Keď sa o slovo prihlási bolesť, takmer automaticky siahneme po tabletkách od bolesti. Bolesť je nevítaný hosť, ktorého sme sa naučili potláčať a vytesniť. Pozornosť jej spravidla venujeme až v okamihu, keď to trvá dlho, alebo keď lieky nezaberú, či prestali účinkovať. Aké sú jej úlohy a môže byť prínosom?

Pôvodne som chcel úvod k dnešnej knihe napísať na podklade Lewisa a jeho knihy o bolesti. Knihu som „prelistoval“ a hoci je zaujímavá, rozvíja inú – duchovnú rovinu bolesti. Ak si kladiete otázku: prečo to Boh dopustil… prečo práve ja… či je to trest… a aký to má zmysel? Potom v nej nájdete odpovede. Ja vypichnem len myšlienku, že bolesť je príležitosťou k hrdinstvu… Teraz by som sa však chcel venovať bolesti z iného pohľadu. A preto úvod napíšem na podklade načítaných kníh…

„Každý človek je jedinečný a každý si nakoniec musí nájsť svoj vlastný spôsob ako žiť – tvárou tvár tomu, čo je obtiažne a náročné… “

Nepamätám si autora a knihu, ale pamätám si na text v ktorom autor hovoril, že bolesť je dôležitá pre rozvoj receptorov (bolesti). Asi si spomínate na film Vrchní prchní a hlášku: „svetlá svietia, stierače stierajú“.

Je zrejmé, že bolesť je „len“ nástroj. Nie je dobrá, či zlá. Jednoducho len hovorí o stave, ktorý sa deje / nastal. Keď dieťaťu rastú zuby, bolí to a dieťa plače.

Ale aj neskôr s rastom / prestavbou organizmu sa spája bolesť. Poznáme ti aj zo života – zmena je náročná – bolestivá…

Bolesť sa často spája aj s procesom uzdravenia / hojenia. Čítal som, že za hranicou bolesti je pásmo, kedy by mohlo prísť k poškodeniu tkanív. Bolesť sa snaží upriamiť našu pozornosť na problém a tým tomu zabrániť.

Najčastejšie bolesť signalizuje problém – niečo sa stalo a treba urobiť vhodné opatrenia. Existujú ľudia, ktorí necítia bolesť – majú však spravidla krátky vek dožitia. Nevšimnú si ranu / zranenie a to skôr či neskôr má fatálne následky.

V neposlednom rade, bolesť sa spája s rastom. Niekam sa posunúť je spojené s námahou a často s bolesťou/ únavou. Bolesť je niekedy cenou za to, že sa niečo zmení (v dobrom).

„Naladenie sa na vlastné prežívanie je oveľa účinnejšie, než prepnutie, či vypnutie… “

O bolesti možno povedať dva fakty. Keď sa objaví, často všetku pozornosť upriami na seba. Akoby nič iné neexistovalo. Všetko, celý svet sa zúži na bolesť. Preto sa tak snažíme ju „poriešiť“.

A druhý fakt – jej prežívanie je subjektívne. To čo jeden ešte necíti, druhého bolí. A to čo druhého bolí, pre iného je už neznesiteľné. A keď už bolí, bolesť je skutočná. Niektorí ľudia majú posunutý prah bolesti.

O bolesti ešte možno napísať, že ak je „neznesiteľná“ tak človek upadne do bezvedomia. Týmto “mechanizmom” sa organizmus chráni. Možno tak povedať, že kým nás “nevypne”, bolesť je nepríjemná, dokonca ohromujúca, ale nie neznesiteľná.

„Bolesť samotná, ktorú môžete niekedy vnímať ako nepriateľa… má potenciál stať sa spojencom… pokiaľ sa naučíte jej načúvať… “

Po tomto úvode môžem napísať, že dnes si priblížime knihu od pána profesora Zinna.

Pán Jon Kabat-Zinn je lekárom, ktorý pre západnú medicínu objavil pred časom mindfulness. Doslova spopularizoval túto „techniku“. Začal o nej prednášať a zakladať nemocnice kde mindfulness zohráva dôležitú úlohu popri klasických postupoch liečby. Mindfulness je „podpornou“ liečbou – nemá západnú medicínu nahradiť, ale doplniť.

Pán Zinn sa natoľko stal známy na „západe“, že každá slušná kniha o mindfulness sa o neho opiera a spomína ho ako „priekopníka“. My sme si pred časom priblížili mindfulness a siahli sme pritom po jeho knihe. Viac o mindfulness tu: https://dennikn.sk/blog/2949470/sila-ducha-alebo-zivot-v-pritomnosti/.

„Bolesť patrí k životu, ale utrpenie – to ako sa staviame k bolesti je v našich rukách… “

Dnes si priblížime jeho knihu Úleva od bolesti. Jej podnázov je – pomocí mindfulness. Ak ste s mindfulness prišli do kontaktu, potom viete, že vedie k širšej pozornosti a stráni sa súdeniu. Preto je prekvapujúce, že by mohla pomôcť s bolesťou. A predsa existuje viacero mechanizmov, pomocou ktorých sa to dá.

Kniha pána Zinna sleduje dve roviny. Jednak rozvíja a predstavuje mindfulness a to s dôrazom na bolesť. Tieto kapitoly by som nechal na dialóg čitateľa s autorom knihy. A druhou rovinou je bolesť. Problém a rozmer bolesti. Túto druhú črtu by som chcel viac rozvíjať v tomto článku.

Znamená to, že tento článok neprinesie praktické usmernenie? Nie, neznamená. Ale kľúčom k uplatneniu mindfulness je pochopenie bolesti.

„Aké to je, keď sa naplno ponoríte do okamžiku – s plným uvedomením si svojho prežívania? “

Ako som už vyššie spomínal, bolesť je sebastredná. Strhne pozornosť na seba. Myslím si, že je to pomerne bežná skúsenosť, kedy pozornosť situáciu zhoršuje. Zlepšenie preto môže priniesť už opačný postoj – nevenovať jej viac pozornosti, než je potrebné.

Bolesť strhla našu pozornosť. Mindfulness ju pomáha presmerovať – bolesť ako „len“ jeden z podnetov. Tým sa „upokojí“ aj prežívanie. O to viac, ak sme sugestívny typ – pozornosťou “situáciu” zhoršujeme.

Môže mindfulness zmierniť, či odstrániť bolesť? Môže, ale nie je všeliekom.

„Všetky naše schopnosti uzdravovania a premieňania nášho života sú postavené na schopnosti uvedomiť si, že máme s ním dôverné spojenie. “

Mindfulness sme zvyknutí praktizovať, ako meditáciu, kontempláciu, či jednoducho relax a uvoľnenie. Mindfulness sa nekoncentruje na konkrétnu vec tak, ako meditácia, skôr dáva priestor rôznym podnetom. Nejde tak do hĺbky, ako kontemplácia. Ale ide dosť do hĺbky na to, aby nás oslovila. Venovať sa mindfulness je určitá námaha. A v kontexte bolesti je to ešte väčšia výzva. Samotný autor knihy v úvode píše: obracať sa k tomu, u čoho si najviac prajeme aby to zmizlo… a otvárať sa tomu, to je tá najťažšia práca na svete… pokiaľ to urobíme… potom si uvedomíme, že takmer vždy existuje priestor pre rast, uzdravenie a premenu života. Mindfulness ktoré prezentuje Zinn v knihe, je ešte „zosilnené“ skupinou – na klinikách je súčasťou skupinovej terapie. Ľudia si pomáhajú navzájom – povzbudzujú sa.

„Práve v schopnosti uvedomiť si a venovať pozornosť je potenciál k uzdraveniu (bolesti)… “

Zinn v knihe píše, že je možné naučiť sa žiť s bolesťou, ktorá len tak nezmizne, zmierni sa, alebo zostane. Tých možnosti je viac. Ale je možné, že bolesť prišla a už zostane. Niekedy v ponuke nie je možnosť, že už nebude. Každý kto má nejaké ochorenie navždy, má s tým skúsenosť. Pomohlo by, keby sme zanechali predstavu, že bolesť pominie. Možno áno a možno nie. Ale nie je to jediná možnosť.

„Zmena vzťahu k bolesti je spojená so schopnosťou čerpať silu z vnútorných zdrojov. “

Možno by pomohlo, keby sme bolesť začali vnímať ako hosťa ktorý prišiel. Spravidla odíde, ale tento zostal. S hosťom sa vo všeobecnosti spája niečo dobré a nové. Niečo prináša. Je preto obohatením. Ani hosť ktorý zostal, nemusí byť iným. Ak nelipneme na tom, že tu predtým nebol a počet osôb v domácnosti bol iný.

„Všímavosť je spojená s otvorenosťou k prežívaniu a s ochotou spriateliť sa s každým okamihom (a so všetkým, čo prináša… “

Snaha vytesniť a potlačiť má svoje limity. Mnohé lieky nie je možné brať dlhodobo. Majú určitý dopad na organizmus. Alebo im nestačí dych na bolesť. Pomáhajú, ale nie úplne. Či chceme, alebo nie, nakoniec bolesti čelíme zoči voči.

„Čokoľvek sa deje, už prebieha. Otázkou je, ako sa k tomu postavíme. “

Zinn v knihe a v praxi rozvinul program všímavosti, ktorý trvá 8 týždňov. V knihe nájdete k tomu viac podrobností a odkazov. Osem týždňov. To nie je tabletka ktorú zapijete s vodou a účinkuje bezprostredne. Pracovať na práci s bolesťou treba dlhodobo, ale aj účinok potom bude dlhodobý. Čokoľvek čo má hodnotu, požaduje úsilie – niečo preto treba urobiť.

„Môžeme sa stať silnejšími, bez ohľadu na to, čomu čelíme… “

Ani zapojenie mindfulness do boja s bolesťou nedáva žiadne záruky. Tak ako prežívanie bolesti a utrpenia, aj účinky mindfulness sú individuálne a subjektívne. Ale nemáme čo stratiť. Hovorí sa, že topiaci sa aj slamky chytá. Človek boliaci, či skôr ubolený, skúša čo sa dá.

„Odolnosť je schopnosť čeliť (postaviť sa) tomu, čo život prináša… “

Koľko energie a sily venujeme potlačeniu, či vytesneniu bolesti. Je to ako frontálny útok, o ktorom vieme, že nebude úspešný. Len nás to bude stáť veľa síl. Chce to taktiku a preskúpenie síl. Pochopiť, kde je slabé miesto (bolesti). Keď bolesti venujeme pozornosť. Dostane sa do centra nášho diania. Akoby nič iné neexistovalo. A keď jej dovolíme, aby nás spútala, jej prejavy sa začnú zhoršovať.

„Všetko sa mení. Prečo by skúsenosť s bolesťou a s utrpením mala byť výnimkou? “

Je rozdiel medzi bolesťou a utrpením. Bolesť je stav. Niečo nás bolí. Utrpenie je voľba. Keď sme zranení, cítime bolesť. Keď nás bolesť ovládne a spúta, trpíme. To čo sa stalo zhoršujeme tým, ako k tomu pristupujeme. Ako by sme to zosilnili…

„Moc všímavosti je spojená s ochotou nechať veci plynúť. “

Pri všímavosti nechávame veci plynúť. Rad za radom necháme podnet, aby nás oslovil a potom uvoľnil miesto inému. Dokážeme tak bolesť zaregistrovať, ale neostaneme v jej pazúroch. Bez pochýb sú v nás miesta, ktoré nie sú spojené s bolesťou. Prečo by nemohli byť pre nás východiskom?

„Vďaka všímavosti objavujeme rôzne aspekty nášho bytia, ktoré sú väčšie ako naša bolesť… “

Ako často nám škodia naše predstavy. Berieme ich ako ideál a samozrejmosť. Ako by nič iné neexistovalo. Snažíme sa ich dosiahnuť. Ale čo ak, už nie sú v ponuke? Máme pocit krízy a frustrácie. A pritom, život sa zmenil, ale stále dokáže byť zaujímavý. Ak nelipneme na predstave. Ten kto žije s nejakou chorobou na celý život, prijal isté obmedzenia a naučil sa napriek nim fungovať. V niečom je limitovaný, ale to neznamená, že nemôže prežiť dobrý život. Možno bolesť prišla a v nejakej podobe zostane. A v čom je úľava? V prijatí, v presmerovaní pozornosti a v rozvoji odolnosti. Ak sa to skombinuje s nástrojmi západnej medicíny, bolesť sa dá zvládnuť.

„Uvedomenie si myšlienok a emócií spojených s bolesťou, môže výrazne zmeniť jej prežívanie (v čase) a veľkosti utrpenia. “

Vo svojej knihe Zinn okrem kapitol o bolesti, ktoré som sa už pokúsil priblížiť, venuje jednu kapitolu stresu a všímavosti. Mindfulness je veľmi dobrým nástrojom na boj so stresom. Čo je pochopiteľné, keďže ide o relax a cvičenie.

„Prijatie nie je spojené s rezignáciou. Je to prijatie skutočnosti ako východiska. Energia nie je spojená s bojom proti, či s vytesnením, ale s premieňaním. S transformáciou… “

Okrem toho 3 kapitoly venuje samotnému mindfulness. Tie nechám pre čitateľa. Ak zápasí s bolesťou a po tomto článku sa rozhodne skúsiť zapojiť mindfulness, potom pán Zinn je prvou voľbou. Ako ten kto bol priekopníkom tohto smeru a navyše je lekárom. Okrem toho, jeho prvá kniha Mindfulness pro začátečníky je viac než vhodný ako prvý kontakt s mindfulness. A kniha Úleva od bolesti, to je program mindfulness šitý na mieru v boji s bolesťou. Spomínal som, že prežívanie bolesti je subjektívne. Preto tie tri kapitoly o mindfulness sú pozvaním k hľadaniu vlastnej cesty. Tú za nikoho nedokáže urobiť ani pán Zinn a ani ja. Bez osobného vkladu to nepôjde…

„Skutočným meradlom všímavosti je skutočnosť, ako prežívame okamihy života a ako čelíme výzvam. Bolesť a utrpenie sú výzvou…“

Číslo sedem býva znakom plnosti. Pán Zinn prináša sedem princípov – krokov, ako bojovať s bolesťou. Poďme sa na ne pozrieť spolu.

Prvý je skôr myšlienkou – kým človek žije, má k dispozícií hlboké zdroje, z ktorých môže čerpať silu a vďaka tomu prežívať každý okamih a bojovať s každou výzvou. Je to výzva, hľadať tieto zdroje a naučiť sa s nimi pracovať.

Často žijeme v minulosti, alebo v budúcnosti. A prítomnosť nám uniká. Žijeme tým čo bolo, alebo preto, čo bude. A zabúdame žiť, tu a teraz. V tom je sila mindfulness. Prítomnosť. To čo bolo, je už minulosť. A to čo bude? Ešte stále to môže byť iné, než by sme chceli, či si vysnívali. Akoby sme si rozdelili čas na dieliky a naplno si vychutnali každý.

Nedokážeme priamo ovplyvniť, ako dlho potrvá okamih, ktorý je dobrý. Vieme tomu napomôcť, ale nie je to úplne v našich rukách. Ale to čo ovplyvniť vieme – ako prežijeme to, čo k dispozícií máme. Žiť pre prítomnosť. Užiť si ju. To je v našich rukách.

Keď nastane situácia, ktorá sa nám nepáči, spravidla volíme dve možnosti. Buď sa snažíme to vytlačiť / poprieť. Alebo dovolíme, aby nás to prevalcovalo. V oboch prípadoch sme ako zem po vojne – vyprahnutý a bez života. Nehľadáme skutočné riešenia. Skôr únik. Rýchle riešenia. Aj bolesť zaháňame kde čím. Veľmi často dovolíme bolesti, aby nás odrezala od ľudí, ktorí by nám mohli pomôcť ju zvládnuť. Ani zaťať zuby a ísť cez bolesť nie je riešením. Nie sme predsa masochisti. Bolesť patrí k životu, ale nie je zmyslom života, aby bola jeho podstatou.

Piaty krok je označovaní ako otvorenosť. Ja ju vnímam ako vzťah. Ak je bolesť v nejakej podobe súčasťou života, potom sa s ňou treba naučiť žiť. Je v tom aj kus kreativity – občas musím byť naozaj tvorivý, aby som dokázal fungovať. A veľmi si cením, keď potom príde okamih relatívneho pokoja. Rozvíjame odolnosť.

Cesta mindfulness je vlastne nesmierne láskavá. Tým že sa stráni posudzovania a súdenia, rovnako pristupuje k nám. Môžeme prechádzať ťažkým obdobím… aj to patrí k životu. Ale nesmie trvať dlho. Môže nám byť zle… Niekedy naozaj nechceme nikoho vidieť… Mindfulness nám však dovoľuje byť. S láskou a so súcitom pristupovať k sebe. A treba dodať, že aj k druhým. Mindfulness nepodporuje egoizmus a narcizmus! Je prirodzené a pochopiteľné, že môžeme reagovať pod vplyvom bolesti. Ale bola by škoda dovoliť bolesti, aby ovplyvňovala, ako budeme reagovať. Ak už zareagujeme inak, buďme k sebe láskaví (a nezabudnime pofúkať aj toho druhého).

Je to taký paradox, ale vrcholom mindfulness pri boji s bolesťou je pomôcť nám nájsť miesto, kde budeme v bezpečí a kde môžeme načerpať silu. Je to taký paradox. Bolesť má tendenciu nás spútať a zúžiť náš svet na bolesť. Akoby nič iné neexistovalo. Mindfulness nás učí postrážiť si / zachovať všetky tie miesta, ktoré sú pre nás potechou a hovoria, že bolesť je len jednou časťou nášho príbehu. A tie ostatné úlomky nám dávajú silu žiť, dokonca aj bolesť zvládnuť.

„Bolesť je otcom a láska matkou múdrosti. (Karl Ludwig Borne)“

Máme vo zvyku niesť bolesť so sebou. Potlačiť ju, vytesniť… ale stále ju nesieme na pleciach, ako batoh. Po nejakom čase sa tento batoh stane priťažkým. Môžeme hovoriť o traume. Aj Zinn spomína traumu a dokonca knihu, ktorú sme si pred časom priblížili – Tělo sčíta rány. Priblížili sme si ju tu: https://dennikn.sk/blog/2441133/telo-spocita-rany-alebo-ako-prekonat-traumu/. Všímavosť nerieši, neposudzuje, prijíma… Je preto vhodným nástrojom k práci na sebe a teda aj k prijatiu bolesti a k jej premene.

„Malé bolesti nás vyvádzajú z rovnováhy, veľké nás vracajú k samým sebe. (Jean Paul)“

Je to veľmi zaujímavá kniha. S nádhernými obrázkami a myšlienkami. Máte z tých stránok pocit, že Vás niekto sprevádza a dospievate k životnému poznaniu. Zinn sa s nami delí o životnú múdrosť – ako zvládnuť bolesť. A ako ju premeniť.

V koncepcií ktorú „razí“ pán Zinn je kus „prerámovania“, mohli by sme povedať zmena uhlu pohľadu. Ale aj veľmi cenný poznatok – nedovoliť bolesti, aby zúžila náš život na prežívanie. Potom môže byť naozaj problémom, ktorý dokáže ochromiť. Skúste prosím pracovať s bolesťou kreatívne – hľadajte, čo je jej zdrojom, hľadajte pomoc a nebojte sa hľadať pomoc. S bolesťou treba pracovať a na začiatku je to otázka, čo je príčinou bolesti. Ak stále váhate nad Zinnom a jeho knihou a tiež prístupom k bolesti (a liečbe) – pred časom sme si priblížili knihu od ďalšieho „ostrieľaného“ odborníka pána Röhra, viac tu: https://dennikn.sk/blog/3912712/ako-sa-uzdravit/. Niesla „provokatívny“ názov – Ako sa uzdraviť…