Hovorí sa, že najlepšou prevenciou pred zdravotnými problémami je mať bútľavú vŕbu, ktorej sa môžeme vyžalovať. Mať na blízku niekoho, kto vypočuje, kto nesúdi, kto je ochotný vypočuť a v prípade potreby pomôcť a aj poradiť. Na podobných princípoch stojí terapia a terapeutický rozhovor. Preto si o nich dnes niečo povieme…

Neviem, čo prinesú ďalšie roky a možno má Nancy McWilliams pred sebou ešte veľa rokov života. Kniha ktorú si dnes priblížime, však vyznieva ako snaha odovzdať životnú múdrosť a skúsenosti. Akoby sa v nej zrkadlili roky jej terapeutickej práce. Z tých riadkov cítiť snahu odovzdať svoje (celo)životné dielo…

„Pre psychoterapeutov je zásadné, že vo svojom prístupe berú vážne skutočnosť, že zdroje väčšiny nášho správania, pocitov a myšlienok nie sú vedomé…“

Kniha Psychoanalytická psychoterapie, ako už napovedá podnázov – príručka pre prax je primárne určená ľuďom, ktorí sa snažia sprevádzať iných. Alebo nad tým premýšľajú. Ale keďže nie je písaná odborným jazykom – raz za čas si nejaké slovo pozriete v slovníku, je jej obsah prístupný prakticky komukoľvek. To slovo psychoterapia zdôrazňuje, že ide o terapiu psyché, teda duše. Poznáme totiž rôzne terapie.

Ja sa zameriam na to, čo môže byť obohatením pre širšie publikum. Kniha však berie psychoterapiu od piky. Tomu zodpovedajú aj jednotlivé kapitoly ako: príprava terapeuta, príprava klienta, hranice v terapií, základné psychoterapeutické procesy, riešenie náročných situácií a tiež dve kazuistiky. Istým bonusom je výklad určitých pojmov / hodnôt z praxe. Kapitola venovaná určitým rizikám, ktorým terapeut čelí. Ale je tu aj kapitola, ktorá zdôrazňuje potrebu myslieť na seba. Kto chce dávať, musí mať z čoho. Sám musí mať prameň, z ktorého čerpá silu…

„Veľa z toho, čo je pre klientov liečivé, je nedeliteľnou súčasťou samotnej terapeutickej role.“

Ako píše samotná autorka: „snažila som sa napísať knihu, ktorá spadá niekam medzi psychoterapeutickú kuchárku a hutnú epifanickú klinickú poéziu.“ K napísaniu knihy ju viedli obavy, že pre dnešných terapeutov „nemusia byť dostupné rady, ktoré psychoterapeuti z mojej generácie dostávali od učiteľov a kolegov“. Kniha, ktorá by hovorila o „tradičnom učení a vedení, ktorých odovzdanie sme skôr očakávali na stážach, pri praxi, v zamestnaní a pri rôznych školeniach.“ Sú to „veci“, ktoré nám prídu samozrejmé a pritom sa vytrácajú…

„Pokúšam sa v knihe odovzdať niečo z toho, čo sa v psychoterapeutickej praxi prenáša ako ústna tradícia.“ Ide o kombináciu pomoci a usmernenia zo strany supervízorov a múdrosť získanú praxou a skúsenosťami. Tieto poznatky si terapeut môže prispôsobiť tomu, čím prechádza klient. Supervízor sprevádza terapeuta a pomáha mu riešiť problémy s ktorými sa stretne pri sprevádzaní klienta a napomáha jeho ďalšiemu rastu. Psychoanalýza je konkrétny smer v terapií nadväzujúci na Freuda. Ale zároveň to je aj rozhovor – hra so slovami a ich skúmanie. Teda liečivý rozhovor v podobe psychoterapie.

„Učila som sa od nadaných psychoterapeutov zo všetkých hlavných oblastí.“ Nancy si môže dovoliť toto napísať, vzhľadom na svoju prax a vek – onedlho bude mať 80.

„Najlepším ukazovateľom pre možné násilie, je násilné správanie v minulosti.“

Nancy pôvodne písala diplomovú prácu o Freudovi, ale nie o jeho terapií, ale o jeho politických teoriách. Pôvodne totiž študovala politológiu. Freud ju však zaujal. A v knihkupectvách začala zháňať knihy od Freudovho žiaka Theodora Reika. A keď sa neskôr presťahovala do oblasti, kde v tom čase Reik žil, napísala mu. Chcela sa stretnúť s niekým, kto si ešte pamätal Freuda. Vďaka tomuto stretnutiu prišiel impulz, aby sa začala venovať psychoterapií naplno a tak začala študovať psychoanalýzu na inštitúte Národná psychologická asociácia pre psychoanalýzu (ktorú Reik založil). Okrem toho absolvovala magisterské štúdium psychológie na katedre psychológie osobnosti a sociálnej psychológie na Rutgers University. A neskôr aj doktorandské štúdium. Priťahovalo ju štúdium osobnosti. Tá Reikova a aj Freudová stopa je v jej živote výrazná.

Je zaujímavé, keď ako odborník psychológ a zároveň psychoterapeut píše, že psychológia je vedou a psychoterapia umením. V tomto je Nancy ovplyvnená Reikom a jeho tvrdením, že terapeut sa môže nechať prekvapiť a môže čeliť odvahe nerozumieť. Sedenie totiž nemusí ísť podľa nalinajkovaných schém a často ani nejde. Klient môže prekvapiť a terapeut musí čarovať, teda tvoriť – byť kreatívny. Teória a aj prax je dôležitá, ale nakoniec skutočné majstrovstvo je v ich uplatnení pri sedení. A to je umenie.

Tento postoj je tiež v duchu Freudovho tvrdenia, že psychoanalýza, by sa nemala stať slúžkou psychiatrie. Potrebné je dopĺňanie a vzájomný rešpekt. Pri rozhovore je tých záchytných bodov (vzhľadom na individualitu klienta) ešte menej…

„V súvislosti s terapeutickými hranicami, nie je takmer nič jednoduché…“

Počet terapeutických smerov začína pripomínať ten vtip, že ani Boh nevie, koľko existuje ženských reholí. Nancy tu hovorí, že odhliadnúc od odlišností jednotlivých smerov, možno hovoriť o spoločných základoch a prvkoch. Stále tu hovoríme o profesionalite, osobnom prístupe, samovzdelávaní, ale aj rozhovore, bezpečnom prostredí pre klienta, kladení otázok, hľadaní odpovedí, analýze (v nejakej podobe) a o snahe pomôcť a napomôcť rastu klienta. O psychoterapií možno hovoriť, ako o procese rastu, ktorý začína príchodom klienta do terapie a pokračuje, ak klient pokračuje v sedeniach a aktívne sa zapája.

Či chceme, alebo nie. Nevyhneme sa tomu. Ten proces psychoterapie sa zrodil v analýze a je spojený s Freudom. Ako napísal sám Freud „analytický vzťah je založený na láske k pravde“. Terapia nie je kamarátskym rozhovorom, kde Vám ten druhý môže pritakávať, alebo klamať. To je jeden z veľkých rozdielov v porovnaní s rozhovorom s niekým, kto je Vám blízky. Terapeut preto môže povedať niečo, čo nie je ľahké prijať. Ak klient má rásť, ak potrebuje uzdraviť, môže to byť dokonca nevyhnutné.

Terapia ako taká má korene v analýze. A prakticky všetky smery snažiace sa o liečbu duše – všetky podoby liečby pomocou slov, čerpajú z tohto (Freudovho) dedičstva. Klient prichádza s problémom a my potrebujeme zistiť, čo ho trápi. Potrebujeme klásť otázky. A pomáhať mu pomenovať to, čo dovtedy bolo tajomné a beztvaré (nevedomé). Základom psychoanalýzy je rozprávanie. A rozprávanie je základom každého terapeutického smeru.

„Psychoterapeuti sú veľmi motivovaní k starostlivosti o druhých ľudí. Starostlivosti o seba sa venujú oveľa menej.“

Pre terapiu je dôležitá úprimnosť. A k tej nie je ľahké sa dostať. Terapia sa snaží dostať na svetlo to, čo bolo umiestnené do tieňa. Nemusí to byť jednoduché, môže to byť poriadne hlboko (potlačené), ale aj prekrútené. Niektoré pravdy nie sú pohodlné – sú bolestivé.

Terapia sa snaží okrem iného vynášať na svetlo to, čo je v tieni. Opiera sa pritom o presvedčenie, že tento proces prinesie úľavu a prestaneme s tým bojovať. Môžeme to integrovať a môže nás to obohatiť. Je to naša vlastná cesta k pravde. Preto niektorí Freuda vnímali ako moralistu. „Psychoanalýza vyžaduje zvláštnu schopnosť úprimnosti“ podľa Freuda. Terapia nie je o tom, čo sa nestalo. Ani nevedie človeka k tomu, aby bol niekým iným. Alebo bol kýmkoľvek. Psychoanalýza prijala mravnú zásadu úprimnosti a požaduje úprimnosť v terapií. Bez úprimnosti Vám ťažko terapeut pomôže a v podstate mrháte jeho časom. Niektorí preto vnímajú psychoanalýzu ako morálny rozhovor. Nie je tu „skladanie“ účtov, ako pri spovedi. Ale ak to má k niečomu viesť, musíte byť úprimní. Terapeut Vás nesúdi, ale ak budete nosiť masku, ťažko Vám pomôže. Pripomína mi to vtip o skrížení náboženského aktivistu a ateistu čím vznikol človek, ktorý zvoní na dvere ľuďom a ak mu otvoria, nemá im čo povedať.

„V psychoterapií jeden človek bezprostredne rozpráva a druhý vnímavo počúva. Ani jedno z toho nie je jednoduché… Psychoterapia je rozhovor, vzájomná spolupráca, kde sa na obidvoch stranách strieda načúvanie a rozprávanie.“

Psychoanalýza stojí na priesečníku dvoch vrcholov – terapeut zastrešuje ten racionálny a je autoritou a klient prináša svoj život a prežívanie a otázky svojho života.

Je zaujímavé keď Nancy píše, že výzvou nastupujúcej psychoterapie, ktorá sa snažila získať svoje miesto v starostlivosti o dušu bolo vysporiadať sa s rôznymi šarlatánmi. Tento problém pretrváva aj dnes. O sprevádzanie sa snažia mnohí ľudia, ktorí nemajú k tomu potrebné vzdelanie, neabsolvovali výcvik, prax pod dohľadom niekoho skúseného, nezložili skúšky a nezapájajú sa do supervízií či intervízií (stretnutie supervízorov). A nie sú členmi žiadnej komory, či profesíjnej organizácie (ktorá je istým garantom odbornosti).

Podľa Freuda predpokladom pre poskytovanie terapie je čo najširšie spektrum vedomostí, ktoré zahŕňajú históriu, literatúru, spoločenské vedy a humanitné vedy. Ono sa to na prvý pohľad nezdá, ale všade tam nachádzame veľa cenných poznatkov, skúseností, dokonca aj príkladov, ktoré sa dajú použiť. Mnohé problémy sa v zásade opakujú a riešia ich ľudia z rôznych oblastí sveta, kultúr a v rôznych obdobiach. Usmernenie môžeme nájsť v literárnom diele a v konkrétnej postave (ako sa zachoval), ale aj v zamyslení niektorého filozofa.

Cennou poznámkou Nancy je skutočnosť, že v súčastnosti terapia viac (než v minulosti) reflektuje aj duchovné problémy ľudí.

„Vstrebávať všetky emočne nabité informácie, ktoré sa k nám počas dňa dostávajú je vyčerpávajúce a to spôsobom, ktorý presahuje bežnú únavu.“

Už Freud za svojho života zápasil s tým, čo nazval divokou analýzou. Dokonca bol často konfrontovaný s veľmi voľným a zvláštnym výkladom seba samého v práci niekoho, kto sa označoval za terapeuta (a nebol). Dôležité je preto pred terapiou sa uistiť, kto ju vykonáva a aký má výcvik. Inak čítal som o chlapovi v Japonsku, ktorému ľudia platia za to, že počúva. On im nič nehovorí, ani sa nehraje na terapeuta. Jednoducho mu zaplatia a počúva. A počúva, kým sa ten druhý nevyrozpráva. Práca tohto človeka je oveľa užitočnejšia než práca ľudí, ktorí sa vydávajú za terapeutov a nie sú nimi. To že sa nám uľaví, keď sa vyrozprávame, je fakt. V dnešnej dobe ubúda sociálnych kontaktov a tak klesá aj počet možností niekomu sa vyrozprávať…

„Keď sa terapeut vráti domov, musí mať možnosť prestať byť psychoanalytikom… Jeho práca je tak náročná, že pokiaľ sa jej venuje naozaj z celého srdca, je vyčerpaný. Keď sa vráti domov, potrebuje citovú podporu…“

Čo sa týka Freuda treba si uvedomiť, že postupy ktoré navrhoval, v tej dobe riešili to, čo sa vtedy nazývalo neurózami, teda hystéria, obsesia, nutkavé konanie, fóbia a nepsychotické depresie. Čo nie je málo. Ale je to len časť spektra problémov. Keď sa na obzore objavili psychózy, poruchy osobností, hraničné stavy, posttraumatické ťažkosti a závislosti, bolo potrebné prísť s ďalším postupmi (ktoré mohli byť výrazné iné, dokonca úplne iné). To sú dosť silné slova niekoho, kto v podstate tiež vzišiel z odkazu Freuda. Ale v tom je Nancina životná múdrosť. Má dosť vysoký vek na to, aby viedla zbytočné boje…

„Psychoterapeuti môžu len zriedka pomôcť ľuďom tak rýchlo a do takej miery, akoby chceli. A niekedy sa musia zmieriť s tým, že im nedokážu pomôcť.“

Už samotný Freud zápasil s tým, že niektorí z jeho súčasníkov a žiakov prekročili hranice a ich vzťah ku klientovi bol príliš osobný. Až neskôr sa začalo hovoriť o prenose a protiprenose, teda o zapojení terapeuta a o riziku, že sa nechá príliš vtiahnuť do sveta klienta a prestane rozlišovať (analýza).

Ťažkosti s ktorými zápasila psychoanalýza v USA sa nás bezprostredne nedotýkajú a predsa je to zaujímavé poučenie pre nás. Je dobré neuzavrieť sa vo svojom smere. Nechať sa inšpirovať inými smermi. Dokonca aj inými vedami (spomínaná filozofia, história, či sociálna práca). Psychoterapeutický výcvik je dôležitý, ale nemal by byť príliš zložitý – aby sa terapia neuzavrela pred ľuďmi z iných vied, ktorý by chceli pôsobiť aj v tejto oblasti. To prelínanie môže byť obohacujúce a poznáme živé príklady, že sa to dá. Hoci je tu vedecké ukotvenie, dôležité je nepodľahnúť zotrvačnosti a nebáť sa nanovo overovať a preverovať poznatky.

„Ako psychoterapeuti sa vyrovnávame so stránkami ktoré máme, ktoré by sme najradšej nevideli, ale pre naše zrenie (rast) sú veľmi dôležité.“

S istými problémami zápasilo aj Freudovo dielo. Veľa jeho myšlienok a poznatkov, ale aj teórií a schém bolo spútaných do presných línií a stratil sa cit pre to individuálne. Klient ktorý si sadne do kresla, vo Freudovej dobe by si ľahol, nie je ako z knihy. Ten dôraz na to, čo sa má a nemá spôsobil, že sa stratil cit pre vedenie a usmernenie. Môžete namietať, že je to múdrosť získaná časom a praxou. Ale je to cit pre ľudskosť a ten je prítomný bezprostredne. S ľudskosťou však rastie riziko vyhorenia terapeuta.

Nancy pristupuje k Freudovi so zdravým odstupom. Pripomína aj slová Roberta Holta: „keď človek pristupuje k Freudovým prácam so zámerom vyvrátiť určité tvrdenia, takmer čokoľvekčo Freud povedal, sa môže ukázať ako nesprávne. Ak k nim však človek pristúpi so záujmom o to čo sa môže naučiť, prinesú mu hlboké porozumenie.“ Možno v upravenej dobe, ale dozvie sa niečo nové.

Je zaujímavé, keď Nancy hovorí o strate – keď Freudove ono, ja a nadjá nahradili pojmy id, ego a superego. Osobné zámená boli nahradené niečím abstraktným a neosobným.

„Poskytovanie psychoterapie nám terapeutom ničí schopnosť viesť spoločenský rozhovor – máme problém len tak nezáväzne sa porozprávať. “

Psychoterapia je snahou „porozumieť najdôležitejším nevedomým myšlienkam, želaniam, strachom, konfliktom, obranám a identifikáciám človeka.“ Je to tým, že terapia nie je len intervenciou a snahou bezprostredne pomôcť a zasiahnúť, ale aj sprevádzaním na ceste rastu a riešenia problémov (cez jednotlivé sedenia).

Z kapitoly ktoré je venovaná klientovi považujem za dôležité priniesť tento postrech. „Pre účinnosť liečby je zásadné dosiahnutie pocitu stabilnej, uspokojivej spolupráce medzi klientom a psychoterapeutom. Bez spoločného úsilia by ani sebaväčšia brilantnosť na strane terapeuta nemohla uviesť psychoterapeutický proces do pohybu.“

„V záujmu ochrany klienta je dôležité, aby sme poznámky uchovávali v minimalistickom duchu. Pre ochranu terapeuta je však dôležité, aby tam bolo všetko dôležité.“

.

„Chcela by som touto knihou pomôcť predovšetkým ľuďom, ktorí študujú a sú v zácviku, či už ide o psychológiu, poradenstvo, psychiatriu, všeobecnú medicínu, sociálnu prácu, ošetrovateľstvo…“ Po prečítaní knihy možno konštatovať, že sa to Nancy podarilo. Vytvorila dielo, ktoré je cenným poradcom pre niekoho, kto chce iných sprevádzať. A možno sa k tejto knihe vracať stále znova a znova a vždy Vás niečím prekvapí a obohatí.

Kniha prináša veľa praktických informácií. Nakoľko môžem byť osobný? Čo môžem o sebe prezradiť? Ako je to s ochranou citlivých informácií? Ako postupovať pri zverejňovaní citlivých údajov? Čo robiť ak klient pravidelne mešká? Je dôležité mať právnika na telefóne? A veľa iných. Kniha je cennou príručkou a prináša mnohé odpovede na otázky, ktoré si začínajúci terapeut kladie a často nemá v blízkosti niekoho, kto by mu ich zodpovedal…

Kniha Psychoanalytická psychoterapie, příručka pro praxi je nejnověji u nás vydaným dílem úspěšné a české odborné společnosti dobře známé autorky Nancy McWilliams. Kniha svým pojetím patří do autorkou zamýšleného většího celku, ze kterého v češtině zatím vyšla Psychoanalytická diagnóza (2015) a do něhož patří na český překlad čekající tituly Psychoanalytic Case Formulation (1999) a Psychoanalytic Supervision (2021). Autorka se zapsala jako odbornice, která umění psychoterapie a konkrétně psychoanalýzy a psychoanalytického myšlení přibližuje velmi čtivou a vstřícnou formou. Zároveň však její texty neztrácejí na své odbornosti a jsou ve svém přehledu velmi poctivé. Tím si získala zejména začínající pracovníky v pomáhajících profesích, specialisty na počátku svých kariér a zájemce o psychoanalýzu, pro které jsou svým podáním a jazykem díla velkých autorů psychoanalýzy nepřístupná. Pokud byla kniha Psychoanalytická diagnóza pozvánkou do struktury, ve které můžeme přemýšlet o osobnostech klientů a pacientů a jaké jsou vhodné intervence v práci s nimi v souvislosti s jejich specifiky osobností, nejnovější kniha je spíše výpovědí o tom, co znamená být psychoterapeutem (psychoanalytickým) a čemu jako odborníci čelíme ve své profesi.

Přestože autorka sama přiznává, že se nesnaží předložit manuál psychoanalytické terapie, poskytuje zejména začínajícím odborníkům text integrující základní rysy psychodynamické léčby s ohledem na psychoanalytická paradigmata. Kniha sice formuluje tyto základní prvky, ale na druhé straně varuje před otrockým opakováním technik. Od prvního díla se text liší tím, že je méně strukturovaný a konkrétní. Samotná kniha je uspořádaná do dvanácti kapitol. První kapitola představuje jakýsi úvod, kde autorka vymezuje, co sama osobně rozumí psychoanalytickou psychoterapií, a uvádí čtenáře do kon- Tomáš Jandáč e-mail | tomas.jandac@lf1.cuni.cz Autor recenze je adiktologem v Ambulanci dětské a dorostové adiktologie Kliniky adiktologie 1. LF UK a VFN v Praze a postgraduálním studentem programu adiktologie. Nancy McWilliams RECENZE APLP 57 textu. Další tři kapitoly tvoří jeden větší celek, ve kterém se autorka zabývá psychoanalytickou vnímavostí. Tento fenomén je nasvícen ze tří různých úhlů – to, co o něm vypovídá sama psychoanalýza, jak se na psychoterapii může připravit psychoterapeut a jak podpořit pro zkušenost s psychoterapií samotného klienta. Následující tři kapitoly se zabývají tématem hranic v psychoterapii. Nejprve z obecnějšího pohledu, poté pohledem základních psychoterapeutických procesů a následně v pohledu obtížných situací – tuto část autorka otevírá s vtipem sobě vlastním „věci, které mi ve výcvikovém programu neřekli“. V dalších dvou kapitolách autorka, jak jsme u ní zvyklí, přináší dvě zajímavé kazuistické práce dvou klientek (první případ je práce s neurotickou klientkou a druhým je případ práce s hraniční organizací u klientky). Poslední tři kapitoly představují doplňkové poznatky z praxe psychoanalytického psychoterapeuta, věnují se péči o sebe jako psychoterapeuta a seznamují čtenáře s hlavními riziky tohoto náročného povolání a touhou po uspokojení z této profese.

Velkým přínosem celé knihy je otevřenost a upřímnost autorky, která píše o dobrých, ale i špatných stránkách profese psychoterapeuta a psychoanalýzy, ve stejném duchu mluví také o úskalích a rizicích psychoterapie a léčby. Přiznává, že nepřináší vše zachraňující metodu, jako se někdy setkáváme u představitelů jiných léčebných přístupů. Popisuje však víru v terapeutický proces, která pomáhá jít k příčinnosti než pouze k symptomům a naproti osobnostnímu růstu. Autorka nabádá k využívání kreativního a flexibilního přístupu podle individuality klienta. Dále diskutuje, že psychoterapeutické výcviky mohou vyznívat perfekcionistickým přístupem, ale ona spíše prosazuje implementaci terapeutovy osobnosti a individuality do terapeutické identity, kdy tento proces vychází z vlastní terapeutovy terapie a supervize.

Recenzovanou knihu bych rád doporučil všem zájemcům z řad odborné společnosti, kteří mají touhu dělat profesionální terapii se svými klienty, a těm, kteří někdy zcela přirozeně tápou v procesech terapie, kterou se svými klienty vedou. Text samozřejmě nepřináší odpovědi na všechny obtíže, jež naše profese skýtá, nebude sloužit ani jako samojediná učebnice pro začínající terapeuty, ale rozhodně zafunguje jako skvělý doplňkový materiál k těžkému úkolu – jak se stát dost dobrým psychoterapeutem.

Autor recenze je adiktologem v Ambulanci dětské a dorostové adiktologie 1.LF UK a VFN v Praze s přiznaným zájmem a sympatií k psychoanalytickým teoriím, přestože sám osmým rokem prochází psychodynamickým psychoterapeutickým výcvikem.

Znáte to, když si před spaním čtete, pomyslíte si: „Tak ještě jednu, poslední kapitolu, a pak už doopravdy půjdu spát,“ a nakonec se od knihy odtrhnete až když neudržíte otevřené oči? Tuto zkušenost mám nejen s kvalitní beletrií či detektivkou, ale nejnověji i s knihou Psychoanalytická psychoterapie autorky Nancy McWilliams. Autorku možná někteří znají, respektive její knihu Psychoanalytická diagnóza. Hned na začátku chci ubezpečit všechny, kteří Psychoanalytickou diagnózu četli nebo se o to pokoušeli: Nebojte, kniha Psychoanalytická psychoterapie se čte nesrovnatelně snáz a celá se dá přečíst v době významně kratší než několik měsíců či let. ��

Psychoterapeuti a studenti ve výcviku mimo psychoanalýzu by se mohli názvem knihy nechat odradit. Sama jsem však ve výcviku gestalt psychoterapie a přesto jsem si toho z knihy hodně odnesla. Z většiny doporučení (a je jich opravdu hodně a dotýkají se širokého spektra psychoterapeutické práce a myšlení) mohou těžit psychoterapeuti všech zaměření. Také jsem se dozvěděla pro mě nové informace o historii, současnosti a myšlenkách psychoanalýzy, což změnilo můj původně lehce podezřívavý pohled na tento směr ve zvědavost a chuť se dozvědět více.

Autorka Nancy Williams (*1945), americká psychoanalytička, psychodynamická psychoterapeutka, supervizorka, vyučující na univerzitách a dalších místech a taktéž autorka několika publikací a mnoha článků, mi od prvních stránek byla sympatická. Zcela otevřeně, autenticky a poctivě sdílí se čtenářem svou motivaci pro vznik této knihy (učebnice pro začínající psychoterapeuty). Knihu zasazuje do současné americké kultury, doby a systému, která je nepříznivá pro výkon dlouhodobé intenzivní psychoterapie, tlačí na krátkodobost a efektivitu, je skeptická vůči psychoanalýze, v níž si psychoterapeut ve výcviku nemůže vybrat svého supervizora). Je poznat, že autorka pracuje jako pedagožka a mnoho z knihy vzešlo jako přání a potřeby studentů. Většinu témat práce s klienty také autorka doprovází konkrétními větami, jak lze na klienta reagovat.

V knize najdeme 12 kapitol:

• Co vymezuje psychoanalytickou psychoterapii?
• Psychoanalytická vnímavost
• Příprava psychoterapeuta
• Příprava klienta
• Hranice I. Rámec
• Základní psychoterapeutické procesy
• Hranice II. Obtížné situace
• Molly
• Donna
• Doplňkový výklad z psychoanalytické psychoterapie
• Rizika a uspokojení plynoucí z povolání
• Péče o sebe

Poučila jsem se z obou kazuistik v kapitolách 8 a 9. V první z nich autorka popisuje případ „Molly“, spolupracující a motivované klientky s potížemi neurotické povahy, ve druhé píše o práci s „Donnou“, klientkou v hraničním a psychotickém pásmu s hlubokou a vážnou psychopatologií, která do terapie byla poslána a terapeutkou zpočátku – prvních pár let – otevřeně pohrdala. Vážím si především autorčiny upřímnosti při sdílení svých názorů i chyb a nedostatků při práci s klienty, z nichž se poučila. Celkový tón knihy je podpůrný, dodávající odvahu i zprostředkovávající zkušenost, že i s náročnými klienty je nejcennějším zdrojem vztah a laskavost.

Kniha kombinuje autorčiny myšlenky a zkušenosti, osobní sdělení jejích učitelů a kolegů i odborné články a publikace. Množství citací odpovídá velmi bohatý rejstřík literatury. Autorka také čtenářům poskytla několikastránkový seznam doporučené literatury k dalšímu přečtení s osobním popisem, co lze v knihách čekat. Za perfektní citace jsem vděčná, díky tomu jsem si mohla přečíst další články a na svůj list “chci přečíst” mi přibylo množství knih i v češtině. Nejen zde chci také vyzdvihnout práci překladatelky Hany Drábkové či redakce za osvětlení českého systému v místech, kdy autorka hovoří o tom americkém, i krásnou práci s překladem, např. “V této knize bych se chtěla zbavit části psychoanalytické vody ve vaničce, a přitom nevylít hodnotu psychoanalytického dítěte.”

Nedostatkem knihy je občasná nesrozumitelnost dlouhých souvětí, například: „Odborník tím poskytne novou záminku klientovi, který se snaží vyhnout uznání, že odpovědnost nese psychoterapeut, a chce uniknout nabídce, aby se na odpovědnost psychoterapeuta spolehl“ (s.181). I se znalostí kontextu jsem větě ani po několikerém přečtení neporozuměla. Naštěstí jsem na taková zaseknutí nenarazila mnohokrát. Také jsem párkrát (do 5 výskytů, pamatuji-li se správně) cítila rozpačitost, když autorka vyzdvihovala psychoanalýzu nad ostatní směry způsobem, který mi připadal přinejmenším lehce urážlivý: “Akademičtí psychologové se v současné době prakticky podomácku věnují objevování věcí, které praktikující psychoterapeuti a poradci znají již desítky let, … Příslovečný člověk z Marsu by například dost těžko odlišil od krátkodobé psychodynamické psychoterapie Klermanovu “interpersonální psychoterapii”… (s.247). Zarazil mě povyšující se tón, které jsem v jiných částech knihy nevnímala.

Celkově však na mě kniha Psychoanalytická psychoterapie působila velmi kladně, a tak by podle mého názoru neměla chybět v knihovnách nejen začínajících psychoterapeutů.