Rogers, Carl R.: Být sám sebou - autor recenze: Tomáš Hupkahttps://dennikn.skTúžime po tom, aby nás niekto poznal a skutočne miloval. Túžime poznať sami seba a byť sebou. A dosiahnuť stav, kedy nám bude jedno, čo si iní myslia, ak budeme žiť svoj príbeh…
Našim životom sa ako niť tiahne príbeh. Keď rozprávame o našom živote, je to príbeh. Má svoj začiatok a niekam smeruje. Často v živote siahame po maske. Používame ju ako nástroj, aby sme uchránili svoju tvár. Alebo sa snažíme byť niekým iným. Ale maska má aj inú dôležitú úlohu. Dokáže nám pomôcť, byť viac sebou. Práve o tom je kniha Vnitřní příběhy – cez príbeh nás privádza k maske, cez ktorú sa naučíme byť viac sami sebou. Vďaka maske sa naučíme kráčať svojou cestou a potom ju odložíme, pretože ju už nebudeme potrebovať. Ako to celé funguje a na čom je postavená táto teória a technika? O tom bude tento článok.
Príbeh ako plátno
Keď som si v rukách obracal knihu, ktorú sa dnes pokúsim priblížiť a prelistoval som si v nej, ako prvé mi napadla terapia príbehom známa ako hagioterapia. Táto terapia používa príbeh ako plátno. V príbehu sa človek spoznáva, v príbehu sa inšpiruje. Príbeh je mu blízky. Aj jeho život sa odohráva v príbehu. Aj preto veľkú popularitu majú knihy a filmy natočené práve na podklade skutočného príbehu. Máme „pocit“, že príbeh je v tomto prípade niečím, čomu môžeme veriť. Ako druhá vec – spomenul som si na všetky tie knihy od Vereny Kast a Carla Junga a mnohých ďalších, všetky tie archetypy a symboly… ale aj Platónovú jaskyňu, či hodiny semiotiky na univerzite. Práca so symbolmi… V jednoduchosti ide o ideály, ktoré majú podoby archetypov a tie sú prítomné v našom živote. Sú aj prítomné okolo nás a tiež v dedičstve – v múdrosti ktorú si medzi sebou odovzdávame. Tieto ideály sa snažíme nasledovať a inšpirovať sa nimi. Ale prehovárajú aj k nám – rezonujú v nás, keď sa dostaneme do kontaktu s nimi. A prinášajú spoločnú múdrosť. To sú aj dnes tak často prehliadané príslovia a porekadlá – boli zo života a v čase kedy ľudia nevedeli čítať a písať – prinášali múdrosť praktickú do života. Sem niekde môžeme zaradiť aj rozprávky. Aj keď tie skôr než o konkrétnej múdrosti, hovoria o súboji dobra a zla, o nádeji, ale aj príbehu. Rozprávka má svoj koniec, spravidla dobrý a orientuje človeka na cieľ. Frankl by povedal zmysel. V rozprávke majú aj miesto archetypy. Ale aj určitá polarita. Človekom zmietajú silné emócie a myšlienky.
Akú úlohu majú v tom všetkom symboly? Znak dávame do roviny jazyka. Symbol skôr do roviny významu. Niečo hovorí a niekam odkazuje. Archetyp je skôr niečím zovšeobecňujúcim. A to všetko nám slúži pri komunikácií, ale aj pri snahe vyznať sa v sebe a pracovať s niekým – ak ste v pozícií terapeuta.
Do tohto kontextu mi zapadá dnešná kniha – Vnitřní příběhy. Príbeh toho ktorého človeka. A veľa napovedá aj jej podnázov – práca s mýtmi a s rozprávkami v terapií.
Z tmy na svetlo
Skúsme teraz dať slovo samotnej knihe a k jej „úvodom“. Na samotnom prebale sa píše, že v hĺbke každého príbehu sa nachádza poklad, ktorý treba objaviť. S tým možno len súhlasiť. Autorka knihy sa cez mýty a rozprávky snaží odhaliť výzvy, ktorým čelíme. V príbehoch nachádzame seba a vynárajú sa pred nami úlohy, ktoré treba riešiť. A vtedy sa človek vyberá na cestu spoznávania toho, čo bolo dovtedy skryté a v nevedomí. Autorka pritom uplatňuje aj prácu s maskou. Tá môže aj chrániť – zahalíme svoju tvár, keď sa potrebujeme skryť, ale môže nám aj brániť v raste, keď ju odmietame zanechať. Niekedy je tiež naším prianím – predstavuje, kým by sme chceli byť. Čo s tým všetkým?
Táto kniha čitateľa pozýva, aby sa vybral na cestu. Aby neostal len pri pasívnom prijímaní informácií. Táto kniha vydáva svedectvo o tom, akú silu má príbeh. A ako práca s príbehom a s mýtom môže napomôcť zmene. Autor knihy neustále čitateľa pozýva, aby sa zamyslel nad svojím príbehom. Cieľom knihy je preskúmať, ako môžu mýty, rozprávky a príbehy pomôcť spoznávať niečo dôležité o nás – vytiahnuť na svetlo niečo, čo bolo ukryté v tme a čakalo na pomenovanie / vytiahnutie na svetlo. Vnímať veci v kontexte a v príbehu, im dáva hlbší rozmer. Zároveň kladie dôraz na to, aby človek premýšľal nad každým významom. Slová používame, aby sme pomenovali, čo sa v nás deje, ale sme si istí, aký je ich obsah a či v hre nie je niečo viac?
V neposlednom rade, väčší dôraz na príbeh, to je aj dôraz na človeka, ktorý príbeh rozpráva. Stať sa lepším poslucháčom. Začneme preto vlastným príbehom.
Hoci si dnes predstavíme knihu, na túto tému bol nakrútený aj film – dokument. Kniha s filmom sa navzájom dopĺňajú. Niektoré veci je lepšie vidieť a niektoré počuť. Ak Vás táto téma zaujme, pozrite si film The Story Within – Myth and Fairy Tale in Therapy.
Cez príbeh k transofrmácií
Kniha Vnitřní príběhy predstavuje jedinečný arteterapeutický prístup – používa mýty a rozprávky ako nástroje pre poznanie seba a rast. Kniha ponúka praktický návod, ako prostredníctvom výberu postáv z mýtov, alebo z rozprávok a následne ako pomocou kreativity odhaliť svoje skryté a nevedomé stránky. Dôraz je pritom na jedinca a jeho pohľad – teda subjektívny pohľad. Človek spoznáva seba. Každý príbeh je odlišný. Kniha funguje ako praktická príručka, ktorá nasleduje krok za krokom – čitateľ si sám diktuje svoje tempo.
Kniha je určená nielen odbornej obci – psychiatrom, psychológom a terapeutom, ale každému, kto sa chce dozvedieť niečo nové o sebe. A zapojiť pritom kreatívnejšiu časť seba. Dochádza v nej k prepojeniu psychológie s umením a s mytológiou / rozprávkami.
Táto kniha ponúka cestu k mnohovrstevnosti ľudskej psyché. Pomáha ju uchopiť ako celok. Bohatstvo v rozmanitosti.
V knihe je príbeh nositeľom transformácie. Je tu konflikt, ale aj zmena. Dozretie. Je tu práca s hlbokými symbolmi. Je tu dôraz na stíšenie. Otázky si kladieme v tichu. A v tichu nachádzame odpovede.
Príbeh ako cesta k porozumeniu
Čo môžeme povedať o samotnom mýte? Ten zatiaľ unikol pozornosti. Mýtus býva spravidla opradený tajomstvom. Niečo je na ňom pravdivé, niečo treba objaviť a niečo je projekcia, prípadne predstavivosť. Tak ako spoza mrakov sa objavuje slnko, aj z mýtu sa vynára skutočnosť – ako to naozaj je.
Mýty sú priestorom pre vyjadrenie kolektívneho nevedomia (a teda archetypov). Mýty spolu s rozprávkami sú zrkadlom vnútorných psychických procesov. Umenie dáva priestor uchopiť to, čo máme problém zachytiť slovami. Zároveň umenie ponúka bezpečný priestor, ako sa dostať k nevedomému obsahu. Ak sa k umeniu pridá mytológia, pridáva sa nadčasový rozmer a situácia získava rozmer transformácie. To čo bolo umením, môže sa stať inicializačným obradom… Cez mytológiu sa stáva niečím viac. Vďaka slovám dokážeme pomenovať. Vďaka mytológií sa dokážeme nájsť a vďaka psychológií pochopiť…
Ako som už vyššie uviedol, rozprávka je skôr orientovaná na súboj dobra so zlom. Je skôr orientovaná na zmysel a cieľ. Mýtus je skôr zahalený tajomstvom, aby na jednej strane dával možnosť objaviť seba a na strane druhej nám ponúkal vzory v podobe hrdinov. Rozprávka a mýtus sa dopĺňajú, vedú k zrelosti a k tomu, aby sme boli komplexnou bytosťou. Rozprávka a mýtus zrkadlia iné vrstvy duše. V rozprávke sú veci zreteľnejšie (kto je dobrý, čo je dobré). Temnota je tu len miestom, cez ktore treba prejsť. Rozprávku možno vnímať, ako čistú formu archetypov. Mýtus pracuje skôr s tajomstvom. Postavy môžu byť protikladné. Zmyslom nie je poučenie, ale zasvätenie do veci. Je tu rituálny rozmer – človek sa stáva súčasťou väčšieho celku. Vyzýva človeka, aby objavil svoje miesto. Rozprávka učí ako žiť a mýtus skôr prečo. Rozprávka je cestou k psychickej integrácií a mýtus cestou k duchovnej iniciácií. Mýtus je zahalený tajomstvom, aby nám dal priestor objaviť seba.
Príbeh je najhlbšia forma porozumenia svetu a sebe. Preto príbeh je stále „in“. Človek vníma sám seba ako príbeh. Túžime po úspešnom príbehu, kde utrpenie nebolo zbytočné, kde láska mala silu a kde naše rozhodnutia mali váhu. Mýty a rozprávky umožňujú človeku vstúpiť do príbehu vedome a umožňujú ho aj prepísať.
Práca so symbolmi
Svet rozprávok opúšťame spolu s detskými topánkami Ale tým neopúšťame len príbehy, ale aj obrazotvornosť, symboliku a túžbu po zázraku. Zatvárame dvere do krajiny, kde sa temnota premieňa na svetlo a kde slová majú čarovnú moc. Rozprávka nepozná ohraničenie vekom. Rozprávky totiž učia našu dušu hovoriť jej prirodzeným jazykom. A pomáhajú nám ostať komunikovať v ňom. Odložiť rozprávky znamená stratiť kontakt s vlastnou dušou. Ak sa s odstupom času dostaneme k rozprávkam, často si všimneme, že hovoria niečo dôležité. Niečo, na čo sme často zabudli.
Klasické rozprávky kedysi obsahovali všetko. Vrátane násilia. A predsa to nebol problém. Detská duša vie, že neexistuje len dobro. A rozprávka jej pomáha situáciu spracovať cez symbol, ktorý sa dá uniesť. Rozprávka používa obrazné, nie doslovné významy. A tým získavame priestor sa s tým vyrovnať. Rozprávka musí obsahovať temnotu, aby ňou bolo možné prejsť. Nie je dobré v nej zostať a stratiť sa. Musí nechať dušu dozrieť. Rozprávka vytvára relatívne bezpečné prostredie, kde všetko dokážeme prežiť ale cez obraz, ktorý má zmysel.
Uvoľnenie, ale nie premena
Deficit rozprávky je živnou pôdou napríklad pre thriller a horor. Oni stratili symbolický jazyk. Sú potomkami rozprávok. V horore je temnota prítomná doslova. Často chýba nádej a príbeh sa končí šokom a smrťou. Horor je rozprávka bez rámu. Ostáva len bolesť. V thrilleri je zlo sofistikované a ukryté. Rezonujú tu však archetypálne túžby – po hrdinovi a spravodlivosti. Tam kde nie je mýtus, je hra nervov. A vtedy sa k slovu dostane adrenalín.
Absencia rozprávok vedie k snahe siahnuť po iných žánroch. Tam kde sa stratila sila rozprávky, hľadáme rozuzlenie v chaose. A pritom aj tak vždy túžime, aby sa niekto postavil zlu, aby sa tma premenila na svetlo a aby sme vedeli, že to má zmysel. Akčné filmy / kniha presýtená násilím – sú „len“ civilizovanou formou vnútorného výbuchu, snahou rituálne vybiť napätie. Dôraz nie je na násilie ale pocit, že sa veci dali do poriadku. Do zločinca a darebáka si naprojektujeme kde čo a kde koho. Akčnosť ponúka dočasné uvoľnenie, ale nie transformáciu a premenu. Hovorí skôr o našich potrebách.
O knihe
Samotná kniha sa delí na štyri časti. Prvá časť sa pokúša v podstate o celkový rámec problému. Je tu úvod do problematiky, slová o expresívnej terapii a tvorivosti, text o tvorení a jednotlivých fázach procesu, je tu načrtnutý terapeutický rámec, ako hľadať dôležité prvky v mýtoch a rozprávkach a ako postupovať. Môžeme to označiť za veľmi dobrý úvod do samotnej terapie. Druhá časť je viac praktická, zameraná na jednotlivé kroky, tvorenie, kreativitu a prípravu masky. A potom jej použitie, celá tá scéna, prostredie, dej a dôležitý okamih označený ako hrana. Tretia časť prináša texty absolventov a štvrtá časť rôzne zdroje a pramene. Na prvý pohľad ide o knihu, ktorá je rozsiahla a bohato spracovaná. Tých 278 strán, je naozaj veľmi výživným textom. A čo je dôležité, v tom všetkom, text je napriek odbornosti dobre podaný a dá sa s ním dobre pracovať. Nemusíte mať strach.
Každý človek má nejaký príbeh. Príbeh, to je náš život. Príbeh sa tiahne ako niť. S príbehom sa spája zmysel. Často sa však stretávame s príbehom v pozadí. To čo je v pozadí, má príbeh. Príbeh je spojený s tým, prečo sa to ocitlo mimo svetlo. A tak ako všetko čo je v tme, hlási sa o slovo. Vo svete sa často prepojíme s tým, čo nás presahuje. To sú tie archetypy v rôznej podobe. Rezonujú v nás. Niečo v nás vyvolávajú. Dávajú impulz. Naša duša je oslovená a reaguje. Objavuje sa pozvanie k spoznaniu nového úlomka a k jeho integrácií. Ako by sme sa rozprávali o vzniku komplexov J. Rozprávanie v mýtoch a v rozprávkach nás spreádza cestou, ktorá nakoniec vedie k integrácií. Zrazu všetko do seba zapadlo a má poriadok (rád).
Autorka knihy následne celkom úprimne a do detailov hovorí o svojej ceste – ako začala pracovať s príbehom a ako vznikla táto terapia. Hoci aj ja som ako úvod do problému použil veľa jungiánskych obrazov a slov, tak aj samotná autorka píše, že jej cesta nie je obmedzená, či vymedzená jedným konkrétnym smerom. V psychoterapií je ich požehnane a praktický každý niekomu a v niečom pomohol. Preto vznikli. Samotný smer autorka nerieši, dôraz kladie na príbeh. Spoznať svoj príbeh a stať sa jeho hrdinom. Nemusíme ísť moc do hĺbky, pri práci s maskou. Dôraz je skôr na autentickosť a tvorivosť. Ono tá hĺbka sa skôr či neskôr objaví. Dospejeme k nej spontánne. Poženie nás naša vlastná zvedavosť, ale aj radosť z objavovania seba. Je to cesta do neznáma, ale to nám dáva silu kráčať a nebáť sa. Možno tam v tom tieni je bubák, ale je to náš bubák, sme to my. A sami seba nezjeme. Čo tak toho vydeseného bubáka objať? V knihe nechýbajú praktické kroky a usmernenia k práci s knihou. Či už v skupine, alebo pre jednotlivca.
Liečivý dotyk
Možno sa bojíte tvorivosti a kreativity. Cieľom nie je umelecké dielo, či nebodaj dielo určené pre výstavu. K tomu, k čomu nás vedia autorka postačí kreativita, ktorú určite máte. Určitá kreativita je vlastná každému človeku. Umenie poskytuje strašne veľa spôsobov, ako sa prejaviť. Určite niektorý Vám bude blízky a nájdete sa v ňom, dokonca sa na túto podobu vyjadrenia budete tešiť. Vnútorné príbehy sú prístupom založeným na rôznych druhoch umenia. Nie sú tu potrebné odborné vedomosti. K základným prvkom expresívnej terapie patrí tvorivosť a projekcia. A ešte lepšie ich spojenie. To získa potrebné miesto aj tu. Zmyslom je napomôcť k rozvoju hlbokého vzťahu medzi našim vnútorným svetom emocií a vonkajšou expresívnou formou. Vďaka tvorivosti projekujeme to skryté a možno aj zahanbujúce do vonkajšej podoby. Vnútorný príbeh vníma projekciu veľkolepejšie, než len ako obranný mechanizmus. Nakoniec však tiež hovorí o zmene a vyliečení. Projekcia tu môže byť účinná obzvlášť pri traume. Autorka knihy v podstate dospieva k poznaniu, že umenie nie je pri komunikácií tak limitované, ako jazyk. Dokáže obsiahnúť viac. A hoci aj potom sa to snažíme pomenovať. A nie všetko dokážeme. Účel to splnilo. Vďaka tvorbe sa začal proces uzdravenia. Často dochádza k uzdraveniu aj u bežného lekára a to bez toho, aby sme poznali rôzne zákonitosti a podrobnosti. Terapia postavená na tejto knihe, je vlastne jedna veľká a možno aj celá náruč a štafeta projekcií. V okamihu kedy si vyberieme príbeh, postavu a určitý dejový okamih začneme pracovať s projekciou. S postavou ktorú si vyberieme, vytvoríme hlboký vzťah. To je pochopiteľné. Začneme si byť bližší.
Aj pri tejto terapií je potrebné zvoliť a priebežne udržovať určitú vyváženosť. Hlavne ak ide o citlivé veci – aby sme sa ich dotkli dostatočne, ale nie moc. Chceme ranu uzdravovať, nie zväčšovať bolesť. Určité zapojenie je nevyhnutné. V tejto veci dôležitú úlohu zohráva terapeut.
Niečo vzniká a niečo sa mení (zaniká)
V priebehu života má každý z nás svoj jedinečný spôsob prežívania sveta… Spoznanie toho, ako tvoríme, nám pomáha spoznať to, ako myslíme a fungujeme (prežívame). Spoznávame to, čo schématerapia označuje ako vzorce. Každý z nás je jedinečný a má svoj špecifický súbor vzorcov správania. Autorka pri skúmaní našej kreativity a jej daností definuje niekoľko prvkov. Sú to rôzne vnemy. Potom hovorí o schopnosti všimnúť si buď detail – niečo, čo je na blízku, alebo niečo väčšie – čo je v pozadí. Potom je to faktor času. Čas plynie. Rôzne. Dôraz na prevedenie. Dôraz na samotný proces. Zameranie do vnútra a na vonok. A v neposlednom rade, tvorenie za pochodu a podľa plánu. Ako už isto tušíte, každá táto forma má svoje čaro a niečo o Vás hovorí. Ktorá je pre Vás tá pravá, k tomu sa v knihe nachádza dotazník. Možno tušíte ktorá a neviete, čo to o Vás znamená. Aj tu odpovede ponúka kniha…
Kreativita, tvorenie… majú svoj proces. Tvoriť znamená dávať niečomu vzniknúť. Dôležitý je ten priestor a čas. Jedinečnou vlastnosťou a paradoxom tvorenia je skutočnosť, že sa oddávame niečomu neznámemu. Pri tvorení nevieme, ako to dopadne. Aký bude výsledok. Možno len tušíme. Pri tvorení nás tento proces pohltí. Vtiahne do deja. Keď tvoríme, postavíme sa čelom k sebe. Bez ohľadu na to, v akom stave sme. Každý akt tvorby, je predovšetkým aktom deštrukcie. Niečo nové vzniká a niečo staré zaniká. To je nevyhnutný proces. Rast sa často spája s bolesťou. To nové, môže bolieť. A pritom prinášať aj potechu. Je v tom paradox.
Príbeh sa rodí
Vo vnútorných príbehoch má tvorenie niekoľko fáz: príprava, ponorenie, inkubácia, iluminácia a verifikácia. Príprava, to je prostredie, podmienky, nástroje… Ale aj pocit bezpečia. Ten tu predstavuje iný človek – terapeut. Predsa len, vyberáme sa na neznámu cestu. Ktovie, čo sa skrýva v kríkoch. Ponorenie možno pomenovať ako zahrievacie kolo. Skúšame si nástroje, prvé dotyky s materiálom, prvé predstavy a fantázie. Pomaly sa rodí príbeh. Potom prichádza samotný príbeh, jeho rozprávanie, zaoberanie sa postavou, vyrábanie masky a proces označený ako umiestnenie a stelesnenie. Viac si o nich povieme nižšie. Ich čas ešte príde. Ako čas plynie, ponárame sa hlbšie a hlbšie do deja. Čas akoby prestal plynúť. V istom okamihu príde fáza inkubácie. Už sme ostali stáť na mieste. Dej sa už nehýbe. Stagnujeme. Kreativita už negeneruje ďalší obsah. Akoby sa strácal aj zmysel. Sme na konci. Čo s tým? Práve to je inkubácia – potrebujeme sa od všetkého oslobodiť. V podstate treba zanechať dej a príbeh. Dať si prestávku a vyvetrať hlavu. Získať odstup. V období inkubácie sa pravdepodobne ocitneme zoči voči svojím temným stránkam. To nemusí byť príjemné. A potom dostane priestor iluminácia. Ona pozostáva z piatich krokov: zvuková krajina, prostredie, režírovanie niekoho iného, hľadanie prekážky a pomocníka a hrana. V období iluminácie sa otriasa náš svet. Vznikajú nové prepojenia. Mnohé veci sa zmenili. A mnohé zrazu dáva iný zmysel. V každom prípade tu dochádza k pochopeniu hlbšej skutočnosti. Dospievame k poznaniu. Premýšľanie tu má svoje miesto, ale poznanie je tu ovocím niečoho hlbšieho. Nevieme ovplyvniť, kedy k tomu dôjde. A posledným krokom je verifikácia. Je to vlastne hľadanie, ako toto nové poznanie uplatniť. Čo praktické do života to prináša. Niečo sa musí zmeniť. Náš svet už nemôže ostať rovnaký. To poznanie je pozvaním k zmene.
Nekráčať tou cestou sám
Autorka ďalej celú kapitolu venuje tomu, čo to znamená byť terapeutom a ako viesť a akú rolu zohrať vo vnútornom príbehu – pri sprevádzaní iného človeka. Je tu tiež akýsi náhľad do rozprávok a mýtov a predovšetkým cesta hrdiny – čo to znamená v rozprávke a v živote. Aké kroky tá cesta obnáša. Ako dosiahnúť cieľ. Cesta hrdinu tu je prepletená s archetypmi.
Kapitola 7 je jadrom knihy a Vnútorného príbehu. Rozoberá celý proces krok za krokom. Od prípravy prostredia a pomôcok, až po praktický výstup (do života). Je len dobré, že aj v úvode tejto kapitoly zaznieva informácia, že terapia je proces a ten môže priniesť komplikácie. Preto je dobré tou cestou kráčať vo dvojici, alebo v skupine. Možno sa z tiena objavi niečo silné, čo nás pošle do kolien a potrebujeme pri sebe niekoho, kto nám pomôže znovu objaviť pevnú zem pod nohami. Kniha tu prechádza plynule do jednotlivých krokov.
Písať svoj príbeh
K objaveniu bohatstva knihy môj úvod a priblíženie nestačí. Preto z nasledujúcich kapitol ponúkam len zopár úlomkov na dokreslenie toho, čo prináša kniha. Príbeh sa rodí už pri príprave prostredia a pri prvom kontakte s pomôckami. Aspoň teda náznaky tu sú. Možno sa rozbehne sám. Materiál máme dosť často v sebe. Ale dosť často mu treba pomôcť. A k tomu slúžia rôzne mýty a rozprávky. Ktorý je ten náš? Ten ktorý nás osloví. Zarezonuje v nás. A začneme ho rozvíjať. Do úzadia dávame to, čo sme prežili – myslím tým, čo mi to pripomína. Dôraz kladieme na, čo to teraz o mne hovorí. Spomínali sme, že vyťahujeme z tmy to, čo sme doteraz nepoznali, čo bolo skryté. Prečo je ten príbeh pre nás zaujímavý? Čo nás na ňom ruší? Kam sa uberá? Čo sa nám na ňom páči a čo nám vadí? Vyššie sme spomínali masku. Jedenásta kapitola sa venuje tejto téme. V arteterapií a v dramaterapií sa vytváranie masky používa ako terapeutický nástroj. Môže zohrávať dôležitú úlohu pri hlbšom preskúmaní „ja“. Vo vnútorných príbehoch vytvorenie masky je súčasťou zvnútornenia príbehu. Zapájame sa do príbehu. Cez masku máme na ňom účasť. Mnohí ľudia nosia masku, aby neboli sami sebou. Skrývajú svoju tvár. Časom možno stratia prehľad, kým naozaj sú. Vo vnútorných príbehoch je maska pomocníkom, cez príbeh niekoho iného rozvíjame a meníme svoj vlastný. Ako by sme sa inšpirovali niekým, kto tou cestou išiel pred nami. Možno ste si už niekedy kládli otázku, ako by v mojej situácií konala obľúbená postava – čo by urobil. Tu je tou obľúbenou postavou to, čo je v nás. Naše skutočné „ja“. Zvuková krajina je o zapojení zvukov. Pribeh je tým reálnejší a pôsobivejší. Režírovanie niekoho iného – necháme niekoho iného, aby pokračoval v príbehu, aby tá postava žila teraz v jeho rukách, ale podľa našich pokynov. V podstate sa snažíme získať odstup, aby sme následne boli sami sebou. Uvedomili si rozdiel medzi nami a maskou. Ale zároveň vďaka nej išli svojou cestou. Dala nám impulz.
Od úvodu knihy som stále premýšľal, čo je to tou hranou. Poznáme slovo na hrane, hranica. Ale tu? Hrana je tým miestom, kde je niečo bolestivé a tajomné. Čeliť tomu – bolí. Je to na hrane. Zvládneme to? Áno, vďaka postave. Tak ako v rozprávke a v mýte postava pomohla čeliť situácií, aj v tomto príbehu, v našom príbehu je postava takým našim prieskumníkom / hrdinom, ktorý sa rozhodol kráčať neprebádanou cestou a tým nám prešľapáva cestu.
.
Dostávame sa na koniec. Kniha ma naozaj prekvapila. Masku som vnímal skôr ako niečo negatívne, ale tu sa stala nástrojom, ako pomôcť žiť svoj život. Akoby som si dal masku a vyskúšal si to a tak nabral odvahu, odhodil masku a konečne bol sám sebou. Príbeh ktorý tu zohráva dôležitú úlohu. Nájdeme príbeh, v ktorom sa zrkadlí niečo z nás. Ten príbeh je v podstate aj náš. Pomôže nám nejaký čas kráčať našou cestou, aby sme potom už kráčali bez neho. Cez príbeh sme znovu prišli k sebe a teraz už kráčame sami. Je to veľmi originálni spôsob sprevádzania. Kniha prináša množstvo myšlienok a praktických cvičení. Možno nakoniec nebude vašou šálkou kávy, ale rozhodne obohatí a inšpiruje.
