aneb Co nevíte, že víte

Tajemství ve vaší hlavě

Tištěná kniha (2021)

0 % 5 recenzí

254 Kč

299 Kč −15 %, ušetříte 45 Kč

Dodání 1-2 dny

Doprava od 59 Kč Možnosti dopravy Od 1 000 Kč doprava zdarma

Tištěná kniha (2021)

Počet stran
224
Vazba
Brožovaná
Rok vydání
2021
Typ produktu
Tištěná kniha
Kód
12314601
EAN
9788026217916
Nakladatelství
Portál
ISBN
978-80-262-1791-6
Obálka v tiskové kvalitě
Stáhnout obálku

O knize  

Snad každému se občas přihodí, že se cítí špatně a neví proč. Nebo moc nerozumí tomu, co se rozhodl udělat. A třeba se i trápí, protože navzdory svému úsilí nedokáže dosáhnout toho, oč se snaží. Za tím vším může stát nevědomí – část naší mysli, která většinou zůstává skryta, a přesto mocně ovlivňuje naše životy. Promlouvá k nám ve snech, prostřednictvím nemocí, předtuch – a řadou dalších způsobů. Jak jí porozumět a jak se naučit využívat to, co nám občas nabízí?
Kniha přináší řadu možností, které vám mohou pomoci. Nejprve zkoumá ty, jež si většina čtenářů běžně spojuje s psychologií, a potom i způsoby práce s myslí, které bývá zvykem dávat dohromady spíše s „nevědeckým“ přístupem (např. věštění, předtuchy, strašidla), kniha je však umožňuje využívat takovým způsobem, aby bylo možné se nařčení z „nevědeckosti“ vyhnout.
Nabízí tak nejrůznější způsoby, jak porozumět svému nevědomí – a jak toto porozumění využít ke zlepšení vlastního života.
Mgr. Lenka Šnajdrová vystudovala jednooborovou psychologii na FF MU Brno. Poté pracovala jako klinická psycholožka a v současnosti má soukromou psychoterapeutickou praxi v Mikulově. Absolvovala psychoterapeutický výcvik v analytické psychologii. V Portále vyšly její knihy Psychoterapie našich prababičekLéčivý rodokmen – Jak prababičky ovlivňují náš život.

O autorovi

Šnajdrová, Lenka

Další knihy autora

Recenze (5)

  • Autor recenze TOMÁŠ HUPKA Datum 1. 2. 2022


    Tajomstvo nášho nevedomia, alebo prečo občas robíme „divné“ veci - autor recenze: TOMÁŠ HUPKA

    https://dennikn.sk/blog/2580385/tajomstvo-nasho-nevedomia-alebo-preco-obcas-robime-divne-veci/

    Ak ste si niekedy položili otázku, prečo ste niečo urobili? Ak Vás prekvapili určité myšlienky a pocity. Ak máte pocit, že občas nespoznávate samých seba. A ak sa chcete dozvedieť niečo o sebe, potom je dnešný článok venovaný práve Vám.

    Ak by sme si mali pomôcť obrazom, či skôr predstavou, potom často predstavujeme moreplavca, ktorý sa vybral na cestu. Má určitú predstavu a mapu. Má svoj cieľ a vie, kam má doraziť. Vie že cestou bude čeliť nástrahám. Pôjde aj cestou neznámou, kde sa bude môcť spoľahnúť len na seba. A v rukách má len nádej a vieru, že všetko bude dobré a že ho to obohatí.

    Táto predstava je nám bližšia, než sme si kedy mysleli. To čo je nám známe a to čo vieme uchopiť, to je naše vedomie. A dnes sa budeme zaoberať tím, čo nám známe nie je, ale je súčasťou nás a zasahuje nám do života. A to je nevedomie. Na tejto ceste nám poslúži kniha od Lenky Šnajdrovej – Tajemství ve vaší hlavě.

    Tajomstvo nevedomia

    Na začiatok trochu histórie. Nebude nudná. Sľubujem. Vďaka Sigmundovi Freudovi sme sa dozvedeli, že nerozhodujeme o množstve svojich pocitov, nápadov a myšlienok. A preto za mnohými problémami môže stáť niečo, o čom zatiaľ veľa nevieme. Ale sú to v skutočnosti problémy? Skôr hovoria niečo o nás. Nesú posolstvo, ktoré nám môže aj pomôcť. To čo vnímame ako problém, je skôr poukázaním na problém. A čo je skutočným problémom, na to musíme prísť. Keď začneme mať zdravotné problémy, vieme že problém je len dôsledkom. A ak pochopíme čo je príčinou a odstránime ju, pominú aj problémy. Tak je to aj tu. Možno sme reagovali inak, než je bežné. Ale má to svoj dôvod. A keď pátrame po tom, čo je v nás a čo akoby spoza opony zasahuje do nášho života, tak vstupujeme na pôdu nevedomia.

    Zjednodušene – nevedomie predstavuje myšlienky, pocity, spomienky, ale aj skúsenosti, zážitky, predstavy či sny, ktoré sú naše, ale väčšinou nám unikajú, pretože prebývajú v nevedomí. Vždy keď ich uchopíme, tak máme šancu ich vyniesť z tmy na svetlo, teda z nevedomia do vedomia. To nám dáva príležitosť s nimi pracovať a vďaka tomu, prestanú tak nejak skryto zasahovať do života.

    Z tmy na svetlo

    Za prácou s nevedomím stojí Freud. On ako prvý začal klásť veľký dôraz na to, čo je niekde v skrytosti. Vďaka nemu vieme, že to – čo často vnímame ako chybu, omyl, či náhodu… myšlienky, pocity a reakcie, ktoré tak nejak vybočujú tomu, čo je bežné… to všetko má nejaký dôvod.

    Okrem Freuda výraznú stopu pri skúmaní nevedomia zanechal Carl Gustav Jung. Jung a jeho symboly, mýty a legendy. Ale aj skúmanie duchovného rozmeru človeka.

    S Alfredom Adlerom sa zas spája dôraz na status a postavenie človeka. Hovoril o rôznych komplexoch, obranách a mechanizmoch – veciach ktoré chránia citadelu našej duše pred dobitím (spoznaním). Vďaka nemu sme zistili, aké rôzne tváre má nevedomie.

    Každý z nich zanechal výraznú stopu a originálny prístup k človeku a k jeho sprevádzaniu. Niekomu pomôže viac jeden a inému druhý spôsob.

    To, čo je zrejmé

    Vedomie zjednodušene predstavuje myšlienky, pocity, predstavy, obrazy, skúsenosti, ale aj vedomosti, ktoré sú nám zrejmé. Vieme o nich. Sú uložené v našej pamäti. Možno niekedy trvá ich vyvolať, hlavne ak sme s nimi dlho nepracovali. Ale vieme o nich. Sú vedomé, teda prebývajúce vo vedomí.

    Na pomedzí, medzi svetlom a tieňom

    A keď už bola reč o vedomí a nevedomí, bolo by dobré utrúsiť pár poznámok aj k podvedomiu. Či skôr k predvedomiu. Niektorí ho vnímajú ako vstup k vedomiu, ďalší ako prechod medzi vedomím a nevedomím, prípadne ako úvod k nevedomiu. V skutočnosti je akýmsi prechodom medzi nimi. Predvedomie – to sú skôr obsahy, ktoré ešte nie sú vedomé, už nie sú vedomé, alebo bežia niekde na pozadí (ako zautomatizovaný proces). Predvedomie má preto bližšie k vedomiu. Ale sú isté obsahy, ktoré sú potlačené a z predvedomia neprejdú do vedomia. A tak sa ocitnú v nevedomí.

    Vedomie vs nevedomie

    Čo je dôležité. Je vzťah medzi vedomím a nevedomím. Mnohé veci prejdú naším vedomím. Možno im nevenujeme pozornosť a možno čelíme množstvu informácií. A tak prechádzajú do nevedomia, odkiaľ sa neskôr hlásia k životu. Zápasia o pozornosť. O svoju chvíľku slávy. Ale môže ísť aj o veci, ktoré mali našu pozornosť, no boli príliš silné a preto potlačené, či skôr pochované do nevedomia. A odtiaľ sa s vytrvalosťou partizána neustále pripomínajú. A môže ísť o skutočnosti, ktoré časom dozreli a teraz prišiel ich čas. A prinášajú informáciu, ktorá je dôležitá. Alebo ich niečo pripomenulo.

    Ako vidno, posolstvo môže byť rôzne. Ale je dôležité s ním pracovať a nakoniec to bude dobré aj pre náš život. Uvidíte J. Môže to byť napínavé, ako detektívka. Ale v tomto prípade vrahom nebude záhradník. V tomto prípade nevedomie nepredstavuje draka, ktorý vychádza z jaskyne a s ktorým treba bojovať, ale truhlicu pokladov, ktorú treba vykopať.

    Dôraz na jedinca

    Ak som na začiatku hovoril o ceste, ktorá je dobrodružstvom a často sa spája s neznámym svetom, potom rovnaký obraz platí aj pre skúmanie nevedomia. Existuje veľa prameňov, slovníkov, ale aj odborných článkov, ktoré sú naozaj dobré a „nadupané“. Ale to čo prinášajú, je všeobecné. Výklad je však vždy individuálny. Sú preto skôr určitým usmernením. Takou tou značkou kadiaľ, ale odšliapať si to musíte vy sami.

    To však nie je jediný problém. Sme navyknutí na racio, teda racionálny svet. Rozumovo sa snažíme analyzovať a prežívať aj svoje pocity a emócie. Lenže nevedomie má svoje vlastné zákonitosti. Tu je základom hlavne pocit a intuícia. Rozum sa dostáva k slovu neskôr. A musí sa spoľahnúť na pocit a intuíciu.

    Nie je nutné analyzovať všetko, čo sa Vám odkryje. Tak ako nemusíte čítať všetky knihy v knižnici. Často zistíte, čo z toho je dôležité. Nie je dôvod tieto veci eticky, či morálne hodnotiť. Nie sú to vedomé, alebo neboli to vedomé veci a pracujete s nimi preto, aby dostali určitú podobu. A preto nesúďte seba. Toto je len náčrt. Akoby ste maľovali obraz na nečisto. Dôraz je preto na emócie, intuíciu a pocity. Teda čo je dôležité, čo pritom cítite a čo je v tej chvíli určené pre Vás.

    Rozum prichádza k slovu až následne – analýza a uplatnenie v živote.

    Keď prehovorí sen

    Medzi najľahšie spôsoby, ako sa dostať do kontaktu s nevedomím, je sen. Sníva každý človek, ale nie každý, si to pamätá.

    V skutočnosti máme veľa snov za noc. Akoby sme celú noc strávili v kine a pozerali jeden film za druhým. A ich režisérom sme my. Niekedy hovoria o tom, čo sme videli a zažili, niekedy nám pripomínajú to, čo sme zabudli. Niekedy nám hovoria niečo dôležité o nás. Rozum je totiž „vypnutý“ a nevedomie sa dostalo k slovu a môže povedať nahlas, čo si myslí. A niekedy je sen len nástrojom, ako prečistiť „trubky“. Teda prečistiť celý náš vizuálno pamäťový systém. To sú tie sny, ktoré nedávajú žiadny zmysel a rozmýšľame, či sa páska nezasekla. Pripomína to tie večery, kedy otec prepína medzi tv stanicami a vy nakoniec neviete, čo s čím súvisí, kto si koho zobral a koho to vlastne zavraždili.

    Freud sny nazval kráľovskou cestou do nevedomia. A mal pravdu. Stačí sa dívať. A po prebudení analyzovať.

    Mnohí ľudia hovoria, že sny by analyzovali, keby si ich pamätali. Chce to trochu námahy. Ráno hneď po otvorení jedného a druhého oka a kontrole základných funkcií zobrať do ruky papier a pero a zaznamenať pár myšlienok zo sna. Neskôr sa bude dať k nemu vrátiť a spomenúť si aj na ďalšie veci. Zapísať vetou, či pár bodmi o čom sen bol – je základom pre prácu so snami. Ak to neurobíme ráno, neskôr si už pravdepodobne nespomenieme na obsah sna.

    Základnou otázkou, ktorá sa spája so snom je, na čo odkazuje. Čo hovorí o našom živote a o ktorej časti. Hovorí o nás? O vzťahu? O práci? O bolestiach? Talentoch? Odpoveď na to poznáte Vy. Nie ja.

    Snívanie s otvorenými očami

    Okrem toho že snívame v noci, snívame aj cez deň. Len nejde o „sen“, ale o obrazy, predstavy a fantázie.

    V podstate ide o snívanie s otvorenými očami. Či už nás niečo zaujme a svet akoby prestal existovať, alebo aktívne pracujeme s obrazom, s predstavou a s fantáziou a necháme sa nimi vtiahnuť do deja. Toto je to, čo Jung označuje ako aktívnu imagináciu. Na rozdiel od snívania – pri snívaní sme skôr v pozícií pozorovateľa. Ťažko ovplyvníme, čo sa nám bude snívať a čo sa vo sne bude diať.

    Ak sa nám niečo sníva a niečo nás zobudí a sen sa nám páčil, ak ešte máme čas na spánok, snažíme sa na sen nadviazať a trochu do neho zasiahnuť – to je aktívna imaginácia, ale pomerne rýchlo strácame nad snom kontrolu a ide si svojou vlastnou cestou.

    A preto veľkou výhodou aktívnej imaginácie je, že je nám k dispozícií. Môžeme sa vďaka nej venovať tomu, čo nás naozaj trápi, po čom túžime a v neposlednom rade hľadať odpovede na otázku – kto som. Môžeme sa hrať s fantáziou a nemusíme sa pritom limitovať.

    Sami budeme prekvapení, kam nás to bude ťahať a čo všetko nám príde na um. Že to celé vyznieva abstraktne? Možno Vás čaká náročné stretnutie. Môžete si predstaviť, ako bude prebiehať. Môžete si prehrať rôzne scenáre a pripraviť sa na rôzne možnosti. Keď už k stretnutiu príde, budete pripravení pohotovo reagovať. A môžete sa zamyslieť nad tím, čo tie možnosti hovoria o Vás. Čo je pre Vás dôležité.

    Keď sa nevedomie hlási k životu

    Pre prácu s nevedomím potrebujeme odvahu. Potrebujeme sa nebáť. Nevedomie je tu preto, aby sme žili plnší a kvalitnejší život. Nevedomie je našou súčasťou a hlási sa k životu, aby nám pomáhalo, chránilo nás a viedlo nás k premieňaniu nášho života (k lepšiemu).

    Ak už sa nevedomie hlási k životu, potom to považuje za naozaj dôležité pre náš život a v našom záujme. Ako priateľ, ktorý to myslí s nami dobre a považuje za dôležité povedať nám určité „veci“, hoci sa za to môžeme na neho hnevať.

    Nevedomie hľadá cestu ako s nami komunikovať. Najprv sa pokúša jemne a s citom prihlásiť k slovu a zaujať nás. Ak si ho nevšímame, potom sa snaží prehovoriť hlasnejšie. Je len našou zodpovednosťou a vizitkou, že nevedomie musí začať kričať, aby sme ho konečne počúvali.

    Možno ste urobili chybu a máte pocit, že to je náhoda. Možno ste reagovali spôsobom, ktorý Vás prekvapil. Možno máte iný pocit, než ste čakali (a než by sa očakávalo). A možno máte pocit, že neviete kde je sever. Možno Vám to príde ako náhoda. K tím však máme sklon, keď sme unavení. Tu je to skôr „šifra“, ktorú nám posiela nevedomie. Preto je dobré tu a tam všimnúť si takéto veci a rozoberať ich. Čo sa nám snažia povedať. Pocity, emócie, predstavy… A nakoniec analýza.

    Raz som stratil kľúče – moje nevedomie ma chcelo zamestnať, aby som nešiel na stretnutie, kde bolo veľa napätia a stresu. S hnevom som reagoval na jedného kolegu, pretože som preťažený a na iného, pretože sa na neho hnevám. Bez zastavenia a zamyslenia sa, na to neprídem. Nedokážem to rozlíšiť. Dosiahol som úspech, ale nemal som z neho veľkú radosť – v skutočnosti som túžil po niečom inom. V koľkých veciach ste sa našli?

    Ako klameme iných aj seba

    Nepočúva sa to ľahko, ale často klameme iných aj samých seba. Prispôsobujeme si realitu. Snažíme sa pred inými aj sami pred sebou vytvoriť obraz, ktorý sa nám páči, ale ktorým nie je pravdivý. A reakciou nevedomia na takúto lož sú obranné mechanizmy.

    Prvým je projekcia. Často túžime po niečom, čo sa však bojíme realizovať. Alebo máme niečo, čo popierame. A tak to projektujeme do druhého. A preto ho kritizujeme – buď preto, že je taký, akým sme chceli byť (a nie sme). Alebo preto, že je taký, aký sme my, ale je pre nás ľahšie kritizovať iných, než seba. Je to „príjemnejšie“. Odsúdime to na tom druhom a cítime sa vďaka tomu lepšie (aspoň na chvíľu). Čo na tom, že my sami sme sa nezmenili… Buď realizujme po čom túžime, alebo premeňme seba. Inak budeme stále projektovať…

    Druhým mechanizmom je reaktívna formácia. Keď sa rozhodneme niečo zanechať, často skĺzneme do extrému. Ak máme pocit, že veľa sledujeme tv, normálna reakcia je obmedziť to. Niektorí sa však rozhodnú prestať sledovať tv. Táto reakcia nie je primeraná. V podstate skĺzli do opačného extrému. Nevedomie však túži po rovnováhe. A tak sa tu odohráva boj medzi vedomím a nevedomím – rozhodnutím a potrebou, ktorá sa hlási k životu. Môžeme sa samozrejme rozhodnúť na život bez tv a taký život nemusí byť o nič ochudobnený. Ak však sledujeme príliš veľa tv, normálnou reakciou je sledovať menej. A ak sa neskôr rozhodneme úplne sa tv zriecť, potom to už bude normálna reakcia. To čo by na začiatku bolo extrémom, sa môže neskôr stať prirodzeným a normálnym postojom. Ale musíme k tomu dozrieť. Kým sa tak stane, nevedomie nás vedie k tomu, aby sme neboli na seba príliš prísny. Preto napriek „pôstu“, túžime si aj dopriať (trochu). Napriek askéze, túžime sa aj potešiť. Všetko s mierou. Ak si príliš utiahnete svätožiaru, bude Vás bolieť hlava.

    Tretím mechanizmom je racionalizácia. Nič tak nevystihuje racionalizáciu ako myšlienka – účel svätí prostriedky. Jednoducho ak chceme, tak si ospravedlníme čokoľvek. Racionalizácia nás dokáže na pomerne dlho „uniesť“. Máme svoje dôvody a nedokážeme si predstaviť, že by to mohlo byť inak. Dokonca aj na pochybnosti reagujeme racionalizáciou – bránime sa zmene myslenia. Radšej si to zdôvodnime po svojom, akoby sme pripustili, že sme nemali pravdu…

    A štvrtým mechanizmom je sublimácia. Často máme tajné túžby a priania, ktoré sa bojíme uskutočniť. Niektorí sa ich boja aj pomenovať. A tak si hľadáme náhradu. Nájdeme si svoje dôvody, prečo tieto túžby teraz neuskutočniť. Ale je možné, že si takto nikdy nenájdeme na ne čas. Vždy bude niečo dôležitejšie. Keby sme ich uskutočnili, posunuli by sme sa v živote a boli by sme o niečo viac autentickí, sami sebou a šťastnejší. Tak prečo to neuskutočniť? Sublimácia môže byť užitočná, ak sa neskôr nezmení na nikdy. Je síce pravda, že náhrada môže byť nakoniec pre nás lepšia, než pôvodná predstava, ale často je len slabou útechou.

    Keď telo volá o pomoc

    Okrem obranných mechanizmov je tu ďalší mechanizmus, ktorý sa nás snaží upozorniť, že nežijeme tak, akoby sme mali. Psychosomatika.

    Ak to zjednodušíme, človek je jednotou tela a duše. To telesné sa zrkadlí v duševnom a naopak. Ak sa nevyspíme, potom sme aj psychicky málo odolní. Ak sme psychicky unavení, potom sa ani nášmu telu nechce. A v týchto príkladoch by sme mohli pokračovať. Pokojne môžeme dušu vnímať ako psyché. Mnohé psychické problémy majú príčinu v tele a mnohé telesné problémy majú príčinu v hlave (v psychike). Niekedy sa telo svojimi prejavmi snaží upozorniť, na problémy v duši. A naopak. Ak by sa naše telo / duša neprihlásili k životu, žili by sme ďalej po starom. Takto sa musíme zastaviť. Je to spôsob, ako získať čas. Niekedy nás nevedomie „stiahne“ na nejaký čas z hry, aby sme mali čas zastaviť a zamyslieť sa.

    Keď sa zaoberáme psychosomatikou, potom často ide o snahu zaujať. Telesne / duševne. Vyšetrenia vtedy nenájdu príčinu. Môžeme mať problém s trávením, ale tráviaci systém je v poriadku. Môžeme byť podráždení, ale nie sme ako sa hovorí samonasierací typ. V tejto chvíli ešte máme príležitosť vnímať problém a rozhodnúť sa pre zmenu. Neskôr už môže byť neskoro. Ak signály ignorujeme, zdravotné problémy ktoré mali byť len dymovým signálom, sa môžu zmeniť na skutočné (bude tu skutočná porucha a liečba už nebude jednoduchá).

    Keď stres škodí

    Ďalší mechanizmus, ktorý nám môže byť užitočný, sa spája so stresom. Nie je stres, ako stres. Určitú mieru stresu potrebujeme a je zdraviu prospešná. Akoby nás udržoval v pohotovostnom režime. Problém je, keď je ho veľa, alebo keď sme mu vystavení dlho.

    Všetci poznáme únavu materiálu. V našom prípade únavu po fyzickom výkone. Niečo urobíme a potom cítime únavu a musíme si oddýchnuť, inak riskujeme preťaženie a zranenie. Tak je to aj duševnej rovine. Ak sme vystavení veľkému stresu, prípadne ak sme menšiemu stresu vystavení dlhšie, potom nám chýba životná energia, nič nás nebaví a smerujeme k vyhoreniu.

    Keď sme preťažení, potrebujeme super hrdinu, ktorý by nás zachránil. A tím je často nevedomie. Využije naše slabé miesto a tak nás bolesť hlavy donúti prerušiť plány a zostať doma, teplota nám zabráni v cestovaní, črevná viróza nám nedovolí ísť do práce…

    Vďaka takýmto zásahom si môžeme uvedomiť, ako sme zraniteľní, že nie sme nenahraditeľní a preto je dôležité, čo my sami naozaj chceme. Prácu / povolanie možno zmeniť, ale život máme len jeden… Je to tiež príležitosť zamyslieť sa aj nad inými možnosťami.

    Liečba zmyslom

    Cestou k mnohým problémom je, že vlastne nevieme, čo chceme. Otázkou je, či na to prídeme sami. Možno nás k tomuto poznaniu privedie naše telo – začne nám chýbať radosť zo života a životná energia – upadneme do frustrácie a letargie. Alebo príde zamyslenie v podobe zdravotných problémov – nevedomie nám dá najavo, že takto to už ďalej nejde. To čo nás chráni pred mnohými problémami, je zmysel. Dáva nám silu, ale aj radosť.

    Pozrieť sa na svet s odstupom

    Nakoniec veľmi dobrým nástrojom ako byť viac v kontakte so sebou a žiť svoj život je odstup.

    Bežne sa necháme vtiahnuť do deja. A ten nás vyfľusne na konci obdobia, po dosiahnutí cieľa, alebo nás z nasadenia vytrhne choroba. Odstup je však pre nás dôležitý.

    Mnohí ho objavujú v podobe okamihov stíšenia, meditácie, či len tak chvíľky pre seba možno so šálkou dobrého čaju. Keď sa necháme do niečoho vtiahnuť, potom prestaneme vnímať ostatné. Svet okolo ako by prestal existovať. A to je dôležité, aby sme sa sústredili a robili to, čo robíme dobre. Občas sa však treba vzdialiť z tohto sveta a pozrieť sa naň s odstupom. Vtedy zistíme, že mnohé veci môžu fungovať inak a že máme aj iné možnosti.

    Takýto odstup nám môže sprostredkovať aj dovolenka, alebo predĺžený víkend. Zrazu zistíme, že veci môžu vyzerať aj inak.

    Nespokojnosť patrí k životu

    K darom ktoré nám môžu pomôcť prehĺbiť život patrí aj nespokojnosť.

    Je za tím otázka, čo naozaj potrebujeme. Často cítime, že nám niečo chýba. Ale bez toho, že by sme si položili otázku čo to je, akoby sme triafali na slepo. Ak túžime po naplnení, potom musíme vedieť, čo to je. Často túto prázdnotu napĺňame vecami. Vďaka reklamám sme uverili, že budeme šťastní, spokojní, veselí, radostní, príťažliví… keď budeme mať to a to. A pritom možno nám stačí viac času pre seba. Viac sa venovať svojím záľubám. Alebo sa stretnúť s niekým, koho máme radi.

    Ak by sme boli skladom, či supermarketom, potom by naše šťastie bolo spojené s tím, čo vlastníme. Ale tak to nie je. Úplne prví ľudia nemali hypotéku na byt, leasing na auto. Živili sa vlastnými rukami – tím čo ulovili a vypestovali. Ešte aj tam bolo slovo byť a nie mať – byť dobrým lovcom, pastierom, poľnohospodárom. A až vďaka tomu tam bolo to mať – kto bol dobrým lovcom – mal jedlo. Tím nijako neznižujem pokrok a jeho výdobytky – ako vedecké poznanie, umenie, ale aj schopnosť vychutnávať, či pomáhať ľuďom v ďalekom svete. Práve naopak. Ak by vás to zaujímalo viac, môžete siahnuť povedzme po Abrahamovi Maslowovi a jeho pyramíde hodnôt…

    Ak pocítite nespokojnosť, skôr než vytiahnete kreditku, zamyslite sa nad tím čo by vás naozaj potešilo. Váš život vďaka tomu môže byť šťastnejší a aj veľa ušetríte :)

    Ako komunikovať s nevedomím

    Keď už sme objavili nevedomie a prestávame ho vnímať ako záškodníka, povstáva otázka ako s ním komunikovať. Predsa len, je to niečo iné, ako racio a vedomie.

    Ako prvá sa spomína introspekcia. Je to skúmanie svojich myšlienok, pocitov, emócií, predstáv a snov. Jednoducho sa zastavíme a začneme si viac všímať tieto impulzy, podnety a vzruchy v našom svete. A začneme ich obracať z rôznych strán. Čo cítime? Čo nám to pripomína? Čo nám pritom napadlo? Ako by sa to dalo využiť?

    Druhý spôsob je nechať tieto impulzy žiť ďalej svojím životom (rozvíjať). Jednoducho ich pozorovať, kam smerujú. Čo by to znamenalo, keby sa to dotiahlo do konca. Za týmto účelom slúži aj fantázia. Skúsme sa s tím impulzom pohrať. Aké máme možnosti? Ak by som urobil toto, čo by to znamenalo? Aké by to malo dôsledky. Je to ako trenažér.

    Tretím nástrojom, ktorý poznáme a ktorý muži používajú menej ako ženy je intuícia. Keby som… vedel som… tušil som… niečo mi hovorilo že… Tak často sme šepkanie intuície prehliadli a spomenuli si na ňu, až keď bolo neskoro. Intuícia je spojená s našou skúsenosťou. Ona síce racionálne nevie zdôvodniť prečo, ale už má tú múdrosť, že to tak dopadne. Ako by sme mali po ruke nápovedu, alebo priateľa na telefóne.

    Intuícia môže byť tím žolíkom na ruke, ak sa ju naučíme používať. Je v tom aj kus pokory, priznať si, že nevieme všetko. A napriek tomu, urobíme ten krok.

    Prehrať sa k lepšiemu životu

    Cenným nástrojom, ktorý sme často zahodili spolu s káčerom, alebo s bábikami je hra. Z nejakého dôvodu sme sa so vstupom do puberty a hlavne do dospelosti prestali hrať. Skôr máme sklon k rôznym zákulisným hrám. Ale chýba nám skutočná radosť z hry.

    Skúste si na ňu spomenúť. Celé hodiny sme sa hrali. Svet okolo akoby prestal existovať. Naše vedomie mohlo prepnúť do pohotovostného režimu a naplno sme rozvíjali to, čo bolo v nás. Bez ohľadu na to, či sme túžili po dobrodružstve, cibrili logiku, alebo unikli do sveta farieb a tónov.

    Rozvíjali sme kus seba. Mali sme z toho radosť. Niečo sme sa o sebe dozvedeli. Ale aj veľa objavili a spoznali. A niečo z toho sa dalo preniesť aj do života. Aj preto mnohé hry v súčasnosti sa snažia už od detstva rozvíjať určité schopnosti, vďaka ktorým sa neskôr z detí stanú konštruktéri, umelci, či vedci. Škola hrou. Ján s Ámosom by mali radosť :) a aj Komenský by bol spokojný.

    Premieňať sa umením

    Podobne ako s hrou, je to aj s umením.

    Mnohí z nás keď sme sa xy krát pokúšali niečo umelecké vytvoriť a boli sme tím sklamaní, alebo sme za to neboli docenení, spolu s koncom výtvarnej či hodín hudobnej, sme umenie odložili bokom.

    A pritom umenie v podobe tónov, farieb, ale aj slov, básní, filmov, ale aj divadelných hier je cestou, ako rozvíjať – doslova zušľachťovať svoje vnútro. Je to cesta k citom a k ľudskosti. U ľudí ktorí „zhrubli“ sa umenie odporúča ako cesta k objaveniu citu. U všetkých ostatných je to cesta k bohatstvu vnútorného života.

    V mnohých umeleckých dielach sa pritom môžete spoznať a inšpirovať. Hovoria niečo o nás, prípadne nám ponúkajú možné riešenia. Ale predovšetkým, sú cestou ako pohladiť dušu. Máme cit pre krásne veci. Cítime sa dobre, keď sme obklopení krásou. Máme radi jedlo, ktoré je pomaly umeleckým dielom.

    Ak dáme priestor umeniu, hoci len začneme maľovať, alebo si brnkať na hudobnom nástroji, mnohé naše myšlienky a pocity dostanú tóny a farby. Premenia sa, alebo odplávajú preč…

    .

    Možno poznáte ten vtip, kde babka sa pýta doktora: „ako sa volá ten nemec, čo mi furt schováva veci?“ „Alzheimer babka, Alzheimer“ odpovedá doktor. Tento vtip by sme po dnešku mohli upraviť – ako sa volá tá časť nás, ktorá sa tu a tam hlási k životu? Nevedomie. Nevedomie nie je to iné. Sme to my. Aj nevedomie je naše a hovorí niečo o nás. Ak sa chceme dozvedieť čo najviac o sebe a vďaka tomu prežiť aj plnší život, neostáva nám nič iné, iba si vysúkať rukávy a začať vynášať „veci“ z nevedomia. Ako keď si po rokoch robíte poriadok v komore a okrem upratania a zbavenia sa harabúrd, nájdete aj veľa pokladov, vrátane rodinného albumu po dedkovi, hrnčekov po babičke a obrazu po tete Svetlane a dáte ich na čestné miesto na polici.

    Přečíst celou recezi Zavřít
  • Autor recenze czechpsychologist Datum 14. 10. 2021


    Šnajdrová, Lenka: Tajemství ve vaší hlavě - autor recenze: czechpsychologist

    https://www.instagram.com/p/CT2Pgqkru2M/

    Autorka v knize přibližuje svět nevědomí, jeho (ne)pravidla, důležitost našeho prožívání, důležitost schopnosti naslouchat mu, porozumět našim snům, dennímu snění, obranným mechanismům, stresu, potřebám, intuici. Autorka se také zmiňuje o hypnóze, věštění, o síle přání, náboženství (a jeho vztahu k nevědomí), roli umění aj.

    Na knize velmi oceňuji strukturaci textu - zvýraznění podstatného, shnující tabulky, rozdělení jednotlivých kapitol, navíc se autorka odvolává k některým známým dílům, díky čemuž můžete na zmíněná témata plynule navázat odbornou literaturou (naoř. Výklad snů od Sigmunda Freuda).

    Velmi se mi na knize líbí skvělé uvedení do problematiky (představení Freuda a jiných autorů, nevědomí, vystoupení z kultu racia, tedy že ne vše musí být rozumné a postupně přiznáváme, že nerozumíme všemu, co děláme, i když se tomuto tvrzení občas bráníme aj.)

    Co dále velmi oceňuji jsou skvělé formulace - jasné vyjádření, krásné metafory, díky kterým jsou informace i pro úplného laika pochopitelné (a odborník se nad tím, jak jsou trefné, pousměje), krátké věty, vyprávění skoro až pohádkové, což je mi velmi sympatické z toho důvodu, že tak zajímavá témata z půdy psychologie přibližuje i neodborné veřejnosti.

    Celkově se mi kniha opravdu líbila a četla se doslova jedním dechem. Z knihy si člověk odnáší pocit, že má v sobě stále co objevovat, co v sobě poznávat a taky pocit, že má věda před sebou ještě dlouhou cestu, aby pokryla vše, co se v naší hlavě odehrává.

    autor recenze: czechpsychologist
    https://www.instagram.com/p/CT2Pgqkru2M/
    Přečíst celou recezi Zavřít