Ste vo svojom vzťahu stále v napätí? Nikdy neviete, čo sa stane? V akej nálade bude? Chodíte okolo partnera ako na špičkách, len aby nedostal „zámienku“? Možno žijete vo vzťahu s niekým, kto má hraničnú poruchu osobnosti (HPO), prípadne narcistickú poruchu osobnosti (NPO). Alebo kombináciu oboch. Dnes si priblížime práve tieto dve poruchy a čo sa s tím dá robiť. Ako podklad nám poslúži kniha Život v papiňáku…

Ako porucha osobnosti sa často označuje mentálna porucha, pri ktorej má človek nezdravé vzorce uvažovania, správania a fungovania. Jednoducho pozerá sa na svet inak a práve preto často koná inak. To je aj dôvodom., prečo to že má problém vidia iní, ale nie človek s poruchou. Pre neho sú „divní“ tí ostatní. A preto má pocit, že ho skoro nikto nechápe…

Pre hraničnú poruchu osobnosti je typické, že sa spája s prudkou zmenou nálad, často konajú impulzívne, vnímajú všetko čiernobielo, ľahko sa nechajú „vyhodiť“ z normálu. Akoby ľudí dokázali len milovať a nenávidieť. Nič medzi tím. A tak ich vzťahy sú veľmi intenzívne, no zároveň nestabilné a preto náročné.

Pre narcistickú poruchu je typické, že narcis je veľmi sebastredný. Pocit nadradenosti sa tu skrýva za veľmi krehké a citlivé vnímanie vlastnej hodnoty. Domnievajú sa, že sú niečo extra a že si zaslúžia zvláštne zachádzanie. A tak sa obklopujú ľuďmi, ktorí ich obdivujú a potvrdzujú v tomto obraze. Pre tieto vzťahy je typické, že s ľuďmi manipulujú, znevažujú a urážajú.

Možno budete v pokušení svojho partnera konfrontovať so zistením, s čím zápasí. A bez pochýb to myslíte v dobrom – v snahe mu pomôcť. Problém je však v tom, že ľudia s takouto poruchou si ju málokedy pripúšťajú. Najskôr na Vaše tvrdenie budú reagovať s hnevom. Dokonca Vás obvinia z toho, že to Vy máte problém a potrebujete pomoc. Preto tu platí takáto rada – snažte sa dozvedieť o poruche čo najviac, aby ste vedeli ako toho druhého usmerniť a ako mu pomôcť. A v neposlednom rade, ako chrániť seba. A ak ten druhý bude mať záujem dozvedieť sa, s čím zápasí – až potom mu povedzte, ako na tom je.

Vysoko konfliktná osobnosť

Ľudia ktorí zápasia s týmito poruchami, sú často označovaní ako vysoko konfliktní. Čo to znamená? Majú v sebe také vzorce správania, ktoré ich často vedú do konfliktov miesto toho, aby sa im vyhýbali, alebo ich konštruktívne riešili.

Takáto osoba je vnútorne krehká. Bez ohľadu na to ako sa prezentuje, vo svojom vnútri si pripadá bezcenná. Je preto pre ňu ťažké, priam neprípustné si pripustiť, že urobila chybu. Zrútil by sa jej svet. Ospravedlniť sa. Pripustiť, že zlyhala. Pripustiť, že nie je dokonalá. Pripadala by si bezcenná. A zraniteľná. Preto urobí všetko preto, aby k tomu nedošlo. Nepripustiť a brániť sa (zaútočiť), to je ich obrana. Ako prežiť. Najlepším spôsobom ako to nepripustiť, je mať všetko pod kontrolou. A preto siahajú po manipulácií.

S vnútornou krehkosťou je spojená projekcia. To čo im vadí na sebe si nepripúšťajú, ale kritizujú to na iných (ak to majú). Alebo to do nich projektujú (ak to nemajú) a kritizujú to. Kritizujú to a vďaka tomu sa cítia lepšie (ako by sa s tím vysporiadali). Tím sa „očistia“ a zároveň cítia lepšie. Aspoň na chvíľu.

Buď Vás milujú, alebo nenávidia. Buď Vás stavajú na piedestál, alebo zavrhnú. Všetko je to dané tým, akú rolu zohrávate v ich živote, či ich podporujete a v podstate či slúžite im a ich obrazu. Táto čiernobielosť vedie k štiepeniu – buď podľa nich niečo robíte vždy, alebo nikdy. Buď ste dobrí, alebo zlí. Aj vo svojích vyjadreniach sa pohybujú medzi buď / alebo.

Medzi typické známky patrí, že ich emócie sa vymykajú situácií. Oni prekvapia a zaskočia ostatných, pretože ich reakcia nie je primeraná (a teda očakávaná). Zodpovedá síce ich videniu sveta, ale nie skutočnosti. Dokonca strácajú kontrolu nad emóciami, alebo emocionálne manipulujú s druhými. A zraňujú ich. Dokážu Vás zraniť a potom to prezentovať ako vtip – ako by sa nič nestalo a ešte Vás obvinia z toho, že ste to zobrali príliš vážne. Chýba im empatia a určitý cit preto, čo je vhodné a čo sa patrí (nielen v spoločnosti).

A k typickým prejavom patria aj extrémne prejavy ako: hádzanie predmetov; schovávanie vecí (ktoré patria tomu druhému); fyzické bránenie tomu druhému, aby sa vzdialil (keď nechce riešiť to, čo si zaumienil); násilné správanie; či vyhrážanie sa odplatou. Nie je ťažké „vyvolať“ u takéhoto človeka extrémne prejavy, ale Vy nie ste toho príčinou. Príčina je v tom druhom. Ak bude chcieť vybuchnúť, zámienku si nájde.

Mnohí ľudia si myslia, že spoznanie diagnózy toho druhého – príčiny prečo koná tak a tak, je cestou k jeho uzdraveniu. Nie je. Jednak nemusí diagnózu prijať a teda odmietne na sebe pracovať. A predovšetkým, sú to určité črty a prejavy, ktoré je možné obrúsiť, ale ktoré treba v určitej podobe prijať. A nie každý to dokáže.

Hraničná porucha

O hraničnej poruche možno napísať, že ľudia ktorí ju majú, sa obracajú k iným, aby ich pocity zvládali za nich. Majú v sebe „čiernu“ dieru, ktorej naplnenie si spájajú s tím druhým. V podstate hľadajú opatrovateľa na plný úväzok, ktorý sa o nich postará. S ním si spájajú pocit hodnoty, naplnenia, ale aj identity.

Ak sa niečoho boja, tak je to opustenie zo strany tých, ktorí sú v ich blízkosti. Boja sa opustenia, ale aj odmietnutia. Oboje vnímajú „osobne“. Priam ako osobnú urážku. K hraničnej poruche treba napísať, že nie je stabilne prítomná. Ona sa prihlási tu a tam k životu. Príde nečakane a pôsobí ako tornádo.

Pre myslenie a vnímanie je tu typické – akoby ste sa pohybovali na húsenkovej dráhe. Nestabilita a premenlivosť.

Idealizujú si Vás. Alebo Vás zavrhnú. Keď ste im po vôli, obdivujú Vás a uznávajú. Ale skúste sa vzoprieť. Alebo povedať nie. Táto polarita sa spája aj s nimi – buď sú na vrchole, alebo dole. Nevnímajú nič medzi. Ako byť za takých okolností spokojný? Je to ťažké chápať, ale na jednej strane, očakávajú veľa naplnenia od Vás. Podobne ako závislá porucha a zároveň chcú si ponechať svoj priestor a boja sa pohltenia. Sú to extrémy. Všetko, alebo nič.

Pocity a emócie môžu byť pre nich natoľko bolestivé, že sa tu a tam od nich „odstrihnú“. Prejavuje sa to tím, že si na veľa vecí nepamätajú. Ak tam bolo niečo bolestivé, celé to vytesnia. Dokážu silno a intenzívne prežívať všetky emócie. Nie je to len o hneve. Často sa tieto emócie vymykajú logike. A keď nimi zmietajú emócie, nepočúvajú argumenty. Emócie neprežívajú len navonok, ale aj dovnútra. Ako často prežívajú strach, úzkosť, hnev, bolesť, zúfalstvo a smútok vo svojom vnútri. A pritom majú pocit, že ich nikto nechápe. A v sebe nenachádzajú pokoj a istotu. Asi Vás neprekvapí, že na biochemickej úrovni je ich mozog iný…

Často im chýba pocit zmyslu. Akoby boli stratení na mori, či v púšti. A jediným oporným bodom ste im vy. Pocit prázdnoty ich ženie k prejavom, ktoré ostatných od nich paradoxne odháňajú. Až zúfalo sa snažia zaplniť prázdno v sebe tím druhým. A ak sa to nedarí, majú pocit, že sa ten druhý dosť nesnaží.

Často konajú impulzívne. Niečo si zaumienia. A hneď. Reakciou na bolesť a smútok, je impulzivita. Aj keď je iracionálna. Často sa snažia bolesť zahnať návykovými látkami. Hľadajú ako bolesť prehlušiť a preto riskujú a majú rôzne „nehody“. Akoby sa snažili jednu bolesť prehlušiť druhou. Aspoň na chvíľu.

Sú presvedčení o tom, že ich pocity a emócie sú pravdivé. Diskusia o nich preto nie je možná. Ak majú pocit nepochopenia, môžu siahnuť po agresií. Alebo aspoň zvýšiť hlas.

Majú problém rešpektovať osobné hranice. Majú sklon manipulovať, aby mali pocit, že je všetko pod kontrolou. Alebo aspoň niečo.

Keďže majú pochybnosti o sebe, často nedôverujú druhým. Veď ak oni sami seba neprijímajú, prečo by mali veriť niekomu, že ich má rád? Práve preto často „testujú“ lásku toho druhého. Ak im vyhovie, prehrá. Posilní to ich konanie. Ak im nevyhovie, tiež prehrá. Ukáže sa ako nie dosť vhodný, či skôr hodný zavhrnutia.

Nebude to príjemné, ale treba to povedať. Mnohé tie spôsoby správania, myslenia a cítenia zodpovedajú svetu dvojročného dieťaťa.

Hraničná porucha a štatistika

Čísla sa rôznia. Podľa odhadov s ňou zápasí až 5,9 % populácie. Odhaduje sa tiež, že zastúpenie hraničnej poruchy medzi mužmi a ženami je 1:1. Sú tu však rozdiely. U mužov dochádza častejšie k zneužitiu návykových látok, k agresií, častejšie sú vzťahovo nestáli a majú narcistickú poruchu, dokonca častejšie majú sociopatiu (šarmantný manipulátor bez kúska empatie a necitlivý k ľuďom). U žien sú zas častejšie úzkostné poruchy, poruchy príjmu potravy, častejšie už majú za sebou nejaké tie terapie (pokusy o liečbu), častejšie zápasia s postraumatickou stresovou poruchou, alebo s depresiami. Podľa odhadov 16 až 39 % ľudí s hraničnou poruchou má aj narcistickú poruchu. Preto si o chvíľu priblížime aj tú.

Hraničná vs. bipolárna porucha

Často sa zamieňa hraničná porucha s bipolárnou poruchou. Bipolárna porucha, je poruchou nálady. Hraničná porucha je poruchou osobnosti. U bipolárnej poruchy sa striedanie, alebo nástup depresie a mánie nespája s vonkajšími podnetmi. U bipolárnej poruchy je to všetko pomalé a dlhotrvajúce. Ak hraničná porucha je letnou búrkou, ktorá príde bez varovania, bipolárna porucha je skôr zmenou ročného obdobia. A aj ich liečba sa odlišuje. K zámene dochádza pre depresiu a mániu (impulzívnosť). Depresia tu má znaky apatie, smútku a istej rezignácie. Mánia tu má znaky energetického konania. Keď sú v mánií, akoby sa utrhli z reťaze – majú veľa energie. Je tu istá podobnosť medzi hraničnou a bipolárnou poruchou a predsa sú úplne iné.

Narcistická porucha

Skoro nikdy si to neuvedomejeme. Ale za narcizmom stojí falošné „ja“. Oni vykonštruovali dokonalý obraz o sebe, ktorý prijali za svoj vlastný. Ak by to bola skutočnosť, boli by dokonalí a teda hodní úcty a obdivu. Boli by bezchybní. Oni tomu uverili, že takí sú. A preto si nárokujú všetky tie uznania a obdiv. A odmietajú kritiku a konfrontáciu.

Ak by niekedy pripustili, že nie sú dokonalí, alebo dokonca že urobili chybu, hoci ide len o „prkotinu“, celý ten obraz by sa zrútil, ako domček z karát. Často majú sklon k prejavom, ktoré znásobujú obdiv. Drahé veci, luxus, postavenie, titul, kontakty a známosti, postavenie „celevrity“, pozornosť médií…

Zostúpiť z trónu je ťažké. Pripomína to niekoľko stometrový pád z hory. Preto sa spája s hnevom, s impulzivitou, s agresiou, so sarkazmom, ale aj s neprimeranosťou správania a emócií. Tu sú si hraničná a narcistická porucha dosť podobné.

S narcizmom sa spája pocit nadradenosti. Oni sú naozaj presvedčení, že sú niečo viac a preto si zaslúžia špeciálne zachádzanie. A aby tento svoj status podporili, nemajú problém klamať iných, aj seba. To že do stredu sveta postavili seba má aj praktické dopady. Nevedia sa vcítiť do druhých, lebo v ich svete druhí vlastne neexistujú. Teda existujú, ale len aby napĺňali ich potreby. Nečakajte prijatie, pochopenie, či nebodaj starostlivosť… Preto majú problém udržať si normálny vzťah. Miesto vzťahu hľadajú skôr personál.

Chýbajúca empatia a schopnosť vcítiť sa, nahrádzajú zrkadlením. Dokážu sa naučiť čo sa patrí, alebo skôr čo zahrať v danej chvíli. Preto nepôsobia tak citovo a emocionálne neotesane. Ale tieto prejavy sú prázdne. Sú len akože. Na požiadanie. Ako ospravedlnenie o ktorom viete, že nie je úprimné.

Ak nemajú svoj obdiv, nemajú problém si ho vypýtať, alebo rovno po Vás vybehnúť. Často manipulujú ľudí a zneužívajú ich.

Často sa utiekajú k fantáziám. Tie sú často nereálne. A často majú kompenzovať nedostatky reálneho života. O čo menej sa im darí, o to viac to nahrádzajú snívaním. Časom môžu mať problém rozlíšiť, čo je pravda a čo skutočnosť.

Ak sme pri hraničnej poruche písali o myslení, cítení a správaní, ktoré je porovnateľné dieťaťu vo veku 2 rokov, tu je to približne vek 6 až 11.

Narcizmus a štatistika

Odhaduje sa, že hraničnú poruchu má 5,9 % populácie. A z toho cca 40 % má narcistickú poruchu. Čo je však dôležité, 65 % z toho tvoria muži. Takže tá kombinácia hraničná a narcistická porucha je 2:1 u mužov a žien. O samotnom narcizme sa píše, že sa vyskytuje u 5 % populácie (z toho 40 % tvoria tí, ktorí majú aj hraničnú poruchu).

Určitý narcizmus je však spojený s každým človekom. Kto netúži po tom, aspoň na chvíľu byť na výslní, niekým obdivovaný, či stredom pozornosti? Je to príjemné. A po prijatí, láske a ocenení túžime všetci. Tu je však miera prehnaná. Narcizmus je však na vzostupe. Dostáva čoraz viac miesta v médiách a tak mnohí sa ním nechajú inšpirovať…

Ako porucha deformuje život

Život s partnerom ktorý má hraničnú poruchu, narcistickú poruchu, alebo kombináciu oboch si vyberá svoju daň.

Ak neviete na čom ste, cítite zmätok. To striedanie nálad. Raz hore, potom dole. Kto sa v tom má vyznať? Časom neviete, na čom ste.

Manipulácia, alebo podriadenie Vás a vašich potrieb, vedie k strate vlastnej hodnoty. Postupom času začnete pochybovať o svoje hodnote. Prestanete si vážiť seba. A to Vám časom bude brániť nastaviť si hranice, alebo ak bude treba, tak odísť. Budete mať pocit, že ste v pasti.

Skôr budete hľadať, ako sa tomu druhému vyhnúť. Bude sa vyhýbať konfrontácií a hľadať cestu čo najmenšieho odporu. Budete sa vyhýbať, ale nebudete hľadať riešenie.

A cenou za to bude pocit viny a hanby. Budete obviňovať samých seba, že ste sa ocitli v takej situácií, alebo že za to môžete. Časom to nebudete vedieť odlíšiť. A budete sa hanbiť, pretože uveríte, že za to môžete…

Útechu budete hľadať v nezdravých návykoch. Napríklad v rôznych návykových látkach. Ale aj v prejedaní, alebo v nakupovaní. Budete hľadať, ako si to kompenzovať. Pre niektorých to bol impulz k nevere…

Kvôli správaniu toho druhého sa budete vyhýbať aktivitám s druhými, aby ste sa za neho nemuseli hanbiť. Toto platí hlavne pre hraničnú poruchu. Pri narcistickej poruche je otázkou, či s ním budete vládať držať krok a či Vás vôbec na takú akciu vezme. Narcis má veľké očakávania a požiadavky na toho druhého. Ak ho máte reprezentovať, musíte byť rovnako dokonalí. A ani vtedy nie ste pre neho dosť dobrí. Pri narcizme môže na tróne sedieť len jeden…

Ak to zjednoduším, takýto vzťah má ďaleko od rovnováhy. A tak reakciou môžu byť zdravotné problémy. Po nejakom čase Vám organizmus začne dávať najavo buď ja (zdravie), alebo partner.

A tak ako pri závislostiach, aj tu je riziko vzniku vzájomnej závislosti. On vás potrebuje a vy prestanete byť sebou. Ale vzniká tu aj to, čo sa označuje ako spoluzávislosť – vzťah s tím druhým Vás zdeformuje a poznačí. Istú pomoc preto budete potrebovať aj Vy…

Je tu otrasená dôvera. Vzťah sa odohráva na veľmi tenkom ľade. Čoraz viac sa vytráca hĺbka. Rozhovory začnú byť povrchné. Vytráca sa všetko, čo by mohlo byť zdrojom konfliktu – aspoň potenciálne. Vzťah sa stáva veľmi povrchní, puto je veľmi slabé. Stačí málo a vzťah môže skončiť.

Ako vziať život do svojich rúk

To či ten druhý uzná že má problém a bude ochotní s tím niečo robiť, to nemáte vo svojich rukách. Ale môžete ovplyvniť to, ako dokážete to všetko zvládať – svoju psychickú odolnosť a pohodu…

Môže a je frustrujúce vidieť niekoho, ako si ubližuje a nemať tú možnosť mu pomôcť, pretože pomoc odmieta. Terapia má zmysel, len keď ten druhý prijal svoje ochorenie ako fakt a chce s ním bojovať. Inak sa Vaša snaha, ale aj snaha ďalších ľudí míňa účinku.

To že budete klásť väčší dôraz na seba, je tiež cestou, ako pomôcť tomu druhému. Človek s hraničnou poruchou aj s narcistickou musí začať rešpektovať Vaše hranice. Človek s hraničnou poruchou Vám musí ponechať osobný priestor a človek s narcistickou musí prestať s Vami manipulovať. Ak budete silný, môžete byť tomu druhému oporou a môžete ho posúvať do hraníc, ktoré mu patria. A vďaka tomu sa môže nad sebou zamyslieť.

Môže Vám tiež pomôcť, ak vyhľadáte komunitu ľudí, ktorí riešia niečo podobné a môžu sa s Vami podeliť o svoje skúsenosti. Je príjemné vedieť, že nie ste sami, že Vaše pocity sú skutočné, že niekto rieši niečo podobné a že cítiť hnev na toho druhého môže byť dobré a liečivé. Život s človekom ktorý má poruchu osobnosti, vedie k pochybnostiam a tie je dobré zahnať. A práve na to je dobrá komunita ľudí s podobným problémom.

Základom je vziať si svoj život späť. Znovu skúmajte, objavujte a rozvíjajte svoju identitu. Príjmite seba s láskou. Aj s chybami. Rozvíjajte svoje záľuby. Doprajte si čas pre seba. Nezabúdajte na svojich kamarátov. Vy nemusíte všetok svoj čas tráviť s tím druhým a nie je to ani dobré. Ak pôjdete touto cestou – ponecháte si čas pre seba, budete mať viac síl.

Čím nižšie budete mať sebavedomie, tím viac ten druhý bude môcť s Vami cvičiť. Preto cestou ako to ukončiť, je budovať si zdravé sebavedomie. Budete mentálne odolnejší. A z tejto sily, z tohto pokoja môžete veľa dať aj tomu druhému, ak bude chcieť. Človek s hraničnou poruchou predsa hľadá niekoho, koho identita by mu bola oporou a človek s narcistickou poruchou niekoho, kto ho obohatí. Toto je cesta. A bez toho, aby ste podporovali tie nezdravé „veci“ spojené s poruchou.

Stanovte si hranice

Hranice sú tu preto, aby Vás ochránili. Treba si premyslieť, aké hranice stanovíte. Hranice pomáhajú definovať, kto ste. A čo je pre Vás dôležité. Vy sa môžete rozhodnúť prekročiť svoje hranice. To je Vaše právo. A máte právo hranice upraviť – napríklad dať seba na chvíľu bokom a urobiť niečo pre toho druhého. Musí to však byť Vaše rozhodnutie.

Vďaka hraniciam rozlišujete medzi sebou a tím druhým. Viete, čo je Vaša zodpovednosť a úloha. Vnímate svoje pocity a myšlienky. Vďaka hraniciam vstupuje do Vášho života rád a poriadok.

Pokiaľ nie sú nastavené zdravé hranice, potom sa k slovu dostanú obranné mechanizmy – ovládanie, obviňovanie, ale aj únava, hnev, agresia a nádavky. Keď nechránite svoje hranice, potom po nejakom čase začnete skĺzať buď do frustrácie a rezignácie, alebo budete o to viac volať po svojich právach a potrebách. Nič z toho už nebude v duchu rovnováhy a môže viesť k narušeniu intimity, dôvery a dobrého vzťahu.

Hranice pomáhajú zachovať vo vzťahu rovnováhu a kladú dôraz na vzájomné rešpektovanie. Ako rovný s rovným.

Ako si zachovať chladnú hlavu

Ak dáme na chvíľu bokom hranice, je tu niekoľko vecí, ktoré Vám môžu pomôcť.

Keď sme v strese, dýchame zrýchlene a povrchne. A potom nám to nemyslí tak dobre. A pritom práve vtedy potrebujeme zachovať si chladnú hlavu a presne analyzovať a logicky uvažovať. Začnite znova z hlboka a pravidelne dýchať. Okrem toho Vám to pomôže stíšiť a zastaviť sa.

Nenechajte sa vtiahnuť do čiernobieleho sveta a rozlišujte farby. Hľadajte riešenia.

Zachovajte si autonómiu a nenechajte si na plecia naložiť viac, než je nevyhnutné. Niektoré veci si musí poriešiť ten druhí sám…

Zachovajte si vlastnú hlavu a podrobte kritike, čo Vám ten hovorí. Možno hovorí pravdu a možno vníma veci pokrivene.

Hľadajte správne načasovanie. V skutočnosti je umenie vedieť, kedy a čo povedať, ale aj kedy a ako sa zachovať.

Máte vo svojich rukách priestor zamyslieť sa a rozhodnúť. Napriek tomu čo hovorí ten druhý, môžete sa rozhodnú inak.

Rátať s možným rizikom

Môže nastať situácia, ktorá nie je dobrá. A za týmto účelom treba mať plán.

Asi 30 % ľudí s hraničnou poruchou môže siahnuť po fyzickom násilí. Netreba to brať na ľahkú váhu. Treba sa poradiť čo robiť, keby sa to stalo. Ako sa chrániť. A netreba sa báť vyhľadať pomoc.

Približne 10 % ľudí s hraničnou poruchou sa môže pokúsiť o samovraždu. Ani tieto veci netreba brať na ľahkú váhu. Treba si k tomu niečo pozrieť, všímať si aj možné náznaky. Vďaka tomu môžete zvýšiť šancu, že tomu zabránite. Istotu však nebudete mať nikdy.

S hraničnou poruchou sa spája aj riziko sebapoškodzovania. Môže mať demonštratívny rozmer, ale predovšetkým je snahou prehlušiť bolesť. Nedá sa spoliehať na to, že pokus zažiť bolesť sa nevymkne z kontroly. Rozhodne je lepšie ak je na to priestor, hľadať alternatívy ktoré umožnia zažiť niečo silné a prestať na chvíľu myslieť na iné veci. K takým patrí šport. Poznám človeka ktorý sa vychodil z problémov. Ale aj striedanie studenej vody a sauny, teda šok a neskutočná radosť (ktorá sa vyplaví vďaka endorfínom).

Pozor na varovné signály

Ako ste už sami spozorovali. Existujú určite spúšťače, vzorce a znaky. Viete, že ten druhý je kúsok od explózie. Niektorým týmto veciam sa dá predísť. Alebo sa môžete vzdialiť skôr, než sa spustí celé to teátro.

Je tiež dobré, aby ste mali premyslené (v zálohe), čo urobíte keď… Čo urobíte keď zvýši hlas, keď bude agresívny, keď si bude chcieť ublížiť. Najčastejšie budete riešiť – čo keď znovu vybuchne. Toto nie je štandardná hádka. Ale aj keby bola, nemusíte byť ochotní byť vystavení tomu uragánu. Ak chce, nech sa vlní a kričí. Ale za Vami nech príde, až keď sa upokojí. Prečo by ste mali znášať jeho výstupy? A ak to nerešpektuje, môžete sa vzdialiť. A vrátiť, až keď bude po všetkom. Možno bude hľadať cestu, ako to okresať. A možno raz odídete navždy… z jeho objatia.

Zamyslite sa nad tím, čo je dôležité

Ich život je iný. Preto tak často majú pocit, že ich nechápeme. Ale môžeme ich vypočuť. Môžeme klásť otázky a následne im zopakovať, čo nám povedali. Hovorí sa tomu načúvanie. Tím im dáme najavo, že vieme, ako vnímajú a prežívajú svet. To však neznamená, že s nimi súhlasíme.Vo vzťahu to predsa nie je nevyhnutné. Môže byť sám sebou a to je dôležité.

Musíte sa naučiť rozlišovať, čo je a čo nie je Vaša zodpovednosť. A nebáť sa zodpovednosť posunúť tomu druhému. Vy ho samozrejme máte radi a podporujete, ale niektoré veci si musí poriešiť sám a predovšetkým – to ako sa bude cítiť, je predovšetkým v jeho rukách..

Ak Vás človek s poruchou zaujal, zjavne je na ňom niečo, čo sa Vám páči. Treba sa zamyslieť nad tím, čo to je. Možno je to naozaj pre Vás tak vzácne, že ostatné neriešite. Jednoducho Vám to stojí za to. Porucha tvorí len časť človeka. Nedovoľte, aby zdeformovala obraz, ktorý o ňom máte. Či to však bude na vzťah, to si musíte zodpovedať sami.

.

Život s partnerom ktorý má hraničnú, narcistickú poruchu (alebo obe) nie je jednoduchý.

Je dobré tu rozlišovať medzi človekom a poruchou. Ich svet je iný, preto často ubližujú iným. Nie je v tom zámer. A ani úmysel. Tak trochu sú emočne nezrelí a v prejavoch a v správaní neotesaní.

Je dobré nezavrhnúť ich pre samotnú poruchu, pretože tá tvorí len časť ich identity. Mnohí z nich sú naozaj zaujímaví a dokážu obohatiť. Majú v sebe niečo vzácne a je možné ich milovať. Len život s nimi nie je jednoduchý.

Niekomu sa to možno páči. Sme rôzni. Niekto to vníma ako „cenu“ za niečo iné. To čo je vypuklé, môže byť v inom aj očarujúce a pôvabné. A niekto s tím fungovať nedokáže.

Uznávám, že už název recenze může být zavádějící. Jedná se o rady pro toho, který hraniční poruchu osobnosti má anebo pro toho chudáka, který vedle takto nemocného člověka žije? Odpověď je jednoduchá: obojí.

S hraniční poruchou mám docela velké zkušenosti. Moje matka ji měla, můj bývalý manžel ji měl, a já ji mám do jisté míry také, nicméně se s ní snažím aktivně něco dělat. Každopádně mi to dává docela objektivní pohled na to, jaké to je s ní žít, i žít s někým, kdo ji má. A na obě varianty mohu zodpovědně říct, že je to sakra těžké.

Co zažívají obě strany mince?

Kdo trpí hraniční poruchou osobnosti, ví, jak ubíjející pocit absolutního neporozumění ze strany společnosti denně zažívá. I když se může snažit sebe víc, stejně mu to vždycky uletí, takže jej nakonec všichni mají za toho magora, který se neumí ovládat. A čím více je mu to líto a čím více se snaží polepšit, tím více se zamotává do toho, aby se choval v konečném důsledku ještě nevhodněji. Zatímco se všemožně snaží zaplnit tu nekončící díru v nitru, ostatní na něj pohlížejí jako na nemožného, lenivého, přecitlivělého a agresivního. A když má velké štěstí na chápající okolí, budou o něm říkat, že je svérázný.

Stejné zoufalství zažívá ovšem i okolí, které je takto nemocnému člověku vystaveno. Skoro každý zná někoho, kdo touto poruchou trpí a ví, jak náročná je komunikace či pouhé fungování s touto osobou. Ať už uděláte cokoliv, máte pocit, že se jí nejste schopni zavděčit. Střídají se u ní nálady, kdy vás doslova staví na piedestal, přehnaně chválí a obdivuje a dává vám pocit, že jste milovaný jako nikdo jiný na planetě. Jenomže stačí jeden špatný krok, pouhá nepozornost, ve které se jen podíváte jiným směrem, a všechno okolo vás je najednou v plamenech. Hádka s takouvou osobou prakticky nejde vyhrát, protože buď se stáhne do sebe a z rozhovoru uteče, veškerou vinu hodí na vás, nebo se v nejhorším případě naprosto sesype. A vy jste frustrovaní, protože zaboha nevíte, jak ji přivést k rozumu. Smysluplné argumenty nepomáhají, protože člověk s neléčenou hraniční poruchou osobnosti je ve svém emočním záchvatu prakticky neschopný logicky uvažovat.

Praktické rady na stříbrném podnose

Vzhledem k tomu, že si uvědomuji, jaká je někdy komunikace se mnou náročná, knihu jsem pořídila primárně pro mého muže, aby v ní mohl najít něco, co by mu pomohlo mě nechtít občas přiškrtit (metaforicky řečeno, pochopitelně se doma nemlátíme ani po sobě nic neházíme). Nicméně čím déle jsem ji četla, tím hřejivější pocit jsem z ní měla. Nevím, jestli je to přímo autory anebo výborným překladatelem, ale kniha se opravdu pohodlně čte. Každý jeden dysfunkční stav je přehledně popsaný, takže jsem cítila příjemné zadostiučinění, že je tady konečně někdo, kdo mi obousměrně rozumí a smysluplně mi radí, jak se v daných situacích zachovat, ať už jako takto postižený jedinec nebo jakožto někdo, kdo je v rozhovoru s touto osobou.

Paul T. Mason je celosvětově uznávaný klinický psycholog, který svou praxi založil primáně na výzkumu a práci s těmito jedinci. Život v papiňáku tedy není nějaká populárně naučná zpověď jednoho nemocného člověka, ale o obsáhlá objektivní studie plná příkladů a vědeckých zdrojů. Se čtivostí obsahu mu pomáhala publicistka Randi Kreger, která, stejně jako on, zasvětila svůj život pomoci lidem s hraniční poruchou osobnosti a jejich okolí, které se trápí neméně. Tomuto duu se tedy dokonale podařilo skloubit smysluplný odborný obsah se čtivým jazykem tak, aby to pobral prakticky každý. Rozhodně to není další publikace ve prospěch hraničně nemocných lidí, která by radila, aby se kolem nich chodilo po špičkách. Právě naopak, kniha ukazuje na příkladech, jak správně nastavit některé hranice a dlouhodobě pomoct nemocnému člověku s minimem nervů i práce. Jakožto člověk, který částečně touto nemocí trpí mohu prohlásit, že by na mě veškeré rady v knize fungovaly.

Papinův hrnec. Místo, kde mohou být různé ingredience v různém poměru, různě dlouhou dobu. Podstatný a vždycky stejný je fakt, že je tam vyšší tlak než v okolí, tudíž tam určité procesy probíhají jinak než mimo něj. Překlad původního názvu knížky Stop Walking on Eggshells jako Život v papiňáku s podtitulem Hraniční porucha osobnosti ve vztazích mi přijde s ohledem na její obsah maximálně výstižný. Ve vztahu s někým, kdo má hraniční poruchu osobnosti (dále jen HPO), je řada věcí podobných, jako v jiných mezilidských vztazích, ale určité "ingredience" (myšlenky, emoce, potřeby) se mohou lišit v intenzitě a mnohé děje mívají jiný průběh, než bychom očekávali a než známe z jiných vztahů. Mám-li shrnout dojem z celé knížky (téměř 300 stran textu) do jedné věty, řekla bych, že se ke čtenářům dostává nepřeberné množství zkušeností, podnětů k přemýšlení, tipů, rad, úvah a technik, které jsou všechny zaměřené na to, jak prožívat co nejkvalitnější vztah s blízkým člověkem s HPO a přitom dbát o duševní zdraví své i dalších zúčastněných.

Paul T. Mason, jeden z autorů publikace, jež se v Americe dočkala už 3. vydání a byla přeložena do více než 15 jazyků, je americkým klinickým psychologem a vědeckým pracovníkem, který se ve své praxi věnuje mimo jiné práci s klienty s HPO a jejich rodinami. Spoluautorkou knížky je publicistka a aktivistka Randi Kreger, jež se angažuje v různých skupinách a organizacích pro podporu lidí s HPO a jejich blízkých a je mj. autorkou příručky a pracovního sešitu pro lidi, kteří žijí s někým s HPO. Oba společně shrnují skutečně nepřeberné množství informací v publikaci, která si klade za cíl oslovit široké spektrum lidí, jichž se HPO dotýká. Svou pozornost věnují rodičům dětí s HPO, dětem rodičů s touto poruchou, partnerům, manželům i sourozencům. Kromě psychologických či lékařských poznatků přinášejí také řadu postřehů samotných lidí s HPO i jejich blízkých, upozorňují na nejčastější problémy, nabízejí tipy a techniky k vyzkoušení, vzdělávají, uklidňují i varují. Dávají naději, ale zároveň boří nereálné představy a sny.

V první části (kapitoly 1 - 4) pomáhají autoři čtenáři porozumět hraničnímu chování, symptomům HPO, signálům, že je potřeba vyhledat pomoc a přichází s doporučeními, jak to udělat. Čtenáři zde najdou krátký dotazník, pomocí nějž mohou odhadnout, zda jejich blízký trpí HPO, narcistickou poruchou či obojím. Tento orientační dotazník je třeba brát s rezervou, protože skutečně validní diagnostiku může (i podle slov autorů publikace) provést pouze odborný lékař. V první části knížky je popsáno prožívání a chování člověka s HPO a poté následuje krátká odbočka k narcistické poruše a jejím projevům, a to se zdůvodněním, že téměř 40 % lidí, kteří mají HPO, má současně také narcistickou poruchu osobnosti (NPO). Kromě popisu myšlení, emocí a chování člověka s NPO jsou zde v tabulce zmíněny i hlavní rozdíly mezi s lidmi s HPO a NPO. První část knížky je zakončena kapitolou věnovanou dopadu hraničního chování na blízké osoby a vztahy.

V druhé části (kapitoly 5 - 9) se autoři snaží ukázat čtenářům, jak může blízký člověk jedince s HPO znovu převzít kontrolu nad svým životem, nastavit si zdravé hranice, zmírnit konflikty, podpořit druhého a nastavit mu zrcadlo, ale zároveň neopomíjet vlastní duševní zdraví a další vztahy. Hlavní je upozornění, že nikdo nemůže chtít změnit druhého, ale může změnit sám sebe, své způsoby přemýšlení i chování a tím ovlivnit vztah a způsob komunikace. Autoři to hezky ukazují na příkladu majáku, který může svým světlem navádět loď do přístavu, ale nemůže ji popadnout a zabránit jí, aby plula jinam. "Loď má nějakou zodpovědnost za svůj vlastní osud." Čtenáři zde najdou řadu tipů, jak porozumět typickým situacím a pečovat o sebe, a to nejen od autorů, ale i od samotných lidí s HPO, což je přínosné. Pozornost je věnována i poměrně tabuizovanému tématu týrání mužů a dále pak tématům sebepoškozování, vyhrožování sebevraždou, ochraně dětí před útoky rodiče s HPO, rozvodu apod.

Třetí část knížky (kapitoly 10 - 12) je věnována specifickým situacím. Jsou zde informace pro rodiče, u jejichž dětí je podezření na HPO či je u nich tato porucha diagnostikována, pro ty, kteří se setkali s falešným obviňováním ze strany blízké osoby s HPO a dále pak pro ty, kdo se rozhodují, zda setrvat ve vztahu s člověkem s HPO a pokud ano, za jakých podmínek. Následují čtyři dodatky (A - D), týkající se příčin a léčby HPO, využití konceptu všímavosti pro lidi s HPO i jejich blízké, odkazů na další zdroje informací v češtině i jiných jazycích a konečně dodatek D věnovaný tématu týrání. Některá doporučení v této části úplně neodpovídají způsobu života či léčby v ČR, ale nevnímám to jako výrazný problém.

Domnívám se, že pro velkou část lidí bude náročné přečíst celou knížku od začátku do konce, ale jelikož autoři nepřicházejí s příběhem, je možné se pohybovat v textu podle toho, co čtenáře zaujme, osloví, co budou sami pro sebe vnímat jako aktuální. Hlavní myšlenky jsou zvýrazněny tím, že jsou umístěny do šedých koleček, což jednak čtenářům usnadní orientaci v textu, a zároveň "vytáhne" z textu podstatné podněty k přemýšlení. Knížka je určena podle slov autorů široké veřejnosti a především lidem v blízkých vztazích s někým s HPO, ale inspirativní může být i pro terapeuty a sociální pracovníky.