Předmětná kniha je dalším dílem německjy píšící významné představitelky analytické psychologie C.G. Junga, přednášející na jeho institutu v Curychu a působící ve švýcarském St. Gallenu. Kastová je velmi oblíbenou autorkou, velmi přístupně a ilustrativně podávaných klíčových konceptů analytické psychologie a to nejen v za- hraničí, ale i u nás, o čemž svědčí již celá řada jejích knih vydaných v nakl. Portál.

Klíčové koncepty Jungovy analytické psychologie budí velkou pozornost se stoupajícím zájmem o jeho pojetí duševního života, které vycházeje z empirie, zákoniě a nutně překračuje její hranice do vzrušující oblasti transcendence.

A také archetypické pojetí „stínu“ jako jednoho z podivuhodnbých aspektů lids- kého kolektivního nevědomí patří do oblasti tajemství lidského duševního života a Kastová nám v obrazech lidských příběhů a jejich psychologických symbolů o něm podává v této své knize zprávu, umožňující nám nahlédnout do dynamiky stínu, tohoto činitele., který v nás nevědomč existuje a působí.

Pozoruhodné je již to, že Jung, který uvedl pojem stínu do své teorie r. 1912 a pak se k němu vracel často zejména v průběhu třicátých let minulého století, přisuzuje objev psychologického stínu S. Freudovi. Psychologický obsah pojmu stín bývá někdy zaměňován s obsahem metafory „zvíře v nás“, avšak:podle Kastové stín zasahuje posychiku „mnohem hlouběji“, a „Stín nám bývá cizí – není totiž prostě ´zlý´ či ´špatný´ , ale právě cizí, a proto nepříjemný a hrozivý, jako všechno co ještě neznáme“.

Každý máme svůj vlastní psychologický stín vytvořený vytěsňováním všeho, co ohrožuje naši dobrou společenskou pověst, ale není to jen to, co vědomě ve styku se sociálním okolím utajujeme, ale i to, co tvoří masku či fasádu našeho chování. Duševní dynamika stínu. je velmi pestrá a Kastová nás s ní seznamuje a na mnoha příkladech jeho projevy, nejen v chování, ale i ve snech, ilustruje. Kniha, kterou se zde snažíme představit je plná zajímavých příběhů, ilustrujících způsoby nevědomého chování vycházející z oblasti „persony“, Jungův pojem pro systém našich rolí, pro naše veřejné vystupování, které je v podstatě druhem herectví – v tomto smyslu knihu Kastové doplňuje, spíše sociologicky orientovaná, ale neméně zajímavá kniha E. Goffmana Všichni hrajeme divadlo (Portál, 2018). Zde recenzovaná kniha přináší srozumitelný pohled na jeden z psychologicky nejzajímavějších aspektů lidského prožívání a chování.

, … není možné problém stínu vyřídit jednou provždy. Produkujeme stále nový stín." (Kast, 2020, str. 40)

Tématem knihy je koncept Persony a (hlavně) Stínu psychoanalytického psychologa C. J. Junga, kdy si tento koncept můžeme představit jako neoddělitelné protiklady „světlo a tma“. Autorka se postupně věnuje tomu, jak je stín lidmi vnímán, jak ovlivňuje naše životy a třeba i samotnou společnost a kulturu. Dále se i pomocí příkladů z praxe, Sumerských mýtů a pohádek snaží nastínit možnosti, jak si stín uvědomit a následně jej přijmout. V knize najdete i stručný popis psychoanalytické práce se „stínovými“ sny. K závěru se autorka věnuje i funkci stínu v mezilidských vztazích. I když je Jungovo pojetí stínu v psychologii velmi zajímavým tématem, kniha samotná mě nenadchla. Dle mého názoru je psána příliš složitě, sama jsem některým odstavcům v knize příliš neporozuměla - přitom se v Jungových konceptech celkem orientuji. Kvůli tomuto zklamání a (pro mě) těžkému čtení knihu hodnotím dvěma hvězdičkami.

Ako deti sme sa radi hrali zo svetlom a tieňom. Pomocou svetla lampy a rúk sme vytvárali na stene tieň v podobe rôznych príšer. Bolo to také nevinné, hravé a veselé, hoci tieň je vlastne tma a my sme sa tmy ako deti báli. Ani sme nevedeli prečo. Predstavovala všetko to zlé, tajomné, či neznáme. Vďaka svetlu však tma v podobe tieňa stratila svoju hrôzu a stala sa znesiteľnou.

Skutočnosť je taká, že kde je svetlo, nie je priestor pre tmu. Keď v tmavej miestnosti zažnete svetlo, tma sa stratí.

K človeku patrí tieň. Môžete si všimnúť, že počas dňa, tak ako sa mení intenzita slnka a jeho poloha na oblohe, predlžuje a skracuje sa náš tieň. Najmenší, takmer žiadny je v okamihu, kedy máme slnko priamo nad sebou. Práve na tejto hre svetla a tieňa fungujú slnečné hodiny. Máme tak dôkaz, že tieň je aj užitočný…

Slnko svieti na časť zeme a tam kde lúče slnka nedopadajú, tam je tma. Svetlo a tma tak patria k sebe.

V Škandinávii v rámci vytvárania domova sa hrajú so svetlom s tieňom. V miestnosti je viac zdrojov svetla, ktoré majú rôznu intenzitu a tak vytvárajú aj tiene v rôznej škále – od čiernej po sivú. A v takej miestnosti si každý nájde to svoje miesto, svoje svetlo a svoj tieň…

S každým človekom sa spája tieň. Už sta sa pokúšali utiecť pred svojim tieňom? Hovorí sa, že každý človek sa venuje ľahkej atletike keď vrhá tieň. Utiecť pred tieňom je celkom namáhavé. Musíte nájsť také miesto, kde z viacerých strán na vás svieti svetlo a vďaka tomu tieň nemá šancu. Ale aj vtedy tam nejaký tieň je, hoci len ťažko hmatateľný. Bez tieňa to jednoducho nejde. Tieň patrí k človeku. A preto musí mať svoje miesto v jeho živote, svoje poslanie a aj svoj zmysel. Dnes sa pozrieme na tieň v živote človeka pomocou Vereny Kast a jej knihy Stín v nás…

Podľa Junga sa radi hráme hru svetla s tieňom, keď rozhodujeme o tom, čo o sebe prezradíme iným. A všetko ostatné schováme do tieňa. Tak, aby to ostatní nevideli. Ak by to predsa len zbadali, mali by sme pocit, že sme stratili svoju tvár, cítili by sme hanbu a úzkosť. Obávali by sme sa, či nás budú mať radi a či neutrpela naša hodnota v ich očiach.

To čo si uvedomujeme a nepokladáme za vhodné, vytesňujeme (do tieňa). Ale v tieni sa ocitajú aj veci, ktoré si neuvedomujeme. Možno nie sú dosť silné, aby upútali našu pozornosť, možno sme pre ne ešte nedozreli a možno sú príliš silné v tejto chvíli a ak by zostúpili do vedomia, boli by neznesiteľné. Tieň nás tak chráni pred pravdou, ktorá je v tej chvíli neznesiteľná.

Pre prácu s tieňom je dôležité si uvedomiť, že o hodnote človeka hovorí celá jeho bytosť a tak tieň, nech by skrýval čokoľvek, nemôže negovať všetko to ostatné. Inak povedané, ak z tieňa vypadne niečo negatívne, nemalo by to zatieniť všetko to pekné a dobré, čo človek v sebe má…

Podľa Junga sa tieň voči vedomiu správa kompenzačne a tak môže zohrávať pozitívnu, aj negatívnu úlohu. To však nezávisí od neho. On len ponúka priestor, kam možno dočasne niečo schovať… alebo čo je schované pred nami. Tieň nám pomáha zachovať rovnováhu.

Uvedomiť si tieň znamená vyniesť z neho niečo na svetlo. Ako keď urobíme poriadok v komode, zistíme čo tam máme, upraceme si, dáme veciam rád a ak treba, rozlúčime sa s tým, čo už nepotrebujeme. Prehliadanie a potláčanie tieňa nie je dobré, pretože nezmizne sám od seba, len naberá na sile a tieň sa zväčšuje. A časom sa prihlási k slovu. Ešte horšie je stotožnené sa s tieňom. Stotožnenie nie je prijatím v zmysle takýto som a toto treba prijať a integrovať či uzdraviť a premeniť. Stotožnenie je rizikom, že uveríme tomu, že toto negatívne, alebo neurčité sme my. Akoby jedna pravda o nás bola silnejšia než všetko ostatné.

Úlohou tieňa je, že nám pripomína, že stále si so sebou nesieme veci, na ktorých treba pracovať – ktoré z tieňa treba vynášať na svetlo. O tieni Jung hovorí ako o zahalenej osobnosti. Vyzliecť sa donaha, odhaliť pravdu o sebe a tak odhaliť to zahalené, teda vniesť svetlo tam kde je tieň, tento obraz by sa páčil aj Freudovi. Hoci jeho erotická interpretácia by sa zas nemusela páčiť nám…

Je rozdiel medzi vedomím, podvedomím a nevedomím. Prechádzame tak medzi tým, čo je nám zrejmé, čo sa nám javí a čo je pred nami skryté. A cez to všetko sa tiahne tieň. Z tieňa vieme vytiahnuť to, čo bolo skryté. Doslova vydolovať to, o čom sme nevedeli. Ale aj premiestniť do tieňa to, čo nie je vhodné (aspoň zatiaľ). Tieň je takým tým prechodom. A môže byť nástrojom pre rast keď viem o črte, ktorá nie je dobrá. Snažím sa mať ju pod kontrolou, pracovať na nej a premieňať ju a zbytočne ju neukazovať… Ale nástrojom pre rast je aj v okamihu, kedy k nemu pristupujeme ako k truhle pokladov a to čo je v ňom uzdravujeme a premieňame. A tým rastieme v kráse. Ale v tieni sú aj pozitívne „veci“, ktoré doteraz boli skryté. Aj preto je dôležité nepristupovať k tieňu len s obavami. Je v tom dobrodružstvo poznania nás samých. Ako keď na povale nájdeme v krabici odložených vecí niečo pekné. Možno sme na to zabudli. Možno to vieme oceniť až teraz a možno je to krabica od našich predkov a my sme v nej našli niečo pekné. V tieni sa nachádzajú aj pekné veci, ktoré doteraz ostali nepovšimnuté. Ako keď niekto príde k nám a povie nám niečo pekné, niečo čo sme doteraz o sebe nevedeli…

Ak to, čo je v tieni je potlačené, prípadne prehliadané, začne to rásť, získavať na sile a bude čoraz ťažšie udržať to pod „kontrolou“. Mnohé naše prejavy sú ovplyvnené takýmito tieňmi, preto sa pri analýze psychológ či terapeut snaží zistiť, čo je za tým. Prejav len privádza pozornosť k problému, ktorý je za tým. Najlepšie je, keď si tieň uvedomíme a začneme na ňom pracovať a on sa začne zmenšovať, podobne ako tieň sa skracuje so slnkom, ktoré stúpa po oblohe a naberá na intenzite. O stotožnení sme písali. Mnohí ľudia sa tiež s tieňom vysporiadajú tak, že siahnu po projekcií a to čo sami majú v tieni, začnú kritizovať u druhých. Môže tak nastať paradoxná situácia – že ten druhý aj vďaka nám sa zmení a nám ostane tieň. A tak opäť znovu mu budeme čeliť. Nie je lepšie rovno sa s ním vysporiadať?

Často nosíme masku, rozhodujeme o tom, aký chceme byť v očiach iných. A všetko ostatné schováme do tieňa. Trpí tým však naša identita, pretože ostatných možno maskou presvedčíme, ale na nás to nefunguje. A tak sa obávame, že nám niekto strhne masku a že to všetko vybudované (aj) na klamstve sa zrúti. Budú nás aj naďalej mať radi? Nebolo by ľahšie byť sám sebou? Kto s tým má problém, nech ide a my si budeme spokojne rásť a premieňať sa… Byť v súlade sám so sebou. To neznamená, že nie sme zodpovední za svoje skutky, len prestávame nosiť masku a ťahať za sebou tieň. U mnohých sa tieň stal doslova vlečkou. Takou niekoľko metrov dlhou. A tí čo sa s tieňom stotožnili, akoby ostali žiť v tme a temnota rástla, až ich pohltila a svetlo sa vytratilo. Zostala tma.

Mnohí ľudia sa boja byť sebou a tak nosia masku. Mnohí chcú byť obľúbený a tak nosia masku. Avšak spätná väzba postavená na maske, neprináša uspokojenie. Akoby sme dostali 1 za to, že sme opisovali…

To čo nám dáva silu zhodiť masku, je láska. Úprimná láska nám pomáha odhodiť masku a žiť v pravde.

S našou spoločnosťou, s našou kultúrou, s našimi rodinami, ale aj s našimi povolania mi sa spája veľa toho, čo sa má a ako sa má človek správať, aký má byť a čo má robiť. Koľké potláčanie a pretvára je s tým spojené a koľké masky nosíme len kvôli tomu… Ale koľko zla robia aj rôzne vzory, ktorú sú nám kladené, ktoré sú príliš dokonalé, s ktorými porovnávať je možné až časom. Niektoré sú aj nereálne. Ale v snahe navonok sa im vyrovnať, nosíme masku a bojíme sa ukázať vlastné limity. Stanoviť vzor a nebrať ohľad na každého jedinca a jeho možnosti, je nehumánne. A prehlbuje tieň. Odcudzuje nás od seba…

Tieň nás oberá o život. Čím je väčší tieň, tým menej sme sami sebou. A tým menej žijeme svojím životom. Tieň treba integrovať. Ak sa ho budeme snažiť integrovať, budeme celistvejšou bytosťou.

Hovorili sme o stotožnení s tieňom. Ešte horšie je, ak to čo je v tieni nás dostáva do problému, s tým je spojený pocit viny a hanba a tie, ak sú veľmi veľké, stanú sa neznesiteľné a aby sme sa s tým vysporiadali, túto časť seba odštiepime. Ako by sa rozštiepila naša osoba. A to čo odštiepime, vnímame ako niečo cudzie, čo k nám ani nepatrí. Je to podobné človeku, ktorý žije v klamstve a o tomto klamstve je presvedčení a tak ho ani nepresvedčí o pravde… akoby sme žili dvojaký život… Aj preto je dôležité nečakať, čo vypadne z tieňa, ale aktívne s ním pracovať. A to čo je v ňom mať pod kontrolou. Alebo aspoň v čakárni na vyšetrenie. Inak nás to môže prerásť. To sú tie prípady, kedy človek už nie je sám sebou a nekoná tak, ako by chcel. Žije v tieni a ten získal nad ním kontrolu… Je ako šípková Ruženka, ktorá upadla do hlbokého spánku…

Tieň si spájame s niečím negatívnym. A v tieni naozaj môže byť niečo negatívne. Ale môže byť aj pozitívne. Veď tam mohlo skončiť aj niečo, o čom nevieme a to môže byť aj pekné. A aj to čo sme tam sami dali, môže byť pozitívne. Možno sme to pôvodne vyhodnotili ako negatívne, ale nemusí to tak byť. Koľko vecí sme tak našli a ocenili ako poklad a pritom pôvodne sme ich odložili niekde bokom. Je to ako skrinka s pokladom :). Tieň tak môže byť zdrojom / prameňom obohatenia. Je v tom paradox, ale tieň ktorý sme vnímali ako niečo negatívne, môže byť cestou k obohatenia…

Keď sme v úvodnej časti písali o domove, o mieste kde hra rôznych zdrojov svetla vytvára príjemné prostredie, kde si každý môže nájsť svoje miesto… tak podobné je to aj s našim tieňom. Našou úlohou je s láskou hľadať náš tieň, pomaly vnášať do neho svetlo a na svetlo vynadať z neho pravdy o nás a našom živote. Rôzna intenzita svetla v našom prípade znamená, že spoznávame pravdu o sebe v takých dávkach, aby sme ju dokázali prijať a spracovať, aby pravda o nás nebola neznesiteľná.