Komplexy

Komplexy

Shalit, Erel

Portál, 2018

265 Kč225 Kč

Skladem

plusminusPřidat do košíku

Anotace

Komplex, jako pojítko mezi vědomým já a archetypy, přebývá v našem nevědomí. Pokud je odštěpený, nepřístupný vědomí, může být autonomní, nezávislý na egu a může výrazně ovlivňovat naše jednání bez naší kontroly. Porozumět vlastním komplexům znamená rozpoznat jejich archetypální jádro, shluky životních zkušeností, které se kolem něj utvářejí, a emoční tón, jenž je rozpoznatelným pojítkem těchto zkušeností. Z praktického hlediska to znamená porozumět spojení mezi archetypálními silami, které tvoří naši nevědomou lidskou podstatu, a osobními životními zkušenostmi, které utvářejí naše individuální vnímání této energie. Naše bytostné Já, stejně jako vědomé já je vždy doprovázeno stínem, v němž přebývají odštěpené (vytěsněné, potlačené) komplexy. S tím, jak se odvíjí dialog vědomého já s nevědomím, dochází k integraci komplexů do já a hranice já se stávají pružnějšími.
Autor srozumitelně rekapituluje vývoj pojmu od Freuda, Junga, Adlera až k současným pojetím, objasňuje podstatu konceptu a dokresluje svá pozorování s použitím citací z prací svých předchůdců, beletrie a své klinické praxe při práci se sny.
Erel Shalit je izraelský jungiánský analytik, autor mnoha knih jugiánské orientace (česky: Cyklus života, Portál 2017).

Bibliografické údaje

  • Autor:

  • Podtitul:Archetypy, které v nás ožívají

  • Překladatel:Müller, Ivo

  • Nakladatel:Portál

  • ISBN:978-80-262-1312-3

  • Počet stran / vazba:192 / Brožovaná

  • Rok vydání:2018

  • Kód:13311301

  • EAN:9788026213123

  • Obálka v tiskové kvalitě:Stáhnout

Odborné recenze


  • Ako premeniť komplex… - autor recenze: TOMÁŠ HUPKA

    https://dennikn.sk/blog/2168247/ako-premenit-komplex/?ref=list

    Aj pre mňa bol dlho komplex niečím, čo vzniká počas života – ako reakcia na niečo, čo následne sprevádza človeka a dosť ho limituje. Myslel som si, že je pomerne jednoduché identifikovať koreň komplexu. Postupom času som však zistil, ako veľmi som sa mýlil. Dnes slovo komplex vnímam v kontexte slova komplexný – nie ako niečo, čo je časťou, ale čo smeruje k celku. A ako si nižšie ukážeme, v skutočnosti komplex má napomôcť tomu, aby sa človek stal celistvejším, teda komplexnejším človekom. Na ceste skúmania komplexu nás bude sprevádzať kniha Erela Shalita Komplexy. Nebude to ľahké čítanie, ale stojí za to…

    Archetyp

    Na ceste k skúmaniu komplexov veľa našepkáva podtitul knihy – archetypy, ktoré v nás ožívajú. V skutočnosti spoznávanie komplexov začína pri archetypoch.

    Slovo archetyp sa spája s Carlom Gustavom Jungom. Bol pritom ovplyvnený Platónom, Kantom a Schopenhauerom. Platón prišiel s ideou. Idea je niečo dokonalé, čo nám môže byť vzorom. A čo sa môžeme snažiť napodobniť. Kant pomohol tieto idey uchopiť, pomenovať a roztriediť. A Schopenhauer prišiel s teóriou, že vďaka týmto ideám, keď sa snažíme nimi inšpirovať a aspoň v nejakej miere ich napodobniť, sa stávame slobodným človekom. Akoby nás idea zdokonalila a tým oslobodila (od nedokonalosti). A tieto jednotlivé postoje prijal Jung a prišiel s archetypom. Archetyp je znakom, obrazom, konceptom, štruktúrou, ktorá je všeobecná a konkrétnou sa stáva vďaka konkrétnemu človeku. Napríklad máme archetyp muža a chlapec sa snaží vo svojom živote a pri tých možnostiach ktoré má, stať sa mužom. Chlapec pretvorí archetyp muža na svoj obraz, do veľkej miery sa ním inšpiruje, do veľkej miery sa s ním identifikuje a predsa neprestane byť sám sebou.

    Archetypy sa nachádzajú v kolektívnom nevedomí (niečo ako múdrosť predkov). A sú aktivované prostredníctvom obrazov. Archetypy môžu byť veľmi rôznorodé, od mužských (otec, hrdina…) a ženských (matka, amazonka…), cez archetypy udalostí (smrť, odchod z domu (od rodičov), manželstvo, ochorenie…). V tom všetkom rezonuje človek ako osoba (animus, anima, osoba (persona), tieň…). Môžeme hovoriť aj o archetypoch vlastností.

    Keď sa to tak vezme, archetypy nás sprevádzajú celým životom, môžeme k nim vzhliadnuť ako k niečomu, čo nás inšpiruje, pomáha nám zvládnuť určité situácie a osvojiť si určité schopnosti, aby sme sa stali celistvejším a komplexnejším človekom.

    Bez pochopenia archetypu, by bol komplex niečím abstraktným…

    Komplex

    História komplexu je zložitejšia. Francis Galton ako prvý prišiel s asociačnými experimentami. A práve Theodor Ziehen pri asociačnom teste zistil existenciu niečoho nepríjemného na pozadí (v podvedomí). Vtedy ešte nepoužili slovo komplex. Potom Pierre Janet prišiel s teóriou odštiepených fragmentov osobnosti, čo bolo niečo „naše“, ale v podvedomí. Potom už sa k slovu prihlásili Freud s Jungom. Z tohto obdobia pochádza definícia, podľa ktorej sa komplexy vynárajú z nevedomia a snažia sa o integráciu v rámci ega. Ak sa im to podarí, prejdú z nevedomia do vedomia (na svetlo). Pokiaľ nedôjde k ich integrácií, stanú sa autonómnymi, začnú žiť svojim vlastným životom (akoby nezávisle od ega), vytesnené v tieni, no tu a tam sa budú hlásiť o slovo a budú človeka (vedomie) oberať o energiu (silu). Je to ako aplikácia ktorá beží na pozadí, zaťažuje hardware a tu a tam zhodí aj software.Následne sa začalo hovoriť o komplexoch ako o psychických fragmentoch.

    Freud zo začiatku hovoril pomerne často o komplexoch. Hovoril o svojich vlastných komplexoch. Dokonca si v listoch doberal Junga a hovoril mu, že má viedenský a parížsky komplex. Je paradoxom, že v istom období v ich vzťahu možno vystopovať synovský komplex u Freuda smerom k Jungovi a otcovský komplex u Junga smerom k Freudovi. Freud vnímal Junga ako toho, kto ho môže prerásť a ohroziť, Jung vnímal Freuda ako toho, kto ho zväzuje a bráni mu v raste.

    Pre Freuda bol pôvodne komplex dôkazom, že má opodstatnenie ísť do hĺbky a robiť psychoanalýzu (hlbinnú). Čoraz viac však začal hovoriť len o Oidipovskom a kastračnom komplexe. Ostatné komplexy dal bokom, akoby pre neho neexistovali. Naproti tomu Jung a následne jeho žiaci začali hovoriť o množstve komplexov. Práve v ich dielach sa uvádza, že počet komplexov zodpovedá počtu archetypov. A tak v skutočnosti existuje strašne veľa komplexov.

    Vzťah archetypu a komplexu

    Skôr než pôjdeme ďalej, musíme si priblížiť niektoré pojmy. Máme tu kolektívne nevedomie, kde sa nachádzajú archetypy a naše osobné nevedomie, kde sa nachádzajú komplexy. A máme archetyp, ktorý vďaka komplexu sa stáva individuálny – ľudský. Vďaka komplexu dochádza k premene archetypu, ale príjme ho naše ego? Pokiaľ ho ego príjme, dôjde k jeho integrácií do ega a vďaka tomu sa ego rozšíri (a obohatí). Pokiaľ ho ego nepríjme, komplex bude vytesnený a stane sa autonómnym. Stane sa autonómnym, pretože nie je integrovaný do ega. Je to taký paradox, ale komplex nám prináša energiu a keď ho integrujeme, oživí nás. Ak ho nepríjmeme, začne nám brať energiu a tým nás pripraví o „život“. Stane sa „parazitom“, z ktorého nemáme úžitok. Ako by sme mali na pleciach veľký batoh a naša chôdza by bola čím ďalej ťažšia…

    Komplex menejcennosti

    Ako prvý ho popísal francúzsky psychiater Pierre Janet (hoci v súvislosti s neurózou). Na neho nadviazal Sigmund Freud, ale najviac sa spája s Alfredom Adlerom.

    Podľa Adlera tento komplex vzniká primárne v detstve. Jeho príčinou je pocit bezmocnosti. A prehlbujú ho nároky okolia (rodičov). Samozrejme, môže sa objaviť aj v dospelosti. Do istej miery si značná časť ľudí nesie tento komplex (práve z detstva) a od okolností závisí, ako veľmi sa neskôr prihlási k životu.

    Tento komplex sa prejavuje nedostatkom sebadôvery, zníženým sebavedomím, neistotou, úzkosťou, obavami a tiež presvedčením, že jedinec sa nedokáže vyrovnať vrstovníkom a kolegom (ale aj členom rodiny).

    Komplex menejcennosti nie je zdravé posúdenie možností – či na to mám, ale nedôvera v seba a to dokonca aj v prípade, kedy máme dosť racionálnych dôvodov byť na seba pyšní.

    Podľa Adlera sa jedinec snaží tento pocit menejcennosti premeniť na dostatok, čo sa prejavuje snahou o nadradenosť.

    Podľa iných ak stratíme motiváciu o niečo sa snažiť, vďaka komplexu menejcennosti pôjdeme buď cestou agresie – „sekírovania“ druhých, alebo upnutím sa na symboly dôležitosti a luxusu. Ale to komplex neodstráni…

    Adler v skutočností hovorí o komplexu menejcennosti a nadradenosti. Ako ste videli, pocit menejcennosti môže viesť k snahe o nadradenosť…

    Napoleónov komplex

    Označuje sa tiež ako komplex malého muža. Práve nízky vzrast Napoleóna bol podkladom pre vznik teórie o Napoleonovom komplexe. Podľa tohto tvrdenia si Napoleon nízku výšku kompenzoval vojensky.

    Dôvodom kompenzácie tu však nemusí byť výška, ale v podstate akákoľvek fyzická indispozícia. A kompenzácia môže prebiehať rôznymi spôsobmi.

    Je tu však niekoľko problémov. Tak za prvé, Napoleón bol podľa písomných prameňov vyšší ako priemerný Francúz. A za druhé, je to pseudovedecký termín.

    Napoleónsky komplex sa spája s Alfredom Adlerom. Ten popísal jeho podstatu, ale nenazval ho napoleónskym. Keď sa to tak vezme, je veľmi podobný komplexu menejcennosti.

    Za vznikom pojmu Napoleónsky komplex môže dobová (vojenská) propaganda. Ale aj zlé preklady spojenia malý kaprál, pretože prívlastok malý v španielčine značí hodnosť a v angličtine vzrast (výšku).

    Spasiteľský komplex

    Spasiteľský komplex, niekedy označovaný aj ako mesiášsky. Ide o človeka ktorý verí, že jeho poslaním je pomáhať druhým. Problémom je, že tu ani tak nejde o túžbu pomôcť, ako túžbu ovládnuť toho druhého.

    Veľmi dobre tento komplex spracoval Wolfgang Schmidbauer v knihe Syndróm pomocníka. Spasiteľský komplex môže vyvolať nízke sebavedomie. V detstve mohlo ísť o dieťa, ktoré rodičia prehliadali. Alebo dieťa mohlo od rodiča odpozorovať, ako sa obetuje pre toho druhého a tento postoj prijalo za svoj. Ak by sme mohli definovať spasiteľský komplex, povedali by sme že ide o človeka, ktorý pomáha druhým a často pritom zanedbáva seba. Nežije pritom svoj život.

    Človek s týmto komplexom aktívne hľadá človeka, ktorému by pomohol. Chýbajú tu však hranice. Začne ich prekračovať. Začne žiť životom toho, komu pomáha. Ten síce získa pomoc, podporu a ochranu, ale stratí moc nad svojím životom. Človek so spasiteľským komplexom sa cíti pre niekoho dôležitý a tak nežije svoj život. Zachraňovaný stráca moc nad svojím životom. Človek so spasiteľským komplexom nedovolí tomu druhému, aby sa postavil na nohy. Potrebuje ho. Pre svoj dobrý pocit.

    K prelomeniu tohto komplexu prichádza, keď sa obeť postaví na vlastné nohy, alebo keď človek so spasiteľským komplexom takýto vzťah zanechá z dôvodu vlastnej únavy. K vyliečeniu človeka so spasiteľským komplexom prichádza v okamihu, kedy si uvedomí, že tí druhí prežijú aj bez neho. Pomôcť je fajn, no treba ich nechať ísť.

    Spasiteľským komplexom trpí viac žien, než mužov. Mnohé ženy preto na pracovisku, ale aj vo vzťahoch strpia zachádzanie, ktoré im ubližuje. Žena so spasiteľským komplexom môže byť využívaná a zneužívaná a predsa neodíde.

    Oidipov komplex

    Asi najznámejší komplex je spojený s Oidipom. Autorom tohto príbehu (hry) je Sofokles.

    Grécka legenda hovorí, že Oidipus bol synom korintského kráľa. A v určitom veku odišiel z Korintu. Keď navštívil Delfy vyveštili mu, že sa stane vrahom svojho otca a ožení sa so svojou matkou. Cestou z Delf sa dostal do konfliktu so starcom, ktorého nakoniec zabil. Potom prišiel do Téb, ktoré vtedy postihlo nešťastie – usídlila sa tam sfinga, ktorá sa živila ľudským mäsom. Oidipovi sa však podarilo Sfingu premôcť a stal sa Tébskym kráľom a manželom Ioakasti. Časom však aj na Téby prišla pohroma. Oidipus sa zaviazal odhaliť príčinu nešťastia. Ako sa ukázalo, pohroma bola trestom sa vyplnenie kliatby. A ako znela ta kliatba? Kráľovná Ioakasta mala kedysi so svojím mužom Laiom syna. Podľa veštby sa však mal stať vrahom otca. Tým synom bol Oidipus. A tak ho kráľovský pár nechal zaniesť hlboko do lesa, kde ho však našli pastieri a odovzdali korintskému kráľovi, ktorý ho prijal za svojho a vychoval. Oidipus cestou z Delf zabil svojho skutočného otca a následne sa oženil so svojou matkou (bez toho, aby to vedel). Na zlomenie kliatby bolo potrebné, aby vinník bol potrestaný a tak Oidipus si vypichol oči a ako žobrák opustil kráľovstvo…

    Bol by to zaujímavý grécky príbeh, keby so ho nechytil Sigmund Freud, ktorý prišiel s Oidipusovským komplexom. Pozrime sa naň bližšie. Je to túžba syna po telesnej matkinej láske, pričom svojho otca vníma ako konkurenta a túži sa ho zbaviť. Popri mužskej verzií existuje aj ženská – túžba dcéry po otcovi, kde konkurentom je matka – volá sa to Elektrin komplex.

    U chlapca sa komplex skončí v dôsledku strachu z kastrácie (kastračný komplex) a tak sa vzdá nebezpečných túžob a stotožní sa so svojím konkurentom – otcom. U dievčat končí presvedčením, že bola kastrovaná (nemá penis) a stotožní sa s matkou. Podľa Freuda prežíva každý človek tento komplex niekedy vo veku 3 – 5 rokov. Mohli by sme to vnímať ako ďalšiu obdobu ako sa Freud pozerá na sexualitu, keby sa neskôr znovu tento komplex neprihlásil k životu. Nikdy ste sa nezamysleli nad dôvodom, prečo syn hľadá partnerku, ktorá by bola podobná jeho matke a dcéra partnera podobného otcovi? Tak Oidipov komplex je vysvetlením tohto javu. Teda aspoň podľa Freuda J. Dieťa potlačí túžbu po jednému z rodičov a ak sa identifikuje s tým druhým, rozvinie zdravú sexualitu a nemá dôvod neskôr hľadať v podstate náhradu za matku / otca. Ak to nedokáže, potom s najväčšou pravdepodobnosťou si bude hľadať partnera, ktorý mu okrem iného bude suplovať vzťah s rodičom. Tu sa zvykne hovoriť aj o komplexe Don Juana – striedame partnera za partnerom, pretože za partnera si vyberieme niekoho, kto nám má byť náhradou, ale nie je to skutočný a rovnocenný vzťah a preto nás po čase prestane baviť…

    Komplex ako ochorenie

    Písali sme o komplexe, ktorý môže buď byť prijatý a integrovaný, alebo odmietnutý a autonómny.

    Pri terapií sa často problém hľadá v detstve. V prípade komplexov, je to naozaj dôležité. Podľa Junga komplexy vznikajú predovšetkým v detstve.

    Autonómny komplex, ktorý nie je integrovaný do ega, na ego útočí. Sám o sebe nemusí byť patologický – teda nezdravý. Ale patologickým sa stane, keď s egom súťaží, alebo keď ho pohltí. Autonómny komplex môže pretvoriť a preformulovať naše zážitky a tým ovplyvniť aj to, čo reálne prežívame. Vezmite si komplex menejcennosti, ktorý dokáže na franforce roztrhať všetko to, na čo by ego mohlo byť hrdé. Podľa Junga je však patológiou aj to, keď komplex nie je integrovaný, pretože človek je o niečo ochudobnený. Keď (komplex) archetyp ovládne ego, hovorí sa o psychóze.

    Najväčší problém vzniká pri bludových (paranoidných) poruchách. Tam sa komplex rozštiepil, vtedy sa hovorí o neuróze. Napríklad jedna časť sa projektuje von a druhá sa zmocnila ega a narušila jeho úsudok a rozlišovanie a vníma ako hrozbu projekciu prvej časti. Napríklad sexuálna túžba projektovaná von, ktorá však vyhodnocuje toho druhého ako toho, kto nás v skutočnosti sexuálne obťažuje.

    Práca s komplexami

    Ak si pomôžeme Carlom Gustavom Jungom, tak pri práci s komplexami máme štyri možnosti:

    Komplex môžeme vytesniť. V podstate potlačiť. Akoby neexistoval. Stojí nás to však veľa energie a komplex sa tu a tam začne hlásiť o slovo, môže sa prejaviť v podobe nutkavých myšlienok a predstáv, neprimeraného strachu a úzkosti a môže viesť aj k závislosti. Vytesnený komplex sa stáva vnútorným hlasom, ktorý nás kritizuje a ktorému nič nie je dobré.

    Komplex môžeme projektovať. To čo nám vadí u seba nevidíme a projektujeme do druhého, ktorý to síce nemá, ale slúži nám ako plátno pre projekciu a na ňom tento prejav kritizujeme. Ale projekcia môže mať aj podobu, kedy náš vlastný strach zdôvodníme racionalizáciou – napríklad my sa bojíme mora pretože nevieme dobre plávať, ale uveríme a všetkým tvrdíme, že neplávame preto – lebo more je nebezpečné. Problém je v tom druhom a nie v nás…

    S komplexom sa môžeme identifikovať. Problémom je, že reakcia nie je zdravá a nevedie k jeho integrácií. Niekto s pocitom menejcennosti môže z rodiny prísť do veľkého mesta a tu sa úplne odviaže a žije životom bohéma a rebela. Akoby si dokazoval, že to tak nie je (že má hodnotu), ale nezdravým spôsobom.

    Skutočným riešením komplexu je konfrontácia s ním. Jednoducho prijať ho ako skutočnosť, ako pravdu o sebe, integrovať ju do seba (aj to som ja). A to čo je slabé a nedostatočné, tak na tom pracovať. Prijať to ako výzvu. Teda nepopierať, neprojektovať do iných, nesnažiť sa poprieť skutočnosť, ale prijať ju ako fakt a premeniť.

    Práca s komplexom prebieha na vedomej rovine. Často sa pritom podľa Verony Kast používajú obrazy (symboly), pretože archetyp je vlastne symbol (obraz). Obraz / symbol ho pomôže vyvolať. To že ho prenesieme do vedomej roviny nám umožňuje autonómny komplex integrovať. A tak komplex môže splniť svoju pôvodnú úlohu (poslanie).

    .

    Za normálnych okolností umožňuje komplex premenu. Archetyp sa integruje do ega a obohacuje ho. To je však možné len vtedy, kedy dochádza k dialógu medzi osobou a archetypom, individuálnym a všeobecným. Človek sa nestáva archetypom, ale časť archetypu si človek osvojí a dá mu svoju tvár. Úlohou komplexu je zaistiť dialóg medzi archetypom a človekom. Komplex je vlastne poslom a je dôležitý preto, aby sa človek rozvinul ako individuálna bytosť.

    Komplexu sa netreba báť. Podľa odborníkov samotný Carl Gustav Jung mal 11 komplexov a dosiahol pritom v živote veľa. Otázkou je, ako s nimi naložíme. Často sa hovorí, že ľudia majú komplexy. Riziko spojené s komplexmi je, že komplex (vlastne archetyp) bude mať človeka – keď sa zmocní ega. Alebo keď sa komplex rozštiepi. A preto najlepšou cestou je jeho integrácia. Vtedy bude jeho misia úspešná a staneme sa o niečo viac celistvým človekom.

    -


  • Rodičovské komplexy - autor recenze: Tomáš Hupka

    Otcové – dcery, matky – synové

    Asi všetci poznajú príslovie: „aká matka, taká Katka, aký otec, taký syn“. Môžeme ho vnímať ako odkaz na genetiku a fyzickú podobnosť. Môžeme hovoriť o hodnotách ktoré sa prenášajú z jednej generácie na druhú. Dnes však budeme hovoriť o tom, ako sa obraz otca a matky prenáša do detí a ako ich ovplyvňuje v ich živote.

    Podkladom nám bude kniha od Vereny Kast: Otcové – dcery, matky – synové, v ktorej autorka skúma rodičovské komplexy a ako pomáhajú a bránia v utváraní identity dieťaťa.

    Rodičovské komplexy

    O komplexoch možno hovoriť ako o fragmentoch, ktoré treba integrovať, pretože inak začnú žiť svojim vlastným životom a zasahovať nám do života a to často bez toho, aby sme si to všimli. Dnes budeme hovoriť o materských a otcovských komplexoch – o tom ako otec a matka sprevádzali dieťa na ceste životom a ako sa to prejavuje.

    V živote dieťaťa zohrávajú otec s matkou dôležitú úlohu. A to v niekoľkých oblastiach. Dieťa ich vníma ako vzor. Utvrdzuje sa vďaka nim o svojej hodnote. Potvrdzuje si tu svoju mužnosť či ženskosť. Učí sa budovať vzťah k opačnému pohlaviu. Problémom je, ak rodičia nemajú k sebe pekný vzťah (ako manželia). Odkiaľ sa dieťa naučí tomu, ako by vzťah mal vyzerať? Problémom však tiež je, ak jeden z rodičov je dominantným, alebo ak je neprítomný. A v neposlednom rade je dôležité, aby sa dieťa od rodičov mohlo odpútať – aby sa pripravilo na život – získalo vlastnosti vďaka ktorým sa bude môcť osamostatniť a založiť si rodinu, aby následne nadviazalo na predchádzajúci vzťah s rodičmi, ale už na inej „úrovni“.

    Obraz otca a matky môže mať veľa podôb. Jung by povedal, že achetypov. Ale do takej hĺbky ísť nemusíme. Stačí vedieť, že existuje veľa spôsobov, ako byť otcom a matkou. Niektoré sú pozitívne a iné negatívne. Ale aj pozitívne môžu dieťaťu uškodiť, ak v dôležitej fáze toto materstvo či otcovstvo dieťa neintegruje (nevezme si z neho čo uzná za vhodné), prípadne ak mu rodičia nedovolia, aby sa odpútalo.

    Skôr než prejdeme ku konkrétnym príkladom, treba povedať dve veci. Samotných podôb otcovstva a materstva je veľmi veľa. Preto mnohé veci budú len v náznakoch. A znovu treba zdôrazniť, že aj to čo bolo pozitívne, môže sa zmeniť na negatívne, ak dieťaťu bráni vybrať sa vlastnou cestou.

    Matka, ktorá sa stará

    V prvom prípade máme ženu – matku, ktorá sa celá obetovala preto, aby rodina mala zázemie domova. Vytvorila priestor, kam sa všetci radi vracali. Otec bol skôr v úzadí. Mohli by sme hovoriť o matke, ktorá je milujúca a ktorej na deťoch záleží. V krátkom čase u mňa v kresle skončil jej syn, aj dcéra.

    Syn nedokázal odísť z domu. Až tak veľmi ho matka pripútala k sebe. Vo vzťahoch hľadal náhradu za svoju matku, pretože nebol samostatný. Hľadal niekoho, kto by mu nahradil „servis“, ktorý pre neho zabezpečovala matka. Nemusel urobiť nič preto, aby ho matka milovala. A tak mu chýbala ctižiadostivosť. Jeho vzťahy krachovali na tom, že tí druhí niečo od neho požadovali. Jeho matke stačilo, že bol jej synom a že ju neopustil. Bol večným synom svojej matky. Mal problém vytrvať a niečo dotiahnuť do konca. To všetko si vyžadovalo príliš veľa námahy. Matka ho nepochybne milovala, škoda že mu nedovolila sa odpútať, prípadne mu dať impulz, aby odišiel (osamostatnil sa).

    Dcéra sa pomerne rýchlo identifikovala s matkou. A po jej smrti ju pomerne rýchlo nahradila. Stala sa tou, ktorá znovu z domu vytvorila domov. Vytvorila zázemie pre všetkých a veľa sa preto obetovala. Teraz sa ocitla v depresií, pretože jej deti porušili zvyklosti a rozhodli sa osamostatniť. Mala pocit, že jej obeta bola márna. Ale obraz / vzor matky ju zväzoval aj v iných oblastiach. Partnera si našla takého, ktorému vyhovoval práve tento obraz. Teraz zistila, že ju zväzuje. Deti už odišli. Ako to zasiahne jej vzťah s mužom? A bude schopná prijať lásku preto, aká je? Ak doteraz ju milovali preto, čo robila?

    To bol pôvodne pozitívny materský komplex, ktorý sa zmenil na negatívny. To čo pôvodne vytváralo zázemie, v istom okamihu bránilo v raste a v osamostatnení. Ťažko povedať, či deti mali byť priebojnejšie, alebo matka mala dať impulz.

    Otec, ktorý sa stará

    V druhom prípade došlo k takej polarite, kde otec sa viac venoval synom a matka dcéram. Otec sa tak moc venoval synovi (a nepomerne viac než dcéram), že ich vzťah bol veľmi silný. Otec sa v synovi videl a uprednostňoval ho pred dcérami, občas dokonca aj pred manželkou. Cenou za túto pozornosť a prijatie bolo, že syn musel otca prijať ako vzor, ktorý má vždy pravdu a proti ktorému sa nedá namietať. Dnes synovi chýba ťah na bránku. Bez problémov prijíma akúkoľvek autoritu a podriaďuje sa jej. Dodnes hľadá prijatie a pochopenie, už nie od otca, ale od mužov, ktorí sú starší od neho a otca mu nahrádzajú. Problémom je pre neho aj vzťah so ženami – ženu prijíma len ako tú, ktorá dotvára domácnosť a vytvára zázemie – myslím tým, že navarí a postará sa, aby bolo čisto. Nie je pre neho rovnocenným partnerom. Otec tu zabránil synovi, aby sa stal sám sebou.

    Ale výrazný otec môže byť problémom aj pre dcéru. Otec dcéru veľmi obdivoval a pýšil sa ňou. Dokonca ju postavil na piedestál nad svoju manželku a ona hoci malá, vnímala to, že matku porazila. Odvtedy ju priťahujú starší muži. Ako by jej nahrádzali vzťah s otcom. Väčšinou takýto otec zasahuje dcére do výberu partnera, pretože je jeho konkurentom. Tu k tomu neprišlo, pretože jej nápadník pracoval v otcovej firme a bol doslova ako by mu z oka vypadol. A otec sa v ňom videl. V podstate v ňom videl seba. Ako vyzeral jej vzťah s manželom? Podriadila sa mu tak, ako otcovi. Nebol to rovnocenný vzťah. Keďže bola šikovná, v čisto ženskom kolektíve sa pomerne rýchlo presadila. Ale ak by sa jej postavil muž, akceptovala by ho bez boja. Má dobrý pocit zo seba, keď ju muž obdivuje. A tím sa stáva zraniteľná. Vlastne aj ku mne prišla kvôli vzťahu s manželom, zamilovala sa do staršieho muža, nie kvôli sebe…

    V obidvoch prípadoch to otec prehnal so starostlivosťou. Až tak, že v prvom prípade sa syn stal dominantný a v druhom sa dcéra stala pasívnou a páčili sa jej starší muži… Aj tu pôvodne pozitívny obraz otca muža, sa stal záťažou. V niečom je tento obraz bolestnejší, pretože podľa klasickej psychológie, by otec mal byť tím, kto dá impulz k odpútaniu. To puto medzi matkou a dieťaťom je predsa silnejšie.

    Matka prítomná, ale chybujúca

    V treťom prípade budeme nazerať na matku, ktorá bola negatívnou postavou. Jej príbeh nepoznáme, nesúďme ju. Ale ako matka zlyhala.

    Otec z domu často odchádzal, deti časom mali podozrenie, že z domu uteká pred matkou. A matka? Nie že by sa nesnažila, ale dom nebol domovom, na nikoho nemala čas. Nebola osobou, ktorá rodinu spája, každý tam bojoval sám za seba. A keďže dcéra mala veľa súrodencov, nájsť si kúsok miesta pre seba bolo zložité. To však môže byť aj pre jedináčka, ak ho rodičia ignorujú. Keďže nezažila skutočné prijatie, chýbal jej pocit vlastnej hodnoty. A keďže toto prijatie nezažila ani ako žena zo strany matky – teda ženy, mala problém prijať seba ako ženu, vnímať seba ako príťažlivú a peknú ženu. Neskôr svoju ženskosť začala objavovať vďaka iným ženám. V práci inklinovala k veľkým výkonom. Musela podať veľký výkon, aby mala dobrý pocit zo seba. To že je a je na nej čo obdivovať, zjavne nestačilo. Aké ťažké pre ňu bolo získať dobrý pocit. A aké ťažké by to bolo, keby mala rodinu a deti? Po tom, všetkom bola citovo chladná. Pred vzťahom dávala prednosť úniku do sveta fantázie.

    Ak u ženy bol výkon cestou, ako mať dobrý pocit zo seba, ešte výraznejšie to je u syna, ktorý má takúto matku. V tomto prípade matka bola prítomná, ale bezradná. Syn bol často chorý a ona mu nevedela pomôcť. On vo svojom detskom veku to nedokázal pochopiť, nevedel že za to nemôže. Jednoducho sa obviňoval z toho, že matka je nešťastná. Otec bol neprítomný. Možno keby sa mu viac venoval a trochu ho „okresal“. Bol by silnejší a menej ustráchaný. V tomto prípade syn hľadal útechu v práci a tvrdo pracoval. Vďaka tvrdej práci pomerne rýchlo pracovne stúpal. Keďže bol aj pekný, začal mať veľa nápadníčiek, hoci bol ženatý. Za manželku si vzal ženu, ktorá bola depresívna. V podstate spolu vytvorili domácnosť podobnú tej, ktorú zažil ako dieťa. Aj jeho otec bol neprítomný (hoci pre prácu). V tomto prípade chladnosť vzťahu ho robila voči iným ženám zraniteľným a bolo pre neho ľahké podľahnúť…

    Aj tu možno vidieť matku, ktorá nie že by nechcela. Možno nevedela, možno sama nedostala. V každom prípade nebola úplná. Jej obraz bol narušený. Syna ten obraz poškodil pri hľadaní partnerky a dcére bránil v prijatí seba.

    Prítomný, ale chybujúci otec

    Vo štvrtom prípade máme negatívnu postavu otca.

    Smerom k synovi je asi najlepším príkladom príbeh Franza Kafku. Jeho dopis otcovi je všeobecne známy. Jeho otec bol výrazný a dominantný. A ako sa jeho syn vzďaľoval jeho predstavám, jeho otec bol viac a viac s ním nespokojný. V podstate ho zavrhol. Ak bude robiť to, čo chce otec, nebude sám sebou. Ak bude sám sebou, jeho otec ho neprijme. Podriadi sa otcovi, alebo sa vzbúri? A pritom, ak by ho otec prijal, mohol by byť sám sebou a milovaný. Ale to by nebol negatívny obraz… Syn pochyboval o sebe, bol málo priebojný. Básne vydali po jeho smrti a aj to v rozpore s jeho túžbou (mali byť spálené). Ak by nevyšli, dnes by sme o ňom nevedeli. Žien sa bál. A mal problém prijať ocenenie od iných mužov. Ako prijať ocenenie od iných, ak chýbalo ocenenie od otca? Ako by ste držali v rukách náradie a nevedeli, ako ho použiť…

    U dcéry bol negatívny otcovský vzor spojený s tím, že otec ju stále zhadzoval. Nech urobila čokoľvek, nebola dosť dobrá. Zhadzoval ju aj ako ženu. Do života vstupovala s tím, že nemala pocit vlastnej hodnoty a neverila si. Mala problém nadviazať aj vzťah, veď kto by ju miloval? A aj po rokoch čo sa odsťahovala, tak veľmi túžila po prijatí a uznaní zo strany otca. Je to o to smutnejšie, že jej matka sa snažila jej pomôcť a kompenzovať negatívne prejavy zo strany otca. Lenže niektoré prejavy kompenzovať nemožno, prípadne skôr ich nahradí iný muž (alebo žena u syna) a aj to nie úplne.

    .

    Obdobie puberty je tím obdobím, kedy syn / dcéra sa začnú odpútavať od svojich rodičov a prehodnocovať ich obraz. Ak bol pozitívny, ľahšie ho dotvoria podľa seba a ľahšie budú postupovať v práci a zakladať si rodinu. Ak pozitívny nebol, najprv musia tieto „veci“ v sebe opraviť inak riskuje, že jeho život sa vyberie iným smerom akoby chcel, prípadne si ho nedokáže naplno vychutnať.

    Kedysi bežal v tv seriál Frasier. V jednej časti Frasier psychiater dával terapiu svojmu šéfovi, ktorému sa rozpadlo manželstvo. Nakoniec pri analýze skončil pri vzťahu s otcom, ktorý bol komplikovaný a rozplakal sa. Vtedy prišiel Frasierov otec Martin a povedal – „som zvedavý na koho to hodíte, keď tu nebudeme!“ Rodičia môžu negatívne ovplyvniť dieťa, ale potom je výzvou pre dieťa sa s tým popasovať. Bude to mať ťažšie, o tom nikto nepochybuje. Ale napriek tomu môže mať nakoniec pocit vlastnej hodnoty a aj dobrý vzťah. Je to problém, s ktorým sa dá pracovať.

    autor recenze: Tomáš Hupka
    Otcové – dcery, matky – synové

    -

Čtenářské recenze

  • E-SHOP – DOTAZY A REKLAMACE

    telefon / e-mail:
    283 028 205
    eshop@portal.cz

    provozní doba:
    8.00 – 16.00 hod.
    (každý všední den)

  • OBJEDNÁVKY KNIH KNIHKUPECTVÍ

    telefon:
    283 028 202

    provozní doba:
    8.00 – 16.00 hod.
    (každý všední den)

  • OBJEDNÁVKY KNIH JEDNOTLIVCI A ORGANIZACE

    telefon:
    283 028 203
    knklapkova@portal.cz

    provozní doba:
    9.00 – 18.00 hod.
    (každý všední den)