Zostať OK, napriek okolnostiam - autor recenze: TOMÁŠ HUPKAhttps://dennikn.sk/blog/3161192/zostat-ok-napriek-okolnostiam/Túžime byť v pohode, mať svoj pokoj a svoje zázemie, kde sa budeme cítiť doma a dobre. Ako tento pocit dosiahnúť a ako si ho uchovať?
Dnes si priblížime knihu Zůstaň OK od dvojice autorov Amy Bjork Harris a Thomasa A. Harrisa. Možno si poviete – zostať ok je fajn, ale ako dosiahnúť tento stav? Preto si priblížime aj knihu Já jsem OK, ty jsi OK, ktorá tejto knihe predchádzala a jej autorom je Thomas A Harris. Ale poďme pekne po poriadku.
Na začiatku bol Berne
Ako prvá bola uverejnená kniha od Thomasa A. Harrisa pod názvom Já jsem OK, ty jsi OK. Táto kniha rozvíja teóriu transakčnej analýzy, ktorá sa spája s Ericom Berne. Samotný Berne označil túto knihu za základného sprievodcu a úvod do transakčnej analýzy. Transakčná analýza bola v dobe svojho vzniku vnímaná ako odpoveď na potreby doby. Snažila sa pomôcť pochopiť ako a prečo sa ľudia správajú určitým spôsobom a robia určité veci. Keď sa nad tým zamyslíte, tomu čo robíme predchádza to, čo nás motivuje a povzbudzuje v tom, aby sme sa správali určitým spôsobom. Čo to je?
Kniha Já jsem OK, ty jsi OK zhrňuje 30 rokov výskumu, terapeutickej a psychiatrickej práce Thomasa A. Harrisa. K Thomasovi sa neskôr pridala Amy – jeho manželka, ktorá popri novinárskej práci pomáhala svojmu manželovi a začala prednášať a písať o transakčnej analýze. Neskôr spolu napísali pokračovanie – Zůstaň OK.
Berne ocenil prácu tejto manželskej dvojice. Vyzdvyhol, že priblížili transakčnú analýzu širokému publiku a urobili to pritom v širších súvislostiach a poučným, obohacujúcim a zábavným spôsobom.
Že sa stále bavíme o transakčnej analýze a neviete, čo to je? Za chvíľu si ju priblížime.
Transakčná analýza a ego
Transakčná analýza sa označuje ako TA. Keď napíšem, že transakčná analýza je základnou jednotkou správania, príde Vám to ako niečo neznáme. Ale ak napíšem, že niečo poviete, alebo urobíte a na oplátku ja niečo poviem, alebo urobím. Začneme spolu chápať o akú jednotku a aké správanie ide (vzájomná interakcia).
Transakčná analýza tiež hovorí, že existujú v nás 3 osobnosti (egá), ktoré sa podmieňujú a ktoré vplývajú na to, ako sa práve správame. A transakčná analýza sa snaží pochopiť, ktorá z nich v danej chvíli nás ovplyvňuje a prečo.
Transakčná analýza a teória hier
Transakčná analýza ponúka kognitívnu a behaviorálnu terapiu pri vyrovnávaní sa s vnútorným egom. Podľa Erica Berneho máme tri egá, medzi ktorými prepíname. A na ich podklade hráme hry vo vzťahoch.
Prvým je dieťa – akoby návrat do detstva a detských spôsobov. Druhým je rodič, kedy konáme a správame sa ako naši rodičia. A tretím je dospelý – ide o objektívne zhodnotenie reality a rozhodovanie na základe faktov. Naše reakcie sú ovplyvnené tým, ktoré ego je akurát pri slove…
Hry ktoré hráme vo vzťahoch, majú podľa Berneho vždy určitú štruktúru, je tu určitá skrytá motivácia, predvídateľný výsledok a jednoduchý systém akcie a reakcie. Každá osoba tu hrá určitú osobnosť.
To ako hra prebehne závisí od toho, aké ego bude v hre vystupovať. Tri egá na jednej aj na druhej strane, to je 9 kombinácii…
Pre dôverné a intímne vzťahy je dôležité, aby sa stretli dvaja dospelí. A ak budú spolu hrať hry, tak aby viedli k obohateniu a k integrácií, nie k zápasu medzi nimi. Takéto vzťahy majú hlboký zmysel. Je to vzťah v duchu – ja som OK a ty si OK. Takýto vzťah dáva priechod hravosti, tvorivosti a vedie k dobrému naloženiu s časom. Takýto vzťah je vrcholom v schopnosti dobre naložiť s časom – venovať ho niekomu vzácnemu.
Ak vás zaujala teória hier v duchu transakčnej analýzy, tak môžete prekliknúť sem: https://dennikn.sk/blog/1665959/ako-sa-hrame-vo-vztahoch/. U Berneho veľmi dobre vidieť, čo sa stane, keď komunikujú rôzne egá. A k čomu to vedie.
Ja nie som OK a ty si OK
Prvá osobnosť je dieťa v nás. Možno sa Vám to nebude páčiť, ale naozaj v nás ostáva kus dieťaťa. Dieťa je nevinné a bezbranné a predovšetkým, závislé na iných. Jeho prežívanie je subjektívne. Pomerne dlho trvá, kým začne komunikovať a dokáže veci pomenovať. A pomerne ľahko, aj keď neurobilo nič zlé, môže získať pocit, že ty si OK a ja nie som OK. Prakticky akýkoľvek problém a zmenu u toho druhého, môže vtiahnuť na seba a vnímať ako znak toho, že nie je OK. Bol to spôsob, ako sa s tým svetom dieťa vedelo vyrovnať. Preto ani v dospelosti nemáme radi dlhotrvajúce napätie a provizórium. A hľadáme vysvetlenie toho, prečo je niečo tak a tak. Máme skúsenosť s tým, že sa nedarí, ale chýba nám uvedomenie, že to je OK a že to s nami nemusí súvisieť.
Keď dospejeme, tento pocit – ty si OK a ja nie som OK odsunieme stranou. Ale stále zostane v nás. Ako často sa bude hlásiť k životu. Ako často sa vďaka nemu budeme snažiť utvrdiť v tom, že sme OK a že máme hodnotu. A ako často a ako veľmi sa budeme usilovať získať utvrdenie a potvrdenie, že sme OK.
Pocit patrí k životu
Samotné spojenie – Ja som OK, ty si OK zaznieva pozitívne. Problém je v tom, že sa tak často necítime a preto tomu neveríme. Ako môžem byť OK, keď sa tak necítim? Pocit je však niečo, čo je prchavé. Hovorí niečo dôležité, ale treba ho brať s rezervou. Treba vedieť, kedy ho prežiť a kedy ho poslať preč.
Ako už bolo do istej miery naznačené, snažíme sa vysporiadať s určitými pocitmi. Nie je nám príjemné čeliť neistote, ale aj nepríjemným pocitom. Už v detstve sa našou stratégiou stalo adaptovať sa a prežiť. A tieto postupy sa do nás vryli aj ako mentálne procesy. Jednoducho sme tak naučení.
Často máme tendenciu hovoriť o šťastnom a nešťastnom detstve. Istú rolu v tom hrajú podmienky. Ale nie sú podstatné. Aj ľudia ktorí vnímajú detstvo ako šťastné, nemali na ružiach ustlané. Určite zažili pocit – nie som OK. A to nielen v detstve, kedy sa mu v podstate ani nedalo vyhnúť. Bez pochýb k šťastnému detstvu prispelo aj rodinné zázemie a rodičovská láska – prijatie bez podmienok. Ale ani to nie je jediné a hlavne definitívne. Pretože tieto veci sa dajú zvládnuť a naučiť aj teraz. Nakoniec, aj tí ktorí mali šťastné detstvo, sa ani teraz nevyhnú pocitu – nie som OK. Či chceme, alebo nie – ja som OK a nie som OK patrí k životu. Hľadáme cestu medzi nimi a hlavne, ako mať situáciu pod kontrolou.
Štyri základné postoje
Ten postoj OK – to je viera v širokú škálu pozitívnych vlastností u človeka (u seba a tiež u ostatných). K takým vlastnostiam patrí viera vo vlastné schopnosti, kritické myslenie, či vnímanie reality.
V skutočnosti existujú štyri variácie postojov. Je úplne v poriadku, mať skúsenosť s ich striedaním, ak našim základným postojom ku ktorému sa vraciame je – ja som OK a ty si OK. Transakčná analýza dokonca tvrdí, že je možné v jednej chvíli prežívať viacero týchto stavov (naraz).
Nie som OK, ty si OK. Väčšina ľudí získa skúsenosť s ním už počas prvých dvoch rokov života. Spája sa s ním sklon k seba obviňovaniu, k smútku a k depresií. V tomto čase získavame presvedčenie, že je dôležité uspokojovať potreby iných (a naše sú závislé na iných). Okolo 5 roku života by sa tento v tej chvíli základný postoj, mal začať meniť na ja som OK, ty si OK.
Nie som OK a ani ty nie si OK. Pokiaľ sa situácia u dieťaťa nemení (nepribudne viac pozornosti a lásky), tak sa postoj nie som OK a ty si OK zmení na nie som OK a ani ty nie si. Pre dieťa sa únikom môže stať hra. Pokiaľ dieťa už nezačne dostávať pochvalu v súvislosti s tým čo robí, ale podľa nálady rodičov, získa pocit neistoty a zmätku. Ľudia tu strácajú dôveru v seba a v druhých ľudí. Strácajú chuť do života. Chýba zmysel a pravidlá pre pohladenie. To že by základom mal byť pocit prijatia a lásky, snáď ani netreba hovoriť…
Ja som OK, ale ty nie si. Pokiaľ tvrdosť, kritika a bezcitnosť k dieťaťu pretrvávajú, začne v ňom narastať hnev a zlosť. A dospeje k presvedčeniu, že ten druhý nie je OK. A začne tento postoj aplikovať aj na ostatných ľudí. Naučí sa veľkej samostatnosti. Prestane sa však spoliehať na ľudí. Problémy a neúspechy – ktoré k životu patria, začne prenášať na iných. Môže mať sklon k násiliu a k bezcitnosti.
Ja som OK a ty tiež. Pokiaľ rodičia budú dieťa podporovať a pomôžu mu uvedomiť si vlastnú cenu vďaka prijatiu a zároveň jasným pravidlám, dieťa získa sebadôveru a naučí sa zodpovednosti. A to je dobrý postoj k tomu, aby dieťa v ňom bolo pod kontrolou a aby boli pod kontrolou aj rodičovské vzory, rady a vzorce. A dospelý tak mohol konať ako zrelá bytosť. Dieťa už dospelého nelimituje. A rodič nezväzuje. Dospelý tak môže čerpať bohatstvo z obidvoch.
Práca s pocitom
Za našim presvedčením ty si OK a ja nie som OK boli hlavne pocity. Racionálne sme to vtedy (inak) spracovať nevedeli. Ale teraz práve racionálne vieme zmeniť toto nastavenie (a v podstate aj očakávanie). Je to prijatie skutočnosti, že už nie sme deti a odmietnutie pocitu nie som OK ako niečoho trvalého. Ako by išlo o základný stav. Nejde.
Je v našich rukách zaujať postoj, ja som OK a ty si OK. V niečom toto tvrdenie pripomína Maritania a jeho knihu Víra v človeka. Viera v človeka a viera v dobro človeka, definuje náš pohľad na svet a náš postoj k človeku – ako k nemu pristupujeme. A kniha od Harrisa zas má ambíciu postaviť vzťah s druhým človekom na prvotnom presvedčení, že obaja sme OK a ak jeden alebo obaja nie sme, tak na to prídeme časom.
Či chceme, alebo nie, keďže ide o niečo veľmi hlboké a zakorenené v nás, tu a tam budeme zápasiť s predstavou, že nie sme OK. Alebo že OK nie je ani ten druhý. Máme predsa svoje skúsenosti s ľuďmi. Niečo sme už zažili a nie sme tabuľou rasa (a nikdy sme neboli). Preto k tomu pocitu nie som OK a nie si OK, treba pristupovať s určitou nedôverou. Ten pocit môže byť naozaj od začiatku pochybný. Ale dá sa s ním pracovať. Musíme však vedieť, ako na tom je. Je pravdivý, alebo nie? Ak nie je pravdivý, kde je pravda? Učíme sa aj spätne dať veci do poriadku.
3 osobnosti
Boli sme dieťaťom a už nie sme. Prešli sme detskou fázou a fázou dospievania a stali sme sa dospelými. Ale dieťa v istej miere ostalo v nás. A tu a tam sa dostáva k slovu. Okrem dieťaťa v nás zohráva ďalšiu rolu postava rodiča. Posolstvo odovzdané rodičom a príklad rodiča. Ako sa s ním vysporiadame? A okrem nej tu ešte máme postavu, ktorá je v podstate citovo nezaangažovaná. Predstavuje akoby analýzu, premýšľanie, hodnotenie a hľadanie riešenia – postava dospelého. V každom okamihu jedna z týchto postáv drží kormidlo nášho fungovania. Ktorá to je?
Môžeme pomerne plynule, ale aj rýchlo medzi nimi prepínať. Doslova sa mení naše vnímanie, prežívanie, myslenie, schémy, vzorce, ale aj tón hlasu. Táto časť z nás, nie je rola. Lebo všetky tri sú prepojené. Tri časti tej istej, jedinej osoby. Máme teda tri osobnosti. Znázorňujú sa ako tri kružnice, ktoré sú umiestnené jedna nad druhou. Jedna sa dotýka druhej a tá tretej. Neprekrývajú sa ani z časti. Hoci môj skromný názor je, že by mohli a mali. Pretože v človeku musí existovať bod, ktorý to všetko nesie.
Čo sa v nás rodí a čo rozhoduje
O osobnosti dieťaťa, či skôr našej časti ktorá sa správa ako dieťa, sme si čo to už povedali. Prakticky počas prvých päť rokov dieťa primárne odpovedá, alebo reaguje na to, čo sa deje. Nie je ešte v stave veci racionálne uchopiť, preto hlavne veci prežíva. Sú to pocity, ktoré ho ženú. Pripadáme si ako dospelí a pritom stačí okamih neistoty, ale aj kritiky a veľmi rýchlo prepneme na detský modul. A znovu prežívame v pozícií – ty si OK, ja nie. Pod dieťaťom si môžeme predstaviť inštinkty, biologické nutkanie, genetické záznamy, naše fyzické ja, zvedavosť, ale aj intuíciu. V reakcií na rodiča, ktorý predstavuje a prináša požiadavky, očakávania a usmernenia, sa rodia túžby. Mnohé z toho čo musíme a chceme, je reakciou na požiadavky – čo by sme mali. V snahe obstáť a prežiť, sme to chceli. Dieťa v reakcií na tento náklad sa stalo tvorivé, vynachádzavé a spontánne. Muselo sa takým stať, ak sa malo s požiadavkami vysporiadať a obstáť. Ale ten príbeh nemusí byť len úspešný. Dieťa mohlo ostať zakríknuté, ustráchané, sebecké a problémové. Ako už asi tušíte, tam kde sú dvaja, môže pomôcť tretí. A preto do konfliktu dieťaťa a rodiča vstupuje ten nezaangažovaný a teda dospelý. To je tá tretia osobnosť.
Do postavy rodiča sa pretlačilo nielen to, čo hovoril, ale aj čo sme ho videli robiť. Je to niečo prijaté. Často bez výhrad. Bolo to totiž často prijaté v období, kedy to dieťa posúdiť nevedelo a tak to prijalo ako normu. Rodič, to sú aj tradície a hodnoty. Paradox je, že to čo rodič vo vašom živote predstavuje teraz, nemusí byť kompatibilné s tým, čo nesiete v sebe. Rodiča nemožno vytesniť. Nie je superegom, či abstrakciou. Cez starostlivosť a kritiku je až príliš hmatateľný. Často do nášho života vstupuje cez vnútorný rozhovor ktorý vedieme. Teda je to rozhovor, ktoré vedieme sami so sebou. Ale v tomto prípade ho vedieme s dieťaťom v nás a dieťa je reakciou na rodiča. Takže vlastne dominuje v rozhovore rodič a jeho vplyv.Vďaka týmto vplyvom sa môžeme cítiť nepríjemne a nevieme prečo.
Dospelý – to je fáza, kedy k tomu detskému prijatému a od rodičov obkukanému, sa pridáva tretí rozmer – uvažovanie, premýšľanie a prehodnocovanie. Dieťa sa učí povedať nie. Začína klásť otázky. Má vlastné dôvody. Hľadá vlastnú cestu. Začína premýšľať nad dôsledkami. Čo a za čo. Dieťa dodáva túžbu a dospelý koncept ako na to. Ako to uskutočniť. Dospelý je nakoniec tou časťou, ktorá je najviac hmatateľná. Dospelý vyrastá z detskej zvedavosti. Dospelý je aktualizáciou rodiča. Kým dieťa a dospelý sa rodí z vnútra. Rodič prichádza z vonka (vonkajší vplyv).
Náš mozog si pamätá
Spolu s Wilderom Penfieldom do odborného prostredia vstúpil pojem záznamu. Minulosť je podľa neho zaznamenaná pomerne presne, dokonca aj časovo a ostáva v človeku, aj keď stratil schopnosť si ju vybaviť. Čo to v praxi znamená? Mozog človeka slúži ako záznamník. To čomu venujeme pozornosť, sa v nás ukladá. Zaznamenané sú aj pocity, nielen myšlienky. A zaznamenané sú spolu.
Čokoľvek z mysle môže byť prehraté s rovnakou intenzitou, ako by sa to dialo teraz (a znovu). Ako by sme to prežili nanovo. Telesne sa meníme, naše bunky odumierajú, ale pamäťové stopy pretrvávajú. Náš mozog bol tým všetkým tvarovaný. Je plastický. Mení sa. A predsa ide o zmeny, ktoré nadväzujú na to, čo bolo.
Emócia a pocit nesú posolstvo
Často si môžeme klásť otázku, prečo nás trápi niečo, čo iného nie. Odpoveďou je, že človek je natoľko originálny a jedineční, že aj jeho prežívanie je originálne. Je síce ovplyvnené génmi a prostredím, ale nakoniec kľúčovým faktorom sú naše rozhodnutia. A práve jedinečnosť pocitov a emócií, je problémom pre snahu popísať ich slovami. Slová tak majú skôr všeobecný ráz. Nedokážu tak presne popísať, čo prežívame a odovzdať to. Málokedy to tak vnímame, ale skúsenosť je aj o pocitoch a emóciách. A emócie a pocity sú preto aj určitou vedomosťou. Jednoducho, vieme to. Cítime a máme isté poznanie. Pravda má aj citový rozmer. Pocit je skutočný. Sám o sebe nie je ani dobrý a ani zlý. Je len prejavom. A ak chceme, môžeme s ním pracovať a prepísať ho.
Zostať OK
Ukázali sme si, čo je to transakčná analýza, aké egá v nás sú a hlásia sa o slovo. A ako vyzerá komunikácia medzi nimi a ako by mal vyzerať vzťah, kde sú obaja OK. Teraz je preto dobré priblížiť, ako tento stav – ja som OK udržať.
Ako naložiť s minulosťou
Teraz keď ste sa zoznámili s 3 egami a so základným postojom ja som OK a ty si OK.
Keď sme si priblížili skutočnosť, že pocit je prchavý. Ostáva nám poriešiť 2 veci. Čo s minulosťou a ako si zachovať postoj OK.
S minulosťou možno pracovať. Minulý týždeň sme si cez aktívnu imagináciu ukázali, ako vyťahujem veci z nevedomia do vedomia a integrujeme ich. To čo je vedomé, zákonitosti toho poznáme a môžeme sa rozhodnúť pre zmenu. Jednoduché to však nie je. Často ide o veci, ktoré majú fúzatú históriu. Ale možné to je. Náš mozog je plastický. A ako sme si ukázali pri knihe Klaudia Bernhardta, dochádza k vytvoreniu nových prepojení v mozgu – ak sa rozhodneme meniť vzorce. Nakoniec aj prax ukazuje, že nakoniec tým kľúčovým je rozhodnutie jedinca.
Ako zotrvať v postoji som OK
Často sa nám v minulosti snažili nahovoriť, že budeme OK ak splníme množstvo podmienok. Ale tak to nie je. Očakávania sú rôzne. A rozhodne nedokážeme naplniť očakávania všetkých. A aj my máme očakávania. Preto sa postoj – ja som OK spája skôr so zrelosťou a postom zdravej sebaúcty a hodnoty.
Ak sme minulý týždeň hovorili o integracií nevedomia do vedomia, tak dnes budeme hovoriť o presune vedomia od tu a teraz k vtedy a tam. Formou vnútorného dialógu sa budeme snažiť vystopovať, ktorá časť z nás – našej minulosti to hovorí…
Pred časom sme hovorili o nutkavých myšlienkach. Viete aké náročné je zastaviť niektoré myšlienky. Podobne aj monológ môže ísť samospádom. Nie je to slabosť vôle. Vôľa tieto veci drží pri živote, keďže čerpajú silu z nej.
Nie je pre nás ľahké spoznať, kedy konáme ako dieťa, kedy v nás rezonuje odkaz rodičov. Mnohé z týchto vecí nie sú pre nás zrejmé.
Čo nám vtedy môže pomôcť? Pocit.
Pocit je kompasom
Pocit vnímame ako niečo nepredvídateľné a premenlivé. Premenlivé áno, ale práve pre tie tri egá a hlavne nezrelosť.
Pocit je bezprostredný a spontánny. A bezprostredne nám nastavuje zrkadlo. Ak sa stalo „niečo“ a náš pocit tomu nezodpovedá, potom stojí za to zamyslieť sa, či v nás nie je rozpor. Možno v pozadí sa k slovu hlási dieťa v nás, alebo rodič.
Thomas Harris spolu s Amy Harris v knihe ponúkajú metódu siedmych krokov, ako stopovať a teda ísť po stope pocitov. V podstate pátrame potom, odkiaľ sa pocit zobral a čo s ním môžeme urobiť. A rozhodnúť sa inak.
A s pocitom, ktorý nezodpovedá situácií, tak s tým máme veľa skúseností. A nie je to len uhol pohľadu, ktorý to môže zmeniť – pozrieme sa na to inak a tým sa zmení aj pocit…
Ako naložiť so zmätkom
Je pochopiteľné, že v týchto okamihoch cítime aj zmätok. Tak kde je pravda? Je pravdivý pocit? Ak nesie posolstvo, s čím sa spája? Čo nám bráni mať radosť, kedy by mala byť prítomná? A prečo cítime smútok, kde by sme sa mali tešiť?
Situáciu nám neuľachčuje skutočnosť, že zmätok môžeme cítiť, keď čelíme tlaku informacií. Vtedy môže byť pre nás ťažké situáciu vyhodnotiť. Zmätok je toho dôsledkom – zrkadlom. V tej chvíli nevieme, kde je pravda. A preto sme zmätení.
Aj tu manželia Harrisovi ponúkajú niekoľko krokov, ktoré pomáhajú zmätok zvládnuť. Základom je učiť sa rozlišovať, rozšíriť obzor o množstvo informacií ( je iné, ak aktívne hľadáme, ako keď nás prevalcujú a už len mávame bielou zástavou). Ale pomôže nám aj poradiť sa s niekým. A rozhodnúť sa, že jednoducho istú mieru zmätku riešiť nebudeme. Je to podobné, ako pri túžbe po istote. Ak nemáme zamrznúť v čase, musíme prijať aj istú mieru neistoty. Aj tá patrí k životu.
Zotrvať v pokoji
Nakoniec Thomas Harris spolu s Amy odporúčajú niekoľko krokov, ako si zachovať postoj OK. Teda mať ho ako základný postoj, ku ktorému sa budeme vracať.
Podľa nich je dôležité aktívne usmerňovať svoj život a mať nad ním kontrolu. Byť pánom svojho času a rozhodovať o tom, čím ho naplníme. Odporúčajú menej Tv, lepšiu životosprávu a pravidelnosť.
Harrisovi o pokoji nepíšu. Ale postoj – ja som OK sa spája s pokojom. S vnútorným pokojom. Mám svoj zdravý základ, je mojím domovom, útočiskom, ale aj východzím bodom.
Odkaz rodiča a dieťaťa
Ak Vás téma zaujala, Harrisovi vo svojej knihe ponúkajú niekoľko kapitol a rôznych cvičení, ktoré pomáhajú spracovať s odkazom, ktorý v sebe nesiem a to v podobe Dieťaťa a Rodiča. Sú to cenné úlomky, ale tie už si treba obzrieť a analyzovať v tichu a v čase pre seba.
.
Písali sme o transakčnej analýze. Odkrývame seba v transakciách. Pozorujeme svoje dieťa, svojho rodiča a svojho dospelého a tým sa dozvedáme niečo o sebe. Niečo uchopíme, poobzeráme to z viacerých strán a integrujeme do seba. Je to súčasť psychoanalýzy.
Snahou transakčnej analýzy je posilniť a emancipovať dospelého, aby sa jasne identifikoval a zadefinoval. Cieľom nie je zbaviť sa dieťaťa, či rodiča, ale čerpať z ich bohatstva. A tak nakoniec sprostredkovať možnosť sa rozhodnúť v plnosti. Ako dospelý človek.