Autor ve mně posílil sebevědomí, zdůraznil důležitá témata a zároveň mi potvrdil, že není třeba toužit po dokonalé paměti. Ostatně sám už dávno používám „externí paměť“ místo přetěžování vlastního mozku. Knihu bych doporučil všem, kdo mají pocit, že by měli nebo mohli mít lepší paměť. Ne vždy je totiž „lepší paměť“ skutečným přínosem. Samotná kniha je rozumně strukturovaná a čte se dobře, i když místy působí poněkud rozvláčně – struktura by mohla mít propracovanější druhou úroveň.

První kapitola s názvem Pamatovat si, zapomenout mě přesvědčivě utvrdila v tom, že dokonalá paměť je spíše extrém, o který nestojím. Autor ukazuje, že schopnost zapomínat je zásadní, protože přímo souvisí se schopností zobecňovat – a to je nejen dovednost, ale doslova nutnost.

V kapitole Tichá mysl se věnuje lidem s autismem, kteří mají oslabenou schopnost „přepisovat“ vzpomínky. I proto tak lpí na neměnných zvycích, cestách a rituálech. Kapitola Osvobozená mysl pojednává o posttraumatické stresové poruše (PTSD). Autor vychází i ze svých osobních zkušeností a ukazuje, jak důležitou roli při zvládání traumatu hraje podpora rodiny a přátel – někdy může být tím nejlepším lékem.

Neohrožená mysl se zaměřuje na tzv. hrdiny a vztah mezi strachem a vztekem. Zajímavá je i úvaha o roli oxytocinu, který pomáhá zapomínat. V kapitole Odlehčená mysl autor nahlíží na Alzheimerovu chorobu – skrze zkušenost svého klienta, u kterého pomáhal s hodnocením, kdy je dílo umělce ještě autentické a kdy už příliš poznamenané nemocí. Vyzdvihuje také fakt, že kreativita může přetrvávat i v relativně pokročilém stádiu Alzheimeru. Připomíná navíc, že spánek je klíčový pro zapomínání – a zapomínání je nezbytné pro kreativitu.

Kapitola Skromná mysl mě zaujala tvrzením, že i „méně výkonný“ hipokampus může mít své výhody. Autorův klient, jehož případ konzultoval i s nobelistou Danielem Kahnemanem, se sice rozhoduje pomaleji, ale zato přesněji. Závěrečná část knihy Společná mysl mi připomněla, jak nesmírně cenné je, když si člověk pamatuje jména druhých. V otázce stesku po vlasti se ale s autorem rozcházím — mé vnímání se od jeho liší.

Na túto knihu som sa naozaj tešila! Jednou z myšlienok, ktorá vo mne počas čítania najsilnejšie rezonovala, je to, že zabúdanie nie je len „chybou“ nášho mozgu, ale v skutočnosti dôležitým a užitočným procesom. Autor vysvetľuje, ako selektívne zabúdanie pomáha našej kreativite, emocionálnemu zdraviu a dokonca aj rozhodovacím schopnostiam. Hovorí o tom, že ak by sme si pamätali všetko, bolo by to pre náš mozog skôr záťažou než výhodou.

Samotná kniha nie je len súborom teoretických poznatkov, ale aj príbehmi z reálneho života a výskumu, ktoré robia čítanie pútavým a zrozumiteľným. Autor sa tiiež venuje napríklad tomu, prečo si pamätáme traumatické udalosti intenzívnejšie alebo ako môže selektívne zabúdanie pomôcť pri prekonávaní úzkosti a depresie.

Tu je zopár otázok, na ktoré vám kniha dá odpoveď:

🤍 Prečo je zabúdanie nevyhnutnou súčasťou zdravého fungovania mozgu?🤍 Ako nám zabúdanie pomáha v emocionálnej regulácii?🤍 Aký je rozdiel medzi normálnym zabúdaním a patologickou stratou pamäti?🤍 Čo sa deje v mozgu pri procesoch pamäti a zabúdania?🤍 Ako môže zabúdanie podporovať našu kreativitu a schopnosť učiť sa?

Najväčší prínos knihy vidím v tom, že je písaná prístupne aj pre laickú verejnosť, no zároveň ponúka vedecké základy. Autor využíva neurovedecký výskum, aby ukázal, že zabúdanie je neoddeliteľnou súčasťou toho, ako náš mozog efektívne spracováva informácie. Dozviete sa nielen o pamäťových procesoch, ale aj o ich prepojení s emocionálnym spracovaním a psychickou pohodou.

Knihu odporúčam každému, kto sa zaujíma o neurovedy, psychológiu alebo osobnostný rozvoj. Ak sa vám už niekedy stalo, že ste sa trápili tým, že si niečo nepamätáte, možno práve táto kniha vám pomôže pozrieť sa na to z úplne iného uhla pohľadu! Čo ma na knihe obzvlášť zaujalo, je jej pozitívny a upokojujúci odkaz. V spoločnosti, kde sa často kladie dôraz na výkon, efektivitu a neustále zlepšovanie, môže byť fajn dozvedieť sa, že nie všetko si musíme pamätať a že zabúdanie je úplne prirodzený a prospešný proces.

Moja babka mala fenomenálnu pamäť – kde kto z dediny za ňou chodil, aby sa spýtal, ako to v minulosti bolo, kto kde býval, kto s kým bol rodina, prípadne kto kde mal pozemok. V minulosti takáto schopnosť bola neoceniteľná. Nie všetko bolo zaznamenané. Myslím, že sa takým ľuďom hovorilo živí pamätníci…

Myslím si, že pamäť som zdedil po babke. Často si pamätám, kto čo povedal pred x rokmi, kedy sa čo stalo, v ktorej knihe bolo napísané to a to. Ale nemám fotografickú pamäť, tu mal kedysi spolužiak – stačilo mu prelistovať knihu a pamätal si text. Mnohí ma pre pamäť obdivujú, ale úprimne, nemá to len výhody. Ak Vám niekto ublíži, dlhšie si to pamätáte, aj keď ste mu odpustili. Dlhšie si pamätáte, aj keď sa stalo niečo zlé. Ostane to možno len ako také memento, ale ostane. A bolo by možné v negatívnom výpočte pokračovať. Pamäť je nástrojom, sama o sebe je hodnotovo neutrálna – uchová, čo do nej vložíme.

Možno si pamätáte prvé diskety, mali veľký formát. A aj tak sa z dnešného pohľadu na ne veľa nezmestilo. Pomerne rýchlo sa objavili CD nosiče. Skôr si mnohí pamätajú prvé usb disky. Ubehlo pár rokov a ich kapacita je už niekde úplne inde. Ešte výraznejšie to vidieť pri telefóne, ako rýchlo sa podarí zaplniť pamäť. A tak nám neostáva nič iné, než urobiť poriadok – rozhodnúť sa, čo si ponechať a čo vymazať (prípadne presunúť inam).

Triedenie informácií

S našou pamäťou je to podobné. Náš mozog sa rozhoduje, čo ponechá a čo „vymaže“. Tento proces do veľkej miery beží bezprostredne a na pozadí. Zasiahnuť do neho môžeme napríklad cez mindfulness, ak podnety nenecháme plynúť, ale budeme si vedome vyberať také, ktoré nám doteraz unikali a chceme, aby sa dostali do „preferovaných“.

Či si to uvedomujeme, alebo nie. Čelíme obrovskému množstvu informácií, ktoré nás dokážu zahltiť, dokonca „vyradiť“ – následne nedokážeme rozlíšiť a rozhodnúť sa. Sme presýtení informáciami. Čelíme ľudskej podobe padnutia systému. Na tomto princípe stoja mnohé sekty, ale aj ľudia / skupiny šíriaci dezinformácie.

Informácie, ktoré sú pre nás dôležité, tým sa venujeme bezprostredne – prechádzajú určitým sitom. A tie ostatné? Niektoré čakajú v poradí. Možno sa dostanú k slovu a možno nie. Možno sa pripomenú cez sny. Alebo cez nejaký podnet…

Spánok a pamäť

Práve počas spánku, kedy je výrazne stlmený tok informácií, mozog robí údržbu a prečisťuje „sklady“. Uvoľňuje miesto pre nové informácie. Dlhodobo v nás ostávajú spravidla informácie, ktoré sú dôležité a ktoré sú potlačené. O dôležitosti rozhodujú napríklad aj emócie. Keď niekoho milujeme, jeho stopa je v nás výraznejšia, ako keď ide o človeka z okolia. Svoju úlohu pri uchovávaní a doslova zavŕtavaní informácií zohrávajú aj zmysly – informácia je vtedy tak bohatá, že je ťažšie ju zabudnúť. Navyše platí, že nie je zmysel, ako zmysel. Taký čuch je veľmi silným stimulom, ide o veľmi starú „štruktúru“ v nás. Koľko informácií nám vôňa, ale aj pach dokážu pripomenúť.

Dôležitosť okamihu

Niektoré informácie sú v podvedomí a čakajú na svoj okamih. Stačí zavítať na niektoré miesto, kde ste už boli a koľko spomienok sa vynorí. A čo sa týka potlačenia – existujú informácie, ktoré z rôznych dôvodov v danej chvíli sú veľmi silné a organizmus v snahe chrániť nás ich potlačí. Akoby vytesní. Snahou nie je navždy, ale na neskôr. Čaká sa na vhodný okamih, kedy ich dokážeme spracovať a premeniť. Následne môžu odísť. Sú potlačené, aby sme mohli fungovať. Ale neodišli.

Pamäť sa dostane na pretras spravidla, keď začneme zabúdať. Alebo keď si chceme viac pamätať. Inak pamäť ostáva bokom našej pozornosti. Bez pochýb, pre pamätanie je dôležité byť oddýchnutý a vyspatý. Schopnosť zapamätať si je výkon. Existujú tiež určité zdravotné problémy, kedy schopnosť pamätať si deformovaná, alebo nejakým spôsobom narušená. Čo s tým? To si povieme vďaka knihe ktorú si dnes priblížime. A povieme si aj o tom, prečo je dôležité zabúdať.

Pamätať a zabudnúť

Názov knihy ktorú si dnes priblížime – Proč je někdy lepší zapomínat, v prvej chvíli navodzuje dojem, že témou knihy sú výhody zabúdania. Ale tak to nie je. Je dôležité si pamätať. Ale niekedy je dobré aj zabudnúť. Nakoniec, presne tak funguje naša pamäť – niečo si pamätáme a niečo zabudneme. A niečo z toho, čo sme si pamätali, sme zabudli a niečo sme si ponechali. A to čo sme zabudli, uvoľnilo miesto pre niečo nové. Problémom nie je zabúdať, ale nezabúdať dôležité veci.

Autor knihy si kladie otázku: „je zabúdanie užitočné?“ A pomocou dôležitých príkladov a kazuistík (príbehov pacientov) dospieva k presvedčeniu, že áno. Dokonca prichádza k presvedčeniu, že je dôležité učiť sa tomu – niečo pustiť z rúk a zabudnúť. Pustiť niečo z hlavy. Do istej miery je to podoba opustenia, ale aj odpustenia. Pretože to pominie a stratí sa, keď je to emocionálne neutrálne. Už to nebudí emócie. Odpustili sme a zabudli. Preto je zvláštne ak niekto hovorí, že odpustil a nezabudol. Ale to už odbiehame od témy .

Zabúdanie je prirodzené

Autor knihy je profesorom neurologie a psychiatrie. Dokonca sa venuje aj určitému špecifickému spôsobu zabúdania (Alzheimer). Má preto bohaté poznatky a skúsenosti o tom, ako dochádza k triedeniu informácií, ako mozog pracuje, ako ho cvičiť a v neposlednom rade, kedy je zabúdanie užitočné a kedy poznačené chorobou. A o tieto informácie sa delí práve v tejto knihe.

„Ako odborník na pamäť počúvam spravidla len o zabúdaní.“ A to nielen od pacientov, ale aj od bežných ľudí. Ľudia sa pritom sťažujú aj na zabúdanie, ktoré je prirodzené a nie je chorobné. Kto by nechcel mať lepšiu pamäť? Aj môj záujem o pamäť, bol ovplyvnený zabúdaním…

Zo začiatku si vedci mysleli, že zabúdanie je primárne spojené s kapacitou mozgu, preto sa zamerali na to, ako mozog funguje, ako spracúva a triedi informácie. A ako zabúda. Kapacita v tom hrá rolu. Ale nie je to jediný faktor. Zabúdanie je samo o sebe dôležité.

Posledné poznatky z neurológie, psychológie a z počítačovej vedy ukázali, že zabúdanie je nielen prirodzené a normálne, ale aj užitočné. Je prospešné pre naše kognitívne a tvoriace schopnosti, pre našu emočnú pohodu a dokonca aj pre zdravie spoločnosti. „Táto kniha je venovaná stovkám pacientov, ktorých som sprevádzal pri zabúdaní. Väčšinou išlo o chorobné zabúdanie, ale aj zabúdanie spôsobené starnutím. O chorobnom a patologickom zabúdaní hovoríme, keď zabúdanie výrazne zasahuje do života. Raz za čas niečo zabudnúť, je úplne ok. Najlepšie si to uvedomíme práve pri kontakte s niekým, kto zabudol na svoje meno, kde býva, telefónne číslo, či nepamätá si tváre…“

Pamätanie limituje

Existujú rôzne cvičenia a pomôcky, ako zlepšovať pamäť a kognitívne schopnosti. Ale aj vtedy je prirodzené zabúdať. Autor knihy spomína aj fotografickú pamäť a má k nej zaujímavý postreh – človek je doslova preťažený informáciami. To množstvo nám môže brániť žiť prítomnosť, natoľko žijeme v minulosti. Ale môže nám brániť aj vychutnávať.

V knihe sa dočítate, že „zabúdanie v rovnováhe s pamäťou, je dôležitou zložkou kognície. Poskytuje nám schopnosť prispôsobiť sa neustále meniacemu sa prostrediu, schopnosť vytvárať abstraktné predstavy z chaotickej masy uložených informácií… Zabúdanie je dôležité pre emočnú pohodu, pre opustenie zatrpknutosti, neurotických strachov a bolestných prežitkov. Príliš veľa pamäti ale aj príliš málo zabúdania nás uväzní v bolesti. Zabúdanie je nevyhnutné pre zdravie spoločnosti a pre kreativitu, prejasní myseľ tak, aby sa mohli objaviť nečakané asociácie. Bez zabúdania, by všetky vzlety kreatívnej fantázie zostali spútané pamäťou.“

Rôzne podoby pamäte a zabúdania

Pozrime sa na knihu bližšie, tvorí ju 7 kapitol a každá v kontexte príbehu konkrétneho pacienta a jeho choroby hovorí o pamäti.

V prvej kapitole vidíme proces, ako sa hľadá príčina zhoršenej pamäte, prípadne výpadku pamäte. Dozvieme sa, kde sú uložené spomienky a ako mozog funguje. Uvidíme, akú úlohu v tom celom zohrávajú neuróny. A v čom tkvie sila spomienky. Ako vznikajú väzby medzi informáciami a akú rolu v tom zohráva hipokampus. Pre dobré a správne fungovanie mozgu, ale aj pamäte sú dôležité vitamíny a výživa. Na konci kapitoly autor knihy hovorí, že mozog ktorý by si pamätal a nezabúdal, by v bežnom živote nefungoval dobre. Čo to v praxi znamená, hovorí v ďalšej kapitole.

V druhej kapitole sa dozvieme, čo je to mechanická pamäť. Zabúdanie je potrebné pre poznanie. Pre schopnosť zovšeobecnenia je dôležité zabúdanie. Dokonca aj spomienky potrebujú zabúdanie. Autor knihy tu hovorí o behaviorálnej flexibilite. Dochádza tu k posunu. Zmena nás udržuje v hre a udržuje pozornosť pri živote. Práve autizmus je príkladom toho, kedy sa kladie dôraz na niečo nemenné. Zabehané vzorce a pravidlá. Svet, ktorý sa nemení. Potrebujeme pracovať s informáciami na určitej úrovni, aby sme boli dostatočne hlboko pre pochopenie, ale nie až tak, aby sme nedokázali urobiť rozhodnutie. Potrebujeme si zachovať schopnosť zovšeobecňovať, inak sa nikam neposunieme. V podstate ide o spojené nádoby. Ak sme schopní premýšľať, potrebujeme zabúdať. A zabúdanie je možné, ak sme k niečomu dospeli a sme ochotní to zanechať. Je v tom kus pokory, neustále prehodnocovať. ..Myslieť znamená zabudnúť na rozdiely, generalizovať, abstrahovať… Myseľ neschopná zabúdať, by mohla prospievať vo svete, kde neexistujú žiadne zmeny… myseľ, ktorej schopnosť zabúdať je v rovnováhe so schopnosťou zapamätať si, je ideálne prispôsobená nášmu premenlivému svetu…“ Autor knihy tu bližšie hovorí o autizme. Autisti majú fenomenálnu pamäť, ale čo z toho, ak majú problém zovšeobecňovať? V bežnom živote sú im poznatky často na príťaž, nevedia ich uplatniť…

Tretia kapitola hovorí o posttraumatickej stresovej poruche. Ako sa človek po skúsenosti vyhýba traumatickým spomienkam, ale aj podnetom, ktoré by tie spomienky vyvolali. Ak sa predsa len stretne s takýmito podnetmi, objavia sa spomienky, nočné mory a tieseň. V snoch sa objavujú spomienky a nočné mory. Bolesť. Vďaka pamäti sa objavujú úlomky. Objavujú sa, pretože ešte nenastal čas ich zabudnutia. Autor knihy tu ukazuje ako spomienky získavajú emocionálny rozmer. Emócie dávajú silu, rezonanciu a oživujú spomienku. Ak proces zabúdania funguje, emócie slabnú. Ak nefunguje, potom tieto emócie môžu viesť k fóbiám, či k úzkostnej poruche. Práve preto ako vhodným liekom funguje expozičná terapia a vďaka nej dochádza k preprogramovaniu amygdaly. Snažíme sa emóciu upratať, zoslabiť a nakoniec zabudnúť. Skôr či neskôr zabudneme. Emočné zabúdanie znižuje riziko vzniku rôznych psychopatológií. Oslobodzuje nás od bolesti, utrpenia a zatrpknutosti. Dokonca nás oslobodzuje od osobnostných rysov, ako je hnev, zlomyselnosť, pohoršenie, či pomstichtivosť.

Štvrtá kapitola sa venuje stavu ohrozenia. Vtedy sa dostáva k slovu amygdala. Vďaka nej máme šancu prežiť. Autor knihy v tejto kapitole vysvetľuje, ako funguje amygdala. Takmer všetky oblasti mozgu, ktoré sa podieľajú na prežití a skúmajú riziko ohrozenia, sa zbiehajú v amygdale a tá je spojená s hypothalamom a ten je prepojený s oblasťami mozgového kmeňa, ktoré sú spojené so strachom. Cesta k usmerneniu strachu vedie cez amygdalu… Bez užitočného zabúdania na hrozné udalosti, by sme viedli strašne osamelý život. Ako už isto tušíte, ťažkosti sa odohrávajú a prežívame ich vo vzťahoch. Prežitie takýchto okamihov nás môže viesť k tomu, že sa budeme ľuďom vyhýbať. Ale zároveň, vzťahy a láska sú mocou, ktorá nám pomáha tieto rany uzdraviť. Ak sme schopní zabúdať (a bez pochýb aj odpúšťať).

Piata kapitola sa odohráva v kontexte Alzheimerovej choroby. Hovorí sa o ňom, ako o patologickom zabúdaní nedávnych udalostí, ktoré nasleduje chronické zhoršenie kognitívnych schopností. Rozvíja sa postupne. Prvé príznaky je možné identifikovať roky pred vypuknutím samotného ochorenia. Ale vtedy sú tieto príznaky ľahko zameniteľné napríklad s únavou a teda s nepozornosťou. Autor knihy tu ponúka svoje postrehy, ako sa toto ochorenie rozvíja, aké má fázy. Je to taký paradox. Keď zaspíme, staneme sa bezradní. Ľahko zraniteľní. Čo také dôležité sa odohráva počas spánku, že toto riziko podstupujeme? Odpoveď je spojená so snívaním, s triedením a usporadúvaním informácií a tiež so zabúdaním. Ak snívanie nám pomáha zabúdať a teda nežiť stále v tom, kto kedy a akými možnými spôsobmi mi ublížil (a časom by sme sa hnevali na celý svet)… asi sa dovtípite, k čomu vedú poruchy spánku a nespavosť. Človek je precitlivení, ľahko ho niečo rozhodí… Zabúdanie uľaví našej mysli a zbaví nás spomienok, ktoré by nás ťažili a uvoľní priestor fantázií a predstavivosti…

V šiestej kapitole autor hovorí o metakognícií, čo je okrem iného uvedomenie si predpojatosti a skrytých nástrah. Na úvod autor knihy hovorí o dôležitosti správnej výživy pre fungovanie kognitívnych schopností. Hovorí, čo to je pracovná pamäť. Čo je to výkonná funkcia a kognitívna heuristika. Zaujímavé sú tu poznatky o sklone rýchlo dospieť k poznaniu a k riešeniu. Aj keď túžime po pravde, často nám chýba vytrvalosť a robíme skratky. Liekom na tento neduh je pokora. Dopriať si čas. Zvažovať riešenie zo všetkých strán. Tým sa dostávame ku kognitívnej reflexií.

V poslednej – siedmej kapitole sa autor vracia k demencií a k Alzheimerovej chorobe. Hovorí o nej, aké rôzne má podoby a aké sú možnosti liečby. Toto ochorenie zhoršuje fungovanie neurónov a znižuje rýchlosť odovzdávania informácií. Je príkladom choroby, ktorá niečo berie. Nakoniec sa autor knihy dotýka aj etickej roviny tejto choroby – človek nespoznáva blízkych ľudí. To čo zo začiatku mohlo vyznieť dokonca roztomile – zabudnutie na niečo, nakoniec vyústi v niečo tak tragické, ako strata tváre, či mena…

.

Priblížil som množstvo úlomkov z knihy. Bez pochýb stojí za to zobrať ju do rúk a kapitolu po kapitole nad jej posolstvom premýšľať. Kto by to kedy povedal, že zabúdanie je také užitočné? Na úvod, skôr než sa dostanete ku knihe môžete zlepšiť životosprávu, zlepšiť prísun vitamínov, predĺžiť a zlepšiť spánok a vypínať rádio / Tv na pozadí, prípadne častejšie vyhľadávať ticho. To všetko sú mechanizmy, ktoré kniha posunie na vyššiu úroveň… O týždeň sa pokúsim „zalomiť“ ďalší článok, ak nezabudnem!