úspěšné knihy amerických poradenských psychologů a terapeutů Bernarda Schwartze a Johna Flowerse přináší řadu prakticky využitelných rad a doporučení. Předmluvu ke knize napsal slavný americký psycholog Richard Lazarus, který v ní zdůrazňuje, že dřív byl každý absolvent vysokoškolského studia sice vyzbrojen velkým množství akademických poznatků, ale při prvním setkání s klientem byl mnohdy úplně bezradný. Schwartzova a Flowersova kniha podle něj může pomoci začínajícím psychologům i zkušeným praktikům při řešení klinických pochybností, dilemat a problémů, které by jinak byli nuceni řešit zdlouhavou metodou pokusu a omylu.

Recenzovaná publikace je rozdělena do čtrnácti kapitol, jejichž nadpisy vyjadřují nežádoucí cíle léčby, jakými jsou „jak se vyhnout spolupráci s klientem“, „jak ignorovat vědu“, „jak zařídit, aby pacienti neplnili zadané úkoly“ atp. Tato forma nadpisů je sice vtipná a ironická, ale občas poněkud matoucí, k čemuž přispívá pro češtinu typický dvojí zápor. Osobně bych dala přednost nadpisům s pozitivně formulovanými cíli léčby. Oproti prvnímu českému vydání z roku 2012 je publikace rozšířena o důležitou kapitolu zaměřenou na terapii dětí a mládeže, nazvanou „Jak selhat při práci s dětmi“.

Kapitoly mají jednotnou strukturu. Po úvodní charakteristice dané problémové oblasti autoři uvádějí nejčastější chyby, kterých se terapeuti dopouštějí, a pak doporučení, jak se jim vyhnout. V knize je uvedeno celkem padesát sedm chyb a přibližně třikrát víc doporučení. Například v pozoruhodné kapitole „Jak chybně nastavit hranice mezi terapeutem a klientem“ je uvedeno celkem pět chyb. Patří k nim nadměrná identifikace s pacientem, k níž terapeuti často tíhnou při práci s obětmi zneužívání, které chtějí zachránit. Dalšími chybami jsou nepřiměřená míra fyzické intimity, příliš rigidní hranice mezi terapeutem a pacientem, nadměrné otevírání se před klientem a konečně nenastavení hranic kontaktů mimo sezení. Autoři terapeutům mimo jiné doporučují, aby klientům nikdy nedávali své domácí telefonní číslo, ani číslo osobního mobilního telefonu. Upozorňují také na to, že ačkoliv je milostné a sexuální zapletení se s pacientem všemi odbornými společnostmi pokládáno za neetické, dotěrné a vykořisťující, stále k němu poměrně často dochází. Autoři uvádějí, že ve výzkumech prováděných v USA připouští sexuálními kontakty s pacienty deset až dvacet procent terapeutů.

Zaujala mě také kapitola „Jak selhat při práci s dětmi“, v níž autoři zdůrazňují, že děti v podstatě nikdy nevyhledávají léčbu z vlastní iniciativy, ale na přání nebo doporučení rodičů a učitelů. Stěžejním úkolem terapeuta je tudíž navázat s dítětem dobrý vztah a zabránit tak předčasnému ukončení léčby. Zejména mladším dětem dělá problémy rozhovor o potenciálních traumatických zážitcích, vnitřních konfliktech a problémech. Autoři varují před unáhleným zkoumáním intenzivních emocí dětských klientů a nabízejí řadu metod, jak se k závažným problémům nenásilně propracovat. U starších dětí a dospívajících doporučují metody narativní terapie.

Některé rady se mi zdály být příliš jednoduché a přímočaré. Například v kapitole „Jak nekonfrontovat klienty“ autoři doporučují terapeutům následující autentické sdělení klientům, jejichž chování nesměruje k dosažení cílů léčení: „Tak tohle je moment, kdy mám pocit, že vás potřebuji nakopnout do zadku“ (s. 109). Není mi také jasné, jak lze udržet symetrický a kooperativní vztah s klientem, kterému terapeut dává různé domácí úkoly (aktivity, cvičení), a pak kontroluje jejich plnění. Podle mého názoru se lze stěží vyhnout tomu, aby terapeuti klientům nepřipomínali rodiče nebo učitele. Autoři přitom zdůrazňují, že by se psychologové měli bezděčnému přebírání těchto rolí vyhýbat.

V přílohách i v textu lze najít české překlady kratších dotazníkových metod určených nejen k rychlé diagnostice klientových problémů a psychických poruch, ale také k získání zpětné vazby od klienta, které autoři připisují značný význam. Za stěžejní faktor přispívající k dobrému efektu léčby pokládají kvalitu vztahu mezi klientem a terapeutem. V kapitole věnované práci s dětmi je uveden „Dotazník o spojenectví dítěte a terapeuta“, v přílohách lze najít „Inventář pracovního spojenectví pro klienty“ navržený Horvathem a Greenbergem nebo „Dotazník fází změny“, který sleduje klientovu ochotu k práci na problémovém chování (fáze prekontemplace, kontemplace, akce a udržení).

Autoři v textu explicitně neuvádějí žádná teoretická východiska své práce. Postupně jsem dospěla závěru, že se opírají především o kognitivně-behaviorální terapii, dále o terapii zaměřenou na emoce (Emotion-Focused Therapy, EFT), k jejímž čelným představitelům patří kanadský psycholog Leslie Greenberg, o terapii založenou na zpětné vazbě a o výsledky výzkumů orientovaných na praxi. Reflektují tedy nejaktuálnější trendy v soudobé psychoterapii, jejichž součástí je přesvědčení, že účinné faktory léčby jsou ve všech směrech obdobné, takže není nezbytně nutné být stoupencem určité psychoterapeutické školy.

Prezentaci výchozích teoretických principů jsem v knize nicméně poněkud postrádala. Celkově se však jedná o solidní text, vhodný zejména pro psychology, kteří se hlásí k různým formám kognitivně-behaviorální terapie nebo usilují o integraci dosavadních terapeutických poznatků a metod. Psychodynamicky orientované psychology by kniha pravděpodobně příliš neoslovila.