Mysleli jste, že jsou ještě prázdniny co? Akorát že vůbec. Literatura je zpátky a tady Verena má velmi "zápisky ke státnicím" vibe.

Život dává nejtěžší boje svým nejsilnějším bojovníkům, takže z osobnosti jsem státnicovala rovnou dvakrát. Tenhle traktát mi navodil nějaké flashbacky - hodně rešeršuje, hodně cituje, nejdřív si projede teorii a až pak faktory, které pomáhají a které nepomáhají.

Verena je sice ročník 43, ale nosí duhovou. Její teorie moc prachu neposbíraly, třeba takovou sexuální identitu popisuje jako nikdy nekončící proces objevování v průběhu celého života. Speciální kapitoly má taky pro ženy a bere v potaz nemonogamní vztahy.

Spoustu věcí známe z našeho klasického akademického vzdělání takže můžete přeskočit, ale věděli jste že Erik Erikson byl strašně zajímavej týpek? Nejspíš by o něm natočili film, kdyby nežil skoro do stovky, to už je spíš na klasických netflixovských 8× hodina a půl ve třech sériích.

Verena si poctivě udělala domácí úkol na pojetí identity podle Eriksona, Junga a Sterna, i když je trochu jasné, kdo je její favorit. První část knížky je takový studentský zápisník, mě teda víc brala druhá část o narativu vlastního života. Knížka je to celkově pěkná, ale teoretická, takže když Verena říká "Jak být sám sebou", myslí spíš "choď na terapii" než "přečti si tuhle knížku".

Jak identita vzniká? Jak se mění v čase? Jak se pojí s pocitem vlastní hodnoty? To jsou otázky, na které byste si po přečtení této knížky měli dokázat odpovědět. Autorka Verena Kast, bývalá předsedkyně mezinárodní společnosti pro psychoanalytickou psychologii propojila známé teorie zabývající se identitou a výsledky nejnovějších výzkumů se stejným tématem v jeden celek. Ačkoli je knížka o trochu kratší než 200 stran, na její čtení se vyplatí nespěchat. Samotné téma není zrovna lehké, ale, jak už to u psychologických knih bývá, nás nutí hodně se zamyslet nad sebou samými.

Obsah je členěn na kapitoly popisující vždy nějaký aspekt našeho vlastního já. Začíná od laického kde vnímáme identitu, čímž se myslí, kde a kdy si uvědomujeme, že my jsme my a že jsme odlišní od ostatních. Autorka zmiňuje naše tělo, vztahy s ostatními lidmi, oblast práce a výkonu, naše hodnoty, fantazie a kreativitu i sexuální oblast. Následuje kapitola o emocích, které tvoří takové komplexní regulační systémy lidského já. Kniha rozvíjí nejen jejich konkrétní podoby (jako sebepociťováni), ale i jejich vývoj a předpoklady jejich vzniku. V kapitole Klasická teorie identity: Erik H. Erikson čtenář zjistí více o přínosu tohoto velikána, o jednotlivých stádiích psychosociálního vývoje člověka, konfliktech, jež jedinec řeší v každém období i o komponentě, kterou po vyřešení získá. Další kapitoly Pravé a falešné self, Persona a stín a Individuační proces podle C. G. Junga jsou už trochu více odborně zaměřené. To se ale Verena Kast snažila vyvážit příklady a ukázkami ze své praxe. Jak se jí to povedlo, můžete posoudit sami. Nejdelší kapitola Autobiografie: Identita v kontinuitě se zabývá tím, jak naše vlastní paměť ovlivňuje to, jací jsme a jak se vnímáme. Asi nebude překvapením, že si malé děti nepamatují vlastní porod. Epizodická paměť ukládající autobiografické vzpomínky se totiž utváří až mezi 3. a 4. rokem života. To jen pro ilustraci, co si pod pojmem autobiografická paměť představit. Knihu uzavírá téma Cesty k dobrému pocitu vlastní identity a návody, jak se o identitu s pocit vlastní hodnoty starat.

Sama za sebe musím říci, že se mi kniha zdála vhodnější spíš pro odbornou veřejnost nebo alespoň pro někoho, kdo už má s literaturou s psychologickou tematikou zkušenost. Dělalo mi problém se do knihy začíst, což byla daň za tak velké množství zajímavostí. Po přelouskání jsem se stále více zamýšlela nad tím, kdo jsem vlastně já a kdo nebo co v mém životě mne dělá takovou, jaká jsem. Proto si myslím, že pokud hledáte způsob, jak poznat sami sebe, mohu toto dílo rozhodně doporučit.

Zo stránok časopisov pravidelne získavame pocit, že môžeme byť kým chceme, stačí len chcieť. A tak sa ženieme za rôznymi ideálmi a obrazmi, ktoré sme si vysnívali. Problém je však v tom, že cestou k úspešnému životu je, aby sme boli sami sebou.

Vždy keď vezmem do rúk knihu od Vereny Kast mám pocit, ako by som zasadol do lavice v Inštitúte C. G. Junga. Jej knihy sú veľmi precíznou analýzou Jungovho diela a odkazu. Dnes si priblížime knihu Jak být sám sebou. V porovnaní s inými knihami ktoré napísala, sa tu nezameriava len na Junga, ale ukotvuje identitu v širších súvislostiach. Ukazuje rôzne úlomky, na ktorých je postavená. Poďme na to…

Cesta rozvoja

Ak máme hovoriť o identite, môžeme siahnuť po živote jedného z najpovolanejších v tejto otázke – Erika Eriksona. Posúďte sami.

Jeho matka mala židovský pôvod. Bola vydatá za Salomonsena. K počatiu Erika prišlo v čase, kedy nežili s manželom spolu. Napriek tomu dostal po ňom meno. Vyrastal s tým, že nevedel kto je jeho skutočný otec. O niekoľko rokov sa jeho matka znovu vydala. Tentoraz za Homburgera. A Erik po ňom prevzal meno. Až v neskorom detstve sa dozvedel, že práve on bol jeho skutočným otcom. Ako dieťa bol často vyčleňovaný. Pre jeho zjav ho označovali za severana, hoci žil v Rakúsku. A mnohým vadilo aj to, že bol Žid. Prežíval skutočnú krízu identity a to nielen osobnej, ale aj národnej, etnickej a náboženskej. Po gymnáziu sa nejaký čas hľadal a túlal po Nemecku a Taliansku. Nakoniec zakotvil vo Viedni, kde si jeho cit pre výchovu a usmernenie detí všimla Freudová dcéra Anna, ktorá ho priviedla k štúdiu psychoanalýzy na Viedenskom psychoanalytickom inštitúte. Okrem toho študoval aj metódu Montessori. V roku 1930 sa oženil s Kanaďankou. A prijal kresťanstvo. Pred Hitlerom spolu s manželkou utiekli aj spolu s dvoma malými deťmi do USA. Pôsobil v Bostone na Harvarde a neskôr na univerzite v Yale ako lekár a psychoanalytik. Postupne sa počet tých univerzít a inštitúcií kde pôsobil rozširoval. Spolu s americkým občianstvom sa rozhodol aj pre nové priezvisko a prijal také, ktoré si sám vymyslel – Erikson. Jeho deti sa potešili, že ich už spolužiaci nebudú volať hamburger. Kto iný ako Erikson by mal poznať kľuč k identite ?

Preto neprekvapí, že s Eriksonom sa spája teória rozvoja a ega. Čo je vlastne psychológia ega. Erikson kladie dôraz na prostredie, v ktorom jedinec spoznáva a uvedomuje si seba, prispôsobuje sa okoliu a zároveň si ide svojou cestou. A rozvíja v tom všetkom svoju identitu a individualitu. Pri rozvoji osobnosti hovorí o jednotlivých štádiách, počas ktorých sa jedinec učí dôverovať (niekomu), učí sa objavovať a získava hranice v kontexte slobody, ale aj hanby, učí sa robiť rozhodnutia a učí sa samostatnosti, porovnáva sa s druhými, kladie si otázky odkiaľ a kam a kým som a mám sa stať, hľadá cestu k druhému a učí sa milovať, túži po sebe niečo zanechať a dosahuje určitú životnú múdrosť.

Každé toto štádium vedie k rôznym cnostiam. Čo sú pre Eriksona silné stránky človeka. Každá fáza sa spája s určitými extrémami, ktoré tvoria napätie a odolať napätiu a nájsť cestu k tomu ako, je cestou cnosti. Cnosť je zlatým stredom a odmenou…

Proces individualizácie

Okrem Eriksona je pre skladanie mozaiky o identite dôležitý aj pohľad Junga. Kým Erikson kládol dôraz na prostredie a vývoj cez jednotlivé fázy, Jung kladie dôraz na samotný proces individualizácie, čo je vlastne rozvoj jedinca, jeho individuality a tým vlastne aj identity. Jung na rozdiel od Freuda nekládol dôraz na libido, ale na nevedomie. Libido je síce dôležité pre osobný rast, ale pre formovanie jadra osobnosti je dôležité nevedomie. Či už kolektívne – teda odkaz predkov a generácií ktoré žili pred nami, alebo naše vlastné – čo sú potlačené a zabudnuté naše veci. O tom čo je v nevedomí, hovorí ako o tieni (je to schované v tieni). Tieň pomáha zachovať rovnováhu, je protiváhou k vedomiu. Kde je svetlo, musí byť aj tieň. Tieň je dôležitý pre to, aby človek dosiahol hĺbku. Nežil povrchne. Nevedomie tak nie je prekážkou, ale príležitosťou. Je cestou k rozvoju a k obohateniu človeka – ako jedinca a jeho osobnosti, teda aj individuality a identity.

Pre Junga je proces individualizácie spojený so snahou stať sa tým, kým sa môžeme a máme stať. Byť čoraz viac samým sebou. Je to proces spojený s integráciou toho, čo prijímame od druhých, ale aj čo objavujeme v sebe (v tieni). Je však spojený aj s úlohou vymedziť sa a stanoviť hranice. Pre seba sa snažíme získať slobodu a autonómiu. Napriek všetkému, pre proces individualizácie je dôležitá aj interakcia s druhými. Jedinec si sám nevystačí.

Jung používa aj pojem persona. Človek sa v spoločnosti stáva nejakým. Často hrá hry a nosí masky. Snaží sa prispôsobiť. Otázkou je, za akú cenu. Či sa snaží zapojiť, alebo podriadiť. Rizikom je, že natoľko sa môže prispôsobovať, že stratí svoju tvár a ostane mu maska. Navonok je iný, ako vo vnútri. Žije v rozpore.

Persona je kompromisom medzi našim self (jungiáni hovoria o jáskom ideále) a našimi predstavami o tom, čo od nás očakávajú druhý ľudia.

Stále ide o knihu spojenú s dielom C. G. Junga. Preto treba spomenúť aj archetypy, ako obrazy a ideály, ktoré je potrebné uplatniť v našom živote tak, ako je to možné a podľa seba. Inšpirovať sa nimi. Ak by sa nám to nepodarilo, potom by sa zmenili na komplexy. Archetypy sa snažia o prechod z nevedomia do vedomia cez integráciu do ega. Viac tu: https://dennikn.sk/blog/2168247/ako-premenit-komplex/.

Cesta popierania

Okrem Eriksonovho prostredia a Jungového procesu individualizácie je pre identitu dôležité aj dielo Daniela Sterna – falošné self.

Self je poznanie o tom, kto sme. Je to poznanie, kto sme. Hodnota ktorú máme vo svojich očiach a naša predstava, kým by sme chceli byť. Teda všetko medzi tým kým sme a kým sa máme stať. Dôraz na ja – na vnímanie seba viedol ku koncepcií self.

Máme vedomé ja, to čo si uvedomujeme. A nevedomé ja, to čo si neuvedomujeme. A medzi tým je aj podvedomie. Toto všetko tvorí bytostné ja. Keď pracujeme na sebe, hovoríme o individuálnom ja. Smerujeme k celistvosti. A na vrchu ako ideál je ideálne a teda vysnívané ja.

V prípade ak človek nie je sám sebou, alebo ak popiera seba možno hovoriť o rozdelenom self. Kým je a má sa stať, ale nie je. Dochádza k rozpadu self. Vzniká falošné ja, falošné self. To je maska ktorú nosíme. Ja, ktoré nie je skutočné. To kým sme aj v nedokonalosti je pravé self. A to kým nie sme a kým sa tvárime že sme – to klamstvo ktoré žijeme, to je falošné self. Pokiaľ sa falošné self chopí kormidla, stratíme samých seba.

Falošné self však môže do istej miery chrániť aj skutočné self. Môže pomôcť v situácií, kedy naše pravé a skutočné ja mohlo byť zranené. Koľkí ľudia povedia iné, ako si myslia, len aby ich nikto neskritizoval a nezranil. Môžeme tiež hovoriť o súkromnom self – keď niečo o nás je ostatným skryté a nechávame si to pre seba.

Budeme síce individualitou, ale nebude sa v nej zrkadliť naša identita. Budeme niekým iným.

Dôraz na celistvosť, hodnoty a zmysel

Ja k tomu dodám štyri úlomky. Snáď mi to Verena odpustí.

V diele Anselma Grüna som našiel obraz premeny. Keď sa povie zmena, je to niečo nové a často je to úplne nové. Radikálne nové. Premena sa nebráni zmenám, ale kladie dôraz na celistvosť a kontinuitu. Premieňam sa, ale stále som to ja. Pre premenu je dôležité poznanie seba a prijatie seba, aj s chybami. Viac tu: https://dennikn.sk/blog/888513/premen-sa/.

Druhý úlomok sa spája s Rogersom a hovorí o potrebe spoznať sám seba. Ako by povedali jungiáni svoje reálne a ideálne ja. Kým som a kým sa môžem stať. Rogers hovorí o istých limitoch. Nemôžem sa stať kýmkoľvek. Mám aj chyby a nedostatky. A niektoré veci objektívne nedám, aj keby som chcel. Preto je dôležité poznanie seba. Viac tu: https://dennikn.sk/blog/2499611/ako-byt-sam-sebou/.

V diele Abraháma Maslowa sa naša inakosť a naša jedinečnosť a individualita spája s hodnotami. Cez naplnenie potrieb ktoré sú potrebné pre život, smerujeme k zázemiu – aby mal život istú kvalitu, ale predovšetkým k realizácií. K túžbe obohatiť a niečo po sebe zanechať. V hodnotách sa zrkadlí náš život. Sú to životné hodnoty. Viac tu: https://dennikn.sk/blog/2386752/zivotne-hodnoty-alebo-co-je-pre-nas-dolezite/.

A tým sa dostávame k štvrtému úlomku, ktorý sa spája s Viktorom Franklom – na čo to všetko. Je to otázka po zmysle. Zmysel je na vrchole Maslowej pyramídy hodnôt. Zmysel nášho života – čo od nás očakáva svet a čím ho môžeme obohatiť. Poslanie ktoré je naše a ktoré nemôže vykonať nikto iný. Život tak získava určitú váhu a my dôstojnosť. Viac tu: https://dennikn.sk/blog/2350617/liecivy-dotyk-zmyslu/.

Posun k iným a k spoločnosti

Vďaka Eriksonovi sa pojem identity posunul z oblasti filozofie do oblasti psychoanalytickej teórie. A doplnil Freudov sexuálny vývoj človeka o vývoj psychosociálny. Človek žije vo svete a s inými ľuďmi. A dochádza tu k vzájomným interakciám.

Znakom identity je, že človek rozvíja sám seba a zaujíma miesto, ktoré nemôže zaujať nikto iný. Je sám sebou.

Na tej ceste k poznaniu identity môže prísť ku kríze. Poznanie seba nie je jednoduché. Môžu tu prísť k pochybnostiam. V tom bytostnom nám nemá kto poradiť. Môže tu prísť k zmätkom. Vyznať sa v niektorých veciach nie je jednoduché. Môže sa ocitnúť v izolácií – či už preto, že sme popreli seba a izolovali to krásne pred inými, ale paradoxne niekedy práve preto, že sme to krásne ukázali.

Človek sa učí tým, že napodobňuje. Máme tu ideál, ktorý sa snažíme napodobniť. V určitej chvíli sa však musíme vymedziť. Inak by sme sa neinšpirovali, ale stali by sme sa kópiou toho druhého.

Identita sa neustále vyvíja a premieňa.

Identita ako nosný prvok

Identita sa ako niť tiahne našim životom. Je takým tým nosným prvkom. Môžeme sa premieňať a stále sme to my. Môžeme sa časom posunúť, dokonca do istej miery poprieť samých seba – zmeniť pohľad, myslenie, hodnoty či názor a predsa sme to my. Identita nie je statická. Ona sama sa mení a vyvíja. A predsa je pre nás oporným bodom. Vďaka nej máme stále svoju tvár.

V našom živote je pri identite prítomná istá kontinuita, ale aj koherencia. Kontinuita je v tom, že aj keď dochádza k zmenám, stále sme to my. Koherencia je v integrovaní toho, čo nám ešte donedávna bolo cudzie, ale spoznali sme to a integrujeme to do seba, pretože sa nám to hodí a zapadá to do našej identity. Ako úlomok puzzle, ktorému sme našli miesto. Bol pre nás cudzí a zrazu má svoje miesto a zapadol. A obraz sa doplnil.

Zmena môže byť naozaj revolučná. Človek sa premení a to tak výrazne, akoby poprel sám seba. Spomínam si na príbeh Augustína, ktorí po dlhých rokoch v Alexandrií stretol starú lásku. Bolo pre neho ťažké sa k nej priznať. Ona mu hovorí: som to ja! A on jej hovorí: ale ja to už nie som! Galantné to nebolo, ale už bol niekým iným.

Identita sa zrkadlí

Ak sa identita tiahne našim životom ako niť, potom sa zrkadlí vo všetkom, čím je náš život naplnený. Naše hodnoty hovoria o tom, kto sme. V našej práci, v našich vzťahoch, v našich záľubách, v tom ako žijeme, v našich pocitoch a myšlienkach… V tom všetko sa ukazuje naša identita. A zároveň sa cez tých druhých dostávame do kontaktu s tým novým a donedávna cudzím, čo nás môže obohatiť a vďaka čomu sa môžeme dozvedieť niečo nové o sebe.

Pocit hodnoty

Mnohí identitu spájajú s pocitom hodnoty. Čo je v podstate správne. Ale hodnota je v jedinečnom poslaní, ktoré sa spája s každým človekom a v jeho kráse. Preto s každým človekom sa spája dôstojnosť a teda aj hodnota. Je originálom. A poznanie seba je dôvodom pre dobrý pocit a zdravé sebavedomie. Mnohí však tento pocit hodnoty spájajú s nesprávnymi vecami. Napríklad s výkonom. A tak ich identita je spojená s prácou, v ktorej podávajú výkon a vďaka tomu majú dobrý pocit zo seba.

Ak sa hovorí o pocite vlastnej hodnoty, myslí sa tým skúsenosť identity. Vo všetkom sa zrkadlí naša identita a vďaka tomu si uvedomujeme a prežívame túto skutočnosť. Spoznávame a objavujeme svoju identitu a tak získavame pocit hodnoty. Dôležitú úlohu tu zohráva aj spätná väzba od iných. Aj vďaka nim sa utvrdzujeme v dobrom pocite zo seba. Ak však tá spätná väzba nie je dobrá, o to ťažšie je vybojovať si tento dobrý pocit. Je to náročnejšie.

Kritika a očakávania

Kritiku tak nejako automaticky vnímame ako ohrozenie našej hodnoty. Nevnímame ju ako príležitosť sa niekam posunúť. Kto prijíma sám seba, pravdepodobne prijíma aj druhých. Ale to že má niekto vedomie o vlastnej hodnote, že prisudzuje hodnotu sám sebe ešte nie je zárukou, že dokáže doceniť aj toho druhého. Mnohí majú dobrý pocit vďaka tomu, že toho druhého potopili.

Pre vnímanie vlastnej hodnoty je dôležité, aké očakávania pre seba máme a aké normy sme pre seba prijali. Ak od seba očakávame príliš veľa, je ťažké to splniť a nebudeme mať zo seba taký dobrý pocit, ako by sme mohli mať. Mnohí majú nízke sebavedomie, hoci majú byť na čo hrdí.

Potrebujeme pomoc druhých a ich spätnú väzbu. Ale nie je dobré, ak by sme boli na nej príliš závislí, alebo kládli na ňu väčší dôraz, než je nevyhnutné. Ľahko by sme stratili svoju tvár.

Identita a porovnávanie

S vedomím vlastnej hodnoty, ale aj s docenením vlastnej hodnoty je spojená schopnosť porovnávania. Tak radi a často sa porovnávame s druhými. Ale robíme to nesprávnym spôsobom. Porovnávanie je dobré, ak vedie k inšpirácií. Necháme toho druhého, aby nás obohatil. Porovnávanie je zlé, ak vedie k závisti, alebo znižuje našu hodnotu. Štartovacia čiara predsa môže byť rôzna. A vždy bude niekto, kto bude vynikať v niečom v porovnaní s nami. Ale to nie je dôvod pre to, aby sme pochybovali o sebe.

Prečo je to vlastne dôležité?

V diele Dirka de Wachtera vidíme, že šťastie je odmenou za to, že žijeme svoj život. Je však aj spojené s prácou či obetou pre iných a rastie v zdieľaní s druhými. Nežiť (len) pre seba. Viac tu: https://dennikn.sk/blog/2341525/umenie-byt-nestastny-alebo-stastny/. A môj obľúbený autor John Powell v kontexte šťastia hovorí o potrebe lásky, ktorá nekladie podmienky. Milovať druhého bez podmienok a aj sám seba. Viac tu: https://dennikn.sk/blog/1301901/na-ceste-za-stastim/.

Či chceme, alebo nie. Poznanie vlastnej identity je dôležité pre uvedomenie si vlastnej hodnoty. A je tiež návodom pre dobrý život. Je to náš vlastný návod na šťastie a pocit šťastia je odmenou za to, že žijeme svoj život. A tak sa vraciame k vlastnej identite. Ak chceme byť šťastní, potom nie je dôležité, čo chcú iní, ale čo chceme my a či žijeme svoj život. Ak budeme žiť tak ako chcú iní, ale nie podľa seba, nebudeme šťastní. A to bez ohľadu na peniaze a postavenie.

Prečo nežijeme svoj život

Kniha od Vereny Kast prináša veľa poznatkov a odborných informácií. Dokonca aj poznámkový aparát a vysvetlenie dôležitých pojmov. Je tak cenným prínosom do diskusie na tému identity. O to viac, že ponúka isté oporné body aj smerom k ďalším smerom v psychológií a v terapií. Občas je text náročnejší, ale stojí za to sa s ním popasovať. Odmenou budú zaujímavé úlomky poznania a pravdy. Kniha zapadá do mnohých odborných textov, ktoré už boli napísané, dopĺňa ich a spolu pripomínajú, ako dôležité je hovoriť o tom, kým človek je a aké dôležité poslanie stojí pred ním. Medzi hlavné problémy dnešnej doby patrí, že žijeme tak rýchlo, že sa nedokážeme zastaviť a tieto otázky si položiť. A tak nežijeme svoj život. A to je príčinou mnohých problémov.

.

Pre pocit vlastnej hodnoty a pre vnímanie vlastnej identity je dôležité, aby sme mali priestor realizovať seba. Jednoducho dať veciam náš rukopis, robiť ich viac na svoj obraz a podľa seba. Vdýchnuť im náš život. Nech zrkadlia krásu nášho ducha.

Nemôžeme byť kýmkoľvek, pretože máme byť sami sebou. Je v tom naše poslanie. Ale aj kľúč ku šťastiu. Zároveň však nejde o cestu, ktorá by bola nalinajkovaná. Naše vnútorné bohatstvo nám dáva veľa príležitostí, ako rozvíjať seba a obohatiť svet. Takže napriek istým limitom, to bude predsa naša vlastná cesta, pre ktorú sme sa sami rozhodli, hoci s ohľadom na isté možnosti a limity.

Ak máme jedinečné poslanie, potom cesta k jeho realizácií tkvie v poznaní seba. Keď to bohatstvo a krásu spoznáme, už nikto nám nevezme presvedčenie, že sme vzácni a hodní lásky.