Postih môže byť darom, normálnosť prekliatím - autor recenze: Tomáš Hupkahttps://dennikn.skUž je tomu zopár rokov. Bol som súčasťou „expedície“ na Monte Renoso – jeden z dostupnejších vrchov na Korzike. Výstup aj zostup trvali len niekoľko hodín, s prevýšením približne tisíc metrov. Pomerne skoro ustúpili kríky a ostala len holá planina a skaly. Žiadne stromy, žiadne úkryty.
Bolo nás asi šesťdesiat. Bol som vpredu, medzi prvými. Keď sme boli asi sto metrov pod vrcholom, zablyslo sa. Z ničoho nič. A potom znova. Búrka – bez varovania. Otočka a cesta dole.
Cestou dolu sa scenár opakoval. Najprv silný vietor, potom tma, dážď, hromy. A keď sa mraky roztrhli, znova sa zatiahlo. Päťkrát za sebou. Vždy, keď som si myslel, že sme to prežili, vrátilo sa to znova.
Zbierali sme ostatných členov expedície, ktorí hľadali úkryt kade-tade. Už v rovine, kde znova rástli kríky, trčal z nich občas zadok kravy — a občas aj člena expedície. Keď sme dorazili k autobusu, chýbalo šesť ľudí.
Prečo to píšem? Pretože tá udalosť vo mne niečo zmenila. Odvtedy mám zvláštnu schopnosť – dokážem predpovedať dážď. Nie podľa predpovede počasia, ale podľa svetla. Pred búrkou sa totiž zmení lom a farba svetla – a ja to rozpoznám. Nie je to dar, ktorý by sa dal využiť na plánovanie ciest, ale na hľadanie úkrytu áno.
A možno aj toto je dôkaz, že aj bežný človek môže prejsť zmenou, po ktorej mozog začne fungovať inak. Vytvoria sa nové spojenia, nový spôsob vnímania. A skúsenosť sa zapíše natrvalo.
O prípadoch, ktoré menia človeka
Dnes budeme hovoriť o takýchto prípadoch – o zmenách, ktoré prichádzajú, hoci spočiatku ako choroba. Sprievodcom v tejto oblasti je britský neurológ a spisovateľ Oliver Sacks. Jeho kniha Antropoložka na Marse vychádza znova a znova, pretože tie príbehy sa dotýkajú niečoho univerzálneho – zvedavosti, súcitu, aj strachu z inakosti.
Sacks dokázal prepojiť vedecké myslenie s hlbokým ľudským porozumením. Pacient pre neho nikdy nebol „prípadom“, ale človekom. Nie je to len diagnóza, ale život, ktorého sa diagnóza dotýka.
Pri čítaní máte pocit, že Sacks je raz rozprávačom, potom odborníkom a napokon sprievodcom – pre pacienta aj pre čitateľa. Cez príbeh vysvetľuje históriu, hľadá zákonitosti, a zároveň nám umožňuje spoznať jedinečný vnútorný svet konkrétneho človeka.
Jeho knihy majú v sebe vedu aj poéziu – čítajú sa ľahko, ale zanechávajú stopu.
Historizujúca beletria
Sacks akoby vytvoril samostatný žáner: historizujúcu beletriu.
Nie román z minulosti, ale príbehy zasadené do vývoja medicíny a poznania.
Rozpráva dejiny ľudskosti v extrémoch – o ľuďoch, ktorých mozog funguje inak, a tým posúvajú hranice toho, čo považujeme za normálne.
V jeho textoch cítiť napätie medzi analýzou a empatiou, medzi klinickou presnosťou a naratívnou hĺbkou. Nie je to učebnica, ale ani čistá beletria – je to niečo medzi: vedecká báseň o ľudskej duši.
Prečo jeho príbehy fungujú
Každý Sacksov príbeh má jadro v skutočnom prípade.
Na rozdiel od bežných kazuistík však do nich vnáša rozprávačský tvar – ukazuje proces poznávania, otázky, pochybnosti, aj drobné radosti z objavu.
Medicínu chápe ako cestu k spoznaniu človeka.
Pacient nie je objektom, ale postavou, s ktorou sa čitateľ dokáže stotožniť.
Sacks ukazuje, že choroba nie je zlyhaním, ale iným spôsobom existencie.
A popri tom kladie tie najhlbšie otázky:
Čo znamená byť človekom – napriek diagnóze?
Kde končí „normálne“ a začína „iné“?
A kto je vlastne postihnutý – ten, kto nevidí farby, alebo ten, kto bez nich nevie žiť?
Paradox zmeny
Sacks hovorí, že choroba môže byť aj tvorivou silou.
Ak niektoré dráhy v mozgu zaniknú, môžu vzniknúť nové – iné, nečakané.
Defekt tak niekedy odhaľuje schopnosti, ktoré by inak ostali skryté.
Tak ako ja po búrke na Monte Renoso – aj bez choroby sa náš mozog mení.
Skúsenosť v nás zanecháva stopy.
Niektoré drobné, iné hlboké.
Aj obyčajná udalosť nás môže posunúť – a to, čo sme prežili, sa stane súčasťou našej výbavy.
Sedem príbehov o prežití
V Antropoložke na Marse Sacks prináša sedem príbehov, sedem svetov:
Maliar, ktorý stratil farby, no získal nový, ostrý zrak a iný vzťah k svetlu.
Muž so stratou pamäti, ktorý po odstránení nádoru prežíval každý deň nanovo.
Chirurg s Tourettovým syndrómom, ktorého tiky sa menia na rytmus presnosti.
Muž, ktorý po rokoch slepoty znovu videl, no musel sa učiť videnie od začiatku.
Umelec, ktorý objavil tvorivý dar v kríze – maľoval mesto, ktoré nevidel roky.
Autista – umelecký génius, ktorého svet je presný, ale zázračne krásny.
Autistická žena – antropologička na Marse, ktorá sa učí byť človekom medzi ľuďmi.
Každý z týchto príbehov je iný, no všetky spája istý paradox: čo sa javí ako strata, môže byť ziskom.
O plasticite a individualite
Mozog a duša majú nekonečnú schopnosť prispôsobenia – plasticitu.
Sacks píše o výnimočných prípadoch, ale tá istá schopnosť je v každom z nás.
Len ju väčšinou aktivujeme až pod tlakom.
Žijeme v spoločnosti, ktorá oslavuje priemernosť a túžbu zapadnúť.
No práve zárezy skúseností v nás formujú individualitu.
Aj malý otras – fyzický, psychický, existenčný – v nás zanechá stopu, ktorou sa meníme.
Keď sa život zmení na príbeh
Sacks hovorí, že „život sa nikdy úplne nestratí – len zmení tvar“.
A presne to jeho knihy dokazujú.
Choroba, úraz, či zmena nie sú len hrozbou, ale aj možnosťou objaviť nový spôsob bytia.
Keď sa vrátim k tej búrke – nebola to len epizóda, ale skúsenosť, ktorá ma naučila vnímať svet inak.
A možno práve v tom je Sacksov odkaz: že každý z nás má v sebe neviditeľnú laboratóriu adaptácie, kde sa spája biológia, pamäť, svetlo a duša.
