Ako si zachovať nádej, keď nič nedáva zmysel - autor recenze: Tomáš Hupkahttps://dennikn.skPremýšľali ste niekedy nad nádejou? Kde sa berie? Aký je jej význam pre náš život? A ako ovplyvňuje kvalitu nášho života? Dnes sa pokúsime zodpovedať nielen tieto otázky. Ako kompas nám poslúžia dve Tomasulove knihy…
Ak pátrame po pôvode slova nádej, ako prvé sa nam ponúka grécke slovo elpís. Toto slovo zahŕňa slová: očakávanie, dôvera a nádej. Je to pozitívne očakávanie budúcnosti – niečoho čo ešte nie je, ale veríme, že sa to môže stať. Zaujímavé je, že slovo elpís stojí medzi emóciou a rozumom, je to niečo medzi emocionálnym očakávaním a premyslenou vierou v budúcnosť. Nevieme to úplne uchopiť, ale máme určitú predstavu.
Pokiaľ siahneme po latinskom spes, aj tu sa prelínajú slová očakávanie, dôvera a nádej. Ide tu o spojenie srdca a rozumu. Upíname sa na niečo, aj keď je to neisté.
Keď som pátral v ďalších jazykoch, stretával som sa prakticky s tými istými slovami: očakávanie, dôvera a nádej.
Dve podoby nádeje
V každej oblasti môžeme hovoriť o nádeji. Najčastejšie však o nej hovoríme v osobnej rovine a rozlišujeme nádej v rovine emócií a rozumu. Teda citový svet a všetky tie silné impulzy a pnutia, ktoré dokážu dať impulz. A spomienky, skúsenosti, vedomosti a svet analýz a porovnávania. Hovorí sa, že tak ako rozum, aj srdce má svoje prečo. V mnohých kultúrach je srdca centrom emócií a prežívania. Prepája sa tu to grécke elpís s latinským spes.
Čo je to emocionálna nádej? Pocit, že niečo dobré sa stane. Ako potom vyzerá nádej v rovine rozumu? Je to predstava – konkrétny scenár, ako by to mohlo vyzerať. Je v tom aj plánovanie, ktoré nás ženie niečo preto urobiť… Kým emocionálna nádej sa objavuje spontánne, rozumová je ovocím jej dozrievania. To pozitívne získava tvár. Emocionálna a rozumová nádej sa navzájom ovplyvňujú. Pocit zmeny vzbudzuje fantáziu a následne predstava generuje ďalšie pocity a emócie. Len nestratiť cit pre realitu.
Asi neprekvapí, že nádej sa upína na horizont – budúcnosť. Spravidla očakávame nádej pri pohľade do budúcnosti. Aj keď si želáme, aby nastala čoskoro. Nemusí hneď, stačí zajtra.
Hodnota nádeje
Samotná nádej je hodnotovo neutrálna.
Čo to znamená? Že to čo očakávame, môže byť dobré a aj zlé. Samotná nádej je v tom nevinne. Nemôžeme ju súdiť, pretože sme to my, naše túžby a predstavy. Spravidla sa nádej spája so zmenou. Ale tá zmena môže byť dobrá pre nás, ale nie pre toho druhého. Nemusíme očakávať len dobré, môžeme očakávať, že sa to zlé nestane. Hoci vtedy môžeme hovoriť skôr o obavách, než o nádeji. Ale väčšinou je nádej pozitívna, pretože pri pohľade do budúcnosti sa zrkadlí naša túžba po niečom dobrom.
Nádej a zmysel
Nádej sa často spája s horizontom. Ale vieme, čo je za ním? Vieme, že to raz bude, raz sa to stane. Ale čo? Máme sa na čo tešiť? A čo chceme, aby to bolo?
Nádej a očakávanie
Keď očakávame zmenu, prelína sa tam nádej, želanie a prosba. Želanie vychádza z túžby. Nemusí mať oporu v realite. Je to prvotný impulz. Prosba, to je dialóg nádeje, ktorá hľadá odozvu. Prosba k niekomu. A nádej? Želanie sa mení na vieru, že zmena je možná. Nádej je aktívne očakávanie, bytie v napätí medzi tým, čo je a čo môže byť. Želanie rodí prosbu a prosba dozrieva v nádej.
Viera v nádej
Dôvera je presvedčenie, že niečo sa stane. Ak je prítomná nádej, dôvera sa mení vo vieru, že sa tak stane. Dôvera často stojí za nádejou. Ale kým nádej je túžba a očakávanie zmeny, dôvera je presvedčenie, že tá zmena je možná. Môže sa to stať skutočnosťou.
Nádej a stoicizmus
Filozofia priniesla veľa smerov. Mňa v kontexte nádeje zaujímali stoici. Zaujímavé je, že stoici nie sú proti nádeji ako takej. Ale nepáčila sa im pasívna nádej – očakávanie, že sa to stane. Samé od seba. A vadilo im tiež lipnutie na vonkajších impulzoch. Preto zdôrazňovali vnútornú cnosť, rozum a aktivitu. Jednoducho nádej spojená s rozhodnutím vziať situáciu do svojich rúk. Chceš zmenu? Chceš aby sa niečo zmenilo k lepšiemu? Tak preto niečo urob!
Nádej a jej súperi
Často sa píše, že protikladom nádeje je beznádej. Okrem beznádeje tam však máme aj zúfalstvo.
Na jednom konci máme nádej. Niekde v strede sa objavuje skepsa a pochybnosť. A na opačnom konci je najprv beznádej a potom zúfalstvo. Akoby beznádej hovorila, že nič dobré sa nestane. A zúfalstvo dodalo, že s tým ani nič nemôžem / nedokážem urobiť. Šach mat. Kým pri beznádeji nevidíme možnosť, pri zúfalstve už neveríme, že by bola možná zmena. Kierkegaard to nazval chorobou k smrti – presvedčenie, že s tým nič nemôžeme urobiť.
Beznádej a depresia
Stav beznádeje vedie k depresií. Ale nie je to to isté.
Beznádej to je pocit, alebo presvedčenie, kým depresia je celkovým stavom duše i tela. Preto sa niekedy hovorí, že na nás spadla deka depresie. Beznádej sa v depresií stáva dominantným tónom. Všetko ovládla a si podmanila. Kým beznádej hovorí, že nič nemá zmysel, tak depresia hovorí, že už to necítim. Necítim ani tú beznádej. Ak by som cítil, možno by som ešte bojoval. Beznádej je obsah a depresia forma. Budúcnosť už neexistuje. Horizont sa vyparil. Čas prestal plynúť. Nádej je protijedom na depresiu. Prevenciou, liekom…
Nádej a optimizmus
Aký je potom rozdiel medzi nádejou a optimizmom?
Na prvý pohľad vyzerajú podobne, hoci vo vnútri sú dosť odlišné. Optimizmus, to je postoj mysle a presvedčenie, že veci v zásade dopadnú dobre. Je to nastavenie / presvedčenie, že bude dobre, stačí vydržať. Nádej sa objavuje aj tam, kde už rozum neverí. Nie je to racionálne rozhodnutie, už to nie je racionálne rozhodnutie, ale ešte stále to je emocionálne rozhodnutie nerezignovať. Aj pesimista, môže dúfať. Hoci je negatívne myšlienkovo nastavený.
Nádej je hlbšia, ako optimizmus. Keď nastane kríza, optimizmus sa zdekuje medzi prvými, ale nádej zostáva. V kríze sú fakty proti nám. Racionálne to nevyzerá dobre. Nie na prvý pohľad. A možno nejaký čas to dobre ani vyzerať nebude. Ale nádej velí čakať. Nádej je základnou jednotkou prežitia. Kým máme nádej, žijeme. Bojujeme. Nádej sa nespája s ružovými okuliarmi, vieme, že to bude ťažké. Nádej sa spája s odvahou.
Nádej a zúfalstvo
Jedným z najhlbších paradoxov je nádej, ktorá sa rodí v zúfalstve. Vraveli sme, že pri zúfalstve už nevidíme a neveríme v možnosť. Niekedy sa práve v tom zúfalstve zlomí istota o neexistencií zmyslu. Zúfalstvo odhalí, že síce nič už nemáme, naozaj máme pocit ničoty, ale ešte stále sme. Nie myšlienka, ale samotné bytie dáva impulz k zrodeniu nádeje. Je to život v nás, ktorý sa odmieta vzdať. Mystici opisovali zúfalstvo ako plášť nádeje, ktorý treba roztrhať. Až keď zistíme, že nič nemáme, že zlyhalo všetko na čo sme sa spoliehali, prestaneme sa báť prázdna. V tom prázdne zrazu zistíme, že život sám má vôľu pokračovať. Nádej už nie je cieľom, ale čistým pohybom bytia – tiché áno voči svetu, hoci navonok sa nič nezmenilo. Ale zmenilo sa vnútro. To mnohé, tak nepodstatné išlo bokom. Ostalo naše bytie. To že sme. Objaviť hodnotu v nás. A po novom na nej postaviť život. Byť sám sebou a ostať verný sebe, to sa môže stať oporným bodom života, ale aj našej identity. A potom môže všetko ľahnúť popolom. Záleží na tom?
Riešenie tam, kde nie je
Inak, keď spájame nádej s možnosťami, čo dobré by sa mohlo stať a keď beznádej sa spája s absenciou takých možností a zúfalstvo s rezignáciou, že by sa nejaká predsa ešte objavila. Spomenul som si na starú koncepciu myslenia Jidiše kop. Písal som o nej tu: https://dennikn.sk/blog/1775081/jidise-kop-tvorive-myslenie-v-zidovskej-tradicii/. Možno Vás inšpiruje pri hľadaní možností a prehĺbi Vašu nádej :).
Nádej ako vernosť sebe
Hovorili sme, že nádej sama o sebe nie je hodnotovo vyhranená. Nie je dobrá, či zlá. Ale práve v okamihu, kedy nám ostane len nádej, keď sa rozhodneme pre vernosť životu, vernosť sebe, zachovať si svoju tvár, hoci všetko sa rozpadá a nič nedáva zmysel, práve vtedy nádej získava etický rozmer. Veľkosť človeka, v tom že si zachová tvár. Ostane sám sebou.
Nádej a láska
Nádej je jednou z troch božských čností. Ďalšie sú viera a láska. Viera, to je presvedčenie, že zmysel existuje. Láska, to je rozhodnutie žiť pre zmysel. Nádej je uprostred nimi. S vierou máme bohaté skúsenosti, veď často dúfame a očakávame. A láska, po tej túžime a pre ňu sa rozhodujeme. A dáva nám silu veriť a dúfať. Sú to božské čnosti, lebo nás presahujú, ale zároveň nás pozývajú na cestu premieňania. Ortodoxní personalisti by povedali, že je to pozvanie k ceste premenenia. Cez neho a v ňom. Na jeho obraz.
Nádej a jej pozitívny rozmer
Na záver, čím to je že nádej je spravidla spojená s niečím pozitívnym? Hovorili sme predsa, že je sama o sebe hodnotovo neutrálna. Je to očakávanie a to môže byť aj negatívne. Je to napätie medzi tým čo je a čo môže byť. Tak prečo pri rozhovoroch dominuje očakávanie niečoho pozitívneho? Kde v nás sa to berie?
Je pre nás prirodzené žiť a smerovať svoj pohľad do budúcnosti. Nádej sa rodí z rovnakého prameňa, ako pud sebazáchovy a teda snaha prežiť. Na dobro reagujeme aktiváciou a na zlo úzkosťou. Ak by nádej bola orientovaná na zlo, menila by sa na obavu a strach. Ale túžime po dobre. Náš rozum modeluje našu budúcnosť cez teóriu pravdepodobnosti a cez možnosti. Ale samotné konanie je spojené s dobrom a vôľou, ktorá túži po dobre. Sme v istom zmysle predpojatý pre dobro. Rezonuje v tom aj existenciálny rozmer – zrazu máme zmysel pokračovať, aj keď sa nedarí.
Túžime, aby nastala zmena a aby bola dobrá, pretože túžime po dobre. A tá túžba nás ženie vpred a sýti našu dušu. To dobré je zároveň spojené s naplnením. Keď konáme dobro, získavame pocit, že sme dobre naložili zo svojím životom. A tým sa vraciame k zmyslu.
Dá sa nadeji naučiť?
Pred pár rokmi sme si predstavili knihu pána Tomasula – Náději se dá naučit. V tejto knihe autor píše že: nádej to nie je viera v niekoho, či v niečo. Je to viera v nás. My sme tí, ktorí môžeme zlepšiť svoj život a to napriek okolnostiam. Dôvody k nádeji sú stále prítomné. My len musíme uveriť, že sú nám dostupné. Existuje sedem krokov ktoré môžeme pre to urobiť.
Ten prvý je aktívne hľadať možnosti. Keď sa zamyslíme a porozhliadneme, zistíme, že možností je viac. A situácia nie je taká zlá. A začne sa k slovu hlásiť nádej. Situácia vôbec nie je beznádejná, možno to chvíľu potrvá, ale zmena je možná! Možnosti prebúdzajú nádej. Nádej je tak ovocím rozhodovania (a premýšľania). A je odmenou za našu snahu. Nádej je živená cieľom a dáva nám silu robiť jednotlivé kroky (ktoré sú dôležité pre dosiahnutie cieľa).
Ten druhý sa spája s dôrazom na vnímanie sveta. Často nevidíme veci také, aké sú, ale akí sme my a teda vidíme to, čo chceme vidieť a na čo sa zameriame. A preto, ak chceme vidieť negatívne veci, budeme si všímať negatívne, ak pozitívne, tak pozitívne. Naše myšlienky vytvárajú očakávania a tie zas ovplyvňujú naše prežívanie. A prežívanie zas ovplyvňuje našu silu a odhodlanie cieľ dosiahnuť.
Tretí krok je v odhodlaní premieňať sa. Ak sa správame určitým spôsobom, ak premýšľame určitým spôsobom, potom to má vplyv na nás, kým sme a na koho sa meníme.
Štvrtý krok sa spája so zameraním sa na seba. Nielen nádej je zdrojom sily. Zdrojom sily sú aj naše silné stránky. Silné stránky sú časťou nás samých. Hovoria niečo o nás, kým sme. Pokiaľ ich rozvíjame, napredujeme a máme zo seba radosť. Dávajú nám silu viac a viac sa premieňať.
Piaty krok sa spája s ochotou vytýčiť si cieľ. Vytýčenie cieľa je dôležité. Je horizontom, ku ktorému smerujeme. Dáva nám silu, keď vieme kam kráčame. A nedovolí nám, aby sme na to zabudli. Radi zápasíme s prekážkami. Tou najväčšou sme však my sami…
Šiesty krok sa spája s hľadaním odpovede na otázku prečo. Je to otázka po zmysle. Okolnosti nemusia byť priaznivé, ale to čo dáva silu napredovať, je zmysel – prečo to všetko. Vďaka zmyslu máme silu povstať, aj keď padneme.
A nakoniec siedmym je dôraz na lásku. Keď sa to tak vezme, tak jediné na čom záleží, sú vzťahy a láska. Šťastie totiž nie je otázkou majetku, postavenia, či peňazí.
Plán postavený na nádeji stojí na presvedčení, že dokážeme ovplyvniť svoju budúcnosť. K tomu sú však potrebné konkrétne kroky. O nádej sa treba usilovať a ísť jej naproti. Ak sa o Tomasulovej koncepcií nádeje chcete dočítať viac, kliknite sem: https://dennikn.sk/blog/2631908/nadej-zomiera-posledna/.
A ako premeniť úzkosť v nádej?
Povedali sme si čo to o nádeji. Bolo to dôležité, aby sme vnímali jej hĺbku. Na to sme nadviazali krátkym zhrnutím Tomasulovej knihy, v ktorej hovorí o nádeji. A čo nás čaká teraz? Druhá Tomasulova kniha, tentoraz pod názvom: Proměnte úzkost v naději. Podnázov zdôrazňuje smer knihy: pomocou KBT.
Aký je rozdiel medzi prvou a druhou knihou? V prvej viac rozoberá nádej. A potom venuje priestor krokom, ako napomôcť tomu, aby nás sprevádzala na ceste životom. Druhá kniha v niečom nadväzuje na prvú. Ale môžete ju čítať bez toho, aby ste začali tou prvou. Ale hlavne, druhá kniha rieši nádej zoči voči ťažkostiam, ktoré dokážu spútať a rozbolieť dušu. Sú tu konkrétne postupy, ako o ňu bojovať. Pri ťažkostiach je to zložitejšie. Kroky ktoré kniha menuje sú v niečom podobné krokom z prvej knihy. Ale sú aj iné a hlavne ju praktická stránka vedená v duchu KBT – teda kognitívno – behaviorálnej teórie, ktorá vedie k zmenu „postupov“. Je v tom kus expozície, ale hlavne zmena „vzorca“ či schémy. Nácvik nového riešenia a osvojenie nového návyku.
Nádej vs. stres a úzkosť
Pozrime sa teda bližšie na Tomasulovu knihu Proměňte úzkost v naději. Hneď úvod je pozvaním k ceste hrdinu. Prečo hrdina? Lebo hrdina aj zoči voči neistote a istému nepohodliu, sa snaží o zmenu. Niečo dosiahnuť. A to často nejde bez obety, hoci „len“ v podobe práce na sebe. Hrdina je obyčajným človekom, ktorý však našiel silu vytrvať aj navzdory prekážkam.
Tomasulo sa primárne v knihe venuje stresu a úzkosti. Pokiaľ každý deň bojujete so stresom a s úzkosťou, nie ste v tom sami. Úzkosť je hlavnou príčinou, ktorá narúša naše duševné zdravie. Úzkosť a stres sú bránou vedúcou k depresií a k telesným ochoreniam. Úzkosť je najväčšou prekážkou na ceste k duševnej pohode.
Táto kniha od Tomasula nijako nenahrádza „klasickú“ liečbu, ale dopĺňa ju. Čo konkrétne kniha prináša na 163 stranách?
Prvá kapitola nás učí zmeniť myšlienky a pocity (emócie) pomocou toho, ako sa pozeráme na svet. Kapitola rieši hlavne negativitu a pozitivitu ako videnie sveta. Ktoré je Vám blízke? Ako to zmeniť?
Druhá kapitola hovorí o rozdiele medzi nádejou, vierou a optimizmom. Tomasulo tu ukazuje, akú dôležitú úlohu zohráva práve pozitívne vnímanie sveta. To má vplyv na nádej a jej „silu“.
Tretia kapitola hovorí o tom, ako funguje mozog a čo môžeme urobiť preto, aby sme ovplyvnili jeho zameranie – čomu venuje svoju pozornosť. Ako sa vďaka mozgu dostať k pozitívnym emóciám?
Štvrtá kapitola hovorí o odolnosti. Potrebujeme odolnosť, aby sme vedeli reagovať na zmeny, na požiadavky a byť flexibilní.
Piata kapitola hovorí o význame nádeje a optimizmu v živote. Aký vplyv to na nás má. A prečo je to dôležité.
Šiesta kapitola ponúka usmernenie a návody, ako sa začať správať „inak“. Dozviete sa o význame sebaovládania. Ale dozviete sa aj o posttraumatickom raste, ktorý je možný ako vyústenie traumy, s ktorou sa pracuje.
Tomasulo vedie k tomu, aby sme popri čítaniu knihy si viedli / písali denník. Je to pochopiteľné. Kniha ponúka ja rady, myšlienky, praktické usmernenia a cvičenia. Naše obohatenie a prínos z knihy teda porastie naším vkladom do dialógu s autorom.
Cesta hrdinu
Inak viete, prečo Tomasulo spomína cestu hrdinu? A nemyslí tým archetyp hrdinu v duchu jungiánov, hoci nie je to v rozpore s jeho vnímaním. To slovo hrdina je z anglického hero. A jednotlivé písmena hero odkazujú na nádej (hope), kompetenciu (empowerment), odolnosť (resilience) a optimizmus (optimism). A práve tieto vlastnosti sú jadrom jednotlivých kapitol Tomasulovej knihy. Inak to slovo kompetencia zahŕňa v sebe aj slovo dôvera v seba. Cesta hrdinu v duchu Tomasula sa nesie v duchu týchto vlastností. Veď druhá kapitola je o nádeji, tretia o kompetencií, štvrtá o odolnosti a piata o optimizme. Posledné dve kapitoly sú takou tou nadstavbou. Tomasulo nehovorí o hrdinstve, ako o heroickom čine, ale o každodenným kráčaní životom – ísť svojou cestou, byť verný sebe. A to pomocou konkrétnych, často drobných krokov…
Vzácne úlomky mozaiky
V kapitole o nádeji má zasiahol postreh, že nádej sa spravidla rodí v neistote a v negativite. Tam kde by sme mohli pokračovať smerom k obavám, k úzkosti, k depresií a k zúfalstvu sa nádej objavuje ako ponuka. Aj takto možno reagovať. Ak máme v sebe zameranie pre nádej a optimizmus. Tomasulo tu hovorí o tolerancií. Ako zmeniť vnímanie a myslenie a objaviť nádej. Čo ak ostaneme zacyklení? V temnom svete. Ako z toho von? Podľa Tomasula je vnímanie koreňom bludného kruhu. Čo môžeme urobiť preto, aby sme mohli začať riešiť problémy a prekážky. A vybrať sa vzostupnou špirálou hore. Z temného sveta.
V kapitole o kompetencií ma zaujalo, že najväčšou zbraňou proti stresu je dať prednosť jednej myšlienke pred druhou. Musíme zmeniť prístup, aby stres bolo možné nie potláčať, či zmierňovať, ale riešiť. Prečo je to dôležité? Tomasulo ukazuje, ako pracovať s minulosťou a so spomienkami. Budem teraz osobný. Jeden človek sa mi zveril, že je pre neho ťažké vybrať sa na cestu. Tak som mu povedal nech si predstaví, koľko krát sa na tú cestu v minulosti vybral. X krát to zvládol a to napriek komplikáciám. Prečo by to teraz malo byť inak? A prečo by sa mal stresovať? Kompetencia, to je aj sebadôvera. Dôvera v seba, že sme dosť kompetentný postaviť sa výzve. Tá viera v seba, to spoliehanie sa na minulosť, viera v prítomnosť a nádej smerom do budúcnosti, sú cestou k úspechu.
Kapitola o odolnosti. Často si odolnosť predstavujeme ako pevnosť. Ale to čo je pevné, sa skôr zlomí, ako to čo je flexibilné. Môžete si spomenúť na budovy v seizmicky aktívnej oblasti a hlavne v Japonsku. A systém závaží, ktoré reagujú na tlaky a dokážu budovu vychýliť potrebným smerom. Vždy máme nejaké plány a očakávania. A ak sa nenaplnia, potom máme problém. A to, že sa nenaplnili je pre nás zložitejšie, než to čo sa malo stať a nestalo. Jednoducho riešime nepodstatné veci. Flexibilita nám pomáha zachovať pozornosť na to, čo je dôležité. Dosiahnuť cieľ, hoci inak. Tomasulo ukazuje, ako naša myseľ v danej chvíli reaguje. A ako to zmeniť. Ako reagovať v neistote.
Posledná kapitola na ktorú chcem upriamiť pozornosť je tá o optimizme. Nejde o snahu vnímať všetko pozitívne a za každú cenu. Ale mať pozitivizmus ako základné východisko. Očakávať, že sa stane niečo dobré. Ak sa stane zlé, potom očakávať pozitívnu zmenu. Jednoducho pozitívne nastavenie. Ako sa usilovať o optimizmus. Akú rolu v tom hrá minulosť, prítomnosť, ale aj budúcnosť? To všetko rieši Tomasulo na svojich stránkach.
Posledné dve kapitoly knihy, ponechávam ako prekvapenie a odmenu pre tých, ktorí siahnu po knihe.
Dať priestor nádeji
O nádeji hovoríme bezprostredne málo. A ešte menej ju vnímame ako nástroj, či liek proti niečomu. Tomasulo hovorí, že nádej je protijedom na mnohé veci, ktoré nám berú chuť do života. Autor hovorí o úzkosti. Ale v texte knihy rezonuje aj stres, strach a depresia. Úzkosť a stres podľa Tomasula vznikajú, keď máme pocit, že nemáme kontrolu nad budúcnosťou. Nádej túto kontrolu úplne nevracia, ale miesto potreby mať všetko isté nás vedie k dôvere v možnosť zmeny. Táto nadej je protiváhou naučenej bezmocnosti – naozaj je dôležité sa snažiť a bojovať. Nádej je formou dôvery voči neznámemu. Nemusím vedieť, čo príde a predsa môžem ísť ďalej. Úzkosť zužuje budúcnosť – vidíš len hrozbu. Nádej ju otvára – zrazu vidíš možnosti. A keď má človek nádej, jeho telo na to reaguje – znižuje sa napätie, mení sa rytmus dýchania a myseľ z obranného nastavenia prechádza k tvoreniu.
Nádej nás učí žiť s neistotou bez toho, aby nás neistota zničila. Nedáva neistote priestor, aby ona rozhodla. My rozhodujeme, aj keď nemáme istotu, čo bude. Nádej je liekom na mnohé neduhy spojené s neistotou. Strach je zameraný na konkrétnu hrozbu. Nádej tu nie je opakom, ale vytvára rovnováhu – sú aj iné možnosti.
Nádej rozširuje horizont. A prináša úľavu. Obavy vznikajú, keď nevieme, čo bude. A hľadáme istotu. Nádej nás vtedy učí veriť, že zvládneme aj to, čo nepoznáme. Smútok často funguje ako bolesť spojená s minulosťou. Nádej tu je premostením medzi tým, čo bolo a tým, čo ešte môže byť. Život má napriek strate zmysel. Keď sa cítime bezmocní, hnev sa stáva náhradnou energiou. Nádej však dokáže túto energiu transformovať na vôľu k činu. Cynizmus a apatia, to sú stavy, kedy už necítime nič. Nádej tu pomáha znovu objaviť citlivosť. Nádej je liekom na mnohé problémy, ktoré pramenia z neistoty (čo bude). Nádej nelieči tým, že odstráni tmu, ale tým, že v nej nechá priestor pre svetlo. Keď človek stratí vieru, že niečo môže vzniknúť, nádej mu to potichu pripomenie…
.
Určite ste videli fotky zo zrúteného sveta. Mohli to byť ruiny budov. Ale aj spoločnosť, či svet ktorý prestal existovať. Ruiny starého. A predsa sa tam rodí niečo nové. Na starom vzniká niečo nové. Nakoniec aj v prírode ide o kolobeh života. To čo sa môže zdať ako mŕtve, predsa prináša život. Niečo zaniklo a niečo sa aj vďaka tomu zrodilo. Nádej je často práve tým čo sa rodí. Ak nepodľahneme negativizmu. Nádej je odpoveďou na zmenu, ktorá nastala. Je dôkazom, že duch je silnejší, ako trosky.
Hrdinstvo nie je o výnimočnosti, ale o ochote zostať v pohybe. A k tomu sme pozvaní všetci.Vo svete ktorý sa rúca, hrdina kráča ďalej, pretože je flexibilný. To neznamená, že popiera seba a svoje hodnoty, ale že hľadá ako ostať sebou v meniacom sa svete a zachovať si pritom svoju tvár. Ako ostať sám sebou, keď svet sa rúca. Ten horizont, ten zmysel dáva význam tomu, čo Tomasulo prezentuje ako hrdinu. Hrdina nakoniec spolu s Franklom a s Maslowom nachádza odpoveď na otázku prečo. A to je ďalším zdrojom sily. Kým sa tak stane. Nádej ho ženie vpred. V čom je teda hlavné posolstvo nádeje? Rozhodnuť sa pre ňu a žiť ju napriek tomu, že nič nie je isté. Nádej, to je smerovanie života. Ak sa pre ňu rozhodneme, môže sa stať tou skalou, na ktorej postavíme život. Nech sa deje čokoľvek.
