Čtenář drží v ruce dvě slavné kazuistiky Sigmunda Freuda, a sice Krysího muže (poprvé vydané v roce 1909) a Vlčího muže (1918), v českém vydání společně s  Původními poznámkami k případu nutkavé neurózy patřící ke kazuistice Krysího muže. Ty se nalezly po Freudově smrti i přesto, že měl ve zvyku všechny své zápisky pečlivě ničit z důvodu zachování lékařského tajemství o svých pacientech. Jak ostatně zmiňuje doktor David Holub v úvodním komentáři k této knize, právě „léčba Krysího muže Freuda povzbudila k tomu, že se ve své klinické praxi, doposud orientované převážně na hysterické poruchy, více zaměřil také na jedince se závažnými obsedantními příznaky“ (str.9). Díky tomuto nálezu Freudových zápisků se můžeme my čtenáři dnes lépe seznámit s Freudovými prvotními myšlenkami a hypotézami, a tak můžeme proniknout ke zdarům i nezdarům v léčbě nutkavých neuróz.

I přes mé počáteční obavy, zda pro mě nebude text příliš hutný, mohu říct, že kniha příjemně ubíhala. Nerada bych se věnovala obsahu, respektive samotnému ději kazuistického narativu, a to z mnoha důvodů. Osobně, když se prokousávám analytickými texty, je právě jejich propojení s živým příběhem něco, díky čemuž jsem schopna pochopit často pro mě velmi těžce představitelné pojmy a teorie. Nerada bych tak jakýmkoliv komentářem vyzrazovala detaily ze samotného příběhu kazuistiky, neboť si myslím, že patří komplexně k sobě společně se vší teorií, kterou čtenář v knize nalezne. Jistě mnohé z vás napadne, proč Freud pojmenoval své kazuistika právě Krysí a Vlčí muž. I tuto tajemstvím opředenou informaci bych ráda nechala neodhalenou, neboť u mě osobně byla spojena s jakýmsi aha momentem, propojeným s pacientovou historií.

Chci však zmínit jednu věc. Narazila jsem na internetu na několik komentářů, předpokládám, že z řad laické veřejnosti, které označovaly Freudovy myšlenky za dávno překonané, zastaralé či dokonce směšné. Nechci polemizovat o tom, zda Freudovy myšlenky nemohou vzbudit úsměv nebo zda nemohou čtenáři připadat „přitažené za vlasy“. Freudovo kouzlo, alespoň pro mě osobně, však spočívá v naprosté genialitě, s jakou o vnitřních procesech člověka přemýšlí. To nosné v kazuistikách Krysího i Vlčího muže nejsou teorie, se kterými Freud přišel, ale právě okouzlení z toho, jakým způsobem dokázal o svých klientech a jejich vnitřním světě přemýšlet. Fascinující je na Freudovi právě jeho schopnost věci spojovat a hledat příčinné souvislosti mezi symptomem a událostí v minulosti jedince.

Nakonec to, zda měl Freud pokaždé pravdu, nebo se ve svých úvahách pletl, není až tak důležité. Freudovým největším přínosem, myslím, byl jeho jedinečný způsob, jakým se díval na člověka a jeho obtíže. A hodnotit, zda jsou jeho teorie překonané, legrační nebo šílené, mi vlastně připadá trochu irelevantní. Naopak. Bylo by zvláštní, kdybychom se nesnažili překonat teorie vyřčené před sto lety a kdybychom nevynakládali v našem oboru úsilí jeho teorie vyvracet, potvrzovat a rozpracovávat. Ostatně, sám Freud si tohle velmi dobře uvědomoval a bylo to jeho přáním, aby s jeho myšlenkami koketovali a polemizovali jeho nástupci.

Knihu bych doporučila především odborníkům, přínosná může být i laikům se zájmem o psychoanalytickou teorii.

Je určite chvályhodným počinom vydavateľstva Portál, že vnáša do súčasného psychologického diskurzu klasikov, akým je bezpochyby aj Sigmund Freud. V portálovskom vydaní sme sa dočkali nového prekladu Freudových textov Poznámky k prípadu nutkavej neurózy (Krysí muž) z roku 1907 a Z dejín prípadu detskej neurózy (Vlčí muž) z roku 1918. Navyše je čerstvý preklad Krysieho muža obohatený o Freudove poznámky k prípadu, ktoré vyšli až v anglickom preklade v roku 1955.

Ernst Lanzer, v širšom povedomí známejší ako „Krysí muž“ bol 29 ročný právnik, ktorému sa nedarilo v profesnom ani milostnom živote. Freuda navštevoval od 1. októbra 1907 do 7. januára 1908. Freud prípad niekoľkokrát prezentoval Viedenskej psychoanalytickej spoločnosti a s príspevkom vystúpil aj na prvom medzinárodnom psychoanalytickom kongrese v Salzburgu (1908). Freud považoval terapiu za úspešnú, život mladého krysieho muža žiaľ vyhasol v prvej svetovej vojne.

Vynára sa otázka, prečo čítať dnes vyše 100 rokov staré prípadové štúdie. Odpoveďou, ktorá je najviac po ruke je tá, že máme možnosť vidieť Freuda pri práci. Nielen teoretickej, ktorá je v oboch prípadoch nezanedbateľná, ale aj praktickej. Čo sa týka roviny teoretickej, Freud v Krysom mužovi buduje teóriu obsedantnej neurózy, ktorú v texte jasne vymedzuje oproti druhej veľkej diagnostickej kategórii, hystérii. Túto diferenciu je možné zhrnúť na základe textu v 4 bodoch:

1. Jazyk ostáva pri obsedantnej neuróze jazykom verbálnym, nenastáva „skok“ do tela
2. Oproti hystérii, kde je výrazný element šok z predčasnej sexuálnej skúsenosti (či už reálnej alebo fantazijnej), je pre obsedantnú neurózu charakteristický pocit viny za predčasnú sexuálnu slasť
3. Hystéria sa snaží konflikt vyriešiť kompromisom pre obe strany, obsedantná neuróza uspokojí najprv jednu, potom druhú časť, aj za cenu logiky
4. Pri hystérii dominuje amnézia, pri obsedantnej neuróze je spomienka zbavená afektu, preto sa zdá byť bezvýznamná, je však prítomná.

Okrem toho v Krysom mužovi Stavia Freud základy pre neskoršie úvahy o analite a análnom charaktere a rozpracováva svoje úvahy o infantilnej sexualite, s ktorou Krysí muž bojuje. Objavujú sa obrany ako potlačenie, popretie, obrátenie v opak, racionalizácia. Akoby myslenie a jazyk boli používané v službách obrany. Podobne ako pri konverzii, poukazujú na to, čo skrývajú.

Oveľa zaujímavejšia je však stránka textu, ktorá sa venuje psychoanalytickej technike. Freud už v prípade Dory vypracoval relatívne ucelené pojatie prenosu a v Krysom mužovi síce naňho niekoľkokrát poukáže, no využíva ho iba minimálne[1]. Je však dôležité, že aj keď Freud samotný prenos možno neinterpretuje, určite si jeho prvky všíma, ako to je možné vidieť aj z jeho poznámok. V tomto kontexte je zaujímavá jazyková hra, ktorou sa odkrýva fantázia krýs točiaca sa okolo samotnej fantázii o krysách, ženbe a dlhoch (Raten-splátky, Ratten- krysi, heiraten- oženiť sa). V českom preklade nájdeme Freudove zavŕšenie fantázie o krysách, ktorú Lanzer nedokázal dokončiť a zaktivizoval tak Freuda, ktorý nedokončenú myšlienku vyslovil: „Do riti, mohol som doplniť“ (Freud, 2022, s. 21). V nemeckom originále však nájdeme namiesto doplniť uhádnuť, nemecky erraten[2]! Ocitáme sa vo svete anality, ktorá je v prenosovej (a určite protiprenosovej) situácii rozohraná. V texte je možné nájsť dve roviny prenosu. Prenos ako falošné spojenie, teda presun afektu z jednej osoby na druhú, ale je možné nájsť aj prenos ako znovuobjavenie sa nevedomého scenára na hodine. Tak napríklad sen o Freudovej mŕtvej matke je reprezentáciou priania smrti vlastnej matke, ale aj pomstou na otcovi, čo je fantázia, ktorá sa prelína prípadom. Navyše je ale matka v terapii naozaj mŕtva, objavuje sa iba minimálne. Aj keď v prípade dominujú obsahové interpretácie, je dôležité, že Freud si všímal aj procesuálne faktory. Práve k týmto má český (a slovenský) čitateľ po prvýkrát prístup vo forme Freudových poznámok).

Okrem toho, že je teda v prípade krysieho muža prítomná prenosová neuróza aj prenosová psychóza, si Freud všíma aj to, že je v hre určité delírium, ktoré však ostáva s realitou do istej mierky v kontakte. Sú to úvahy, ktoré sa vykrištalyzujú vo Fetišizme (1927) a v Štiepení ja pri obrannom procese (1940).

Vlčí muž je oproti Krysiemu mužovi ďaleko menej prepletený ukážkami dialógov. O to viac však pracuje s fantazijným svetom Sergeja Pankejeffa, 23 ročného mladého muža z ruskej aristokratickej rodiny. Freuda navštevoval 4,5 roka a chvíľu po analýze s Freudom fungoval, následne sa zrútil a Freud ho poslal svojej kolegyni Ruth Brunswickovej, ktorá pracovala so psychózami.

Text začína dôrazom na to, že prezentovaný materiál zodpovedá svojou hĺbkou dĺžke psychoanalýzy, ktorú pacient podstúpil. Freud síce obhajuje myšlienku dlhých analýz, zároveň však jedným dychom dodáva, že bol nútený určiť termín konca analýzy vlčieho muža, čo nakoniec viedlo k oslabeniu obrán a zaktivizovaniu pacienta, ktorý do tej doby fungoval skôr ako pasívny príjemca. Vo Vlčom mužovi čitateľ určite nájde mnoho inšpirácie, je to naozaj archeologická práca Freuda, v ktorej odkrýva obsah a povahu psychického materiálu vrstvu po vrstve. Pre náročnejšieho čitateľa bude určite zaujímavé sledovať koncepty, ktoré sa v texte prelínajú a dopĺňajú. Ide o infantilnú sexualitu a obzvlášť análnu erotiku, ktorá sa aktivizuje ako obrana pred Oidipskou situáciou a stavia vlčieho muža pred hádanku, či zaujať aktívny alebo pasívny postoj[3].

Freud na základe známeho snu o vlkoch (odtiaľ Vlčí muž) dochádza až k primárnej scéne, ktorú situuje do 18. mesiaca. Ide o myšlienku, ktorá značne podkopáva možnosť skutočnej spomienky. Tu však Freud poukazuje na to, že nejde o spomienku v jej dospelom slova zmysle (takisto ako sa infantilná sexualita neprekrýva so sexualitou dospelou), ale o určitú udalosť, ktorá je niekoľkokrát prepracovaná a vnímaná z nových perspektív, bez toho, aby vylučovala pôvodnú udalosť. Primárna scéna je uzol, na základe ktorého sa ustanovuje psychická realita a zaktivizuje prvotné vytesnenie[4], na podklade ktorého potom budú fungovať všetky ďalšie vytesnenia. Ide vlastne o Freudov pojem Nachträglichkeit (v oboch českých prekladoch dodatočnosť[5]), na ktorého základe je možná psychická zmena vôbec.

V závere sa Freud snaží zaradiť prípad do terminológie narcistického a Jáskeho libida[6]. Vlčí muž je tak jeden z posledných textov, kde nájdeme infantilnú sexualitu, dodatočnosť a distinkciu libida na objektné a Jáske. O pár rokov sa totiž Freud dopracuje k štrukturálnemu modelu a vyššie zmienené koncepty aspoň na prvý pohľad ustúpia do pozadia.

Vlčí muž kladie na čitateľa obrovské nároky, obzvlášť ak nie je s prácami Freuda výraznejšie oboznámený. Miestami to môže pôsobiť, že ide o Freudove „divoké“ konštrukcie, je však dobré mať na pamäti, že ide o analýzu, ktorá trvala skoro 5 rokov s frekvenciu 5x týždenne a Sergej Pankejeff by dnešným slovníkom spadal diagnosticky prinajlepšom do nižšieho hraničného pásma organizácie osobnosti.

Krysí muž aj Vlčí muž sa však vzájomne dopĺňajú, prvý text ponúka vhľad do techniky a nárys teórie, ktorá sa potom prehlbuje a rozvíja v texte druhom. Aj keď sú obe kazuistiky vyše 100 rokov staré, venujú sa psychickým mechanizmom, ktoré pracujú aj v človeku modernej doby. Sú obrazom, ktorý poukazuje na nečasovosť nevedomia.

Príjemné čítanie za redakciu Psychoanalýzy dnes praje

T. P.