Vědecky podložená a přitom čtivá — tak by se dala stručně charakterizovat nová kniha Mojmíra Sedláčka Psychologie v kině. Autor, který vystudoval psychologii i mediální studia a dlouhodobě se věnuje filmové publicistice, se ve své nejnovější publikaci pokouší odpovědět na zásadní otázky: Jak filmy ovlivňují naše vnímání, emoce a divácký zážitek? Co všechno se v našich myslích během sledování poutavých filmových příběhů odehrává?

Jak film pracuje s našimi emocemi a smysly

Sedláček se v knize nesoustředí jen na samotné filmové příběhy, ale především na psychologické mechanismy, které aktivují naši pozornost, emoce a tělesné reakce. Vychází přitom z kognitivní psychologie i z moderních filmových studií a ukazuje, že film není pouhá iluze pohyblivých obrázků. Je to sofistikovaný nástroj, který dokáže účinně pracovat s našimi smysly i očekáváními. Prostřednictvím tří ikonických snímků (Psycho, Kmotr a Matrix) rozebírá, jak různé filmové techniky, střih, rytmus či práce se zvukem ovlivňují divákovo prožívání a proč nás některé scény zasáhnou s nečekanou intenzitou.

Recenze knihy Psychologie v kině - Co s námi dělají filmy jako Psycho, Kmotr a Matrix; nakladatelství Portál; KULTINO*

Velkou předností knihy je její srozumitelný a čtenářsky vstřícný styl. Sedláček nezahltí teoretickými pojmy, přestože vychází z náročnějších psychologických konceptů. Svůj výklad staví na jasných příkladech, které okamžitě probouzejí čtenářovu vlastní zkušenost a sebereflexi: kdo by si nepamatoval ikonickou scénu z Psycha, u níž i po desítkách let tuhne krev v žilách? Autor vysvětluje, proč takové momenty fungují. Jak náš mozek reaguje na hrozbu, napětí či předtuchu nebezpečí a jak film tyto reakce mistrně využívá.

Co se děje v hlavě diváka (i když si to neuvědomuje)

Kniha zároveň odhaluje, že film nás ovlivňuje i na úrovni, kterou si sami neuvědomujeme. Sedláček popisuje například roli tělesných mikroreakcí, způsob, jakým mozek doplňuje chybějící informace, nebo to, proč nás film někdy emocionálně zasytí víc než realita. Nevyhýbá se ani tomu, jak film podporuje identifikaci s postavami a staví diváka do pozice, z níž vnímá svět skrze jejich perspektivu.

Ačkoliv někteří čtenáři mohou mít pocit, že autor místy více shrnuje myšlenky zahraničních teoretiků, než aby předkládal výrazně originální interpretace, celková kompozice knihy působí velmi promyšleně a čtenářsky vděčně. Sedláček spojuje známé filmové příklady s moderní psychologií do přehledného celku, který ocení jak filmoví fanoušci, tak studenti humanitních oborů či kdokoliv, kdo chce lépe porozumět tomu, proč nás filmové příběhy dokážou tak hluboce zasáhnout.

Psychologie v kině je tak nejen populárně-naučnou publikací, ale i pozvánkou k uvědomělejšímu diváctví. Po jejím přečtení už se na filmy nebudete dívat jen jako na zábavu, ale jako na komplexní psychologickou zkušenost, která ovlivňuje způsob, jak vnímáme svět i sami sebe.

Autorem knižní novinky je doktor Mojmír Sedláček, který vystudoval psychologii a mediální studia. Ve své praxi propojuje akademickou odbornost s hlubokou znalostí filmu a dlouholetou zkušeností filmového publicisty. Ve svých textech i přednáškách se soustavně věnuje tomu, jak film pracuje s lidskou percepcí, emocemi a kognitivními procesy, a dokáže tak náročnější témata srozumitelně přiblížit široké veřejnosti. V současnosti působí jako šéfredaktor časopisu Psychologie dnes a také jako filmový kritik. Jeho nejnovějším počinem Psychologie v kině je jeho doposud nejucelenějším pohledem na to, co se odehrává v hlavách diváků, a proč nás filmové příběhy fascinují víc, než si často připouštíme.

Hodnocení: 80 %

Filmy nás fascinujú nielen príbehom, ale aj tým, ako v nás vyvolávajú emócie a reflektujú naše vnútorné prežívanie. Kniha Psychologie v kině skúma, prečo nás niektoré filmy dokážu úplne pohltiť, zatiaľ čo na iné rýchlo zabudneme. Cez psychológiu diváka, príbehu a postáv autor odhaľuje mechanizmy, ktoré stoja za našou pozornosťou, empatiou a transportáciou do filmového sveta.

Filmový zážitok je viac než len sledovanie obrazu na plátne. Je to komplexný proces, ktorý kombinuje techniku, príbeh a psychológiu. Od okamihu, keď zhasnú svetlá, až po posledné titulky, nás film vedie cez vrstvy emócií, vnímania a reflexie.

V tomto texte sa pozrieme na hlavné myšlienky knihy Psychologie v kině, na to, ako funguje divákova pozornosť, prečo sa identifikujeme s postavami, ako film ovplyvňuje naše myslenie a emócie a čo z toho môžeme odniesť do vlastného života.

Čaro divadla

Predstavenie prebieha naživo a hrajú ho skutoční ľudia. Aj keby sa dnešné predstavenie zajtra zopakovalo, bude iné. Ten okamih sa nedá zopakovať. Divadlo má korene v mýtoch, rituáloch a náboženských slávnostiach. Je v ňom niečo slávnostné, čo pripomína hodnotu umenia. A cez mnohé diela sa človek dostáva k pravde o sebe, pretože často riešia problémy bežných ľudí, no zároveň v sebe nesú kus múdrosti a prežitej skúsenosti.

Film ako nástupca divadla

Prečo takýto úvod? Pretože práve film v mnohých oblastiach divadlo vytlačil alebo nahradil. Aj v kine si sadáme na miesto, ktoré má vytesniť vonkajší svet, aby nič nerušilo. Na rozdiel od divadla však dej nehrajú herci pred nami, ale sledujeme záznam. Technológia sa dnes snaží obraz čoraz viac priblížiť realite, urobiť ho plastickejším, živším. No podobnosť s divadlom sa tým v podstate končí. A predsa nás film dokáže vtiahnuť, pohltiť, zabudneme, že sedíme v kine.

Kniha ako predloha

Ak už spomíname divadlo ako predchodcu filmu, podobne dôležité je spomenúť aj knihu. Kniha je často predlohou. Film aj divadlo sú limitované časom. Kniha si môže dovoliť ísť do väčšej hĺbky. No najväčší rozdiel je inde: pri knihe neprebieha predstavenie ani projekcia. Scéna, farby, atmosféra — to všetko vytvára naša predstavivosť. Cez knihu získava príbeh originálne stvárnenie v hlave každého čitateľa. O to väčšie môže byť sklamanie, keď potom vidíme film alebo predstavenie.

Čaro filmu

Napriek tomu má film svoje čaro. Hoci oň občas prichádza kvôli rozbaľovaniu sladkostí, chrúmaniu pochutín a oneskorencom, ktorí si vždy nájdu cestu cez celý rad.

Psychologické mechanizmy filmu

Úvodná kapitola knihy Psychologie v kině ukazuje, ako pri sledovaní filmu fungujú mnohé mechanizmy — v technológii, ale aj v nás. Vďaka čomu obraz vnímame ako pohyb, ako ho spracúvame, kde vznikajú slepé miesta.

Pri slepých miestach sa mi vybavila kniha Neviditelná gorila. V známom pokuse mali dobrovoľníci rátať prihrávky hráčov v bielych dresoch. Uprostred diania prešla cez ihrisko postava v kostýme gorily. Polovica ľudí si ju vôbec nevšimla. Prečo? Lebo pozornosť bola sústredená inde. To isté platí vo filme. Film musí zaujať pozornosť a udržať ju.

Štyri prvky úspechu filmu

Kniha spomína psychológa Jamesa E. Cutting a jeho štyri prvky úspechu filmu. Začína sa od zázemia: potrebujeme priestor, kde nás nič neruší. Dôležitá je technológia, filmárske remeslo, práca režiséra, scenáristu, výber hercov.

No tým jadrom, ktoré rozhoduje, či sa necháme vtiahnuť, je uveriteľný príbeh a emócie. Môže ísť aj o fantasy. Môžeme vidieť veci, ktoré neexistujú. Ale ak sú podané presvedčivo, sme ochotní im veriť. Najčastejšie nás však oslovujú príbehy podobné našim vlastným skúsenostiam. Naše radosti, starosti, konflikty.

Význam emócií a hudby

A emócie. Tie hýbu naším životom. Cez ne sa identifikujeme s postavami a cez empatiu s nimi cítime. A až potom sa o slovo hlási technika: tempo deja, striedanie napätia a uvoľnenia, dávkovanie príbehu, hudba. Hudba často nenápadne, no veľmi silno podporuje prežívanie. Rytmus zrýchľuje tep, zvyšuje napätie, prehlbuje romantiku.

Opakovanie a vnímanie detailov

Možno máte obľúbenú knihu, ku ktorej sa vraciate znova a znova. Čo vás k nej priťahuje? Môžeme hovoriť o príbehu, spracovaní a mnohých ďalších veciach. No svoje zohráva aj to, že v nej stále nachádzate niečo nové, čo vám predtým uniklo.

Pri filmoch je to podobné. Mnohí ľudia majú obľúbený film, kde okrem kvalitného scenára, hereckých výkonov či kamery zohráva úlohu aj to, že stále nie je „obkukaný“. Vždy sa v ňom objaví niečo nové.

Ja som takto kedysi videl všetky série seriálov MASH* a Frasier asi šesťkrát. Pamätal som si celé dialógy. A po čase som si začal všímať rozdiely, drobné protirečenia, detaily v pozadí.

Pri prvom sledovaní sa sústredíme najmä na dej a dialógy. Mozog nestíha zachytiť všetky detaily. To, čo si všimneme, súvisí s tým, čo práve prežívame, čo máme uložené v pamäti, alebo čo sa vynára z podvedomia. A to sa časom mení. Zakaždým si všimneme niečo nové.

Dej a dialógy idú postupne viac do pozadia a začíname si všímať vrstvy, ktoré nám predtým unikli. Ako keď šúpete cibuľu — vrstvu po vrstve. Gestá, mimiku, drobnosti v pozadí, širší kontext. Ten mentálny filter, cez ktorý film sledujeme, sa neustále mení. Je to kombinácia selektívnej pozornosti a obmedzenej kapacity pamäte.

Príťažlivosť silného príbehu

Vráťme sa ešte na chvíľu k príťažlivosti filmu. Silný príbeh udrží pozornosť aj vtedy, keď ostatné majstrovstvo ide bokom. Emócia, ktorá nás spája s postavou, môže fungovať ešte silnejšie než samotný príbeh. No práve príbeh nás musí na začiatku vtiahnuť.

Aká je šanca, že by sa v celom filme nenašla postava, ktorá by nám bola blízka a pre ktorú chceme vedieť, ako to dopadne?

Keď sa dej vlečie, poznáme to najmä zo seriálovej produkcie posledných rokov. Ako keby ste namiesto kvalitnej knihy držali v rukách leporelo. Neurazí. Ale…

Hudba pritom dokáže veľmi presne dokresliť atmosféru. Zvýrazniť napätie, romantiku, smútok. Niekedy nás doslova nesie dejom.

Spomínate si, kedy vás film naposledy tak pohltil, že ste zabudli, že sedíte v kine? Cítili ste sa ako súčasť deja? To je znakom dobrého filmu.

Transportácia diváka

Keď všetko do seba zapadne, nastáva jav, ktorý psychológia nazýva transportácia — hlboké ponorenie do príbehu. Prestávame vnímať technické aspekty, okolie ide do úzadia a pozornosť je úplne previazaná s dianím na plátne. Emócie medzi divákom a príbehom intenzívne prúdia vďaka empatii.

Práve vtedy je vizuálne spracovanie „funkčné“. Podporuje príbeh a emócie tak dobre, že ho nevnímame ako niečo cudzie, ale ako niečo, čo sa nás bytostne týka. Vnútorný kritik sa odmlčí a my si to jednoducho užívame.

Uveriteľný príbeh a emócie

Z toho, čo sme si už povedali, je základom uveriteľný príbeh a emócie. Od detstva počúvame príbehy — najprv rozprávky. Celý náš život je vlastne príbehom. Je v tom aj túžba dotknúť sa poznania a cez príbeh druhého porozumieť sebe.

V knihe prebieha rozsiahla debata o tom, čo je uveriteľnosť príbehu. Keď príbehu uveríme, obrana v podobe kritika ide bokom a začíname si ho vychutnávať. Zároveň sme však v tej chvíli ochotní prijímať aj posolstvá, ktoré nesie. Preto je dôležité vyberať si, čo pozeráme. Keď nás film vtiahne, už môže byť neskoro.

Autor upozorňuje, že prejavom autentickosti je vnútorná konzistentnosť deja. Čo to znamená?

Vnútorná konzistencia príbehu

Často sa po filme ozvú diváci s kritikou, že koniec bol absurdný. Nedával zmysel. Nečakané zvraty sú vítané, no príbeh má svoju dejovú niť. Ak vyzerá, akoby bola zošitá z rôznych príbehov, divák stráca dôveru.

Paradoxne, problémom nie je fantázia, ale nelogickosť. Jedno zviera v rozprávke rozpráva. Dobre. Ale prečo druhé nie?

Uveriteľnosť sa týka aj emócií. Ak postava niečím prechádza a jej emócie s tým nekorešpondujú, cítime, že niečo nesedí. A ak nesedí toto, môžeme veriť zvyšku?

O zrkadlení sme sa už rozprávali. Vidíme postavu a cez symboly, mimiku, gestá, slová či tón hlasu tieto informácie porovnávame s tým, čo sme sami prežili. Vďaka tomu máme pocit, že cítime, čím prechádza.

Kognícia a afekt

V knihe sa veľa hovorí práve o tomto porozumení – o kognícii. Skôr by som však povedal, že rozumieme emóciám postavy, no neprežívame ich úplne rovnako. Jej skúsenosti môžu byť iné, a teda aj emócie inak zvýraznené. Možno prežila viac bolesti, a preto je jej bolesť väčšia. Alebo už zažila niečo, čo my ešte nie, a preto to neprežíva tak intenzívne.

Kognícia – porozumenie – nám pomáha odpovedať na otázky: čo sa deje a čo cíti. Keď však odpovede začneme hľadať v tom, čo sme sami prežili, vstupujeme do afektívnej roviny – do nášho citového vzťahu k tomu, čo vidíme.

Možno by postava z filmu povedala: „Čo riešiš?“ alebo „Nepodliehaj panike, nie je to také zlé…“ Lenže my to už prežívame po svojom. Preto si z filmu môžeme odniesť tak hlboké a pritom odlišné dojmy. Nie je to len o filme. Je to aj o nás.

Empatia diváka

Keď sa dokážeme vcítiť do postavy, vzniká psychologická väzba. Empatia nie je len pasívny pocit, ale aktívne spracovanie informácií: sledujeme jej rozhodnutia, analyzujeme konanie, predvídame dôsledky. Týmto spôsobom sa zapájame do príbehu.

Empatia môže dokonca viesť k určitým fyziologickým reakciám. Srdečný tep, napätie svalov, či dokonca slzy. Mozog reaguje podobne, akoby sme situáciu prežívali sami.

Transportácia a identifikácia

Transportácia, o ktorej sme už hovorili, úzko súvisí s identifikáciou. Transportácia je hlbšie a trvalejšie ponorenie než jednoduché zaujetie. Kým identifikácia je často momentálna – súčasť deja alebo scény – transportácia zahŕňa celú filmovú skúsenosť.

Pri silnej transportácii sa znižuje kritické hodnotenie filmu. Prečo? Lebo sme súčasťou deja a logika alebo technické aspekty idú do pozadia. Vtedy sa deje psychologická „magia“ – úplne sa stávame súčasťou príbehu.

Filozofia príbehu

Tu možno prepojiť psychológiu filmu s filozofiou. Aristoteles a jeho pojem katharsis – očista prostredníctvom prežitia emócií. Film, podobne ako divadlo, umožňuje bezpečne prežiť napätie, smútok či radosť, čo má pozitívny dopad na psychiku.

Príbeh tak slúži aj terapeuticky. Niektoré štúdie ukazujú, že diváci po silne emotívnom filme často uvažujú o vlastnom živote, hodnotách a postojoch.

Výber postáv

Prečo si vyberáme, ktoré filmy a postavy nás oslovia? Autor upozorňuje, že ide o kombináciu individuálnych preferencií, minulých skúseností a aktuálneho psychického stavu.

Niektorí diváci inklinujú k hrdinom, ktorí čelia podobným životným dilemám. Iní sledujú postavy úplne odlišné, aby sa vyhli vlastným problémom a získali pocit úniku. Film tak funguje ako zrkadlo aj únik zároveň.

Stratégia scenáristov a režisérov

Scenáristi a režiséri si tieto mechanizmy uvedomujú. Každá scéna, každý strih, každý pohyb kamery je navrhnutý tak, aby vyvolal požadovanú emóciu a udržal divákovu pozornosť.

Hudba, svetlo, rytmus strihov, ale aj farby a kostýmy – to všetko spolupracuje. Niekedy subtílne, inokedy výrazne. Psychológia filmu objasňuje, prečo tieto detaily fungujú, aj keď si ich divák vedome nevšimne.

Učenie a poznanie cez film

Filmy nám umožňujú učiť sa aj bez explicitného vzdelávania. Sledujeme sociálne interakcie, riešenie konfliktov, morálne dilemy, kultúrne rozdiely. Film je aj prostriedkom nepriameho učenia.

Deti a dospelí sa tak učia empatii, rozhodovacím procesom, či spoločenským normám. Film dokáže preniesť abstraktné koncepty do konkrétnej skúsenosti.

Film a pamäť

Psychológia filmu skúma aj vzťah medzi filmom a pamäťou. Silný príbeh sa lepšie pamätá. Detaily, ktoré zdanlivo neboli významné, si mozog ukladá ako súčasť naratívu.

Preto si po rokoch pamätáme scény, dialógy alebo hudbu z filmov, ktoré sme videli v detstve či mladosti. Nie je to len nostalgický efekt, ale mechanizmus, ktorý spája emócie s kogníciou.

Praktické odporúčania pre divákov

Vybrať si správne prostredie – eliminovať rušivé faktory.

Vnímať techniku aj príbeh – aj keď techniku často nevnímame vedome, ovplyvňuje zážitok.

Povoliť emóciám voľný priebeh – nebojte sa cítiť, smiať sa alebo plakať.

Všímať si detaily pri opakovaniach – každý návrat odhalí nové vrstvy.

Reflektovať po filme – aké emócie a myšlienky vo vás zanechal.

Tieto odporúčania sú univerzálne – platia pre divadlo, film aj literatúru.

.

Kniha Psychologie v kině ukazuje, že film je zložitý mechanizmus, ktorý kombinuje techniku, príbeh a psychológiu diváka. Pozornosť, empatia, transportácia a emócie sú kľúčom k prežitiu zážitku.

Film nás nielen baví, ale aj učí, zrkadlí naše emócie, umožňuje reflexiu a poskytuje bezpečné miesto na prežitie dramatických či radostných situácií. A hoci je dnes film dostupný kdekoľvek, pre silný zážitok stále platí: potrebujeme ticho, pozornosť a otvorené srdce.

Filmy jsou součástí mého života od útlého dětství. Jako capart jsem chodíval do videopůjčovny a nosil k babičce stohy videokazet. V dospívání jsem se s filmy učil anglicky. Na vysoké škole horlivě debatoval se spolubydlícími z dějin umění a filmové vědy. Tudíž jsem nemohl jinak, než být v radostném očekávání, když jsem se dozvěděl, že vychází Psychologie a filmové vědy, kterou navíc lektoroval slovutný Radomír Kokeš aka Douglas (csfd.cz).

Musím přiznat, že Mojmírova kniha předčila mé očekávání. Nejen, že jsem si nostalgicky zavzpomínal na doby trochu zaprášené, ale taky jsem víc porozuměl různým emočně-kognitivním dějům, které při spuštění tlačítka „Play“ mají pré. Kniha je čtivá, nasycená zdroji, které však neruší, ale spíše dokládají význam a ukotvení, rozumějte, nejedná se o povídačku.

Viz oblíbence Merleau-Ponty: "Pokud klademe vědění za úkol, aby se maximálně přiblížilo konkrétnímu, pak je (...) nutné v určitých ohledech postavit umění nad vědu, protože dokáže vyjádřit člověka v jeho konkrétnosti."

Nebo Roger Ebert: "Pro mě jsou filmy stroji na generování empatie."