Úzkosť, stres, napätie, preťaženie. Slová, ktoré dnes zaznievajú čoraz častejšie v rozhovoroch o dospievajúcich dievčatách a mladých ženách. Ako keby dospievanie stratilo niečo zo svojej ľahkosti a stalo sa skúškou odolnosti. V ambulanciách, školách aj rodinách narážame na rovnaké otázky: čo sa zmenilo? A ako môžeme dnešným dievčatám pomôcť, aby sa v tomto svete nestratili?

Kniha Pod tlakom od Lisy Damour je jednou z tých, ktoré sa nesnažia situáciu zjednodušovať. Naopak, trpezlivo rozplieta spleť vnútorných prežívaní, vzťahov, očakávaní a kultúrnych tlakov, v ktorých dnešné dievčatá vyrastajú. Je to kniha pre rodičov, pedagógov, odborníkov, ale aj pre každého, kto chce lepšie porozumieť svetu mladých žien. Nasledujúci text je pokusom zachytiť jej hlavné línie a zároveň ponúknuť niekoľko doplňujúcich pohľadov.

„Niečo je iné. Úzkosť bola súčasťou života a súčasťou dospievania vždy, ale v posledných rokoch sa u mladých dievčat a žien zdá, že sa vymkla kontrole. Psychológiou sa zaoberám cez dvadsať rokov a za tú dobu sledujem, ako narastá úzkosť a napätie u dievčat a žien v mojej súkromnej praxi a tiež vo výskume. Počúvam tiež o rastúcom tlaku, ktorému čelia z rôznych strán. V práci mám možnosť rozprávať sa so ženami a doma mám dve dcéry.“ Tieto slová rezonujú hneď v úvode knihy a sú akýmsi vyznaním samotnej autorky.

Doba sa zmenila

V posledných rokoch veľa času s kolegami trávime rozhovormi na tému rastúcej úzkosti, napätia ale aj stresu vo svete žien. Naše pozorovania a skúsenosti potvrdzujú aj výskumy. Americká psychologická asociácia priniesla správu, že obdobie bezstarostného experimentovania je preč. Súčasná generácia je pod väčším tlakom, než ich rodičia. Sú tiež viac vystavení únave a napätiu, než bolo tomu v minulosti. V podstate žijú tým, čo by mali zažívať až v dospelosti.

Dievčatá sú pod väčším tlakom

Paradoxom tiež je, že tieto tlaky nezasahujú rovnomerne mužov a ženy, teda chlapcov a dievčatá. Dievčatá na ceste stať sa mladou ženou sú pod väčším tlakom. Podľa štúdií s úzkosťou zápasí 31 % žien a 13 % mužov. Počet žien ktoré zápasia so strachom, ale aj s nervozitou vzrástol medzi rokmi 2009 – 2014 o 55 %. V období 2005 – 2014 narástol počet žien s depresiou o 4 % a dosiahol 17 %. U mužov bol nárast nepatrný. Ženy zápasia o 43 % častejšie s úzkosťou než muži.

Súčasná generácia viac hovorí o svojich problémoch, než tomu bolo v minulosti. Ale to nevysvetľuje ten nárast. Doba sa naozaj zmenila.

Stres a úzkosť

Stres a úzkosť sú prirodzenou súčasťou života. Majú svoj zmysel a v určitom množstve sú dokonca dôležité – upozorňujú nás, motivujú a pomáhajú nám zvládať nové situácie. Ak však naberú na sile alebo trvajú príliš dlho, môžu sa stať nezdravými.

Stres má aj svoju „zdravú“ podobu. Objavuje sa vždy, keď sa stretávame s niečím novým a neznámym. Nevieme, čo od toho očakávať, a preto cítime napätie. Práve v takejto situácii sa učíme reagovať, prispôsobovať sa a rásť. Zdravý stres príde, splní svoj účel a odíde – aktivuje nás, naštartuje, a potom sa môžeme sústrediť na úspech. Chronický stres však pretrváva príliš dlho a môže nás vyčerpať.

Úzkosť a stres sú ako dvojičky – úzko prepojené, ale nie totožné. Stres sa spája najmä s napätím a tlakom, úzkosť so strachom a pocitom ohrozenia. Často sa objavujú spolu a sprevádza ich nepohodlie, ktoré nás núti reagovať. Úzkosť však, podobne ako stres, môže byť aj užitočná. Je biologicky zakorenená – spúšťa náš „program prežitia“ a varuje nás pred možným nebezpečenstvom.

Dnes už väčšinou nehrozia zvieratá za jaskynnými dverami, no naše moderné hrozby sú rovnako reálne – od zdravia, cez postavenie a vzťahy, až po veci, na ktorých nám záleží. Úzkosť je primitívna, ale stále účinná – je ako červená kontrolka alebo zvon, ktorý nás varuje, že niečo nie je v poriadku. Niekedy je to strach z konkrétnej situácie, inokedy nejasný pocit ohrozenia. Ak úzkosť trvá dlho, môže sa prejaviť konkrétnym strachom – napríklad obavou z výšok, hoci nie je dôvod. Dlhodobá úzkosť môže viesť k panickým atakom alebo k rozvinutiu úzkostnej poruchy.

Stres je reakciou tela a mysle na náročnú alebo neznámu situáciu. Môže byť „dobrý“ (motivačný) alebo „zlý“ (chronický). Jeho prejavy zasahujú viacero oblastí.

Fyzické prejavy zahŕňajú napätie svalov, zrýchlený tep a búšenie srdca, pocit únavy a vyčerpania, bolesti hlavy a tráviace ťažkosti, potenie či tras rúk a nôh.

Psychické prejavy sa môžu prejaviť ako pocit preťaženia, znížená schopnosť sústrediť sa, nepokoj, podráždenosť a zvýšená citlivosť na kritiku.

A napokon sú tu aj behaviorálne prejavy: odkladanie úloh, doslova útek pred problémami, zmeny v spánku a stravovacích návykoch či vyhýbanie sa sociálnym situáciám.

Pre dievča to môže vyzerať celkom nenápadne: „Zase to nestihnem. Ešte referát, písomka z matematiky, tréning… a večer mám byť milá doma. Musím to nejako zvládnuť.“ Napätie narastá, telo sa zrýchľuje, hlava je plná povinností – a hoci ide „len“ o školu, prežívanie je veľmi skutočné.

Úzkosť

Úzkosť je intenzívny pocit obáv alebo napätia, často z niečoho nejasného alebo z budúcnosti. Aj tu môžeme rozlíšiť tri okruhy prejavov.

Fyzické prejavy zahŕňajú zrýchlený tep a búšenie srdca, dusenie alebo tlak na hrudi, závraty, slabosť a tras, svalové napätie či nepríjemné pocity v žalúdku.

Psychické prejavy sa prejavujú ako neustály pocit, že sa stane niečo zlé, vnútorný nepokoj a napätie, ťažkosti so spánkom a s koncentráciou.

Behaviorálne prejavy zahŕňajú vyhýbanie sa situáciám, ktoré úzkosť spúšťajú, neustále plánovanie a snahu eliminovať riziká, ako aj potrebu kontroly prostredia, aby sa „nič nečakané nestalo“.

Úzkosť často nemá presnú podobu, skôr podobu otázok, ktoré sa stále vracajú: „Čo ak tú skúšku nezvládnem? Čo ak sklamem rodičov? Čo ak nie som dosť dobrá?“ Niekedy sa pridajú aj tichšie obavy: „Bude ma mať niekto rád? Zapadnem medzi ostatné?“ A hoci sa navonok nič dramatické nedeje, vo vnútri sa odohráva neustály zápas.

Panický atak

Panický atak je náhly, intenzívny výbuch úzkosti, ktorý doslova „zasiahne telo aj myseľ“. Aj tu sa prejavy delia na dve oblasti.

Fyzické prejavy zahŕňajú búšenie srdca a pocit, že sa „roztrhne“, potenie a tras, pocit dusenia a tlaku na hrudi, závraty, pocit na omdlenie či pocit odtrhnutia od reality.

Psychické prejavy predstavujú extrémny strach zo smrti, zo straty kontroly alebo zo „zbláznenia sa“ a presvedčenie, že sa deje niečo katastrofické.

Môže prísť uprostred vyučovania, v autobuse alebo večer v izbe. Zrazu sa rozbúši srdce, dych sa skracuje a hlavou prebehne jediná myšlienka: „Niečo so mnou nie je v poriadku. Umieram. Zbláznim sa.“ Dievča často netuší, čo sa deje – a o to desivejšia je skúsenosť, že vlastné telo sa vymyká kontrole.

Úzkosť vs. panický atak

Rozdiel medzi úzkosťou a panickým atakom spočíva najmä v priebehu a intenzite. Úzkosť sa zvyčajne vyvíja postupne a môže trvať dlhší čas, často je spojená s obavami o budúcnosť. Panický atak prichádza náhle, „prekvapí“ a má veľmi silný priebeh, no zvyčajne trvá päť až dvadsať minút.

Strach a des

V kontexte knihy je užitočné doplniť aj rozdiel medzi strachom a desom. Strach je reakciou na konkrétnu, reálnu hrozbu. Naproti tomu des je extrémny a intenzívny strach, ktorý môže byť neprimerane silný vzhľadom na situáciu. Kým strach je prirodzený a primeraný, des je často iracionálny, neúmerný a môže človeka úplne paralyzovať.

Strach môže byť celkom konkrétny – obava z písomky, z vystúpenia pred triedou, z hádky s kamarátkami. Des je však iný: môže prísť aj bez zjavného dôvodu a úplne dievča paralyzuje. Namiesto „bojím sa, že niečo pokazím“ prichádza pocit: „Niečo strašné sa stane… a ja tomu nedokážem zabrániť.“

Skôr než pôjdeme ďalej

Skôr než prejdeme k jednotlivým kapitulám, rád by som napísal, že dávno som nečítal niečo tak dobré. Z autorkinho štýlu je zrejmé, že ona s tými dievčatami naozaj „žije“. Snaží sa im poradiť ako odborník, ako matka dcéry a tiež ako žena, ktorá samotná bola kedysi dievčaťom a dcérou. Dochádza tu k skĺbeniu teórie, ale aj praxe. Kniha je veľmi dobrým radcom a sprievodcom pre rodičov, či už sa chcú pripraviť na problémy, ktorými ich dcéry budú prechádzať, alebo majú pocit odcudzenia a snažia sa pochopiť ich svet a znovu k ním nájsť cestu. Cesta porozumenia je vhodnou k obnoveniu komunikačných kanálov…

Práve v tomto kontexte má kniha Pod tlakom svoj hlboký zmysel – nesnaží sa len pomenovať problémy, ale porozumieť svetu, v ktorom dnes dievčatá dospievajú.

Ako som už naznačil, kniha okrem úvodu ponúka päť dôležitých kapitol.

Dievča doma

Prvú kapitolu môžeme nazvať dievča doma.

Hneď v úvode zaznieva zaujímavá informácia – dievča to môže ešte ako tak zvládať v škole, či v partií, ale „zloží“ ju to doma. Domov je miesto, kde môže byť viac sama sebou a v bezpečí. Aspoň tak by to malo byť.

Autorka knihy tu jemne hovorí o preberaní vzorov od rodičov – ako sa oni vysporadúvajú z mnohými problémami a dievča si to všíma, tento spôsob reakcie si upraví a použije ho v živote. Nie je jedno, aký príklad dávajú rodičia. V samotnej kapitole rezonuje viacero tém.

Dievča môže byť často v pokušení utiecť pred úzkosťou. Autorka ukazuje, prečo to nie je dobré.

Čo ak dievča je v stave pred kolapsom, či v stave zrútenia? Ako jej pomôcť? Niekedy si nevšimneme varovné signály.

Ako reagovať na jej prehnané reakcie? A netvárme sa, že my sme z nich vyrástli. Existuje taký mechanizmus, kedy sa človek zrúti. Je prirodzený. Patrí k životu. Problém nie je, že sa to stane a nehovorí nič o sile jedinca. Dôležité je, čo potom.

To čo sa deje vo svete, má negatívny dopad na vnútorný život človeka. Na dospievajúcu osobu zvlášť. Chýba jej často kontext a zrelosť. A skúsenosti. O to viac informáciu môže prijímať ako katastrofu. Ako je pomôcť zachovať si pokoj?

Veľmi zaujímavý je spôsob, ako dospievajúcim dievčatám (ale aj chlapcom) vytvoriť nástroj, ako môžu svoje emócie dať najavo a mať pocit pochoepnia a to bez toho, aby zahltili svojich rodičov. A zároveň im pomáha rozlišovať, čo je dôležité. Ako? To naozaj neprezradím. Nájdete to v knihe…

Dnešná generácia rodičov ak chce, má o deťoch viac informácií, než ich rodičia. Vďaka digitálnym technológiám. Autorka si kladie otázku, kde je vhodná miera. A hranice. Ak má existovať dôvera, potom musí byť aj priestor pre tajomstvo, ale pre zdieľanie tajomstva.

Veľmi zaujímavou časťou je hľadanie miery – v spoločných aktivitách. Tie sú dôležité pre puto. Ale dôležitý je aj istý odstup. Posledné „zamyslenie“ v tejto kapitole sa týka stresu. Nakoľko v rodine je prítomný stres a ako ho zmenšiť.

Dievča medzi dievčatami

Druhá kapitola prináša zaujímavú tému. Dievčatá medzi dievčatami.

Je prirodzené a dôležité, aby dievča malo svoje kamarátky. Pomáha jej to dozrieť, ako žene, ale aj sa zorientovať a to s niekým, kto je v jej veku. Je to tiež dobrá prevencia pred mnohými ťažkosťami – skutočné priateľstvo. Priateliek nemusí mať veľa. Ono v určitom okamihu je to skôr na škodu veci. Dôraz by mal ísť na kvalitu vzťahu a hodnotu človeka. To je vlastne dobrý vklad aj do vzťahu, ktorý raz príde.

Zvládanie konfliktov v dievčenskom svete má svoje špecifiká. V tejto knihe sa bližšie riešia. Je dôležité ich poznať, ak im chcete radiť…

Kniha zdôrazňuje aj priestor – rozmýšľam, ako to napísať – aby sa dievča naučila riešiť problémy aj sama. Nechať ju dospieť a skôr ju sprevádzať a byť na blízku, ak by pomoc potrebovala.

V dnešnej dobe čoraz väčšiu rolu zohrávajú sociálne média. Na jednej strane je tu problém – ako sa odstrihnúť. Kedysi ste po škole neboli v kontakte so spolužiakmi. Ak, tak len s tými, ktorí boli s Vami spriaznení. Teraz vďaka sieťam Vás doslova prenasledujú. To môže byť stresujúce.

Ale autorka si tu kladie aj otázku – ako ustriehnuť čas na oddych a spánok, pretože sociálne siete sú žrútmi času. Sociálne siete zosilňujú aj problémy spojené s porovnávaním, ale aj so závisťou. Ako nájsť tu vhodnú mieru? Odpovede ponúka kniha…

Dievča s chlapcami

Tretia kapitola sa venuje téme – dievčatá medzi chlapcami. K tej interakcií prichádza nielen na škole, ale aj v krúžkoch a vo voľnom čase. Je to dôležité pre akési „oťukávanie“, ale aj do budúcna pre nadväzovanie vzťahov. Ja som si napríklad vďaka kamarátkam uvedomil, akú partnerku hľadám. To sa nedá vyčítať z kníh :).

Možno tušíte a možno nie. Ale rozhovory s dievčatami ukázali, že často čelia neúcte zo strany chlapcov. Sú to rôzne podoby obťažovania, ale aj sexuálnych narážok. Akoby vo všetkom rezonoval pohľad na ženu ako predmet, či objekt. Nie ako osobu. To všetko ženu zráža. Znižuje jej hodnotu a sebadôveru. Pre mňa osobne tu je časť, jedna z najcennejších v knihe. V podstate hovorí o sexualite, o randení a o dôvodoch kedy a prečo povedať nie. Je to dobrý spôsob naučiť sa, kedy povedať áno. A nepremeniť hneď prvé rande na životnú traumu, či krok ktorý výrazne ovplyvní zvyšok života.

Je úplne pochopiteľné, že v tomto kontexte autorka knihy hovorí aj o dopade pornografie na súčasné vzťahy a očakávania chlapcov smerom k dievčatám. Ak o tom s dievčatami hovoriť nebudete, problém sa nevyrieši. Môžete im pomôcť, ak nestrčíte hlavu do piesku…

Dievča v škole

Štvrtá tématická kapitola sa venuje dievčatám v škole. Na jednej strane ženy nikdy v minulosti v tejto oblasti nedominovali tak, ako teraz. Majú lepšie známky ako chlapci, vysoké zastúpenie na vysokých školách a v mnohých oblastiach prevzali štafetu. Cenou je však stres.

Táto kapitola hovorí o strese a kde je tá pozitívna hranica dobrého stresu. Je tu veľký tlak na ne.

Majú viac obáv zo školy, ako chlapci. Ten tlak nemusí byť od rodičov, dokonca ani nemusí byť v snahe dcér vyrovnať sa rodičom. Je tu odlišný prístup. Chlapci si zo zlých známok veľa nerobia a dobrými sa chvália. Dievčatá všetky známky berú veľmi vážne. Mohli by sme povedať, že hľadáme ako byť na škole úspešní a nepodriadiť všetko škole. V podstate ako sa nevybrať cestou perfekcionizmu. Vedieť akceptovať aj horšiu známku, prijať že niektorý predmet nie je mojou šálkou kávy a nikdy z neho nebudem mať lepšiu známku – nie za tú cenu (aká sa s tým spája).

Ako si v tomto svete budovať zdravé sebavedomie? Ako čeliť úzkosti zo skúšok? Prečo sú aj dôležitejšie „veci“, než známky…

Dievča v kultúre

Piata tematická kapitola sa venuje postaveniu dievčat v kultúre. To miesto, postavenie, očakávania rezonujú potom v celej spoločnosti. Prekvapí Vás, že tie očakávania sú prehnané a iracionálne?

Počúvajú – že žena sa má podvoliť… má potešiť… ako sa v tomto svete postaviť za seba a svoju hodnotu? Čo to znamená byť ženou?

Veľmi zaujímavou témou je – nie je nutné hovoriť všetko. Naozaj nie je vhodné a ani dobré hovoriť všetko a starostlivo si vyberať – komu a čo povieme.

V tejto kapitole rezonuje aj dôležitá úloha, pomôcť nastávajúcim ženám s komunikáciou, aby vedeli pomenovať čo ich trápi a aj cez komunikáciu si stanoviť hranice a zadefinovať pocity a potreby.

Kultúra pri ženách zvýrazňuje ich vzhľad. A pritom máločo je tak pominuteľné.

Zároveň však kapitola kladie otázku, v čom tkvie skutočná krása? Je tu aj dilema. Na jednej strane je super, že oproti minulosti sa začína hovoriť o individuálnej kráse. Zároveň však tým potvrdzujeme „hodnotu“ krásy. A to sme nechceli. Ako sa s tým vysporiadať?

Ako čeliť rôznym mýtom a predsudkom? A nakoniec si kapitola kladie otázku, ako pomôcť ženám, aby sa cítili dobre vo svojom tele. Mať dobrú, pozitívnu skúsenosť s telom. Cítiť ho a prijať s láskou. Ako parťáka.

Hodnotenie knihy

Kniha Pod tlakem sa snaží porozumieť stresu a úzkosti. A potom plynulo prechádza k skúmaniu rôznych oblastí, v ktorých sú dievčatá a ženy pod tlakom. Kapitolu po kapitole rozoberá jednotlivé problémy a načrtáva možné riešenia. Ak teda dám bokom úvodnú kapitolu, ktorá sa snaží zo všetkých strán vysporiadať so stresom a s úzkosťou, kniha ponúka 5 tématických kapitol, ktoré pokrývajú oblasti v ktorých sa ženy pohybujú – doma, v spoločnosti, v spoločnosti chlapcov / mužov, v škole a v kultúre. Vo všetkých oblastiach existujú špecifické tlaky a s tým spojené obavy a strach… Každá kapitola sa následne člení na početné podkapitoly. Napríklad téma dievča v kultúre – má 11 podkapitol, ktoré riešia aký je obraz v kultúre a čo všetko zahŕňa a ohrozuje pri formovaní mienky spoločnosti, ale aj samotnej ženy. Očakávania a realita. A to všetko medzi tým.

Autorka knihy sa v jednotlivých nástrojoch opiera najmä o kognitívno-behaviorálnu terapiu (KBT), ktorú vyzdvihuje ako veľmi účinnú pri práci s úzkosťou. Ukazuje, ako môže pomôcť zvládať fyziologické reakcie, pracovať s náročnými emóciami, spochybňovať myšlienky, ktoré úzkosť vyvolávajú, a postupne sa učiť čeliť vlastným strachom.

Popri tom využíva aj psychodynamickú psychoterapiu, ktorá sa zameriava na myšlienky a pocity nachádzajúce sa mimo nášho vedomia. Ak organizmus „bije na poplach“ prostredníctvom úzkosti, môžeme sa vďaka tomuto prístupu pokúsiť porozumieť skrytým motívom a vnútorným konfliktom, ktoré za tým stoja. Mindfulness zas pomáha získať odstup, učiť sa prijímať vlastné prežívanie a nechať negatívne myšlienky a pocity voľne plynúť. Všetko sú to užitočné a osvedčené nástroje.

Na záver by som ešte pripomenul, že kniha ponúka aj bohatý poznámkový aparát. Ale aj veľmi veľa typov na ďalšie knihy, ktoré ponúkajú pomoc v tej ktorej oblasti…

Pokiaľ ide o vyrovnanie sa s psychickými a emocionálnymi tlakmi, ktorým čelia naše dcéry, žiadne jednoduché odpovede ani rýchle riešenia nemáme. Ale podrobný, komplexný pohľad na problém, otvára svet nových prístupov k jeho riešeniu. Táto kniha nám v tom všetkom pomáha sa zorientovať.

Ako ďalej

Pristup ktorý rezonuje v knihe by som si dovolil len jemne doplniť, k plnosti. Určite stojí za zmienku Rogersov humanizmus s dôrazom na empatiu, akceptáciu a sebarealizáciu. Humanistická psychológia zdôrazňuje význam pocitu bezpečia a sebaprijatia a pomáha vytvárať prostredie, v ktorom sa dievča môže cítiť prijaté, vypočuté a pochopené.

Rovnako dôležitý je Maslow a jeho hierarchia potrieb a hodnôt. Práve tu sa jasne ukazuje, ako úzkosť narastá vtedy, keď základné potreby nie sú naplnené. Dievčatá sú často pod silným tlakom spoločenských očakávaní – Maslow im môže pomôcť rozlíšiť, čo je skutočne ich vlastná potreba a čo je len požiadavka okolia.

A napokon by som pripomenul aj Junga a jeho archetypy. Archetypy, na rozdiel od abstraktných ideí, pracujú s obrazmi, príbehmi a vnútornou inšpiráciou. Dievčatá sa môžu stretávať s obrazom hrdinky, matky, rebelky či múdrej starej ženy – ako s možnosťami, nie ako s predpismi. Tieto obrazy sa môžu stať protijedom voči kultúrnym obrazom toho, „aká by žena mala byť“. Nie preto, že to od nej niekto očakáva, ale preto, že to má v sebe – ako svoj vlastný príbeh

.

Na záver sa možno oplatí vrátiť k tomu najpodstatnejšiemu: dievčatá dnes nepotrebujú dokonalých rodičov, učiteľov ani odborníkov. Potrebujú dospelých, ktorí sú ochotní počúvať, zaujímať sa a zostať prítomní aj vtedy, keď veci nie sú jednoduché. Potrebujú bezpečný priestor, kde môžu hovoriť o svojich obavách bez strachu z odsúdenia, zľahčovania či rýchlych rád.

Kniha Pod tlakom neponúka univerzálne návody, ale pozýva k postoju – k trpezlivosti, empatii a rešpektu. Pomáha nám lepšie rozumieť svetu, v ktorom dnešné dievčatá vyrastajú, a tým aj ich vnútorným zápasom. Ak sa nám vďaka nej podarí aspoň o niečo lepšie porozumieť, menej hodnotiť a viac sprevádzať, splnila svoj hlboký zmysel.

Možno práve v tom spočíva najväčšia pomoc: nebyť riešením, ale byť vzťahom.

Niekedy máme pocit, že ak sa chceme posunúť v živote ďalej, musíme sa zbaviť minulosti. Ako keby bola záťažou, ktorú treba odhodiť, balíkom, ktorý nám bráni kráčať ľahko. V posledných rokoch sa čoraz častejšie stretávame s výzvami „nechať veci plávať“, pustiť, odpútať sa, zbaviť sa toho, čo nás ťaží. Znie to lákavo – a často aj oslobodzujúco.

Lenže nie všetko, čo nás bolí, je určené na vyhodenie. Niektoré veci potrebujú byť pochopené, spracované a integrované. Lebo až vtedy sa môžu stať zdrojom sily, nie bremenom.

Pri čítaní knihy Nech to plavat od Zahariadesa som sa neustále vracal k otázke: čo vlastne znamená pustiť? Je to únik, alebo dozrievanie? Zabudnutie, alebo premena významu? A kde je hranica medzi slobodou a stratou hĺbky?

Rozhodnúť sa pre budúcnosť

Zimbardo vo svojej knihe Terapia časom prináša veľa zaujímavých informácií. Mňa však zaujal najviac jeho osobný príbeh. Je potomkom emigrantov z Talianska, ktorí žili v talianskej štvrti v New Yorku. Tieto „národnostné“ štvrte boli známe tým, že ich obyvatelia často nepoznali jazyk krajiny, v ktorej bývali. Zachovávali svoj jazyk, svoju kultúru a zvyky. Deti ktoré tu chodili do škôl, nemali ambíciu študovať ďalej. Aj tak pomerne rýchlo získali miesta v rodinnej firme, či po známosti v inej rodinnej firme. Často zotrvávali v chudochných pomeroch – to bola daň za to státie na mieste a žitie v minulosti. Niektorí doslova nemuseli nikdy opustiť štvrť a zakúsiť skutočnú krajinu, kde našli nový domov.Prečo to píšem? Zimbardo sa rozhodol dostať z tejto situácie a podarilo sa mu to. Vďaka huževnatosti a štúdiu sa stal úspešným profesorom. Mohli by sme povedať, že prekonal minulosť a rozhodol sa v prítomnosti pre budúcnosť.

Tá komunita žila z toho, čo bolo. Žila tím v prítomnosti a nedokázala si predstaviť nič lepšie (v budúcnosti). Treba tu zdôrazniť, že na tej ceste Zimbardo musel mať dlhodobé ciele, dať bokom rýchle, či bezprostredné uspokojenie a mať sebadisciplínu. Mnohí z jeho spolužiakov, kamarátov si už „užívali“, zarábali, zakladali si rodiny v čase, kedy on usilovne študoval a musel si mnohé odoprieť. Ono sa to nezdá, ale tento prístup je radikálnou zmenou vzťahu k času – v mene budúcnosti, zmeniť svoj vzťah k prítomnosti. Ale aj poučiť sa z minulosti pre lepšiu budúcnosť. Zimbardo nepoprel minulosť. Poučil sa z nej. Ani ju nepotlačil. To dobré si z nej zobral. A ukázal nám, že to ako sa pozeráme na čas, zásadne určuje kvalitu nášho života.

Viac sa o terapií časom dozviete tu: https://dennikn.sk/blog/2824218/lepsie-zit-a-milovat/. Už sme sa o nej bavili.

Minulosť, ale aká?

Zimbardo mi prišiel ako vhodný úvodk dnešnej knihe od Zahariadesa Nech to plavat s podnázvom: ako sa zbaviť minulosti a tešiť sa na budúcnosť. Zimbardo ukázal, ako sa formuje náš vzťah k času a Zahariades ukazuje, ako sa zbaviť záťaží, ktoré nám bránia v napredovaní. Minulosť často predstavuje rôzne záťaže, krivdy, zlyhania, hanbu, ľútosť, ale aj očakávania okolia. Budúcnosť, to je smer (nie ten, ten už vonkoncom nie), voľnosť, rast, zmena a nové možnosti. A Zahariades ukazuje, ako túto minulosť prekonať.

Na ceste nás paradoxne najviac nebrzdí realita, ale to čo si nesieme so sebou: názory druhých, očakávania rodiny, staré zlyhania, vnútorný kritik, porovnávanie, či potreba zapáčiť sa. To všetko nás ťahá do minulosti a berie energiu do budúcnosti. Všetko to predstavuje batoh, ktorý si nesieme na chrbte a ktorý nás spomaľuje. A hlavne, nesieme ho úplne zbytočne.

Prečo žijeme v minulosti?

Zahariades v knihe hovorí, že to čom nám bráni niečo zanechať, je túžba a ľútosť. Má to pre nás hodnotu. Preto po tom túžime. Alebo sme niečo s tým prežili. A preto to pre nás veľa znamená (a nie sme ochotní o to prísť). Prípadne tam je nejaká bolesť, či strata a vtedy sa hlási ľútosť.

Prijať nové okolnosti môže byť cestou k prehodnoteniu hodnoty, ale aj k prekonaniu bolesti a zranenia. V podstate ide o zmenu pohľadu a teda prerámovanie (známe v terapií). Pod spojením „nechať to plavať“ nemyslí vyhýbanie. To by sme si tú „vec“ niesli ako batoh na chrbte. A s každým batohom (zranením, ale aj s každým „vlastnením“), by sme mali na chrbte väčšiu a väčšiu záťaž. Taký tatranský horský nosič v bežnom živote.

Mne to pripomenulo stretnutie púštneho otca s turistom. Turista keď zbadal jednoduchu celu, ostal zarazený. Púštny otec sa ho preto spýtal, kde má svoje veci, keď je tak naľahko. Turista mu odpovedal, že tadiaľ len prechádza. Púštny otec mu odpovedal – u mňa je to tiež tak (preto mám jednoduchú celu). O bratovi Rogerovi sa hovorí, že ked niekam prišiel, položil ikonu na stôl a bol ako doma…

Túžba predstavuje pripútanosť, identitu, hodnotu, ale aj význam. Ľútosť zahŕňa bolesť, stratu, zranenie, ale aj nenaplnenosť. To sú dve najsilnejšie väzby na minulosť – túžba nás drží v tom, čo chceme vlastniť a ľútosť nás drží v tom, čo sme stratili. Obidve pomáhajú utvárať identitu – toto som a toto som prežil a to všetko som ja.

Zmeniť postoj

To prijatie nových okolností a prehodnotenie (prerámovanie) je cestou k prekonaniu bolesti. To neznamená, že sa to nestalo, že na to zabudneme… ale zmení sa význam toho, čo sa stalo a tým aj dopad na nás. To „nestalo sa (to)“ sa zmení na – už to neurčuje, kým som. Už to nado mnou nemá moc.

Nechať to plavať nie je o vytesnení. Vyhýbanie sa, to je ten batoh na chrbte ktorý nesiem, hoci nemusím. Spracovať to, čo sa stalo & poučiť sa z toho – znamená ten batoh zložiť z chrbta a ďaľej kráčať bez neho. Keď niečo vytesníme, nespracujeme to a potlačíme do podvedomia. Keď to pustíme, predchádza tomu spracovanie a integrácia – prestane nás to určovať.

Púštni otcovia nám prídu vzdialení. Dinosauri z minulosti. Ale stále sú brutálne aktuálni. Oni žili na púšti. Hoci sa vzdialili zo sveta, neznamenalo to automaticky ticho. Pretože to bolo odmenou až za zvládnutie kriku a zmätku, ktorý si niesli v sebe. Mali skúsenosť s poznaním seba. Dnes by sme povedali s antropológiou a so psychológiou. A ľudia za nimi prichádzali, aby im pomohli upratať si svoj život. Dnes by sme povedali na terapiu. Ten príbeh o prechádzaní, to je čistý existencializmus – nepripútanosť, neidentifikovať sa s vlastníctvom, neviazať identitu na vec a domov na miesto… A k tomu Roger a domov ako vnútorný stav, ktorý si nesieme so sebou. Mať v sebe v duši svoju komôrku do ktorej sa môžeme kedykoľvek schovať a na dvere dať tabuľku nerušiť.

Odpútať sa od toho, čo prichádza a prináša výzvy k tomu, čo s tým môžeme urobiť. Ak sa s tým nenecháme zviazať.

Kostlivec zo skrine

Veľa vecí si nesieme so sebou v tieni. Občas z neho niečo vypadne, ako ten povestný kostlivec zo skrine. Nie že by sme chceli, ale stalo sa. Už ho nedokážeme natlačiť späť. Balili ste sa niekedy na dovolenku do kufra? Aj Vy máte skúsenosť, že keď sa balíte na cestu domov, nejako Vám to nevychádza? Kostlivec sa už do skrine nevráti. Musíme s ním pracovať. Naše podvedomie si povedalo, že už je čas a vedomie musí túto výzvu prijať a zapracovať. Preto kostlivec vypadol a nebolo by dobré ho natlačiť späť.

Existujú dôvody, pre ktoré sa veci ocitnú v tieni. V podstate je to snaha chrániť nás a vrátiť nám tieto informacie, keď bude na to vhodný čas. Nie sú tam navždy a ani by to nebolo dobré.

Občas je v spoločnosti opačný extrém. Pristúpiť k tieňu a aktívne z neho vyťahovať veci. Ako mačka čo sa hrá s hračkou, z ktorej vypadávajú granule a nedá pokoj, kým nevypadne všetko. Pri takomto prístupe však z tieňa môže vypadnúť aj niečo, čo bude pre nás veľké sústo. Preto sa tieto „aktivity“ odporúčajú za doprovodu terapeuta. Mohli by sme si privodiť stav, kedy by sme sa zosypali a ostali stáť na mieste. Nikdy nevieme, čo vypadne z tieňa. Preto sa tak často bojíme tmy. Predstavujeme si, že je v nej niečo tak strašné, že si to ani nevieme predstaviť. Naproti tomu bubák pod posteľou, je vlastne príjemný chlapík. Ale dobré nie je ani veci tlačiť do podvedomia, či nasilu. Lebo sa stanú čiernou dierou duše. Budú čím ďalej tým viac pohlcovať energiu (tá je potrebná na ich spracovanie).

Čierna diera života

Okrem toho, to čo je v tieni, ovplyvňuje náš život. To sú všetky tie myšlienky a pocity, ktoré sú nespracované, prehnané či iracionálne. Zjavne jedna vec je, čo sa stalo a druhá, ako sme to na základe vlastnej minulosti interpretovali. Keď Vám dá sprievodca pokutu, hoci oprávnene, každý sprievodca Vám to pripomenie. Stačí, že vojde do vozňa. A automaticky ho budete vnímať negatívne. To už je reinterpretácia – zmena toho, čo sa stalo… Ale sú tam aj cenné „veci“, ktoré ešte nedostali priestor.

Podvedomie nie je smetiskom. Je to ochranný systém. Funguje ako inteligentný regulátor záťaže. Dnes by sme povedali smart anti fuj systém. To čo sa tam ocitne, tam nie je preto, že by sme to nechceli vidieť, ale preto, že to ešte nedokážeme uniesť. Prípadne, tých informácií bolo toľko, že časť išla do podvedomia a ak obstoja v čase, neskôr sa vrátia na spracovanie. A to čo je v podvedomí – v tieni, keď nastane vhodný čas, ohlási sa k životu.

Keď niečo z vypadne z tieňa, často to vnímame ako znak toho, že sme zlyhali, že sme slabí, znak regresu, alebo riziko destabilizácie. Tí malý diverzifikant! Ale často je to len signál, že už to zvládneme – môžeme sa tým zaoberať a už nehrozí, že to nedáme. Dozrel čas na integráciu.

To čo je potlačené, spotrebúva energiu, deformuje vnímanie, skracuje emocionálny dosah a zužuje vedomie. Nie je to tým, že by to bolo zlé, ale preto, že nás stoji energiu udržiavať to mimo vedomia. A čím viac energie ide do potláčania, tým menej jej ostáva na bežný „provoz“, teda tvorivosť, radosť, vzťahy a životnú silu. Alebo jednoducho postoj – pristúpiť k niečomu s čistou hlavou…

Kedy nastal čas ísť

Zahariades hovorí o prejavoch, ktoré dávajú signál, že nastal čas ísť. Frustrácia. Fixácia v myšlienkach. Sebaľútosť. Obhajovanie zlého rozhodnutia. Emočná vyčerpanosť. Toto je zaujímavé – uplynulo veľa času od okamihu, kedy si bol šťastný. Proste chýba rovnováha a žijem tým dlho. Bez pochýb, všetko sú to znaky problému.

Ale. V súčastnosti rastie vplyv postoja – používať veci, kým slúžia a zodpovedne zvážiť nakladanie s nimi. Nič z tých prejavov nie je príjemné. Ale treba zvážiť, čo si z toho môžeme odniesť skôr, než sa rozhodneme šupnúť to do krabice od topánok a vyhodiť…

Existuje bod, kedy je zdravé odísť. Ale existuje aj bod, kedy je zdravé zotrvať, vydržať, spracovať a dozrieť. A medzi tým je tenká hranica.

Signály ktoré uvádza Zahariades sú reálnymi varovnými signálmi. Ale nie vždy znamenajú: odíď. Niekedy znamenajú: zmeň spôsob, akým v tom si.

Kedy áno a kedy nie

Použivať veci kým slúžia a potom ich vymeniť. Tento postoj sa prenáša aj do nášho života a vnútorného sveta. Do vzťahov, práce, životných smerov, záväzkov a hodnôt. Keď je niečo ťažké, hneď to vnímame ako zlé (pre nás) a šup s tým cez palubu. Lenže to že je to ťažké, neznamená, že to nie je dobré a správne. Veľa hodnotných vecí v živote dozrieva pomaly, bolí, frustruje, vyčerpáva a skúša naše hranice. Takže zbaviť sa, áno, otázkou je čo a kedy.

Utrpenie môže signalizovať, že niečo nefunguje a treba odísť. Ale môže tiež znamenať, že niečo funguje, mení nás to. A treba s tým pracovať. Rozlíšiť to, nie je jednoduché. Najľachšie je, veď viete – šup to cez palubu. Možno nakoniec budeme vyhadzovať „veci“ s takou vervou, že na palube nič nezostane. Čo vyhodíme potom? Seba? Game over? Druhý pokus? Alebo skočíme za nimi, veď celý náš život tam už je… Zaplávame si spolu…

Odchod vs. únik

Rozdiel medzi odchodom a únikom. Odchod je pokojný, je jasný (už sa to nedá popierať, že „to“ skončilo / treba urobiť), nie je dôsledkom paniky, neprichádza z frustrácie a je vnútorne usporiadaný (má svoju logiku, ale aj nadväznosť). Ani frustrácia sama o sebe nestačí. Zmena predsa nemusí byť k lepšiemu. Pri frustrácií dáme dôraz na zmenu a neriešime či ideme do lepšieho. Únik je rýchly, emocionálny, reaktívny, je spojený s vyčerpaním a nesieme si po ňom minulosť so sebou. My pritom úniku naložíme problém na chrbáť ako batoh, utečieme pár kilometrov a po nejaakom čase keď opadne radosť z nového začiatku a keď zistíme, že opäť nám „niečo“ kazí realitu – že ten problém zostal. Keď odídeme príliš skoro, berieme problém so sebou. Ako by sme dali baktérií nový domov.

Pustiť niečo z rúk znamená, nechať to dozrieť, integrovať to, kruh sa uzatvorí a ostané porozumenie a skúsenosť. A potom to už nad nami nebude mať moc. Môžeme to pustiť, ak to medzičasom samé neodišlo. Často „to“ udržiavame pri živote pozornosťou a tá už vyprchala…

Emócie a ich miesto

Zahariades pri opúšťaní a zanechaní minulosti kladie dôraz na emócie. Tie sú dôležitou súčasťou človeka. Ale sú brutálne premenlivé. Hovoria niečo dôležité, ale samé o sebe nemajú tak váhu, aby prevzalii zodpovednosť a rozhodli. Jedna z kľúčových myšlienok v diele Ignáca z Loyoli hovorí, že v búrke (emócií) je dôležité prečkať ju a konať v tichu. Ak by emócie boli samé osebe impulzom pre hádzanie cez palubu, časom by tam skončilo všetko. Hodili by sme tam všetko zo svojho života a nakoniec by sme skončili za nimi…

Emočné impulzy sú premenlivé, intenzívne a nepredvídateľné. Naproti tomu vedomé rozhodnutie je zakotvené, premyslené a zodpovedné. Vedomé rozhodnutie berie ohľad na emócie. To rozhodnutie prichádza po vypočutí emócie.

Emócia je signálom, kontrolkou. Niečo hovorí. Ak by sme na emóciu reagovali bezprostredne, skĺzli by sme do impulzívnosti, nechali sa unášať turbulenciou a nakoniec, všetko hodili cez palubu. Emócia je v skutočnosti ako vietor do plachiet. Vietor ukazuje smer a dáva silu. Ale loď riadi kapitán a drží kormidlo v rukách a robí rozhodnutia). Inak, ak ste „odkázaní“ na vietor, nemôžete ísť proti nemu. Takže emócie nepopierame. Len im nechávame miesto, ktoré im patrí.

Prečkať búrku (emócií)

Dnes si často pod emóciami predstavujeme nechať sa viesť tým, čo cítime. Ale to môže byť nebezpečné. Dokonca sa to môže obrátiť proti nám. Koľkí v mene túžby prežili noc, ktorá pochovala to, čo naozaj milovali. Skutočná emočná sloboda znamená byť si vedomí emócií, vnímať ich, nepopierať, nepúšťať sa do impulzívnych činov a integrovať emócie do rozvahy a hodnotovej orientácie. Vtedy emócie fungujú ako sprievodca, nie kapitán.

Prečo je dôležité prečkať búrku? Emócia príde a odíde. Ak sa na ňu naviažeme, konáme chaoticky. Necháme sa unášať, ako lístie vo vetre. Ak sa rozhodneme prečkať. Ostávame ukotvený vo svojom svete. A po búrke. Vďaka premýšľanu, zhodnotenie, posúdeniu a istému odstupu, urobíme rozhodnutie, ktoré bude v súlade s nami. Doslova nám šité na mieru. Vlastne, nič lepšie sa nám nemôže stať…

Prečo „niečo“ hodiť cez palubu

Posuňme sa v knihe ďalej. Zahariades hovorí o desiatich dôvodoch, prečo niečo nechať plavať.

Niektoré majú k sebe blízko – zlepšenie zdravia, duševného aj telesného. Žijeme v dobe epidémie somatizácie. Všetko to, čim žijeme sa v nás doráža. A trápi (ale aj teší) aj náš organizmus. Náš organizmus volá o pomoc cez rôzne zdravotné prejavy (sú reakciou na neriešenie a potláčanie).

Jasné, že to zlepší aj vzťahy. Veď ak niekoho neustále trápime svojím, tým istým problémom, začne sa nám vyhýbať, ak môže.

Osobný rast – Zahariades sa spája s tým – nechať plávať. Ako sme si už povedali. Ak to nie je spracované, nebude to o raste. Mne to pripomína kvetinu. Spracovať niečo znamená ošetriť ju a presadiť do väčšieho. Vtedy rastie. Môžeš odstrihnúť poškodené listy, ale ak je hubové ochorenie v pôde, problém sa vráti. V pripade duše to môže byť v inej podobe.

Je pravda, že to ľpenie alebo ľútosť nás môžu ochromiť, alebo ostaneme stáť na mieste. Práca s nimi môže viesť k odvahe. Tieto Zahariadesove dôvody maju svoje racio.

To že necháme veci plávať neznamená, ze začneme viac hrať na seba. Robili by sme to, keby sme „to“ nezažili, len vyhodili. Ale áno, ak sa odpútame od minulosti, máme nádej byť viac sami sebou. Hodiť cez palubu nie je spojené s prispôsobilosťou. To je skor neprispôsobilosť. Lebo pri prispôsobeni si niečo nesieš so sebou.

Viac sa radovať z drobností? Áno, ale len ak začneme skutočne žiť. Ak len hádžeme cez palubu, začíname duševne krpatieť. Naše emócie akoby sa sploštili. Krátka zápalná šnúra a ešte kratšia reakcia. Empatia k ostatným totiž stojí na zrkadlových neurónoch a teda našom prežitom obsahu. Ak len vyhadzujeme cez palubu, naše cítenie sa zúži na bež, alebo vyhoď! Alebo budeme cítiť „plytko“.

Emočná nezávislosť by mala byť v postoji – ja rozhodnem, nie v odpútanosti od druhých. Má to byť Franklové rozhodnutie pre zmysel, nie Nietzscheho nebytie. Že nechať plavať nie je jednoduché? No nie je, ak v skutočnosti popierame a snažíme sa o rýchle riešenie v podobe „vyhodiť“. Paradoxne, spracovanie vedie k okamihu, kedy sa to ťažké stane ľahkým. Ako keď x dní nevidíš riešenie a potom sa ukáže…

Čo môžeme vyhodiť a prečo

V knihe Zahariades hovorí aj konkrétnych dvadsiatich „veciach“, ktoré by sme mali nechať plávať: neúspešné vzťahy – otázkou je kritérium; toxické vzťahy (tu niet o čom); žiarlivosť; minulé neúspechy (ak sme si z nich niečo odniesli); nešťastie (tiež ak sme ho spracovali); nedosiahnuté ciele (ak sme sa poučili); hodnotenie ostatných (ak to nie je konštruktívna kritika); závisť (tá naozaj dusí); túžba všetko ovládať a mať pod kontrolou; očakávanie, že budeme stále šťastní (nebudeme); hnev a hanba (keď sme ich prijali a objali); perfekcionizmus (pokiaľ nepracujete v múzeu : )); názory ostatných (dôležité je chrániť si svoje vnútro pred hodnotením druhých); okolnosti ktoré nejde zmeniť; strach z neúspechu a nakoniec katastrofické myslenie (viete aký má hypochonder nápis na hrobe? Ja som Vám to hovoril!).

Žiarlivosť, závisť, túžpa po kontrole a perfekcionizmus sú klasickými vnútornými záťažami, ktoré nás oberajú o slobodu. Nielen emočnú J. Hnev a hanba sú emóciami, ktoré po spracovaní môžu viesť k osobnému rastu. Zdôraznil by som – okolnosti ktoré nejde zmeniť – niektoré veci sú mimo našej kontroly. Jednoducho, môžeme urobiť všetko pre dosiahnutie cieľa a nepodarí sa nám ho dosiahnúť. A pritom odviedli sme kus dobrej práce a nemáme si čo vyčítať. Naopak, mali by sme sa pochváliť. Ako veľmi je to v rozpore s nastavením dnešnej doby…

Prečo je to dôležité

Kontakt s knihou by sme zakončili kapitolou, kde Zahariades hovorí o dôvodoch / príčinách – prečo „to“ nenecháme plavať.

Bojíme sa zmeny. To je pochopiteľné. To známe, hoc negatívne nám príde lepšie, než neznáme a potenciálne ešte negatívnejšie. Alebo lepšie (závisí od mentálneho nastavenia).

Strach zo straty príležitosti. V podstate viera, že tam je niečo dobré a možno hneď za rohom. Pstačí ešte chvíľu vydržať. Prečo netrpieť ešte chviľu? Niečo sme do toho dali, tak zvažujeme, či to nechať.

Nízke sebahodnotenie v zmysle – neveríme si, že to dáme. Museli by sme si priznať, že sme sa mýlili. Radi si situáciu idealizujeme / prifarbujeme. Dôvody sú rôzne, ale potom nemáme objektívne zhodnotenie situácie. Radi sa stotožňujeme so stavmi, s postavením, s vecami a preto nie sme ochotní ich pustiť z rúk.

V duchu emočnej závislosti je tu riziko istého fixovania na negatívne emócie a myšlienky. Ono, je to lepšie, ako nič necítiť. Ale snáď máme na viac… Snaha o prežitie vychýlila pozornosť smerom k negativite. Očakávame preto skôr zlé veci. Toto všetko je proti nám… A kto je s nami? Vedomé rozhodnutie : ). Ten posledný mohykán.

Strach zo zmeny prestavuje klasickú dilemu: stabilita vs potenciálny rast. Strach zo straty príležitosti je klasickou kalkukáciou – oplatí sa, neoplatí?

Napriek všetkým polenám, ktoré nám okolnosti hádžu pod nohy. Je tu priestor na vedomé rozhodnutie. Základom však je vidieť tieto mechanizmy, nenechať sa nimi ovládať a rozhodnúť sa v súlade so zmyslom a s hodnotami, teda byť sám sebou. Základom „vyhadzovania“ predsa je zobať niečo do rúk, pozorne to preskúmať, zvážiť užitočnosť a hodnotu a potom sa rozhodnúť. A možno miesto vyhodenia „to“ dostane čestné miesto.

Ako na to?

Zahariadesova kniha končí kapitolou, ktorá prináša nástroje, ako zanechať minulosť. Myslím si, že tento text je dobrým úvodom k tej knihe a veľa z nej prináša. Túto kapitolu, toto jadro, ktoré bez pochýb je hlavným dôvodom – prečo mnohí siahnú po knihe, túto kapitolu nepriblížim. Nech je odmenou pre toho, kto po tej knihe siahne… Nemôžem Vám prezradiť všetko : ).

Hodnotenie knihy

Pre koho je kniha určená? Pre ľudí, ktorí sú emočne preťažení. Práca s emóciami je skutočne ťažiskom knihy. Niekedy preto to vedomé rozhodnutie, alebo ak chcete hlas rozumu je skôr v pozadí. Rozum stojí pri stánku s občerstvením, popíja kofolu a hovorí si, nechaj ho vybúriť sa, nejako to zvládneš. To nijako nezhodnocuje knihu. Máme predsa veľké slabiny aj pri poznaní sveta emócií. Kniha je tiež vhodná pre ľudí, ktorí sú zahltení. Alebo uviazli vo svojom svete a nevidia, ako von.

Autor knihy je dobrý motivátor. A ako motivátor používa krátke vety, silné výroky, k mnohým myšlienkam sa vracia, niektoré slogany sú naozaj ťažká váha a dokážu nakopnúť. Toto môže byť pre niekoho tým pravým orechovým. Mnohí ľudia totiž aj vedia ako, len si neveria a potrebujú nakopnúť.

Bez pochýb je to kniha, ktorou môžete začať zmenu. A neostaňte pri nej. Vedieť veci pomenovať, hoci na emočnej rovine, je len začiatok cesty. Zahariades tak drží v ruke dôležitý úlomok do celej mozaiky duševného zdravia.

.

Nechať niečo plávať neznamená zabudnúť. Znamená to prestať byť tým určovaný. A to sa nedeje vyhodením, ale pochopením.

Kniha Nech to plávať ponúka dobrý vstup do sveta emócií, pomenovania a uvoľnenia. Je cenným prvým krokom. Ak však chceme skutočnú slobodu, potrebujeme ísť ďalej – k integrácii, k zmyslu, k hodnotám a k vedomému rozhodnutiu.

Lebo sloboda nie je v tom, že nič nenesieme. Ale v tom, že vieme, čo nesieme – a prečo.

Tahle kniha se může líbit čtenářům, co nepřečtou moc stránek: útlá, stručná, navíc strukturovaná, systematická. Navíc shledávám přínos této knihy nejen pro případ, že potřebujete něco nechat plavat, ale strategie shledávám přínosné pro obecné sebepoznání, sebedůvěru, prioritizaci.

Kniha začíná částí proč něco nechat plavat, následuje část jaké jsou nejčastější problémy s necháním plavat a pak již zmíněné strategie jak to nechat plavat, spíše obecněji jak se poznat, jak si prioritizovat život. A jak autor upozorňuje, tato část je rychlá na přečtení, ale vyžaduje čas na realizaci, přípravu.

Nedá mi to a upozorňuji na případný nezdravý extrém, který by mohla kniha vyvolat: nebojovat. Než se rozhodnete něco nechat plavat, zvažte, jestli nemá smysl ještě bojovat, i v tomhle vám kniha pomůže. A dle mě je to nejobtížnější část úkolu, rozeznat, kdy něco nechat plavat a kdy ještě bojovat. Někdy je to po prvním neúspěchu, někdy dává smysl se tisíckrát snažit jak Edison s žárovkou a nejčastěji někde mezitím.