Žijeme v dobe, kedy sa šíri kult tela a narastá počet rôznych fitnescentier. A čo starostlivosť o dušu? Doba sa predsa zmenila. Často pracujeme menej fyzicky, než predchádzajúce generácie, ale čelíme väčšiemu tlaku, preto potrebujeme posilňovať silu vôle a teda robiť všetko preto, aby sme si zachovali duševné zdravie. Maslow by povedal, že keď človek nemá naplnené základné potreby, zmysel a duša idú bokom. No keď ich má, práve starostlivosť o dušu rozhoduje o tom, či vôbec zažije sebarealizáciu — najvyšší stupeň ľudského potenciálu.

Kedysi sa hovorilo, že žena ktorá má všetkých 5 p, je súca na vydaj. Pod tými 5 p sa myslelo: pekná, poctivá, pracovitá, príjemná a pobožná. Nie, neboli tam peniaze (bohatá). Spomenul som si na túto myšlienku pri knihe, ktorú si dnes predstavíme a sľubuje, že nám pomôže zachovať si všetkých päť pohromade. Mať všetkých päť pohromade, je odkazom na zmysly, teda ostať pri zmysloch a zachovať si zdravý rozum. Mať všetkých päť pohromade – znamená ostať pri rozume. Zachovať si zmysel pre realitu, vedieť racionálne posúdiť situáciu a nenechať sa strhnúť emóciami… Kniha ktorú si dnes priblížime, nesie názov Psychologický rádce do zběsilých časů. Podnázov knihy je: aneb Mějte všech pět pohromadě. Čo všetko si autorka pod tým predstavuje, približuje v úvode knihy…

Chaos vs rigidita

V diagnostickom manuále porúch, ktorý sa snaží pomenovať a definovať rôzne poruchy a choroby, nachádzame naozaj bohaté spektrum problémov. „Navzdory rozmanitosti… možno tieto definície rozdeliť na dve základné skupiny: v jednej sú ľudia, ktorí upadli do chaosu a v tej druhej ľudia, ktorí uviazli v pasti rigidity a majú k dispozícií obmedzené možnosti ako reagovať.“

Pod rigiditou sa tu myslí problém reagovať, prispôsobiť sa a reagovať bezprostredne vzhĺadom na meniace sa okolnosti. Je to vnútorná strnulosť, pre ktorú prakticky akákoľvek zmena môže byť problémom… Kto sa stratí v chaose, trpí dezorganizáciou. Kto uviazne v rigidite, trpí neschopnosťou reagovať. Zlatá stredná cesta tu nie je len metafora, ale praktický návod na prežitie.

Jung by povedal, že chaos a rigidita sú dva archetypálne póly psyché – chaos ako nevedomé, nespútané sily; rigidita ako tyrania vedomia a ega. Cieľom nie je potlačiť jeden z pólov, ale vytvoriť medzi nimi životaschopné napätie, ktoré vedie k individuácii – celistvosti. Zdravé napätie.

Individuálna cesta

Kde vidí riešenie autorka knihy? „Riešenie vidím ako veľmi širokú cestu s mnohými križovatkami a s odbočkami, teda nie ako jedinú správnu cestu… Táto kniha sa zaoberá tým, ako sa udržať na zlatej strednej ceste medzi týmito dvoma extrémami (chaos vs nemenlivosť – rigidita).“ Ako si vedieť zachovať pokoj a rovnováhu a zároveň vedieť reagovať na zmeny. Perryovej zlatá stredná cesta medzi chaosom a rigiditou korešponduje s Franklovým „znášaním protikladov“ — hľadanie zmyslu nie napriek utrpeniu, ale skrze neho.

Frankl by tu rozpoznal svoju „tragickú triádu“ – bolesť, vina, smrť – a zdôraznil by, že aj v chaose či strnulosti si človek môže zvoliť svoj postoj. Práve vo voľbe postoja k obmedzeniu sa rodí zmysel.

Autorka knihy priznáva, že riešenie – tá cesta ako nájsť zlatý stred, je do veľkej miery individuálna. Každý sme iný. A preto pozornosť presúva na možnosť priblížiť fungovanie mozgu a teda ukázať, ako sa vyvíja a ako môžeme ovplyvniť jeho zmeny a tým aj náše myslenie a cítenie. A to iné – individuálne, to už rozvinieme sami. Autorka nám ponúka len ten základ – nástroje potrebné k tomu…

Mozok a jeho svet

Hneď v úvode autorka hovorí o členení mozku. Mozog sa skladá z troch častí. Prvou je mozgový kmeň. Funguje už pri narodení a má na starosti reflexy a činnosť svalov a orgánov. Keď sa ocitneme v ohrození života, práve tento orgán nám dáva impulz, čo robiť. Funguje bezprostredne. Inštinkt.

Ďalšie dve časti sú pravá a ľavá hemisféra. Tieto sa vyvíjajú celý život. Pravá hemisféra sa dá považovať za sídlo väčšiny našich emócií a inštinktov. Ľavá hemisféra sa dá považovať za sídlo logiky, reči a uvažovania. Pôsobenie pravej a ľavej hemisféry si veľmi dobre uvedomujeme v situácií, kedy vieme ako by sme sa mali rozhodnúť a predsa sa rozhodneme inak. Freud by povedal, že to je stret medzi vedomým ja a nevedomými túžbami. Medzi superegom, ktoré hovorí „mal by si“, a id, ktoré šepká „chceš“. A mozog je aréna, kde sa tento vnútorný konflikt každý deň odohráva.

Jedna myšlienka hovorí, že srdce má svoje racio, ktoré rozum nepozná. Pnutie / napätie medzi rozumom a emóciami. To je fungovanie mozgu. Dá sa dosť dlho hovoriť o vplyve prostredia, výchovy, o veciach ktoré preberáme od rodičov a od okolia a o našich vedomých rozhodnutiach a skúsenostiach. To všetko nás ovplyvňuje.

Ako čeliť tlaku

Autorka vidí riešenie – ako čeliť tlakom prostredia a ako ostať sám sebou v štyroch oblastiach: sebapozorovanie, vzťahy k okoliu, stres a osobný naratív. Tieto oblasti a ako zvládame fungovanie v nich, ovplyvňujú našu situáciu a postavenie.

Prečo práve sebapozorovanie? A nie je sebapozorovanie spôsobom, ako ostať ukotvený v realite? Ako na tom som? Vedieť si zachovať odstup. Vyhodnotiť všetky + a -. Jung by tu dodal, že sebapozorovanie nie je len kognitívna schopnosť, ale dialóg medzi vedomím a nevedomím. Ak ho ignorujeme, psyché sa nám pripomenie cez tieň, symptómy, alebo projekcie na druhých. Urobiť zrelé rozhodnutie. Klásť pritom dôraz na emócie, ale aj rozum. Uvedomenie si seba, svojich pocitov a reakcií bez pýchy či egocentrizmu je základ zdravého fungovania. Pomáha nám to reagovať slobodne, nie impulzívne. Umožňuje vedomé rozhodovanie – čo chcem, čo potrebujem, kde končím ja a kde začína svet. Jungov koncept integrácie osobnosti (vrátane tieňa) silne korešponduje so sebapozorovaním, ako ho Perry opisuje. Vzťahy (zrkadlenie, mentalizácia) sú miestom, kde sa archetypy a tiene ukazujú. Perryovej práca s emóciami a s príbehom sú akousi alchýmiou jungiánskej individuácie v modernom neurobiologickom jazyku.

Prečo vzťahy? Vďaka vzťahu sme na svete. A vďaka vzťahom sa premieňame a napredujeme. Maslow tvrdil, že potreba spolupatričnosti je základná – človek nevydrží dlho sám. Frankl by dodal, že najhlbší zmysel často nachádzame práve v druhom človeku – v láske, zodpovednosti za druhého. Vzťahy nás obohacujú, pomáhajú nám ostať ukotvený v realite, ponúkajú nám spätnú väzbu a zároveň istú lásku a starostlivosť. Vzťah s inými (aj s terapeutom) nie je len „bonus“, ale liečivý prvok, ktorý nás tvaruje, ukotvuje a v konečnom dôsledku lieči.

Stres má prsty v mnohých problémoch nášho života. Tak prečo práve tu? Stres má dve podoby. Rozlišujeme dobrý a zlý stres. Nejde o to vyhýbať sa stresu za každú cenu, ale pracovať s ním. Zlý stres je chronický a paralyzuje. Dobrý stres podporuje rast a učenie. Frankl by to nazval existenciálnym napätím – medzi tým, kým sme, a kým by sme mohli byť. Maslow to videl ako stimul pre rast, pokiaľ človek vie, kam rastie – ak má hodnoty. Ten dobrý vedie k utváraniu nových spojení medzi mozgovými bunkami a teda k osobnému rastu. Problémom je, že toho stresu máme často priveľa.

A čo sa myslí pod osobným naratívom? Myslí sa tým príbeh. Náš život je príbehom. A veľkú rolu v ňom zohrávajú príbehy. Každý z nás má „svoj príbeh“. Niečo, čím si vykladáme svet. Tento príbeh nie je nemenný. Môžeme ho upraviť, preformulovať, dať mu nový význam – a tým zmeniť svoju realitu. Klúčová otázka nie je len čo sa mi stalo, ale čo to pre mňa znamená. Jung by dodal, že v našom príbehu často nevedome hráme archetypálnu rolu – napríklad zraneného dieťaťa alebo hrdinu na ceste. Frankl by pripomenul, že príbeh je miesto, kde hľadáme zmysel, nie pravdu. S príbehom iných sa veľa učíme (ak sme rozumní). A spoznanie vlastného príbehu je kĺúčom k pochopeniu, prečo konáme určitým spôsobom. Niekto by sa mohol uspokojiť s konštatovaním – konám určitým spôsobom, pretože som to ja. Ale našou snahou by malo byť spoznať, prečo konám určitým spôsobom, aby som sa mohol niekam posunúť. Ak si spomeniete na úvod – úlohou je neostať rigidným. Vtedy sa už neposunieme ďalej.

V Perryovej 4 oblastiach (sebapozorovanie, vzťahy, stres, naratív) nájdeme Maslowovu pyramídu: vzťahy = láska a spolupatričnosť, stres = bezpečie / ohrozenie, sebapozorovanie = sebaúcta / identita a osobný príbeh = sebarealizácia. Perry ale ide ešte ďalej, akoby do Maslowovej „zabudnutej“ 6. úrovne – transcendencie: vedie čitateľa k porozumeniu samému sebe v kontexte celku (vzťahy, príbehy, spoločnosť).

Sebapozorovanie

Je dôležité nezamieňať si pozorovanie seba so sebastrednosťou. Nekladieme dôraz na seba, ale skúmame / pozorujeme seba. Poznanie seba je dôležité, aby sme vedeli, kto sme, odkiaľ a kam kráčame a aby sme priebežne tomu prispôsobovali naše kroky. Mali svoj cieľ a kráčali si za ním.

Frankl by povedal, že človek sa nedefinuje okolnosťami, ale postojom k nim. A Jung by dodal, že poznať seba znamená nebyť len maskou (personou), ktorú si nasadzujeme, ale objaviť svoj vlastný hlas v polyfónii sveta.

Ten kto kladie seba na obdiv, akoby hovoril, že je dokonalý a nič mu nechýba. Ale ten kto je ukotvený v realite vie, že je stále na ceste. Vďaka sebapozorovaniu si uvedomujeme, čo sa deje, čo cítime a aké myšlienky nás napadajú. Ale stále máme vo svojich rukách, ako sa rozhodneme.

Autorka knihy tu spomína uzemňujúce cvičenie – v podstate premýšlame nad tým, čo v danej chvíli naozaj chceme a potrebujeme.

Autorka tiež kladie dôraz na pozornosť. Vedieť sa sústrediť na to podstatné. A v neposlednom rade na emócie. Prečo? Emócie sú vždy v rozhodnutí prítomné. Otázkou je, či majú navrch, alebo sú usmernené. Racionalita je o pochopení kontextu a súvislostí, je o pomenovaní skutočností, je o pochopení pozadia a koreňa veci a tiež o uchopení a definovaní cieľa. Ale rozum bez emócií nemá silu a emócie bez rozumu nemajú hĺbku. A zmysel…

Freud by povedal, že aj keď rozum vládne vo dne, v noci sa emócie vracajú v snoch. Teda aj najracionálnejší človek je stále napojený na hlboký prúd emócií, ktoré formujú rozhodnutia, či si to priznáme alebo nie.

Perry hoci je moderná, nenecháva Freuda bokom: pracuje s afektom (emóciami), pozornosť kladie na nevedomé vzorce správania a zdôrazňuje to, ako veľmi nás formuje minulosť (výchova, modely správania). Ale neuroveda jej umožňuje povedať: nie sme len obeťou pudov – máme neuroplastickosť → môžeme sa učiť, transformovať, prepísať svoj „scenár“.

Vzťahy

Vzťahy k ostatným. Potrebujeme druhých ľudí. „Naše mozgy potrebujú iné mozgy… naše mozgy sú prepojené a rastú spoločne vo vzájomnom vzťahu… najlepším zdrojm pre udržanie duševného zdravia sú pre nás ostatní ľudia… Počas dlhých rokov… som také zmeny videla mnohokrát… Bola som svedkom toho, ako sa klienti stávali viac samými sebou a ako sa uvoľňovali a začali byť menej neurotickými… verím, že to bolo aj dôsledkom vzťahu s terapeutom. Keď sa pozrieme na svet očami niekoho druhého, pomôže nám to rozvíjať sa. Len vo vzťahoch sme schopní otvoriť sa svetu a jeden druhému.“

Autorka tiež hovorí o mentalizácií – procese, kedy pochopenie seba nám pomáha pochopiť druhých (vďaka zrkadlovým procesom). Ale dôležité je to pochopenie seba. Vďaka tomu vieme pochopiť a teda sa vcítiť.

Autorka knihy ponúka veľmi zaujímavé cvičenie, ako zlepšovať vzťahy – investovať do vzťahov. Ale toto cvičenie bude odmenou pre toho, kto siahne po knihe. Nemôžem prezradiť všetko :).

Perryovej prístup korešponduje s Siegelovým konceptom „integrácie mozgu“ – spojenie logiky a emócií, tela a mysle, mňa a teba. „Mozog potrebuje iný mozog“ je presne jeho jazyk. Aj pojem „mentalizácia“ – schopnosť chápať mysle iných – pochádza z tejto oblasti.

Stres

Vysoká miera stresu spôsobuje, že podľahneme panike. Stratíme pôdu pod nohami. Alebo sa môžeme akoby odstrihnúť od reality. Akoby sa nejaký čas stratilo spojenie medzi jednotlivými časťami nášho ja.

Stres je aj o podnetoch. Stres je spojený s niečím novým. V istej miere nás to podpichne a nakopne, ale keď je toho veľa.

Autorka tu práve impulz pre mozok spája aj s ďalšími aktivitami. Kladie si otázku, čo urobiť pre lepšiu pozornosť, ale aj kreativitu mozku a zaoberá sa stravovaním, ale aj pohybom a cvičením. Je zrejmé, že ak sa učíme a skúšame nové veci, náš mozok si udržuje plasticitu. A to je aj schopnosť dobrého stresu. Tiež stimuluje mozok spôsobom, že si zachováva schopnosť reagovať.

Autorka si tiež kladie otázku, ako sa učiť a  čím naplniť život, aby mozok bol stimulovaný rôznymi spôsobmi.

Možno by ešte pomohlo pár slov k dobrému stresu. To členenie na dobrý a zlý, je v ich miere a následne v dopade na náš život. V oboch prípadoch je to stres. Dobrý stres je krátkodobý a pomáha, stimuluje. Zlý stres je dlhodobý a škodí. Stres nás má vyburcovať – je reakciou na zmenu. A na zmenu treba reagovať. Ak však trvá dlho, potom sa míňa účinku a naopak môže demotivovať. Akoby sme stratili nádej, že napriek námahe sa niečo zmení. Veľmi dobrým príkladom je práca. V mnohých zamestnaniach a po určitom čase nastáva práve takéto demotivačné obdobie. Máme pocit, že sa to nezmení. A tak rezignujeme.

Náš príbeh

Máme radi príbehy. V detstve preferujeme príbehy s dobrým koncom. A v dospelosti príbehy zo života.

Často sa príbehom inšpirujeme. A to nielen v okamihu, kedy nevieme ako, ale aj keď sa chceme niekam posunúť. Mnohí ľudia dosiahli úspech, pretože sa inšpirovali niekým. Boli dosť pokorní, aby neboli sebastrední.

Náš príbeh je vsadení do určitého príbehu. Nezjavili sme sa tu z ničoho nič. A v príbehu aj sami pokračujeme. A zároveň je v našich rukách. Jeho pokračovanie.

Autorka knihy tu pripomína aj dôležitosť toho, ako pristupujeme k životu. To má totiž vplyv na to, ako budeme príbeh vykladať. Vtedy jedna vec je, čo sa stalo a druhá, ako sme to vyložili. Konkrétne to rozoberá vplyv pozitívneho a negatívneho videnia sveta, teda optimizmu a pesimizmu. Ako očakávanie, ale aj hodnotenie dokážu zmeniť pohľad. A čo potom také porovnávanie. Autorka si kladie otázku, kde sa tieto príbehy v nás berú a čo všetko má na ne vplyv.

Kniha Perryovej korešponduje s dielom Paula Watzlawicka v ktorom píše o konštrukcií reality. Watzlawick tvrdí, že realita nie je objektívna, ale konštruovaná jazykom a významami. A Perryovej koncept osobného naratívu, ide presne týmto smerom.

Cvičenie na záver

Pre vznik nových prepojení v mozku sú potrebné nielen informácie, ale aj skúsenosti. Preto autorka jednu kapitolu venovala cvičeniam, ktoré pomáhajú v získavaní skúseností v jednotlivých oblastiach, o ktorých sme písali…

Na záver ponúkam tieto úlohy / rady / cvičenia: 1, Spoznaj sám seba. Nie ako frázu, ale ako disciplínu – cez reflexiu, písanie denníka, rozhovory, terapiu, ticho. 2, Buduj kvalitné vzťahy. Priateľ, ktorý vie počúvať, je často lepší než tabletka. A vie byť aj zrkadlom. 3, Spracovávaj stres, nepotláčaj ho. Uvedomuj si, čo ťa vyčerpáva, čo ťa nabíja. Nepreťažuj sa len preto, že „sa to musí“. A 4, Zmeň svoj príbeh, ak ťa ničí. Je rozdiel povedať si: „Zlyhal som.“ vs. „Skúsil som to a niečo som sa naučil.“ Výklad určuje výsledok.

.

Premietam si celú knihu. Jej obsah. Kľúčovou myšlienkou bolo definovanie chaosu a rigidity pri rôznych zdravotných duševných problémoch. Od toho sa odvíjalo hľadanie nástrojov, ako čeliť chaosu a zachovať si svoju tvár vo svete, ktorý sa príliš rýchlo mení. V dnešnej dobe strácame čas na priateľov. A pritom dobrý priateľ je skvelou prevenciou pred ochorením duše. Je našou bútľavou vŕbou a v niečom aj terapeutom. Poznať seba je o snahe zachovať si tvár. Napriek zmenám. Ostatné dve témy, sú už len takou podporou – ako získať vnútornú silu a nedeformovať pohľad na svoj svet.

Chaos a rigidita nie sú len klinické pojmy. Sú to duchovné rozpoloženia, v ktorých sa môže ocitnúť každý z nás.

A práve schopnosť udržať sa v priestore medzi nimi – tam, kde ešte cítime samých seba, aj druhých – to je umenie žiť. Frankl, Jung, Freud aj Maslow by v tejto knihe spoznali snahu nezabudnúť, kým sme – a prečo sme tu.

Čeliť chaosu bez zúfalstva a rigidite bez skostnatenia.

To je moderný ekvivalent hľadania rovnováhy, akú poznali už stoici, akú pomenoval Frankl z barakov Osvienčimu a akú dnes vysvetľuje neuroveda cez pojmy ako plasticita, mentalizácia či sebaregulácia. Perry nás nevedie k ilúzii dokonalého života – ale k schopnosti zachovať si všetkých päť pohromade. A to je možno najväčšia výzva človeka 21. storočia.

Kniha mě zmátla dovětkem v názvu, čekal jsem pět rad, nicméně jsou čtyři hlavní. Nečekejte kompletní návod, jak si udržet psychickou pohodu, kniha se „jen“ zaměřuje na čtyři body, které dle autora jsou ty důležité. Které to jsou? První je sebepozorování. Mimo jiné doporučuje psaní deníku, prý pomocí deníku lépe zpracujete traumata (to nemohu posoudit), lépe si uvědomíte pozitiva (to plně souhlasím). Druhým jsou vztahy k ostatním. Jak tím, že je hledáte, tak tím, že odseknete ty, kteří vás stahují. Na straně 42 nepřímo brojí proti zdvořilostním frázím, místo „Nedá si někdo kafe?“ navrhuje říkat skutečné potřeby za tím: „Mám chuť na kafe a chci, abyste šli se mnou.“ To první dle mě je nabídka, kterou prostě odmítnu, když nechci a občas je tendence ji odmítnout, aby člověk neobtěžoval. To druhé člověk přijme třeba jen proto, aby doprovodil žadatele. (Každý to ovšem může vnímat jinak, být jinak citlivý na jazykové nuance.) Od strany 45 popisuje metodu denního měření teploty od Virginie Satir. Zajímavé, zkuste. Třetím je Stres. Určitá míra stresu je zdravá, trvalý, chronický stres ne. Jak odbourávat stres? Učením a tělesnou aktivitou. Posledním čtvrtou prioritou je „Co je to za příběh.“ Autor to popisuje jako potřebu znát svůj příběh a mít schopnost ho přepsat. Můžeme změnit příběh, který nám nepomáhá, v příběh, který je nápomocný. Závěr knihy je věnován cvičením. Mohu doporučit 30minutý test, který téměř týdně provádím už delší dobu hodinu.

Na straně 72 je zmíněn výzkum o TV. Dovolím si odcitovat část: „Dělá mi však starost, co by se mohlo stát s našimi mozky, bude-li většina příběhů, které slýcháme, pojednávat o chamtivosti, válce a hrůzách. Z tohoto důvodu doporučuji nedívat se příliš na televizi. Existují studie dokazující, že lidé, kteří se dívají na televizi více než čtyři hodiny denně, považují za mnohem pravděpodobnější, že se v následujícím týdnu stanou obětí násilného trestného činu, než ti, kteří se dívají na televizi méně než dvě hodiny denně. Nejenže nás Hollywood věčně zásobuje novými a novými filmy, v nichž ‚ti dobří‘ zvítězí skrze násilí, nikoli prostřednictvím dialogu, ale dokonce i zprávy jsou podle všeho filtrovány na maximální emocionální šok, což znamená, že sdělují více špatných novinek než těch dobrých. Dávejte si pozor na to, jakým příběhům se vystavujete. Netvrdím, že není důležité informovat se o tom, co se děje, ale když se neustále zásobujeme špatnými zprávami, neposkytne nám to vyvážený náhled na náš svět ani na ostatní lidi, kteří ho obývají. Připadá mi důležité vyhledávat optimistické příběhy a budovat si vnitřní optimismus, abychom dokázali čelit přívalu špatných zpráv.“ Uvnitř citace je odkaz na https://en.wikipedia.org/wiki/Cultivation_theory

Celkově se jedná o útlou knížku, ideální pro někoho, kdo těžce hledá čas na čtení, srozumitelnou, jdoucí k věci, jak žít zběsilé časy, zaměřené na nejdůležitější čtyři oblasti.

Psychologický rádce do zběsilých časů

Oficiální popis: Všichni dobře víme, jak je důležité udržovat své tělo v dobré kondici a ve zdraví. Do ale naše duševní zdraví? Philippa Perry ve své knize zúročuje zkušenosti ze své psychoterapeutické praxe, v níž nachází důležité impulzy pro drobné změny v našem životě. Tyto principy pak přetváří do svépomocné podpory. Říká, že je velmi důležité poznat sebe sama a jen díky tomu se staneme vládci nad svými pocity a nikoli jejich otroky.