Jak zpomalit ve světě, který se řítí kolem nás
Tištěná kniha (2021)
0 % 4 recenze
79 Kč
99 Kč
−20 %, ušetříte 20 Kč
Dodání 1-2 dny
Doprava od 59 Kč Možnosti dopravy Od 1 000 Kč doprava zdarma
Tištěná kniha (2021)
Autor recenze Aleks Datum 14. 7. 2023
„Většina motivačních guruů po vás chce, abyste se rozhodli podle „pocitu v břiše“. To není dobrý nápad. Zvláště pokud jste se nacpali zelím“ (Brinkmann, 2021, str. 25).
Dánský profesor psychologie, Svend Brinkmann, zastánce stoicismu, se rozhodl napsat „antimotivační“ knihu, pomocí které chce čtenářům ukázat, že právě stoicismus je nejlepší cesta ke spokojenému životu. To, co chce lidem předat, je myšlenka, že by raději měli pěstovat své kořeny, ne posilovat rychle utíkající nohy – to znamená naučit se sebeovládání a duševní vyrovnanosti, spíš než spěchat od jednoho k druhému a ponořovat se do nekonečného sebepoznání.
Kniha Nesnesitelná rychlost života je rozdělena do sedmi částí s kontroverzními názvy jako třeba „Zaměřte se na to, co je ve vašem životě negativní“ nebo „Lpěte na minulosti“, tedy přesný opak toho, co bychom u knihy s tímto názvem čekali. Každá kapitola je jedním krokem, jež má vést k tomu, že se čtenář naučí zpomalit v tomto rychlém světě.
Toto dílo je dle mého názoru něčím novým a nečekaným, něčím, na co jako čtenáři seberozvojových knih nejsme zvyklí a možná proto se čte velmi dobře. První tři kapitoly jsem četla v šoku a s udivením. Nevěřila jsem tomu, co čtu, ale s každou další kapitolou jsem si začala uvědomovat, že na tom je něco pravdy. Stojím si za tím, že nelze brát autorova slova doslovně – píše o tom i on sám – jeho snaha být kontroverzním, černým protipólem k tomu bílému pozitivní psychologie, se vydařila.
Brinkmann říká nahlas to, co si většina lidí (částečně nevědomě) myslí. Píše o tom, že vidět věci jenom pozitivně zkrátka nejde a kolikrát je to i kontraproduktivní. Zabývá se i velmi zajímavým pohledem na depresi, který spojuje s trendem „hledění do svého nitra“, rovněž navrhuje si v deštivém počasí zvolit jako dopravní prostředek kolo a ne auto… a mnoho dalších podivuhodných nápadů.
Tato kniha je skvělá pro každého, kdo má už plné zuby stálého hnaní se za „něčím“, pro každého, kdo propadá úzkostem kvůli tomu, že nestíhá popadnout každou příležitost za pačesy, pro každého, kdo se potřebuje nadechnout a na chvíli se nesoustředit na sebe a svůj rozvoj.
Autor recenze Prof. PhDr. Alena Plháková, CSc. Datum 24. 11. 2022
Nakladatelství Portál vydalo v roce 2021 pod názvem Nesnesitelná rychlost života úspěšnou knihu dánského sociálního psychologa Svenda Brinkmanna, která vyšla v originále (St fast) už v roce 2014. Do češtiny ji přeložila Magdalena Jírková, jejíž text se mi jeví jako čtivý, plynulý a výstižný.
V úvodní kapitole Brinkmann kriticky popisuje způsob života v soudobé západní kultuře, jejímž charakteristickým rysem je podle něj neustále se zvyšující tempo. Projevuje se to mimo jiné ve „vymoženostech“ současnosti, jakými jsou fast food, speed dating, zavádění různých forem krátké terapie nebo metod ke zrychlení čtení. Duchu doby odpovídá také snaha využívat krátká zdřímnutí (power naps) ukončená před začátkem hlubokého spánku, která by měla vést k rychlé obnově fyzických i psychických sil. Podle Brinkmanna se jedinec pod vlivem mnohdy nereflektovaných společenských tlaků snaží udržet krok s ostatními i s rychlým technologickým rozvojem a dosáhnout co největší výkonnosti. K tomu má přispět jeho zaměření na přítomnost a na budoucnost, zdravá strava, pravidelné cvičení a v neposlední řadě také pozitivní myšlení a důvěra ve vlastní schopnosti, kterou podporují terapeuti, koučové nebo četba motivačních knih o osobním rozvoji. Na pracovišti je obvykle kladně hodnoceno stálé vytváření nových projektů umožňujících rozvoj a pokrok. Podle Brinkmanna vede tato situace u mnoha lidí k pocitům vykořeněnosti, ke ztrátě smyslu života nebo prostě k nepříjemnému pocitu, že o něco přicházejí nebo že ostatním nestačí. Technický pokrok, který měl šetřit náš čas, se paradoxně projevuje tím, že ho máme čím dál tím míň.
Brinkmann chce ve své knize nabídnout cestu těm lidem, kteří chtějí znovu „získat pevnou půdu pod nohama“ a nepodléhat dobovým požadavkům (s. 17). Opírá se přitom především o antickou stoickou filosofii, zejména o mladší římskou stou, reprezentovanou osobnostmi Seneky, Epikteta a Marka Aurelia. V souladu s myšlenkami těchto filosofů čtenářům doporučuje, aby si uvědomili omezený rozsah svých možností a schopností, naučili se disciplíně, ovládali své emoce a podle zásady „memento mori“ měli na paměti svou smrtelnost. Vývoj antické stoické filosofie autor bohužel stručně prezentuje teprve v poslední kapitole, takže čtenář, který myšlenky tohoto směru už pozapomněl, je nucen je průběžně vyhledávat.
Ačkoliv je Brinkmann velkým kritikem různých rádoby odborných brožurek na-bízejících osobní rozvoj v sedmi či deseti krocích, sám také rozdělil svou poměrně krátkou knihu do sedmi kapitol. V první z nich, nazvané „Přestaňte se pozorovat“, upozorňuje na to, že čím víc člověk sleduje své pocity, tím hůř se mnohdy cítí. Také spoléhání na různé tělesné signály při přijímání závažných rozhodnutí pokládá za poněkud ošidné. Namísto sebepozorování doporučuje lidem, aby alespoň občas jednali s určitým sebezapřením a řádně plnili své povinnosti vůči ostatním, i když to nemusí být vždy příjemné. K této myšlence, která mi připomněla Kantův kategorický imperativ, se autor opakovaně vrací.
Ve druhé kapitole jsou čtenáři nabádáni k tomu, aby se zaměřili na negativní aspekty svého života, a zbavili se tak „pozitivních iluzí“ i nutnosti srovnávat svůj ne vždy úspěšný život s životy ostatních. Brinkmann je poměrně kritický k pozitivní psychologii, která se podle něj stala široce přijímanou lidovou psychologií, takže člověk dnes ze všech stran slyší, aby „myslel pozitivně“, v práci se „orientoval na zdroje“ a „přijímal výzvy“ (s. 40). Brinkmann kritizuje dobře známé myšlenky jednoho ze zakladatelů pozitivní psychologie Martina Seligmana. Ten například v knize Opravdové štěstí zdůrazňuje, že vnější okolnosti jen minimálně ovlivňují, zda je člověk šťastný, či nikoli a že osobní pohody lze dosáhnout zaměřením na kladné emoce a vztahy, smysluplnými a autentickými aktivitami a v neposlední řadě úspěšnými výkony. Brinkmann předpokládá, že neúspěšní, nemocní nebo chudí lidé pak nejenže špatně snášejí svou nepříznivou situaci, ale ještě si ji kladou za vinu. Cituje také z díla známé kritičky pozitivní psychologie, americké psycholožky Barbary Heldové, která hovoří o „tyranii pozitivního postoje“ a v bestselleru Stop smiling, start kvetching vyzývá ke kreativním stížnostem, jež nejenže přinášejí úlevu, ale mohou být prvním krokem ke zlepšení nepříznivých vnějších podmínek.
V dalších kapitolách Brinkmann doporučuje pochybovat, naučit se říkat ne a ovládat své emoce. Současná „emoční kultura“ (s. 73) podle něj kladně hodnotí autentické vyjadřování citových prožitků. V souladu se stoickou filosofií autor navrhuje umírněné vyjadřování nejen záporných, ale i kladných emocí, a to například proto, že příliš častá chvála ztrácí na významu. Vyjadřování negativních citů, jakými jsou závist, hněv a pohrdání, často vede k jejich eskalaci a k narušení sebeúcty i osobní důstojnosti. Člověk, který zaujme stoický postoj, je schopen registrovat negativa, aniž by se zlobil. Další klíčovou metodou k odstranění hněvu je humor. V návaznosti na amerického sociologa Richarda Sennetta, který popsal v 70. letech tzv. „pád veřejného člověka“, autor považuje za žádoucí nosit mezi lidmi masku zdvořilého a slušného člověka. Toto chování podle něj nelze pokládat za
autentické nebo dokonce zkažené, ale naopak za vysoce kulturní a civilizované.
V páté kapitole Brinkmann protestuje proti koučování, které je v Dánsku pravděpodobně mnohem rozšířenější a populárnější než u nás. Kouč podle něj káže rozvoj, pozitivitu a úspěch, nikdy nekončící stálé zlepšování. Paradoxně to může vést k tomu, že se vyčerpaný člověk dál vyčerpává tím, že usiluje o seberozvoj. V šesté kapitole autor navrhuje nahradit četbu motivačních knih a biografií, které často oslavují triviální úspěchy čím dál mladších lidí či celebrit (např. členů královských rodin), četbou románů, jež podle něj komplexně, polyfonně (Bachtin) znázorňují svět bez pozitivních iluzí. Doporučuje také díla některých autorů, včetně Cervantese, Murakamiho, Knausgrda nebo kontroverzního francouzského romanopisce Houelle-becqa.
V sedmé kapitole Brinkmann radí lidem lpět na minulosti, jejíž poznání pokládá za předpoklad stabilní identity a sebedůvěry. Myšlenka pokroku je podle něj stará teprve několik set let a je poměrně destruktivní. Autor se domnívá, že ve vývoji lidského společenství nemusí mít největší význam nové objevy, ale spíše opakování. Příkladem je renesance, která byla do určité míry opa-kováním antiky. V minulosti také vznikaly cenné předměty, jaké dnes už ani nedokážeme vyrobit (např. Stradivariho housle). V současnosti produkujeme především nekvalitní výrobky určené k rychlé spotřebě.
Brinkmannova útlá kniha je čtivá a místy i vtipná. Občas na mě rušivě působilo autorovo přesvědčení o správnosti jeho přístupu i příliš jednoduchý způsob argumentace. Například na str. 42 se dozvíme, že Martin Seligman se „vrhl“ na pozitivní psychologii proto, že ho začalo zmáhat týrání psů (při výzkumu naučené bezmocnosti), takže se radši zaměřil na něco veselejšího.
Lze předpokládat, že úspěch psychologických teorií do určité míry závisí na jejich schopnosti reflektovat aktuální psychické rozpoložení obyvatelstva. Pravděpodobně není náhoda, že se pozitivní psychologie rozvíjela v relativně dlouhém období ekonomické prosperity i stability západních zemí. Je možné, že současného člověka, nuceného čelit ekonomickým problémům a hrozbě ekologické i válečné katastrofy, oslovuje stoické nabádání ke klidu a zachování osobní důstojnosti víc než dobře míněné návody k pozitivnímu myšlení. Zachovat si duševní optimismus s Putinem „za humny“ může být poměrně nesnadné. Ostatně také římská stoa se rychle rozvíjela za vlády krutého, náladového a nevypočitatelného císaře Nerona. Domnívám se, že psychologové by si měli obtížnou situaci současného člověka, danou téměř neovlivnitelnými globálními problémy, uvědomovat a brát ji v úvahu při svých terapeutických intervencích. Brinkmannova kniha jim k tomu může nabídnout některé inspirativní náměty.
Autor recenze TOMÁŠ HUPKA Datum 3. 2. 2022
Máme pocit, že svet sa zrýchľuje. Že náš život sa zrýchľuje. A nie je to pocit spojený s tým, že starneme. Zároveň žijeme vo svete, kde sa neustále kladie dôraz na zmeny. Akoby všetko prebiehalo v neustálej prestavbe. A po dokončení zmeny sa hneď spustila ďalšia. Nikdy nekončiaci proces zmien. Ako spomaliť vo svete, ktorý sa rúti okolo nás?
Prichádza obdobie zhonu. Zhon má svoj sviatok. V kalendári. Nie je to jeden deň, ale celé obdobie. Spravidla končí 23 decembra. Niekedy presahuje aj do 24 decembra. Bezočivec jeden. K bežným pracovným a súkromným povinnostiam, sa pridá všetko to upratovanie, nakupovanie, pečenie, varenie a zdobenie. Je toho dosť, aj keď sa zapoja viacerí členovia. Do toho od dušičiek provokatívne bežia reklamy o radosti a pokoji. A tak ako na zavolanie prichádza kniha od profesora Brinkmanna – Nesnesitelná rychlost života. Pozrieme sa spolu na to, ako spomaliť. Nielen teraz, ale aj v bežnom živote.
Profesor Brinkmann v kontexte tohto nastavenia spoločnosti siaha po pojme Zygmunta Baumanna – tekutá modernita. Podľa Baumanna a jeho kolegov, je súčasná doba silne premenlivá, individuálna, konzumná a globalizovaná. V tom procese zušľachťovania sa nerodí niečo nové a vznešenejšie, ale akoby sa to dobré a osvedčené rozpadalo. Vlastne už nejde o proces zušľachťovania. Všetko sa zrýchľuje a odcudzuje v mene moci a peňazí. A narastá neistota.
Človek – jedinec má problém držať krok s takýmito zmenami a s týmto životným tempom. Nezrýchľuje sa totiž len práca, ale všetko. Každá oblasť nášho života zrýchľuje a my strácame schopnosť držať krok a vnímame ten svet, ako cudzí. A keď nestíhame, ako prvé hádžeme cez palubu vzťahy. Tie kamarátske a žiaľ aj tie partnerské.
Spíme menej, aby sme mali viac času. Nevaríme si. Kupujeme si jedlo, aby sme získali čas. Meníme kvalitu stolovania a hodovania a tak sa uspokojíme s fast foodom. Škoda že aj to jedlo sa nehýbe rýchlejšie v tráviacom trakte. Lenivec jeden. Doprajeme si len krátke prestávky a nášmu duchu ak mu dochádza dych, doprajeme len krátku terapiu. Vlastne len dýchanie z úst do úst. Kým nevyhadzuje hlášku v duchu „fatal error“, tak je dobre nie?
Objavujú sa síce zaujímavé nástroje ako koučing, mindfulness a pozitívne myslenie. Ale často končia v nesprávnych rukách. Slúžia len na to, aby sa problémy neriešili a riešila sa len výkonnosť.
Ak niečo charakterizuje prostredie a životný štýl, tak je to slovo nohy. Potrebujeme nohy, aby sme sa mohli hýbať. Niekedy je potrebné utekať. Žijeme v prostredí, kde utekanie je základ. A náš život sa mení na dostih. A proti tomu profesor Brinkmann kladie slovo korene. Mať korene. Vedieť, kde je naše miesto. Strom ktorý má korene, sa môže ohnúť, ale už sa nevyvráti len tak. A už sa nepresunie. Je spätý so svojím miestom, ktoré nazýva domovom. A to mení aj jeho priority. Poznáme to aj v našom svete. Usadiť sa. Zapustiť korene. Usporiadať si priority. Stanoviť si hranice a keď treba, poslať niekoho do … ďaleko.
Zapustiť korene je výzva. A je to alternatíva k prostrediu ktoré chce viac, lepšie a dlhšie. Dôraz na tieto veci, je v skutočnosti dôrazom na ego. Uverili sme tomu, že musíme dokázať viac, chcieť viac, cítiť sa lepšie, žiť dlhšie, stihnúť viac a vlastniť viac.
Áno, je to o konzume. Je to o pozitívnom myslení. Ale predovšetkým o sebe, teda egoizme. Ako protihodnotu k tomuto svetu napísal profesor Brinkmann krátky článok pre časopis Psycholog Nyt. V ňom hovoril o siedmych krokoch, ktoré spomaľujú život. A my si ich nižšie priblížime.
Ale skôr než prejdeme k týmto krokom, potrebné je priblížiť tri okruhy tém. V krátkosti.
Priestor Škandinávie, myslím tím územie Dánska, Švédska, Nórska, ale aj Fínska a Estónska má v mnohých „veciach“ podobný príbeh. Tieto národy sú si blízke a v mnohom sú si podobné.
Medzi témy ktoré ich spája, patrí duch protestantizmu s dôrazom na človeka a jeho individualitu.
Krajiny Škandinávie sa pravidelne umiestňujú na popredných miestach, čo sa týka kvality života, v rebríčkoch spokojnosti, ale aj čo sa týka šťastia jednotlivca.
Vo Švédsku má pôvod koncepcia Lagom. Hovorí o primeranom živote a správaní. Je to hľadanie rovnováhy a striedmosti. Kladie dôraz na skromnosť. Spája sa s ekonomickým a trvalo udržateľným prístupom k životu a nastavuje zrkadlo konzumnému spôsobu života. Samotné pravidlo – všetko s mierou a podľa zdravého rozumu, má pôvod v 17 storočí.
V Dánsku má pôvod koncepcia Hygge. Predstavuje pohodu a spokojnosť. Sú to maličkosti, ktoré napomáhajú tomu, že sa cítime dobre a že sme v domácom prostredí. S hygge sa spája svetlo sviečok, prítomnosť, drobné potešenia, vďačnosť, radosť, nadväzovanie vzťahov a pohodlie. Samotné slovo cítiť sa dobre, má korene v slove objatie a pohodlie a siaha do 16 storočia.
A netreba zabúdať na koncepciu Lykke. Je to dôraz na rovnováhu v práci, v súkromnom živote, ale aj v spoločnosti, či v príležitostiach. Slovo lykke znamená šťastie. A cestou k nemu je návrat k sebe. Investovanie do zážitkov. Vzájomná pomoc a cit pre spoločné (komunitné) dobro. Pravidelný pohyb. A zdravá strava. A prestávky na kávu pod názvom Fika. Veľa prestávok.
Fínsko má svoje Sisu. Ťažko sa to prekladá. A pre Fínov je to natoľko zrejmé, že každý vie čo to je, ale nie je to ustálené a zadefinované. Je to húževnatosť, odvaha, odhodlanie, ale aj vytrvalosť. Je v tom kus stoicizmu. Je to objavenie vnútornej sily a snaha nevzdať sa. O sisu by veľa mohli rozprávať Rusi, ktorých Fíni viac krát vyprášili.
Aj z týchto koncepcií je zrejmé, že v týchto krajinách sa kladie dôraz na jedinca a jeho možnosti. Ak si pozrieme rebríček kriminality, výšku HDP, výšku nezamestnanosti či zázemie a istoty v spoločnosti, tak je tu aj dôraz na materiálne zázemie.
Prečo to všetko píšem? Kniha od profesora Svenda Brinkmanna vznikla v dánskom prostredí a vyznieva ako kritika spôsobu života v týchto krajinách. Nepochybne aj tieto krajiny zápasia s konzumom, či s rýchlim životným štýlom, ale to čo pomenúva je problémom skôr v iných častiach západu. A nie je to primárne problém Škandinávie.
Stoicizmus vznikol v 3 storočí pred Kristom. Bolo to obdobie, kedy Gréci stratili samostatnosť. Možnosť uplatniť a zapojiť sa do verejného života, sa tím zmenšila. Dôsledkom toho sa jedinec začal čoraz viac zameriavať na seba. A paradoxne, ústup Grécka ako krajiny, bol kompenzovaný dôrazom na väčší celok. Človek sa začína cítiť ako člen väčšieho celku, ktorý nie je definovaný hranicami. Rodí sa humanizmus. V týchto podmienkach sa rodí a utvára stoicizmus s dôrazom na slobodu a život v súlade s prírodou. Cnosťou je dôraz na život podľa rozumu. Dôraz sa tiež kladie na umiernenosť, spravodlivosť a statočnosť. Oslabenie všetkých pnutí (túžob a vášní), v tom je vnútorný pokoj a cesta k rovnováhe. Jediným a skutočným dobrom, je žiť cnostne.
Práve stoicizmus vníma profesor Brinkmann ako protiváhu k svetu, ktorý kritizuje. Chápem, prečo si z ponuky rôznych filozofických smerov vyberá práve stoicizmus. Je to primeraná reakcia na konzum, ale aj zrýchlenú dobu.
Vo svete často dochádza k zamieňaniu troch pojmov.
Pozitivizmus vo vede je dôrazom na to, čo je merateľné, teda na fakt. Môžeme protirečiť, že nie všetko je merateľné. Ale v podstate ide o dôraz na vedeckosť a overiteľnosť. Je to skôr metóda, či skôr cesta bádania.
Potom máme pozitívne myslenie. To bez ohľadu na realitu, vníma udalosti ako pozitívne. Aj vyhliadky sú pozitívne. Vlastne bez ohľadu na to čo sa deje, všetko je pozitívne, len my sme málo pozitívny. Je prirodzené, že po určitom čase dôraz na to pozitívne, vedie k negativizmu. Všetkého veľa škodí. Je prirodzené, že človek je znechutený.
Úplne z iného súdka je pozitívna psychológia. Tá kladie dôraz na realitu. Berie ju ako fakt a nijako ju nepopiera. Ale vedie človeka k hľadaniu možností, tím mu dáva nádej a vedie ho k optimizmu. Nie je to liek na všetko, ale vo všeobecnosti pomáha človeku dosiahnuť základný stav, kedy má nádej a verí v budúcnosť. A tak má prečo žiť.
Píšem to preto, lebo kritika profesora Brinkmanna je v skutočnosti kritikou pozitívneho myslenia. Ak si pozriete články v zahraničných médiách, často u prekladov profesora Brinkmanna dochádza k zamieňaniu slov pozitívna psychológia a pozitívne myslenie. A tak vznikajú dohady, čo to vlastne pán profesor kritizuje. Na druhú stranu, pozitívna psychológia dostáva priestor v spoločnosti a bez chápania jej základov, môžu ľudia často skĺznuť do situácie, kedy žijú už v duchu pozitívneho myslenia, ale nie v súlade s pozitívnou psychológiou. Stratí sa cit pre realitu a ostane len záväzok byť pozitívny…
Keď sa nám podarilo vytvoriť si vhodné zázemie pre pochopenie knihy profesora Brinkmanna, nastal vhodný čas priblížiť si kroky, ktoré ponúka ako návod k tomu, aby človek spomalil.
V spoločnosti často dochádza k situácií, kedy z niečoho sa stane extrém. A spoločnosť v snahe vyrovnať sa s extrémom, siahne po inom extréme, ktorý sa v danej chvíli javí ako rovnováha. V skutočnosti je to protiklad. A pritom, rovnováha je niekde uprostred. Píšem to preto, lebo tých sedem krokov má svoje opodstatnenie, ale otázkou je práve tá miera…
V spoločnosti a v kultúre rezonuje dôraz na to, aby sa človek spoznal a našiel. Cestou k pochopeniu kto som, je spoznanie seba, pozorovanie seba a teda zadefinovanie. Je to dôraz na „ja“.
Podľa profesora Brinkmanna, tento postoj má niečo do seba. Ale človek sa môže v sebe stratiť. A k niektorým otázkam v sebe nenájdeme odpoveď.
Podľa Brinkmanna môže nastať okamih, kedy vo svojom vnútri nájdeme prázdno a následne upadneme do frustrácie a depresie. Ak my sme tým, kto je odkázaný na seba a verí že v sebe má odpoveď, potom kontakt s prázdnotou zrúti celý tento svet. Skutočnosť je taká, že na niektoré otázky v sebe nenájdeme odpoveď.
Profesor Brinkmann sa v kontraste k „ja“ snaží pripomenúť, že pre zodpovedanie mnohých otázok je dôležitý iný človek, prípadne spoločnosť. Človek musí vyjsť aj zo seba. Sám si nevystačí.
Človek odkázaný sám na seba, ktorý nachádza odpovede v sebe, sa uzatvára pred svetom. Ale môže ísť aj o proces, kedy sa uzatvorí, aby neskôr znovu vyliezol zo svojej ulity. Ten princíp odchodu a príchodu, vzdialenia a blízkosti, je bežný a potrebný.
Dôraz na seba, to môže byť aj dôraz na matériu, hedonizmus a pôžitky. Vtedy je pochopiteľné, že je ťažké bojovať, vytrvať, tápať, pochybovať a predsa kráčať. Ak chceme rásť, musíme sa vydať, prípadne vytrvať na ceste, počas ktorej nevieme na isto, kam kráčame. Ak sa svet točí len okolo nás, potom nám môže chýbať sila absolvovať túto cestu. Spohodlneli sme.
Nakoniec sa profesor Brinkmann obáva toho, že dôraz na vnútorný pocit, na intuíciu vyradí z hry rozum. A že náš svet prestane byť racionálny.
Druhý krok je akýmsi protikladom k pozitívnemu pohľadu na svet. Profesor Brinkmann kladie dôraz na negativitu – vidieť svet negatívne.
Je pravda, že je pre nás prirodzené frflať. Ale ak s tým nič neurobíme, potom sa toho nezbavíme. Pofrflať si je zdravé. Isté napätie sa uľaví, to áno. Tým sa vyhneme frustrácií a hnevu. Ale nie je to nutne cestou k zmene. Skôr ostaneme pri tom frflaní. To nám ide naozaj dobre. Mnohí sú v tom majstri a je to celkom ľahké a pohodlné. A neplatí ani tvrdenie, že nás to privádza k vďačnosti, pretože negatívne myslenie okresáva počet toho, za čo môžem byť vďačný. Stačí sa chvíľu porovnávať s inými a začneme mať pocit, že nestojíme za veľa…
Súhlasiť možno s tyraniou pozitivity, ak teda ide o pozitívne myslenie. O tyranií možno hovoriť vždy, keď sa niečo postaví ako ideál. A preto možno hovoriť aj o tyranií negativity.
Je pravdou, že človek rád fabuluje – prifarbuje, keď sa prezentuje pred inými. Ale to nie je dôsledkom pozitívneho myslenia. Skôr je v tom naše ego a pýcha, túžba po obdive. Za toto pozitívne myslenie nemôže.
Negativizmus si profesor Brinkmann spája s prijatím skutočnosti takej, aká je. Ale to sa časom mení na frustráciu :)
Tretí krok sa spája so schopnosťou hovoriť nie. Pozitívna psychológia sa nespája s postojom, že treba hovoriť len áno. Viem si predstaviť, že pozitívne myslenie môže k tomu viesť, pretože ak všetko je pozitívne, tak aj hlúpy nápad je pozitívny a treba ho skúsiť.
Súhlasiť však možno s tvrdením, že ten kto má hodnoty a má charakter, dokáže povedať nie, pretože vie čo je pre neho dôležité a za tím si stojí. Profesor Brinkmann tu hovorí aj o integrite, pretože človek koná v súlade sám so sebou. Ale ako to vie, ak sa podľa neho nemá pozorovať? :)
Máme právo pochybovať a máme právo hovoriť nie. Ak áno je znakom toho, že všetko plynie a stráca sa predeľ, potom „nie“ tu a tam všetko zastaví. Aspoň na čas. A možno áno sa zmení na spoločné nie. Má zmysel povedať aj nie. Je to tiež znakom našej hodnoty a dôstojnosti. Sme slobodní a máme právo sa rozhodnúť, ale aj povinnosť niesť zodpovednosť!
Žijeme v pretlaku informácií. Či chceme, alebo nie, často sa musíme spoľahnúť na niekoho, kto je pre nás odborníkom a autoritou, inak by sme stále pochybovali, pretože by sme sa nevedeli dopátrať k tomu, ako to naozaj je. Nie proces spomalí. Ale môže ho aj zastaviť. A môže sa stať, že spoločnosť sa zadrhne, pretože už sa nedokáže na ničom dohodnúť.
Profesor Brinkmann dáva návod – ako sa učiť tomu hovoriť nie, odmietnuť účasť na pracovnej porade s tím, že potrebujeme plniť svoje pracovné úlohy. Tento prístup aspoň v našich končinách by splnil jeho očakávaný cieľ, pretože budete mať menej príležitostí hovoriť áno, ak Vás z práce vyhodia. V našej krajine ten priestor povedať nie, je často zúžený.
Mať vlastnú cenu a hodnotu sa spája s tím, že máme svoje hranice a vieme povedať nie. Vieme povedať áno, keď to má zmysel, ale aj nie, keď to má zmysel.
Štvrtý krok je nemenej provokatívny. Profesor Brinkmann nás vedie k tomu, aby sme potláčali svoje emócie. Je to podobné ako pri ponorení do seba. Môžeme sa v sebe stratiť. Môžeme konať nerozumne. A to sa spája aj s emóciami. Dokážu nás strhnúť a urobíme niečo a nebudeme vedieť prečo.
Začiatok je celkom rozumný. K životu patria emócie. Treba ich prežívať. K životu patria aj negatívne emócie, pretože prežívame aj udalosti a okamihy, ktoré sú bolestivé.
Podľa profesora Brinkmanna nie je dôležité, aby sme boli stále autentickí, teda stále dávali najavo svoje emócie a žili podľa nich. Akoby hovoril, že máme byť zrelí. Človek ktorý je zrelý, vie ktoré emócie je možné dať najavo a ktoré nie. Je v tom určitý takt. Ale aj primeranosť prostrediu a okoliu.
Nakoniec je to dôležité aj pre fungovanie spoločnosti. Byť vždy a všade autentický, znamená byť vždy a všade bezprostredný. Ako sa hovorí, čo na srdci, to na jazyku. A za takých okolností sa ťažko funguje. Takýto ľudia nie sú ani moc obľúbení. Je to aj cesta, ako si ubližovať. Mnohí manželia po xy rokoch už nepristupujú k tomu druhému s láskou, už sú len autentickí a vzťah tím trpí a vzájomná láska sa rýchlo vytráca a vzájomné puto slabne.
Stavať život na emóciách je veľmi nestabilné. Emócie sú nestabilné. Môžu byť pravdivé. A občas nie sú. Ale sú prchavé. Teraz sa rozhodnete na podklade emócie a máte tak svoje prečo. Ale emócia sa o chvíľu zmení a už nebudete vedieť prečo.
Túto dišputu k tomuto bodu ukončíme zmierlivým – niektoré veci treba potlačiť.
Keď sa povie kouč, predstavíme si trénera. Športového. V súčasnosti sa ako huby po daždi vynárajú pracovní, ale aj osobní kouči. Taký kouč má za sebou školenie. Ovláda teóriu v tom svojom smere. A má za sebou aj istú prax. Nie je však psychológom, či terapeutom. Je skôr tým, ktorí sprevádza.
Profesor Brinkmann nás vedie k tomu, aby sme prepustili kouča, ak nejakého máme. Do istej miery ho chápem. Ak sa nevyznám sám v sebe, na čo je mi kouč ?? Pre profesora Brinkmanna je kouč synonymom rozvoja a zmeny, teda rýchlosti. A to treba zatrhnúť. Radšej nám odporúča nájsť si priateľa. Alebo z kouča si urobiť priateľa a ísť s ním na pivo, či na futbal.
Ale páči sa mi, keď profesor Brinkmann nás vedie k tomu, aby sme chodili do múzea, pretože je tam veľa vecí, ktoré nie sú praktické a vedú nás k tomu oceniť niečo už preto, že to je. Hodnota nie je založená na praktickosti. Človek má hodnotu pretože je, nie preto že produkuje. Pozitívna je aj jeho snaha viesť nás k tomu, aby sme chodili do prírody a naučili sa cítiť, ako súčasť väčšieho celku. Zabudnúť na seba. A má pravdu aj v tom, že treba robiť niečo aj pre iných. Len preto, že je to dobré a správne. A pretože nie sme centrom sveta a vesmíru.
Profesor Brinkmann má strach z kouča, pretože predstavuje celý ten svet premeny, ktorý je v pohybe. Ja mám skôr obavy z toho, že kouč skôr sprevádza, miesto toho aby išiel s človekom do hĺbky. Skôr pomáha veci pomenovať, než ich uzdraviť. A veľmi ťažko pomáha problém vyriešiť, pretože nemá k tomu potrebné kompetencie a nakoniec, vo vzťahoch je veľa veci subjektívnych. Tím sa jeho úloha a miesto vracia skôr do pracovnej sféry.
Po tých niekoľkých krokoch Vás neprekvapí, že profesor Brinkmann dáva prednosť románu pred biografiou. Biografie sú motivačnou literatúrou a prezentujú dosiahnutie cieľa. Všetko je podriadené cieľu. Možno na tej ceste bol aj neúspech, ale hlavne ide o rast, premenu a cieľ. Nekompromisne. A tvrdo. Je to oslava jedinca a jeho „ja“. Naproti tomu román má príbeh, kontext, dej a spoločnosť. A má všetko to, čo je prítomné aj v živote. Oveľa ľahšie sa v ňom nájdeme a ak treba, tak sa ním aj inšpirujeme. Román pripomína náš skutočný život a učí nás tomu, aby sme nezabudli, že nie všetko máme vo svojich rukách. Všetko nezáleží od nás. A neúspech patrí k životu.
Dnes už zoženiete knihu na všetko. Môžete si vyskladať intenzívnu premenu čohokoľvek. A v duchu v akom chcete. Faktom je, že okrem premeny, chcete tu aj tam aj oddychovať. Je to život dobrodruha. Plánuje dosiahnuť vrchol, naplánuje expedíciu, vyberie sa na cestu, dosiahne vrchol, vychutná si ho, vráti sa domov a nechá všetko v sebe doznieť. A potom znova s niečím príde. Nie je to neustála zmena a cesta. S nami je to rovnaké.
Román môže byť oddychom, aj inšpiráciou. Odborná a aj motivačná literatúra je návodom. Je cestou k poznaniu ako. Najťažšie bude rozhodnúť sa pre túto premenu.
Profesor Brinkmann s tou premenou zápasí. Ale identita človeka sa nemení. Človek ju realizuje. Premieňa sa do väčšej plnosti. A áno ak treba, niečo okresáva a niečo zanechá. To k životu patrí. Aj strom sa tu a tam zbaví niektorých konárov a iné mu starostlivý hospodár oreže a v istom období ošetrí, prípadne ho zastrihá a zasiahne aj do toho, čo je živé.
Posledný siedmy krok sa spája s minulosťou. Je pravdou, že časom zabúdame a ostávajú len tie výrazné veci. Tie môžu byť aj zlé, ale hlavne dobré. Náš pohľad do minulosti je dosť skreslený. A pre profesora Brinkmanna je oporou.
Vo svete ktorý kritizuje profesor Brinkmann je prítomná zmena. Tá často neberie ohľad na minulosť a uctieva len budúcnosť. Možno s ním súhlasiť v tom, že aj v minulosti sú veci, ktoré sú dobré a stále platné. Nemá zmysel robiť zmenu len preto, aby bola. Aj minulosť je spojená s našou identitou.
Často to vnímame práve cez tie korene. Odniekiaľ sme prišli a niekam kráčame. Sme spojení s predkami a v našich rodinách sú prítomné určité zvyky. Z minulosti treba čerpať. A ako sa hovorí, ak sa nepoučíme z minulosti, zopakujeme si ju. Zároveň však platí, že minulosť nás nesmie zväzovať, inak by sme sa nikam nepohli.
Najlepšou alternatívou na tyraniu budúcnosti, je príbeh. Náš život má príbeh. Siaha do minulosti, utvára sa v prítomnosti a smeruje do budúcnosti. Niekým sme a niekým sa stávame. Stále sme to my. A táto identita nám pomáha sa v tom všetkom nestratiť.
.
Čo to znamená pre život? Čo sa týka obdobia pred Vianocami. Cítiť dobre a pohodlne sa možno aj v priestore, ktorý je uprataný v základnom móde. Niektoré z položiek možno spokojne realizovať niekedy inokedy. Vianoce sú úzko spojené s príchodom Krista. Narodil sa v jasliach. Ak upracete o niečo menej, bude sa u Vás cítiť ako doma o niečo viac. Príprava rýb je spravidla jednoduchá. Na čo meniť to, čo je dobré. V poslednej dobe sa mení zloženie štedrovečerného stola. Pohostinnosť nie je spojená s pretekaním v počte koláčov. A existujú rôzne možnosti, ako dospelému človeku dať k dispozícií obnos, ktorý použije na to, čo naozaj chce a k tomu stačí niečo nečakané a od srdca. Okrem toho, najväčší dar je spoločný čas.
A v bežnom živote. Hľadať rovnováhu. Nebáť sa zmeny. Snažiť sa o zrelosť. Vedieť kedy emócie prejaviť a kedy nie. Kedy si trvať na svojom a kedy ustúpiť. V neposlednom rade, vnímať svoj život ako príbeh. Aktívne ho utvárať, aktívne si vytvárať čas pre seba, pre rodinu a priateľov. A vnímať prácu len ako prostriedok. Ak príliš zasahuje do života, treba ju vymeniť. V neposlednom rade treba vytvárať si odstup od tv, internetu, ale aj sociálnych sietí. Hľadať viac ticha a pred „like“ na facebooku uprednostňovať reálne stretnutia. Vziať si späť svoj život.
Chápem, že pán profesor má potrebu si tu a tam zafrflať. To negatívne môže v reakcií na to pozitívne viesť k rovnováhe. Ale má svoje úskalia. Taký polročný pobyt na Slovensku by mu pomohol nájsť rovnováhu a prestať velebiť negativizmus. Nám by teraz viac pomohlo, myslieť viac pozitívne. Okrem toho, pandémia ktorej čelíme to negatívne len zvýraznila a z mnohých sa na povrch dostalo to horšie ja.
Omlouváme se, ale tyto webové stránky nejsou optimalizovány pro tento prohlížeč. Použijte prosím aktuální verzi prohlížeče Google Chrome, Firefox, Microsoft Edge, popř. Safari.