Žijeme v dobe, kedy je „in“ objavovanie našich koreňov. O spoznávaní našich predkov sme už písali tu: https://dennikn.sk/blog/1735625/uzdravenie-rodokmena/. Dnes si preto povieme niečo o transgeneračnom prenose. Ide o veľmi rôznorodé „veci“, ktoré si odovzdávame z generácie na generáciu a to často nevedome. Na tejto ceste nás bude sprevádzať kniha Tajemství predků s podnázvom Transgenerační prenos jako výzva a šance od Petra Teuschela, ktorú na knižný trh priniesol Portál.

Sme deti našich rodičov

Existuje príslovie ktoré hovorí: „aká matka, taká Katka, aký otec, taký syn!“ Je zrejmé, že príslovie si všíma podobnosť medzi generáciami. Nemožno pochybovať o tej telesnej. Ale príslovie kladie dôraz na podobnosť z hľadiska hodnôt, života, darov a talentov, dokonca aj povahových čŕt. Práve preto ďalšie príslovie hovorí, že jablko sa zakotúľalo ďaleko od stromu – naráža na to, že člen rodiny je iný. Ak je to v negatívnom význame slova, hovorí sa dokonca o čiernej ovci rodiny. Nakoľko je tá inakosť daná vonkajšími (partia) prípadne vnútornými vplyvmi (rozhodnutie) a nakoľko sa na povrch dostalo niečo, čo v tej rodine bolo a len vďaka „kultivovaniu“ a určitým hodnotám sa nedostalo k slovu?

Skutočnosť je taká, že od rodičov získavame do vienka jedinečné DNA. Oni obaja sa na ňom podieľajú rovnakým dielom. A to nové je ich kombináciou. Tie variácie sú neskutočne bohaté. To si môžete všimnúť pri rodinách s viacerými deťmi. Každé je iné a predsa je v každom kus mamy aj otca. DNA treba vnímať ako štartovací balíček. On vás do istej miery aj obmedzuje, ale je na Vás, ako s ním naložíte. Práve výskum na jednovaječných dvojičkách ukázal, ako veľmi sa počas rokov od seba odlíšili. Vďaka vonkajším okolnostiam ako bola formácia, škola, kamaráti ale aj vnútorným ako napr. rozhodnutia sa výrazne odlíšili od seba. A vekom sa ten rozdiel bude prehlbovať a čoraz výraznejšie na to bude vplývať ich život, životný štýl, hodnoty a rozhodnutia…

V niektorých kultúrach ste synom / dcérou toho a toho. To vám môže v živote pomôcť, ale aj dáva ostatným určité „záruky“. Nakoniec aj v našich končinách sa kládol dôraz na dobré „meno“ rodiny. Ak vaša rodina mala dobrý „kredit“, mali ste viac možností, ale zároveň sa očakávalo, že budete v tomto duchu pokračovať – napr váš otec vždy všetko dodržal a tak aj Vy musíte byť rovnaký a ak by sa ukázalo že nie, pomerne rýchlo by ste prišli o dobré postavenie.

Znakom, ale aj očakávaním istej kontinuity boli aj mená v rodine. Aj dnes môžete naraziť na rodiny, kde už po xy generácií, majú muži meno Ján a ženy Mária. Rovnako častá bola aj kontinuita v povolaní. Aj dnes sú známe rodiny, kde po niekoľko generácií sa všetci venovali určitému remeslu. A sú známe aj rodinné firmy…

Od syna šikovného hokejistu sa očakáva, že pôjde v otcových šľapajách. U dcéry výborného skladateľa očakávame hudobný sluch a hudobnú kariéru. Keď Mendel robil svoje pokusy, všimol si, že nededíme vlastnosti, ale niečo, čo ich podmieňuje. Neskôr sa začalo hovoriť o génoch, vlohách a predispozíciách. Je to dar, ale sám o sebe nestačí. Rozvinieme ho?

Trans generačný prenos

Téma trans generačného prenosu je pomerne nová. Do terapie prichádzali ľudia, ktorých zážitky a skúsenosti v určitom okamihu, viedli terapeuta k pátraniu po udalostiach v rodine. A u starých rodičov sa podarilo zistiť, že prežili pobyt v koncentračnom tábore. Niektorí sa z neho nevrátili. A hoci sa o téme nehovorilo. Táto skúsenosť ostala v rodine žiť svojim vlastným životom a časom sa začala hlásiť k životu. Vďaka tomu sa odborníci začali venovať téme – ako dochádza k prenosom v rámci celých generácií a čo všetko si takto môžeme odovzdávať. V tomto kontexte sa začalo hovoriť o epigenetike – o skúsenostiach a zážitkoch, ktoré sa odzrkadlia na génoch.

Hoci nám to príde do istej miery záhadné, má to svoje racio. Prečo by sa cez DNA malo prenášať len to, čo označujeme ako telesné znaky? Psyché predsa nie je len duša. Okrem toho, vďaka formovaniu – a v prvých rokoch je ten vplyv rodičov a rodiny výrazný, dochádza k osvojeniu mnohých hodnôt, princípov, vzorcov, schém a áno, aj k deformáciám…

Postoj odborníkov s koženým kreslom aj bez…

V dnešnej dobe je už pomerné známe spojenie Oidipov komplex, s ktorým kedysi prišiel Sigmund Freud. Podľa tejto teórie deti v určitom veku túžia po láske opačného pohlavia cez osobu svojho rodiča a druhého z rodičov vnímajú ako konkurenta a túžia sa ho zbaviť. U mužov to je Oidipov komplex a u žien Elektrin komplex. Touto schémou sa začala písať teória trans generačného prenosu. Práve medzigeneračný prenos vedie podľa Freuda k tomu, že dnešný človek necíti vinu až následkom činu, ale už pri impulze. Jednoducho vieme, k čomu to povedie… Freud hovorí o davovej duši. Ak by sme si neodovzdávali určité informácie a procesy, každá generácia by začínala od 0. Ako však funguje samotný mechanizmus prenosu, to ostalo zahalené.

Carl Gustav Jung ako istý protiklad k Freudovej koncepcie prišiel s teóriou, kde ako protiklad a doplnok k osobnému nevedomiu funguje aj kolektívne nevedomie. Jednoducho to čo človek prežil, sa prenáša do skúsenosti ľudstva. Nepripomína Vám to teóriu kolektívnej viny? Dnes sa považuje za prekonanú, vďaka dôrazu na jedinca. Ale koľkokrát sa stane niečo zlé, pretože nikto z prítomných nezasiahol a tak zodpovedný sú všetci? Spomínate si na príbeh Rómea a Júlie? Bola to vina spojená s rodinou, ktorá viedla k smrti a pritom láska dvoch ľudí mohla dať impulz k zmiereniu. Jung píše, že aj drobné zmeny môžu ovplyvniť celú skupinu ľudí. Akoby tu dochádzalo k súboju medzi rozhodnutím jednotlivca a pamäťou / skúsenosťou celej skupiny. Nie je odtiaľ len kúsok k davovej psychóze, kedy skupina ľudí sa nechá strhnúť malou skupinou, možno jediným človekom? Alebo k teóriám o kolektívnej vine, či k nadradenosti národa? Nedávno som čítal List môjmu palestínskemu susedovi – v Izraeli a v Palestína vyrastá mladá generácia Židov a Arabov, ktorí hľadajú k sebe cestu – odmietajú prijímať vinu toho druhého národa odovzdávanú z generácie na generáciu. Jung popri kolektívnom nevedomí pracoval aj s archetypmi, čo sú práve tie skúsenosti, ktoré sa prenášajú do nevedomia a ktoré ovplyvňujú jedinca. Tieto archetypy sa vynárajú z nevedomia cez obrazy, ktorých analýzou sa odkrýva ich skutočný význam a posolstvo.

So psychoanalytikmi Máriou Török a s Nicolasom Abrahámom sa spája teória fantóma v krypte ktorá hovorí o prázdnote, ktorá je dôsledkom tajomstiev v rodine. Takéto tajomstvá uzavrieme do krypty nevedomia. Často je osoba spojená s tajomstvom vytesnená z rodinnej pamäte, ostane len tajomstvo, ktoré sa odovzdáva ďalej a stáva sa súčasťou individuálneho nevedomia jedinca. Ak by sme použili jazyk Freuda a Junga. V tejto teórií je rodina kolektívom a fantóm v podobe dedičstva je archetypom. Dedičstvom či fantómom tu je tajomstvo, niečo čo zostalo v rodine a cez psyché jedinca sa hlási k životu. Dôležité je, že táto krypta a tajomstvo v nej z generácie na generáciu slabne a nakoniec sa vytráca. Nebolo by však jednoduchšie ich jednoducho uzdraviť? Uverili sme, že sme pánmi vo svojom dome a teraz zisťujeme, že popri veciach zdedených cez DNA a vplyve okolia a našom rozhodnutí, tu máme aj dedičstvo v podobe rôznych udalostí a skúseností, ktoré prežili rôzni členovia našej širokej rodiny. Niet divu, že sa bojíme, čo z krypty vystúpi na svetlo.

Ďalšia teória je spojená s Ivanom Böszörménym – Nagyom, ktorý sa intenzívne venoval skúmaniu rodinných štruktúr. Väzby v rodine prirovnal silným vláknam, ktorými sú jedinci navzájom pospájaní. Členovia rodiny sú si navzájom k sebe lojálny na základe hodnôt, ktoré ich spájajú dokopy. Tu niekde má pôvod tradícia, rodinné mýty, cit pre povinnosť, zodpovednosť či spolupatričnosť. Rovnako tak v rodine existuje akási neviditeľná kniha, z ktorej je zrejmé, kto je komu za čo vďační a kto čím prispel – sú to záväzky, ktoré majú členovia voči sebe navzájom a ktoré posilňujú vzájomné puto. To pekné – starostlivosť jeden o druhého, sa však ľahko môže zvrhnúť na využívanie, či vykorisťovanie. A vzájomné puto pretrváva a bráni k odpútaniu od väzieb (v prípade nefunkčného a škodlivého vzťahu, kde nie je možné uzdravenie).

Spomenúť treba teóriu triád. Je to vzťah medzi troma osobami v rodine, najčastejšie medzi rodičmi a dieťaťom. V prípade viac početnej rodiny, tu je viac triád – vždy tam však sú rodičia a jedno z detí. V tomto vzorci sú dvaja členovia nadradení, tomu tretiemu. Dvaja členovia tu majú intenzívny vzťah medzi sebou a často by sa mali aj vyčleniť voči tretiemu – ich vlastný partnerský vzťah by mal byť uchránený narušeniu zo strany dieťaťa. Inak nastane známy fenomén, kedy dieťa odíde a tí dvaja zistia, že už ich nič k sebe nepriťahuje. Triáda hovorí o sieti vzťahov v rodine. A pre nás je zaujímavá aj z hľadiska viacerých generácií, kedy napríklad babička s vnučkou sa spoja proti babičkinej dcére. V podstate podobne defektný je aj vzťah, kedy matka postaví syna na miesto ktoré patrí jej manželovi. V tej trojici majú dvaja k sebe bližšie a často sa vyhraňujú proti tomu tretiemu. V zdravom vzťahu – dieťa časom smeruje svoju pozornosť von, aby časom vytvorilo svoju vlastnú rodinu. V prípade triády cez viaceré generácie je problémom hlavne vplyv, na ktorý nie je ľahké prísť. Väčšinou sa sedenia a analýza života človeka opiera o jeho rodičov a ďalšie generácie predkov ostávajú bokom… Ťažko tak prídete napríklad na babku, ktorá sťaby generál komanduje celú rodinu…

Nakoniec veľmi zaujímavo pôsobí teória Anne Ancelin Schützenbergerovej, ktorá sa snaží o zviditeľnení väzieb a predovšetkým významných udalostí v rodinách. Dôraz sa tak kladie nielen na osoby, ale aj udalosti a to naprieč generáciami. Veľmi zaujímavou črtou teórie je odovzdávanie mena v rodine z generácie na generáciu a tak máte mladšieho, staršieho, najstaršieho a možno aj najmladšieho Jána v rodine. Rovnako tak hovoríme o celých generáciách tkáčov, krajčírov, vinárov, či lekárov. Ale aj o náročných udalostiach – napríklad určité ochorenie v rodine, smrť v mladom veku… Bola to len náhoda, zhda udalostí, alebo to máme v rodine a hrozí to aj mne?

Skôr než prejdeme ku konkrétnym vlohám, uvedieme ešte pár úlomkov. Podľa Charlesa Darwina dochádza k zmenám vďaka génom. Jean – Baptiste Lamarck zas kládol dôraz na prostredie. Pravdu mali v podstate obaja. Máme tu konkrétne DNA a to ako ho rozvinieme ovplyvňuje prostredie a naše rozhodovanie…

Pri Gregorovi Mendelovi môžeme vypichnúť myšlienku, že dedíme choroby, teda predispozíciu k ochoreniu. A genetické okienko zavŕšime epigenetikou – tvrdením, že prostredie ovplyvňuje DNA, že nás ovplyvňujú aj skúsenosti prežité v rodine a že nakoniec je tu aj naše rozhodnutie.

Čo všetko môžeme „zdediť“

Peter Touschel v knihe prináša niekoľko úlomkov – vlôh, ktoré sa môžu ako niť tiahnuť našimi rodinami a ovplyvňovať nás. Pozrime sa na ne bližšie:

Pohľad na svet a ľudí. Tento pohľad prijímame bez výhrad. Možno si ho časom upravíme. Ale dosť nás ovplyvňuje tým, že nám ponúka už hotové myšlienkové vzorce a bráni nám spoznať skutočnosť.

Postavenie. Príde nám to ako niečo nepodstatné, ale ako veľmi ovplyvní to, či sme prvorodení, najstarší, najmladší, preferovaní, či chcenˇi… Ako by sme dostávali konkrétne životné roly a úlohy. Nasjtarší musí byť samostatný, najmladší môže všetko…

Očakávania. Koľkokrát deti nežijú tak, ako by chceli, ale ako od nich chceli rodičia. Koľkokrát dieťa nežije svoj život a rodičia mu hovoria, čo má študovať, s kým sa má stretávať, akého si má vybrať partnera… Koľkokrát rodičia svoje vlastné nenaplnené očakávania vkladajú do detí a tie majú robiť niečo, čo vlastne nechcú.

Tabu je niečo, o čom sa nehovorí. Môže to byť téma, ktorá z nejakého dôvodu je neslušná. V mnohých rodinách je takou témou sex. Ale môže to byť aj niečo spojené s rodinou. Napríklad členstvo v strane, spolupráca s nacistami, ale aj vyčíňanie člena rodiny, od ktorého sa ostatní dištancujú. Môžete si uvedomovať, že tá téma je tabu, ale to Vám nepomôže. A existencia tabu Vás ovplyvní. Minimálne ste odkázaní sami na seba a nemôžete v tej oblasti prijať radu od niekoho, kto by Vám mal poradiť dobre…

Existencia legiend v rodine môže pôsobiť vtipne a úsmevne. To že niektorí náš predok niečo dokázal a urobil. Táto informácia má však dve strany – niekoho povzbudí a inšpiruje, iného môže udupať. A môže tiež priniesť veľký tlak a očakávania.

Ďalšou vlohou je tajomstvo. Rozdiel medzi tabu a tajomstvom je, že o tajomstve sa hovorí, ale tajomstvo musí zostať v rodine. Sú to tajomstvá, ktorá primárne uchovávajú obraz rodiny a jej členov navonok. Problémom to je, pretože tieto informácie môžu s odstupom času chýbať pri snahe pochopiť náš život. Koľko toho nevieme napríklad o prarodičoch a rodičia si už nemusia pamätať. Tajomstvo bráni v kolektívnom uchovávaní, ktoré by pomohlo zanechať odkaz.

Medzi najviac diskutované vlohy patrí trauma. Už v úvode bolo spomenuté, že prežitie koncentračného tábora, členstvo v strane, ale aj prechod vojnového frontu, hladomor a mnohé životné otrasy zatrasú aj našim svetom a poznamenajú ho. A nie sú to nutne naše traumy (zážitky). V koľkých rodinách sa dodnes v nedeľu robí rezeň. Pre tú generáciu pred tým, to bolo niečím slávnostným (raz za čas). A pre generáciu ešte predtým to bola vzácnosť. A tak mnohí hoci to nevedia, nedeľu čo nedeľu jedia rezeň aby dali najavo, že už netrpia chudobou ako ich predkovia a môžu si to dovoliť. Snáď tá ďalšia generácia dospeje k presvedčeniu, že to je nezdravé a to že netrieme núdzu budú dokazovať dôrazom na kvalitu potravín…

Hanba a vina. Asi ťažko by sme našli tému, ktorá je tak silno ovplyvnená vierou, hodnotami a presvedčením rodiny, ako je otázka toho, čo je vina a kedy sa hanbiť. Keď sa obzrieme po rodinách, môžeme si všimnúť ako sa pohľad na vinu a hanbu mení. Ale ešte stále je tu aj vina a hanba spojená s rodinou – s jej členmi. Spýtajte sa niekoho, kto zistil o svojom predkovi že pôsobil ako agent ŠTB, ako to ovplyvnilo jeho život. Vedeli by ste sa vyrovnať s informáciou, že Vás predok kradol? Alebo podvádzal? Nebáli by ste sa k nemu prihlásiť? Boli by ste na neho hrdí?

Téma bolesti patrí k témam, ktorým sa venuje menej pozornosti. V mnohých rodinách sa za celé tie generácie nahromadila bolesť. Či už ide o stratu predkov, rôzne traumy, ale aj straty. Nahromadili sa podobne, ako sa v súčastnosti nahromadila blbá nálada spojená s pandémiou covidu. Tieto veci najviac a najvýraznejšie prežívajú tí najcitlivejší jedinci. Oni sú takým barometrom. Sú takou prvou kvetinou ktorá vädne a dáva výstrahu, že došlo k narušeniu rovnováhy…

Zlyhanie. Patrí k životu. Ale za istých okolností môže získať hlavné slovo a môže nám brať vietor z plachiet. Mnohých zlyhanie poznačilo natoľko, že už sa o nič neusilujú. Uverili tomu, že by znovu zlyhali a tak sa radšej už o nič nepokúšajú. Jedno zlyhanie a tiahne sa ich celým životom.

Odmietanie a prijímanie rizika. Je v tom kus húževnatosti. Ale aj snaha vyhnúť sa rizikám a tak nejako len preplávať životom a prežiť. Čomu z toho dávame prednosť v našej rodine?

Pokiaľ príde k násiliu v rodine, potom je tu riziko že sa bude vyskytovať aj v ďalších generáciách. Či už dôjde k opakovaniu vzorca, alebo k výmene rolí a k pokusu o kompenzáciu (v istom zmysle).

.

Koľko z týchto vlôh sa tiahne našimi rodinami a držia opraty aj v našich životoch a doteraz sme to tak nevnímali? Trans generačný prenos nás vedie k tomu, aby sme sa viac zaujímali o našich predkov, o to ako žili a čo nám odkázali a čo často nevedome opakujeme, alebo dodnes ovplyvňuje náš život.

Všetko sú to veci, s ktorými sa dá pracovať a vďaka čomu môžeme prežiť plnší život. To aký boli naši predkovia neovplyvníme a nezmeníme ani obdobie výchovy a formácie. Ale už máme možnosť rozhodovať o sebe a svojimi rozhodnutiami vplývať na svoj život. Tieto možnosti nie sú bez hraníc, ale sú dostatočné na to, aby sme žili svoj život a na jeho konci pri obzretí mali pocit, že bol zmysluplný.

Možno by so spopularizovaním témy prenosu mohlo pomôcť kresťanstvo. Nie je dedičný hriech v skutočnosti prvým trans generačným prenosom? K udalostiam v raji došlo pred narodením prvého potomstva a to čo sa stalo, do istej miery limituje ďalšie generácie, ale zároveň je rozhodnutie v ich rukách, takže rozhodnutie ako ďalej, je v ich rukách…

Kniha Tajemství předků představuje problematiku freudovského pocitového dědictví. Vzpomínky coby dědictví přenášené z generace na generaci stejně jako velký nos nebo kudrnaté vlasy. Vzpomínky na chvíle, které jsme nikdy neprožili, ale nechávají nás procházet peklem v současnosti.

Autor si je jasně vědom, že v laické i odborné veřejnosti je taková teze odsouzena dlouhé generace do mantinelů esoterických nauk a mystických věrouk. Právě proto se snaží hned v úvodu  jasně proti těmto pseudooborům vymezit a oprostit od nich i svou teorii.  Oč se opírá, jsou odborné výklady velkých osobností psychoanalýzy, jakým je například Jung nebo Freud. Ačkoliv byly jejich teorie v mnohém překonány, dodnes v nich lze najít fragmenty, které byly opomenuty nebo bagatelizovány. Právě Teuschell v nich spatřuje vědeckou a léta nepřekonanou argumentaci svých předpokladů.

I přes jasné vymezení se vůči esoterice a jejím pestrým odnožím, sleduje stopové důkazy o transgeneračním přenosu vzpomínek i v nich. Především se však zaměřuje na historii starověkých kultur a výklad jejich odkazu. Podle rčení: „Na každém šprochu, pravdy trochu,“ nachází podporu pro svá tvrzení i u nich. Rozmanitost zdrojů jeho argumentů vůbec neubírá na věrohodnosti, naopak nastoluje zajímavé otázky nad klasickými výklady, aniž bychom nutně museli odbíhat k divokým teoriím ufologů a záhadologů jakéhokoliv ražení a víry.

Paradoxně ubírá autorovi to, v čem by měl být nejsilnější a tím jsou kazuistiky. Jako renomovaný psycholog a psychiatr čerpá především ze svých vlastních zkušeností a popisuje pacienty, kterým úspěšně pomohl překonat traumata.

Těmi nejsilnějšími jsou logicky příběhy lidí, kteří byli traumatizování vzpomínkami, které nemohli nikdy získat osobně. Jako například trauma z koncentračního tábora u člověka, kterého historicky nacistický teror minul. Daleko víc případů je však, slušně řečeno, sporných a nepřesvědčivých. Jistě, pacienti v nich mají traumata, která odpovídají souvislostem s jejich předky. Stejně dobře ale mohou souviset s jejich předky přeneseně. Rodinná zátěž se může projevovat velmi pestře, stejně jako psychický vývoj ovlivňuje naše okolí v mnoha rozličných směrech, aniž bychom si to nutně uvědomovali. Stejně tak si mnohdy naši nejbližší neuvědomují, co na nás  výchovou přenáší. V kombinaci s labilní psychikou mohou být následná traumata závažná tak, že je nasnadě hledání příčiny jakémsi zasutém historickém zážitku. Laik by v těchto pasážích snadno podlehl, odborník bude na pochybách.

Autorovi nelze upřít snahu prosadit do moderní psychoanalýzy to, co jí chybí asi nejvíce. Tím jsou alternativní metody, které by dokázaly být adekvátním protivníkem přehnané medikaci, která není řešením problému, ale jen jeho pouhou záplatou. I když rok od roku masivnější. Poukazuje na to, že moderní věda zadupala zajímavé myšlenky, které v minulosti zaznívaly, ale nyní byly přehlušeny moderními metodami. Neopovrhuje jimi, ale rád by viděl, aby tyto byly vhodně doplněny jinými postupy, které mohou skutečně léčit a mají nárok být uznávány vědeckou obcí jako rovnoprávné. Zatímco dnes jsou odsunuty do sféry šamanismu a pochybných esoterických nauk.

Kniha je určena pro všechny, kdo chtějí rozšířit svůj zažitý mechanismus přemýšlení o našem jednání, o vývoji a utváření naší psychiky a vývoji traumat. Laik i odborník v ní najde dostatek srozumitelných podnětů k přemýšlení o dědictví vzpomínek, o úctě k předkům a prožívání jejich odchodu.

Ačkoliv mne kazuistiky nepřesvědčily tak, jak autor patrně zamýšlel, beru knihu jako velmi přínosnou. Přibližuje téma, které není probádáno a dává dostatek dobrých důvodů, aby nebylo zavrhováno, ale naopak prozkoumáno. Dává podnět k novému způsobu nazírání na naše vzpomínky. Ty jsou jediným rájem, ze kterého nemůžeme být vyhnáni. A nic na tom nezmění ani ochutnání jablka ze stromu poznání.

Také máte občas chvilky, kdy začnete dělat něco, co byste nečekali? Nebo se začnete chovat úplně jinak, než tomu je běžně? Pokud tomu tak je, napadlo vás někdy položit si otázku Proč? Všechna proč mají své proto a je tomu tak i v tomto případě, o čemž vás zajisté přesvědčí tato zajímavá a velice čtivá knížka. Jejím bonusem je, že je i útloučká, takže ji přečtete během pár chvilek. Téma psychických trápení, jež mají kořeny v rodinné minulosti, osloví snad každého čtenáře, který je otevřený inovativním metodám v oboru psychologie a psychoterapie. V některých případech budete hodně překvapeni, co všechno dokáže zapříčinit změny vašeho psychického rozpoložení a chování. I přesto, že zpočátku zajisté budete vůči knize a autorovu zkoumání skeptičtí, pomocí kazuistik pochopíte, že na tom vskutku něco pravdy je.

Titul Tajemství předků: Transgenerační přenos jako výzva a šance vyšel v originálu (Der Ahnen-Faktor) v roce 2016. U nás se o vydání postaralo v roce 2017 nakladatelství Portál. Překladu se zhostil Petr Babka a musím říci, že se mu to vcelku povedlo.

Již delší dobu se se zájmem zabývám psychologií. Tento obor mi učaroval, a proto se snažím neustále číst a hledat odpovědi na svoje otázky. Transgenerační přenos a jeho fungování je jednou z nich. Když jsem si vybírala knihu, kterou bych si přečetla a zrecenzovala tentokrát, padlo mi oko právě na Tajemství předků. Nejen že vás uhrane krásná historicky laděná obálka, ale zaujme vás i anotace, která slibuje zajímavé počtení. Autor vás nejprve zasvětí do tajů psychologie, seznámí vás s osobnostmi, které se tematikou transgeneračního přenosu zabývaly, a následně vás zasvětí do toho, co v dané oblasti sám zjistil a vybádal. Nemusíte se tedy bát nezáživného teoretického textu, který vám nic neřekne. Je tomu spíše naopak. Pokud nevěříte, zkuste si tuto knihu přečíst. Není určena pouze pro zasvěceného čtenáře, poučí i laiky.

Publikace je složena ze čtyř kapitol, v nichž se různě prolíná teorie s praxí. Mimo jiné jsou teoretické části ozvláštňovány a dokreslovány obrázky a ilustracemi. Některé mají dovysvětlit to, co se autor snažil v předchozích řádcích popsat. V mnoha případech se jedná například o portréty významných osobností, najdeme tu i různé rozkresy, ať už se jedná o strukturu DNA, nebo o rodostrom. Vše je pojato zajímavým způsobem a čtenář se tak nebude ani chvilku nudit. Třetí kapitola je téměř celá naplněna kazuistikami z praxe Petera Teuschela. Na nich se snaží dokázat všechno, s čím čtenáře seznámil v kapitolách předchozích. A závěrečná čtvrtá kapitola už jen celý text uzavírá a uvádí jej do širšího kontextu. Autor text zachytil do pouhých 238 stránek.

Jak jsem již napsala výše, kniha není určena jen odborníkům, nýbrž je napsána tak, aby si v ní mohla číst širší nezasvěcená veřejnost. Všechny odborné výrazy jsou stručně vysvětlovány tak, aby je každý čtenář pochopil. Vlastní autorovo bádání je doprovázeno spoustou poznatků od dalších kolegů z oboru, a proto v textu můžeme najít celou řadu přímých i nepřímých citací. Co se týče jazykového zpracování, byla jsem s ním vcelku spokojená, jediné, co mi trošku vadilo bylo občasné špatné skloňování či časování některých slov. Tento problém však nebyl nijak častý a vyskytl se jen párkrát. Co se týče pravopisu a stylistiky, byla jsem spokojená.

Celá publikace se drží norem pro psaní odborných prací. Vesměs je psaná v první osobě množného čísla, praktické poznámky jsou pak v ich-formě. V knize nenajdete jednu jedinou přímou řeč, ani v kazuistikách. Sice se tam seznámíte s aktéry terapeutických sezení, ale jako čtenář s nimi nepřijdete přímo do kontaktu, ten vám zprostředkovává právě doktor Teuschel svými poznámkami z jednotlivých sezeních. Dozvíte se tu, jakým způsobem postupoval, jak zjistil, že na pacienta působí epizody ze životů jeho předků? Jak se pracuje na tom, aby se tyto potíže eliminovaly? To vše zjistíte, když se začtete hlavně do autorových zápisků.

Moje subjektivní hodnocení této knihy je pozitivní. Líbilo se mi, jakým způsobem je titul napsán a informace jsou v něm zachyceny velice čtivě a ani chvilku jsem se při čtení knihy nenudila. Uvítala jsem i obrázky, které v některých případech dokreslovaly atmosféru, v jiných zase představovaly osobnosti, o jejichž práci jsme se mohli v publikaci dočíst. Po jazykové i grafické stránce jsem byla spokojená, jediné, co mi trošku vadilo, bylo špatné skloňování a časování některých slov. Jinak jsem se s žádnými dalšími prohřešky nesetkala. Knihu bych doporučila všem, kteří se rádi zabývají minulostí svých rodin, ale také psychologií. Za zajímavý čtenářský zážitek knize dávám krásných 98 % hodnocení.