Kast, Verena: Úzkost a její smysl - autor recenze: TOMÁŠ HUPKAhttps://dennikn.sk/blog/1762870/uzkost-a-jej-zmysel/?ref=listÚnava, vyhorenie, smútok, hnev či depresia, dnes už patria k bežným pojmom v našich slovníkoch a k bežným javom v našich životoch. Oveľa menej sa hovorí o úzkosti, s ktorou má skúsenosť každý tretí človek. Preto sa dnes bližšie pozrieme práve na ňu…
Podkladom pre skúmanie úzkosti nám bude dielo Vereny Kast, ktorá je žiačkou Carla Gustava Junga a pôsobí ako profesorka psychológie na univerzite a docentka Inštitútu C. G. Junga v Zürichu. Dnes si priblížime jej dielo Úzkost a její smysl.
Čo je úzkosť
Úzkosť je normálna reakcia na stres, obavy, alebo ohrozenie. Ak je však veľmi silná, trvá dlhšie obdobie, alebo je slabšia ale vďaka prehnanej citlivosti (človeka) príde k jej zosilneniu (je teda neúmerná okolnostiam), potom možno hovoriť o úzkostnej poruche. A ak je prítomná len vo vzťahu k určitému objektu alebo k situácií, hovoríme o fóbií…
Často sa úzkosť zamieňa s strachom. Úzkosť je strach zo situácie, ktorá bežne nebezpečná nie je, prípadne nebezpečná je, ale je nepravdepodobné, že nastane. Okrem toho strach je konkrétny a špecifický a úzkosť nie je celkom jasná a často sa mení. Pociťujeme úzkosť z rôznych (našich katastrofických) scenárov. Ďalším rozdielom je, že strach sa rozplynie, keď nebezpečenstvo pominie, ale úzkosť sa vracia (dokonca časom nemusí mať spúšťač a toho „bubáka“ si vyrobíme sami).
Úzkosť je negatívny cit – emocionálny stav, ktorý vzniká pri ohrození, neistote, neúspešnosti, v konfliktoch a pri deprivácií (nedostatočné uspokojenie fyzických alebo psychických potrieb). Je to normálna reakcia na stres.
Príčina úzkosti
Príčinou úzkosti je ohrozenie, neistota, neúspech, prípadne konflikt. Okrem týchto faktorov tu zohráva rolu aj strava (nedostatok vitamínov a minerálov). Na úzkosti sa však podieľa, prípadne ju zhoršuje, prejedanie sa, nezdravý fast food, ponocovanie či holdovanie alkoholu. Úzkosť môžu vyvolať aj niektoré lieky a mnohé lieky kombinované s alkoholom. Úzkosť sa spája aj s predmenštruačným syndrómom (kolísanie hormónov pred menštruáciou). Ak však vylúčime takúto príčinu, potom sa vraciame späť k nášmu prežívaniu a ku konkrétnym životným situáciám. Práve preto Carl Gustav Jung zdôrazňuje, že úzkosť je psychickou traumou…
Úzkosť nás prenasleduje
Úzkosť ovplyvňuje myslenie človeka, jeho náladu a správanie a tak môže ovplyvniť jeho výkonnosť v práci, jeho osobný a spoločenský život a viesť k výraznému zníženiu kvality života… Úzkosť zhoršuje výkon a ten zas zintenzívni strach a obavu o budúcnosť a tým sa prehĺbi úzkosť. Vzniká tak začarovaný kruh…
Či si to človek uvedomuje, alebo nie, tak v reakcií na úzkosť sa vyhýba miestam a situáciám, ktoré vedú k úzkosti. A tým sa zužuje jeho život. Alebo sa im nevyhýba, ale prežíva pritom veľkú úzkosť. Niektorí sa týmto skúsenostiam vystavujú za cenu potlačenia svojich pocitov a emócií (čo vedie k únave a k vyčerpaniu). Alebo si to „odnesie“ ich sebahodnotenie a sebavedomie (vystavenie situácií znižuje ich dobrý pocit zo seba).
Ani jedna z týchto reakcií nie je zdravá a dobrá. Strácame slobodu a už to nie sme my. Je dobré si uvedomiť, čo všetko nám úzkosť berie, zdravo sa na ňu nahnevať a vyhlásiť jej vojnu :). Úzkosť nie je slabosť, preto sa za ňu nemusíme hanbiť…
Prejavy úzkosti
Kým telesné prejavy úzkosti nevieme ovplyvniť vôľou, tak silu a dĺžku úzkosti vôľou ovplyvniť vieme – našou mysľou :). Samotné príznaky sa môžu líšiť. Aj v tomto sme dosť individuálny. K základným patrí strach, napätie, rýchle dýchanie, buchot srdca, podráždenosť, zúžené vedomie a potenie… Niektorí ľudia v úzkosti blednú, iní získajú farbu (červenú). Niekto sa trasie a iný má knedlík v krku…
Hovorili sme, že úzkosť za istých okolností môže prerásť v úzkostnú poruchu. Podľa štatistík trpí úzkostnými poruchami 5 až 7 % populácie. A 29 % ľudí prekoná úzkostnú poruchu aspoň raz za život. Pomoc pritom ľudia s úzkostnou poruchou často vyhľadajú až po niekoľkých rokoch (štatisticky je priemer 7 rokov). Tak dlho s ňou zápasia sami a boja sa vyhľadať pomoc. Podľa štatistík o niečo častejšie s ňou zápasia ženy, ako muži. Väčšinou prepukne medzi 20 a 40 rokom, avšak keďže ľudia otáľajú s návštevou lekára, dotýka sa širšieho vekového obdobia…
Druhy úzkostnej poruchy
Rozlišujeme niekoľko úzkostných porúch.
Generalizovaná úzkostná porucha je spojená s nekonkrétnou úzkosťou – že sa prihodí niečo zlé. Nevieme čo, ale nepochybujeme o tom, že sa stane… Verena Kast o takomto človeku píše, že žije v prehnaných obavách. Má pocit, je presvedčený, že sa stane to najhoršie, čo sa môže stať. V podstate takúto úzkosť môže zažiť každý v ťažkej životnej situácií, tu je však trvalo prítomná a je ľahké ju vyvolať.
Sociálna úzkostná porucha spôsobuje strach zo spoločenských situácií, kde sa obávajú poníženia, alebo zahanbenia.
Panická porucha je spojená s náhlymi záchvatmi paniky, ktoré sú spojené so silným strachom, alebo nervozitou… Verena Kast píše, že panické útoky sú ako vrcholky vĺn v mori úzkosti. Úzkosť je tu primárne psychosomatickou záležitosťou – sdrce búcha o život, máme problém sa nadýchnuť a niečo sa nám zaseklo v krku. Ak takúto skúsenosť zažijeme napr. v električke, môžeme sa začať vyhýbať cestovaniu električkou a to už je fóbia… Pri panickej poruche sa môže objaviť aj hypochondria.
Obsedantno – kompulzívna porucha je spojená s opakujúcimi, vtieravými a neželanými myšlienkami ktoré vedú k nezmyselnému (nepravdivému) strachu a vedú k nutkavým rituálom.
Verena Kast prichádza aj so srdečnou fóbiou. Je to vlastne fóbia orgánová. Človek má pocit, či skôr obavu, že sa mu zastaví srdce, prípadne že dostane infarkt. Paradoxom je, že sa ani tak nebojí o svoj život, nie je tu strach zo smrti, skôr obava z toho, že bude bezmocný a odkázaný na iných…
Nakoniec Verena Kast hovorí aj o traumatickej úzkosť, ktorá je spojená s extrémnymi situáciami (násilie, znásilnenie, ťažké životu ohrozujúce ochorenie). Tá skúsenosť je natoľko bolestivá, že ju človek nedokáže spracovať. Dokonca aj obranné mechanizmy, či mechanizmy psychickej sebaregulácie sú ochromené. U týchto ľudí sa zrútila dôvera v život a v nádej.
Človek môže trpieť aj viacerými úzkostnými poruchami súčasne, alebo má popri úzkostnej poruche ešte inú poruchu nálady (napr depresiu). Podľa štatistík má 30 % ľudí s úzkostnou poruchou zároveň aj depresiu.
Čo je príčina úzkostnej poruchy
Pri úzkostných poruchách sa hovorí o kombinácií biologických a psychologických faktorov, pričom niektorí ľudia majú k nej aj genetickú predispozíciu. Dochádza tu ku kolísaniu hladiny serotonínu. Serotonín sa podieľa na prenose informácií medzi nervovými bunkami. Nedostatok serotonínu sa najčastejšie prejaví depresiou, alebo úzkosťou. Preto sa hovorí, že ak má niekto úzkosť, môže byť zároveň aj depresívny… Nedostatok serotonínu sa spája s genetickou predispozíciou, ale aj s vonkajším faktormi.
Ako vhodná prevencia pred jeho nedostatkom sa odporúča dostatok denného svetla (zvýšenie serotonínovej aktivity v mozgu), bohatá strava (väčšinu serotonínu získavame zo stravy) a veľa pohybu / cvičenia (keď sa hýbeme, zlepší sa nám nálada a tá zvyšuje hladinu serotonínu v mozgu).
K hlavným katalyzátorom úzkostnej poruchy patrí stres. Vyhýbať sa rýchlemu životnému štýlu a veľkému stresu by tak mohlo byť dobrou prevenciou… Niekedy úzkosť neprerastie v úzkostnú poruchu, ale rozvinie sa do fóbie. Možno už sa nebojíme, že sa stane niečo zlé, ale bojíme sa, že nás uštipne had.
Povedali sme si, že úzkosť je strach, že môže prerásť v úzkostnú poruchu, prípadne sa rozvinúť ako fóbia. A tiež sme si ukázali, že často je tu prítomná aj iná porucha nálady, najčastejšie depresia. Úzkosť je však spojená aj s hnevom. Ak sa hneváme a nepoznáme dôvod, bolo by vhodné začať premýšľať nad tým, či hnev nie je vyvolaný úzkosťou. Ak úzkosť prebudí strach a ten nás ohrozí, siahneme po hneve v snahe ubrániť sa…
Zmysel úzkosti
Úzkosť nás premieňa a premieňa aj naše hodnoty. Premieňa nás, keď nám ukazuje, čo je v živote dôležité a pomáha nám usporiadať priority. Úzkosť však premieňa aj naše vzťahy. Núti nás vyjsť z vlastného egoizmu a požiadať o pomoc.
Za úzkosťou je často obava o našu hodnotu. Bojíme sa, že to čo sa stane, spochybní našu hodnotu, alebo ukáže našu slabosť…
Ale úzkosť je spojená aj s naším životom. Pretože za úzkosťou je aj smrť a vízia života, teda túžba po jeho zmysle. Práve v úzkosti majú mnohí pocit, že sa všetko skončilo a nič už nebude rovnaké. Majú pocit, že dobre už bolo a budúcnosť? Kto vie, či nejaká bude.
Každá úzkosť je reálna a opodstatnená. Ale to čo stojí za ňou a čo ju vyvolalo, nemusí byť skutočné a opodstatnené.
Úzkosť sa po nejakom čase stane neznesiteľnou a tak sa objaví výzva – buď ju potlačiť, alebo usmerniť…
Ako sa brániť
Keď na to príde a objaví sa úzkosť, začneme strácať istotu a sebadôveru – pôdu pod nohami. A snažíme sa reagovať. Často sa však ocitneme v kruhu, pretože nekonáme s chladnou hlavou a tak urobíme niečo, čo úzkosť prehĺbi, alebo predĺži. Cieľom úzkosti však nie je, aby nás ochromila, preto sa spolu s ňou objavia mechanizmy, pomocou ktorých sa jej pokúšame čeliť. Zoči voči úzkosti často máme pocit, že máme len dve možnosti – utiecť, alebo sa brániť.
Máme však aj rôzne mechanizmy, ako aktívne s úzkosťou bojovať.
K najčastejším mechanizmom proti úzkosti je získať odstup a pozrieť sa na problém racionálne. Získať odstup znamená riešiť veci s chladnou hlavou a bez pocitu, že neexistuje riešenie.
Riešiť veci racionálne, znamená posúdiť všetky + a -.
K ďalším mechanizmom patrí projekcia. Je v tom kus pomenovania situácie a pocitov. Akoby sme riešili situáciu na „nečisto“ a skúšali rôzne možnosti. Ak by sa stalo toto, čo by to znamenalo a ak toto? Je v tom práca s obavou, ale aj hľadanie riešenia. A pocity vďaka projekcií strácajú na sile.
S úzkosťou sa dá bojovať aj pomocou oddychu a relaxu. Načerpáme tak silu a radosť, pomocou ktorých lepšie zvládneme boj s úzkosťou.
Môžeme tiež trénovať našu pozornosť a snažiť sa presmerovať ju inam. Nedovoliť úzkosti, aby nám zúžila priestor.
Úzkosť patrí k životu a postaviť sa jej znamená naučiť sa s ňou žiť. Postaviť sa úzkosti, znamená odhaliť jej zmysel – strhnúť masku strachu a objaviť úzkosť, ktorá je za tým všetkým…
K prekonaniu úzkosti je dôležitá aj skúsenosť. Ak sa jej vystavíme a veci dopadnú inak, zistíme, že nemáme dôvod sa báť. A tak skúsenosť premieňa našu obavu. A tá stráca silu.
Pomenovať úzkosť a obranu je dôležité. Pre človeka sú však často nástrojom, ktorý v tej chvíli ešte potrebuje. Preto ich treba pomenovať, ale keď človek ešte ostáva pri nich, dovoliť mu aby si ich ešte chvíľu ponechal. Asi ešte nedozrel k tomu, aby sa im postavil a zanechal ich… To je skôr rada do terapie :)
Úzkosť a nádej
Svet sa stal nehostinným miestom pre život. Prišli sme o mnohé istoty. Človek je dnes vykorenený, bez spoločenského či rodinného zázemia a pod tlakom. Reakciou je úzkosť.
Ale reakciou na úzkosť môže byť viera v rozum, nádej a láska. Viera v rozum. Hovorí sa, že úzkosť je strach z ničoty – a preto úzkosť možno „utopiť“ v nádeji. Nádej je silnou zbraňou proti beznádejí. A tam kde je nádej pre zmenu, úzkosť stráca pôdu pod nohami. A láska, tá nám pomáha bojovať – z časti ponúka odpoveď na otázku ako a prečo.
Bolo by chybou, zoči voči obavám vybudovať si život na istotách, ktoré sú premenlivé, alebo žiť vo svete istôt. Pretože snaha o kontrolu by nakoniec viedla k tomu, že úzkosť by kontrolovala nás. Ak by sme svoj život podriadili rôznym nástrojom v snahe nevystaviť sa úzkosti, tak by sme tou úzkosťou žili – samotný systém by si nás ochočil a tak by sme žili v úzkosti, hoci nie vedome.
Práve keď sa nebojíme vystaviť sa úzkosti a vnímame ju ako hosťa, potom jednoducho tu a tam príde a odíde… Úzkosť patrí k životu.
Úzkosť nás v neposlednom rade učí relativizovať – učíme sa, že sú aj dôležitejšie veci a že neúspech patrí k životu a cieľom života nie je dokonalosť (tu a teraz). To neznamená, že sa nemáme snažiť, len nemusíme podľahnúť tlaku – tyranie dokonalosťou.
Úzkosť a naše vzťahy
Úzkosť sa bytostne dotýka aj našich vzťahov. Bojíme sa, či nás ten druhý má naozaj rád, či máme radi my jeho, či nás neopustí, či sa vzťah neskončí… Za tým všetkým je obava, či máme hodnotu a či neprídeme o niečo vzácne. Freud hovoril, že často zápasíme s úzkosťou z odlúčenia a chceme niekomu patriť a byť k nemu pripútaní. Jung zas hovoril o úzkosti zo straty seba. V skutočnosti sú to dve strany tej istej mince. V láske a vo vzťahoch často zápasíme s túžbou, ostať sám sebou a zároveň byť pre niekoho vzácnym. A stojíme pred výzvou nájsť v tom rovnováhu.
Úzkosť môže poukazovať na hodnotu, ktorú má pre nás ten druhý, ale aj na veľké očakávania, ktoré voči nemu či vzťahu máme. A tak odhalenie úzkosti – čo je za ňou, tak ako pri iných problémoch aj tu tkvie v nás. V nás samých je ukrytá odpoveď na otázku, prečo máme úzkosť a čo nám vlastne hovorí o nás…
S úzkosťou sa spája slovo prechodová fáza a prechodné obdobie. Keď sa ocitneme v úzkosti, prechádzame obdobím zmeny, kedy ešte nevieme naisto, čo bude. Sme na ceste. Niečo končí a niečo začína. Treba kráčať, aj keď svetlo ešte nevidíme. Byť trpezliví. Svetlo sa časom ukáže. Potom nastane fáza konsolidácie, kedy začneme zapracovávať to nové, objavovať jeho pozitívne stránky, vychutnávať si ich a žiť inak…Úzkosť začne klesať a časom sa vytratí…
Ak však úzkosť či úzkostná porucha pretrvávajú dlho alebo sa zhoršujú, potom je evidentné, že nie sú prirodzené a že samé od seba nezmiznú. Vtedy je dôležité vyhľadať pomoc psychológa, terapeuta či psychiatra…
