To, jací jsou naši rodiče, nás ovlivňuje celý život. Snad nejdůležitější roli hrají v průběhu vývoje našeho charakteru, když jsme ještě malí. Ukazují nám, jak v určitých situacích reagovat, co je normální komunikace, jaké a kdy prožívat emoce a jaký mít přístup k okolnímu světu. Autorka knihy Dospělé děti emočně nezralých rodičů Lindsay C. Gibson se zaměřuje na to, jak vypadá následný život lidí, kteří neměli emočně vyspělé rodiče.

Lindsay C. Gibson je současná americká psycholožka, jež svou praxi zaměřila na práci s jedinci vychovanými emočně nezralými rodiči. Kromě soukromé praxe a vyučování na univerzitě napsala více knih právě na toto téma. Ty mohou být cenným zdrojem informací nejen pro odborníky, ale vzhledem k jednoduchému jazyku i pro laiky, kteří se o své současné osobnosti chtějí něco naučit optikou raných vztahových vzorců.

Ačkoli je kniha napsaná jen na 271 stran, její obsah pokrývá široké spektrum témat. Prvně se dozvíme, jak emočně nezralí rodiče ovlivňují životy dospělých lidí a jak je rozpoznat. Autorka popisuje 4 základní typy takových rodičů (emocionální, posedlé, odmítavé a pasivní) podle jejich nejvýraznějších vlastností. Charakterizuje způsoby, s nimiž se malé děti s nezralými rodiči vyrovnávají a pokračuje s návody do budoucna – jak se nenechat ovládnout svou minulostí a žít oproštěně od naučených rolí a představ.

Jak vlastně vypadá emočně zralý člověk? Dle autorky umí objektivně abstraktně myslet a zároveň udržovat subjektivní spojení s lidmi. Má vyvinutou identitu sebe sama, je schopný jít za svými cíli a nezneužívá k tomu druhé. Oproti tomu emočně nezralí lidé nejsou schopni sebereflexe, neustále na sebe musí poutat pozornost, jsou egocentričtí, nepřijímají odlišné názory a situace hodnotí jen se svého pohledu. Taky jsou málo odolní vůči stresu, jdou si za svým jediným cílem bez možnosti jakékoli flexibility, jednají na základě instinktů a jejich emoce jsou nestabilní a odporují si. Během života si budují silné obranné mechanismy, aby se nikdo nedostal k jejich citlivému egu, protože potom by se cítili odhaleně a bezmocně.

Aby čtenář mohl posoudit, zda jeho rodiče (či jiní lidé v okolí), patří do první nebo druhé kategorie, poskytuje Lindsay C. Gibson mnoho ilustrativních příběhů svých klientů. U každé kapitoly je také možnost odškrtat si check-list vlastností nebo zkušeností z dětství, jež jsou pro dané téma typické. Kniha tak získává opravdu praktický ráz, který zaručí, že si informace budete pamatovat a snad i je zakomponujete do svého života. Možná to bude i tím, že se některé informace opakují v průběhu knihy vícekrát, což občas může působit trochu zahcujícím dojmem.

Sama autorka zmiňuje, že si knihu může přečíst každý a bude z ní profitovat. I když bychom si často přáli, aby to bylo jinak, pravděpodobně každý z nás má okolo sebe nějakou emočně nevyspělou osobu. Ať už to je rodič, sourozenec, partner nebo kamarád. A myslím si, že po přečtení jim opravdu budeme líp rozumět.

Kniha Dospělé děti emočně nezralých rodičů od Lindsay C. Gibson, americké psycholožky, se zaměřuje na následný život lidí, kteří vyrůstali s emočně nevyspělými rodiči. Autorka s téměř dvacetiletou praxí, popisuje, jak tito rodiče ovlivňují životy dospělých. Rozlišuje čtyři typy nezralých rodičů: emocionální, posedlé, odmítavé a pasivní. Publikace ukazuje, jak tyto děti zvládají své dětství a jak se mohou osvobodit od naučených vzorců chování. Emočně zralý člověk podle autorky objektivně myslí, udržuje vztahy, má silnou identitu a jde si za svým bez zneužívání druhých. Naopak nezralí lidé postrádají sebereflexi, jsou egocentričtí, neodolní vůči stresu a mají nestabilní emoce. Kniha obsahuje příběhy klientů a check-listy, které čtenářům pomáhají identifikovat vlastnosti jejich rodičů a začlenit naučené poznatky do života. Ačkoli se některé informace opakují, poskytuje praktické rady, jak lépe porozumět a zvládat vztahy s emočně nezralými osobami. Tato kniha je užitečná pro každého, kdo chce pochopit a zlepšit svůj vztah s emočně nezralými lidmi ve svém okolí.

O niektorých témach nie je ľahké hovoriť. Pretože pomerne ľahko veci ktoré zaznejú, niekto môže zobrať osobne. Ale sú témy, o ktorých treba hovoriť. Sú veci, ktoré treba pomenovať…

Keď som prvý krát držal v rukách knihu, ktorú si dnes priblížime – Dospělé děti emočně nezralých rodičů, ako prvé ma napadlo zamyslenie nad zrelosťou. Nemyslím otázku, čo je zrelosť. Ale dopady, ak chýba.

Ak je rodič zrelý, potom aj keď prechádza ťažkým obdobím a vo vzťahu k dieťaťu sa odohrajú turbulencie, ak dieťa má pocit že je milované. Potom to ustojí. Vďaka zrelosti sa navyše od rodičov môže naučiť, ako “veci” znášať a ako im čeliť.

Ak pocit prijatia a ak vedomie o láske chýba, potom to znáša horšie. Môže pochybovať o sebe a o svojej hodnote. A ak okrem toho možno hovoriť o nezrelosti rodičov, potom sú následky ešte horšie – často sa objavuje problém so závislými vzťahmi, ale aj snaha o kompenzáciu.

Poznáme tiež príbehy detí, ktoré príliš skoro museli na svoje plecia prijať zodpovednosť, ktorú nesie dospelý človek.

Nezrelosť u dospelého, dokáže u dieťaťa vyvolať veľa problémov. Ak dieťa má nízke sebavedomie, potom sa môže z toho obviňovať a žiť s pocitom viny. Otázkou je, čo s tým? Ako sa tomu postaviť… kniha ktorú si dnes priblížime, nesie podnázov – zbavte sa viny, ktorá nie je vaša. Tak poďme na to…

Na prebale knihy autorka píše: “ak ste vyrastali s emočně nezrelým, nedostupným alebo sebastredným rodičom, môžete v dospelosti prežívať hnev, emočnú osamelosť, pocit zrady, úzkosti, depresiu, ale aj mať problém nadviazať vzťah…” Je možné, že ste v tej situácií stratili kontakt so sebou. V podstate ste obetovali, či popreli seba. Za kúsok, či prísľub prijatia a pohody.

Ako poznamenáva autorka – môžete v tom ostať uviaznutí a z týchto problémov obviňovať druhých a tiež toho konkrétneho človeka. Ale to vám z problému nepomôže. Preto autorka svoju knihu venuje tým, ktorí napriek “batôžku” ktorý nesú na chrbte, rozhodli sa uzdraviť svoju minulosť. Ako teda uzdraviť svoju minulosť? A ako sa zbaviť pocitu viny?

Emočná nezrelosť

Na začiatku autorka knihy píše, že sa chcela podeliť o skúsenosti, ktoré za tie roky počas terapie získala.

Hneď v úvode v kontexte nezrelosti hovorí o emočnom zanedbávaní detí. A pritom emočne sa odpútať, je cestou k pokoju a k samostatnosti. Autorka verí, že pochopenie procesov ktoré popisuje, pomôže ľuďom nanovo posúdiť svoj vzťah s rodičom a prehodnotiť aj postoj k sebe samému – nedostatok nebol spôsobený dieťaťom a jeho menejcennosťou, ale rodičom a jeho nezrelosťou.

Kniha sa pritom problému venuje komplexne. Hovorí o emočnej nezrelosti. Ukazuje na jej dopady. Hovorí o znakoch nezrelosti a na čo si dať pozor. Aj pri nezrelosti sú rôzne podoby rodiča, ktorý je nezrelý. Ako sa s tým deti vyrovnávajú a ako reagujú? Ako postupovať, ak ste sa v probléme našli? Ako zmeniť staré a zaužívané vzorce správania? Ako sa dostať z pút takéhoto človeka, oslobodiť sa z pocitu viny a nadýchať sa slobody? Všetky tieto témy sú predmetom knihy a venujú sa im jednotlivé kapitoly. Keďže kniha má cez 270 strán a nemôžem prezradiť všetko, rozhodol som sa priblížiť úvod. Prijmite ho ako takú “ochutnávku” knihy…

Emočná osamelosť

V spojitosti s emočnou nezrelosťou sa hovorí o emočnej osamelosti. Ak vyrastáte s emočne nezrelým rodičom, prípadne rodičmi, potom často cítite chlad a cítite sa byť osamelí. Tá osamelosť, to je fakt. Smutný.

Tam kde nie je citový vzťah a pevná väzba, prípadne pocit bezpečia, tam sa objavuje bolesť a pocit prázdnoty. Samota je spojená s pocitom prázdnoty a tá bolí.

Dieťa nevie prečo. Nechápe súvislosti a kontext. A tak príčinu vidí v sebe. Cíti prázdnotu, obviňuje sa z nej. Netúži po nej a nevie čo s ňou. Ale cíti za ňu zodpovednosť a tým sa bolesť zväčšuje. O to viac ak je presvedčené, že by to mohlo ukončiť. To že nevie ako, len zhoršuje situáciu.

Ak dieťa vyrastie, bez uzdravenia si zranenie ponesie so sebou. Bude naďalej cítiť prázdnotu a tá bude vytvárať priepasť medzi ním a tým druhým…

Citová blízkost prináša hlboké naplnenie. Ale ak chýba pocit bezpečia, spojenie je slabé. Povrchné.

Emočná osamelosť je tak hrozná, že dieťa urobí prakticky čokoľvek, aby sa necítilo tak prázdne, tak zbytočné. Pocit prázdnoty, je blízky pocitu ničoty. Prázdno volá po naplnení. Ničota, je stav frustrácie. Nemennosť. Konečná. Lepšie už nebude. Vlastne ani inak. Len prázdno. Niekde vo vnútri – hlboko. Napriek všetkým okolnostiam.

Emočná osamelosť sa v dospelosti mení na rozhodnutie klásť toho druhého pred seba, popierať seba. Zabúdať na seba a svoje potreby. Akoby sa tá nezrelosť odovzdávala ďalej. Teda ak s ňou niečo neurobíme.

Nemáme radi neistotu. Dávame prednosť istote, aj keby mohla byť horšia než to, čo by priniesla zmena. Je v tom pocit bezpečia. A tak zostávame vo vzťahu, ktorý nie je dobrý. V detstve aj v dospelosti. Je to taký paradox, ale z pohľadu iných ale aj reálne v skutočnosti, môžeme mať všetko a predsa sme nešťastní a cítime prázdnotu. Sťažujeme sa a právom. Túžime po šťastí, usilujeme sa oň, niečo preto robíme a predsa… plynie tak pomimo nás. Objavujú sa výčitky – vyčítajú si, že sa sťažujú. Akoby za to mohli. To nezrelé im bráni v žití a vo vychutnávaní. Mali by sa tešiť, ale necítia to tak. Ich úspech im paradoxne bráni. Ak by sa im nedarilo, kládli by si otázku, čím to je. Ale im sa často darí a napriek tomu majú pocit prázdnoty. Preto majú pocit, ale aj pochybnosti – myslia si, že ich kompas sa zmýlil. Neveria svojim pocitom a intuícií. Úspech im bráni pohľadať príčinu problému na pravom mieste.

Ak cítite prázdnotu. Nakoniec sa ju rozhodnete zaplniť prakticky čímkoľvek. Ale aj kýmkoľvek. A to ich dostáva často do problémov. Človek ktorý stratí hlavu, ľahko sa stane obeťou, alebo sa zle rozhodne. Urobí kompromis, ktorý by nemal.

Človek ktorý zažil emočnú nezrelosť a osamelosť, často v sebe nesie pochybnosť, či je dosť dobrý a či ho niekto bude mať rád. Majú nízke sebavedomie a časti sa odovzdavajú do nesprávnych rúk, výmenou za kúsok lásky.

Deti potrebujú zažiť zrelý vzťah. Prežiť a zažiť rodiča ako zrelú osobu. Vďaka tomu sa utvrdzujú v správnosť svojich pocitov a inštinktov. Utvrdzujú sa v tom, že sú cenní a vzácni. Ak túto skúsenosť nemajú, v dospelosti sa ľahko podriadila tomu, kto pôsobí presvedčivo. Neveria si. Ale zároveň im chýba dôvera v ľudí. Ako im môžu dôverovať, ak nezažili zrelý vzťah. Ich viera v ľudí bola otrasená, hneď na začiatku.

A tak sa držia v úzadí. Popierajú seba. Potláčajú seba. Svoje pocity a potreby…

Ak sa im darí… ak napriek prežitej nezrelosti a samote dokážu fungovať, potom tento nedostatok táto trauma môže na seba zobrať podoby úzkosti, či depresie. Volá po pomenovaní a uzdravení…

Ako z toho von? Na začiatok treba pochopiť. A vybrať sa na cestu. Objaviť seba. Prijať seba, v dobrom aj v zlom. So všetkým. A vybrať sa na cestu premeny.

Niekedy je potrebné, aby sa človek “zrútil”, pochopil že takto to už ďalej nejde. Prebudiť sa. Prijať seba a začať odznova. Žiť.

Na tejto ceste môžeme zažiť hnev. Z toho, čo bolo. O čo sme prišli. Je to prirodzené. Máme pocit straty a tá bolí. Hnev pomáha stanoviť a udržať hranice. Je nástrojom očisty. Nanovo všetko usporiadať a začať odznova.

Ako z toho von

Zaujímavý je záver knihy: “snažiť sa pochopiť svoju minulosť je proces, v ktorom sa sladkosť miesi s trpkosťou. Keď pochopíte, čo sa stalo a ako vás to ovplyvnilo… môžete prežívať smútok z toho, o čo ste prišli. Alebo nikdy nemali. Také už je svetlo. Prinesie svetlo aj tam, kde sú “veci” ktoré nechceme vidieť. Možno ešte nie sme pripravení ich vidieť… uvedomenie je však prvým krokom k zmene. Neopakovať ten vzorec. Zanechať ho. Žiť inak.

.

Ľudia ktorí objavujú seba svoje skutočné hodnoty, myšlienky a pocity… objavujú radosť a smerujú k pokoju. K vnútornej rovnováhe. Začínajú opäť žiť. Žiť život, ktorý sa oplatí žiť.