Fromm, Erich: Umění milovat - autor recenze: Tomáš Hupkahttps://dennikn.sk/blog/2264153/umenie-milovat/?ref=listLáska nie je cit. Ak by bola citom, bola by niečím prchavým – bola by premenlivá a nestabilná. Ľahko by pominula. V skutočnosti láska je niečím, čo pretrváva. A taka láska, milovať takou láskou, to je umenie.
Umenie milovať je názov jednej z kníh Ericha Fromma. Patrí medzi jeho diela, ktoré sú nesmierne obohacujúce a dnes už patrí medzi klasiky v oblasti životného štýlu a vzťahov. Preto sa dnes na ňu pozrieme bližšie…
Mnohí ľudia problém spojený s láskou vnímajú v tom, aby ich niekto miloval. V skutočnosti, ak máme milovať a byť milovaní, potom je dôležité aby sme vyšli zo seba. Ak chceme, aby nás niekto miloval, potom aj my musíme byť ochotní milovať. Samozrejme, že ak chceme milovať druhého človeka, musíme milovať seba. V láske k sebe – sa učíme láske. A ak nemilujeme seba, budeme chybovať v láske – v starostlivosti o toho druhého a budeme mať problém prijať jeho lásku. A tak, ak chceme aby nás niekto miloval, musíme pracovať na sebe a byť otvorení milovať.
Mnohí ľudia nadviažu vzťah, pretože si to vyhodnotili tak, že ten druhý je najlepšou partiou z „ponuky“. To však nie je láska, ale obchod. Dopyt a ponuka. Ponúkam seba a žiadam protihodnotu. Láska v skutočnosti takto na toho druhého nepozerá. Preto sa láska rodí aj medzi ľuďmi, ktorí z pohľadu iných nie sú „rovnocennou“ partiou. Láska na toto nehľadí.
Mnohí si zamieňajú lásku so zamilovanosťou. Avšak zamilovanosť a láska sú dve odlišné veci. Čím dlhšie sme sami, tým ľahšie je sa zamilovať. A k zamilovaniu dochádza aj medzi ľuďmi, ktorí v skutočnosti nie sú kompatibilní, či vhodní pre spoločný život. V skutočnosti zamilovanosť kladie malé požiadavky a je skôr o sympatií a túžbe, než o spoločných hodnotách, plánoch a víziách. Pomerne ľahko a rýchlo vzniká a čoskoro pominie. Čím kratšia je zamilovanosť v porovnaní s láskou, tým intenzívnejšia je a keď sa intenzita zoslabí, alebo pominie, keď v skutočnosti prichádza výzva lásku budovať spolu, tí dvaja sa často rozchádzajú.
Často zabúdame na to, že človek má v sebe kus „živočícha“. U zvierat je láska spojená s inštinktom. Aj v ľudskej láske z tohto prejavu niečo zostalo a aj v našich láskach občas túžime po divokosti a nespútanosti. V láske tak ostáva istá nespútanosť a živelnosť. Ale láska je viac.
Samota človeka privádza k druhému človeku. Sám si nevystačí. Tí dvaja sú odlišní. Navzájom sa dopĺňajú. A napriek rozdielnosti, ktorá má byť o obohatení, sú rovnocenní. Dnes sa mnohé odlišnosti stierajú. Tie sú však príčinou polarity a istého napätia, ktoré je však nevyhnutné. Práve v polarite sa rodí túžba, ktorá volá po naplnení a po naplnení je dôležité sa vzdialiť, aby sa túžba znovu objavila. Túžba je vášňou, je silou ktorá drží dvoch ľudí pokope.
Láska vedie človeka, aby vyšiel zo seba. Aby prekonal vlastný egoizmus. Len tak dvaja vytvoria jedno. Ale aj potom má byť každý sám sebou. Má byť samostatným celkom, aby sa jeden nestratil v tom druhom, prípadne aby sa tí dvaja nestratili v „my“. Stále sú to oni. Aj keď manželské povinnosti a neskôr rodičovské povinnosti môžu ten priestor zúžiť. A dôraz na „ja“ pôjde viac do ústrania. Ale stále musíme ostať sami sebou. To sa nakoniec tomu druhému páčilo – to aký sme. Ako ním zostať, prípadne ako rásť keď času je pomenej – to je výzva, ktorá stojí pred oboma…
Mnohí si myslia, že v láske je dôraz na prijímaní. V skutočnosti je to naopak. Dôraz je na dávaní. Asi najlepšie to vidieť na rodičovskej láske – akú radosť majú z toho keď obdarujú dieťa a dieťa má z daru radosť. Láska ktorá dáva. To je prejav toho, že myslíme na toho druhého a že nám na ňom záleží.
Ak niekoho milujem, potom sa cítim s ním spojený. Ale nemilujem ho preto, aby bol takým, akým ho chcem mať, ale preto akým je. Nemilujem ho preto, že je pre mňa objektom, ale subjektom. Je človekom, nie predmetom. Nemá mi slúžiť. A mojim záujmom je, aby sa premieňal a rástol. A v tom má moju podporu.
Láska sa spája s poznaním. Vďaka láske spoznávam toho druhého, ale spoznávam aj seba. Práve vďaka láske sa často dozviem o sebe veci, ktoré som dovtedy netušil a ktoré ten druhý pred inými neukázal. Láska sa spája s poznaním a to čo spoznávame, môže lásku prehĺbiť. Práve preto manželia aj po rokoch znova a znova si toho druhého zamilujú. A zakaždým nájdu na ňom niečo nové, čo vzbudí či prehĺbi lásku.
Láska nie je primárne o postoji ku konkrétnemu človeku, ale o našom postoji k životu. Láska je o otvorenosti, je rozhodnutím milovať. Kedy a kto zavíta do nášho života, s tím nesúvisí.
Milovať niekoho nie je pocit, ale rozhodnutie a sľub. Je to rozhodnutie pre konkrétneho človeka a sľub zostať pri ňom. Je prirodzené, že počas spoločného života sa objaví aj ťažké obdobie (v akej oblasti nášho života sa neobjaví?). Dokonca môže nastať situácia, že pocity sa nás budú snažiť presvedčiť, že sme sa zle rozhodli. Treba vytrvať. Tak je to aj v iných oblastiach. Z boja sa neuteká!
Tak ako zamilovať sa je pomerne jednoduché, aj vďaka sexualite vzniká pomerne ľahko a rýchlo pocit, že tí dvaja patria k sebe. Vzniká puto. Pri zamilovanosti ich túžba spojila, aby sa začali spoznávať a túžba po sebe je sama o sebe dôležitá. Bez skutočnej lásky to však nestačí. Pri sexualite vzniká problém v tom, že sexualita puto vytvára a pomerne dlho puto pretrváva, aj keď všetko ostatné je už proti. Mnohí ľudia ostávajú spolu len kvôli sexualite, prípadne sexualita oddialila rozpad. Tá im cez vytvorené puto bráni, či bránila odísť. Preto sexualita má miesto neskôr, až po rozhodnutí, že tí dvaja budú kráčať spolu. Vtedy im pomôže na začiatku spoločného života, aby mali silu prekonať mnohé rozdiely…
Láska je možná, len keď dve osoby spolu komunikujú, keď sa stretávajú z hĺbky svojej intimity, svojich myšlienok, pocitov, zážitkov… keď idú do hĺbky. Spoznávajú sa navzájom, učia sa kráčať spolu, nachádzajú v tom druhom to pekné, čo vzbudzuje lásku a intenzita všetkého čo prežívajú, vytvára skutočné puto. Lásku, ktorá pretrvá. A dáva silu prežiť aj to nepekné…
Fromm volá po láske, ktorá je zrelá. Lásku vníma ako odpoveď na mnohé ľudské otázky. Vníma ju ako základnú ľudskú potrebu. S láskou sa spája sloboda, keď toho druhého nechceme a nepotrebujeme vlastniť. Milujeme ho ako osobu. Fromm vyzýva, aby sme opustili vízie, ktoré nie sú skutočné. Romantika patrí k láske, ale romantika nie je láskou. Útek a výmena partnera sa javí ako ľahké riešenie, ale nie je v súlade so skutočnou láskou. A milovať znamená dať sľub, dávať sa v nádeji a láskou rozpáliť lásku v tom druhom. Láska je aktom viery a kto je slabý vo viere, je slabý aj v láske.
Dokážem si predstaviť, že Frommove slová mnohých dokázali „nadvyhnúť“ na stoličke. Skúste sa na to pozrieť takto – samotný Fromm prežil počas svojho života tri vzťahy. Kniha je tak istým odkazom, aké by to malo byť. Je vyznaním, ale aj prežitou skúsenosťou. Práve vďaka svojim stroskotaniam si uvedomuje dôležitosť mnohých vecí a hodnôt a tak o tom vydáva svedectvo. Fromm vedie ľudí k tomu, aby si dopriali čas a aby toho druhého naozaj spoznali a milovali. Aby dosiahli zrelosť a potom je láska ako sa hovorí na inej „úrovni“. Vtedy tie jeho slová, sú skutočné a je možné ich dosiahnuť. Fromm pred nás nekladie nič menej, ako skutočnú výzvu milovať. A to je umenie :).
