„Inteligentní zacházení s city a pocity je pro naše životní štěstí důležitější než vysoké IQ.“ – Takto předznamenává autor, německý psychoterapeut, svůj pokus nabídnout širokému spektru čtenářstva své pojednání. Touto poměrně stručnou knížkou naplňuje ambici představit srozumitelným jazykem běžnému, byť vzdělanému, publiku soubor současných poznatků ve vytčeném tematickém okruhu emocí a jejich osobních, tělesných i vztahových souvislostí v praktickém životě.

Vytvořit dílo činící si nárok na vědecko-populární kvalitu písemného „přednesu“ vyžaduje, na rozdíl od děl čistě odborných i od děl čistě populárních, vyrovnávat se s často velmi náročným napětím mezi požadavky vědecké přesnosti a hovorové srozumitelnosti. To je údělem i posuzované knihy a ovšem pak i jejího překladu do dalšího jazyka. Autor i překladatel (Petr Babka) se pustili do odvážného zápasu o zadostiučinění oběma pólům.

Svým – v českém překladu prvním, v originále druhým – názvem v pořadí ovšem publikace odkazuje k tomu, co představuje v emočním dění spíš selhávání: ke ztrátě vlády nad emoční dynamikou vlastního prožívání. Ta pak zpravidla vede k dalším poruchám ve vyrovnávání se člověka s náročnými životními situacemi. Většina kapitol je tak věnována selháváním a ovšem i předcházením jim v průběhu vzbuzených základních emocí odporu – strachu a hněvu, a jejich intenzitou a obsahem příbuzných variacích. Obsahové rozpětí autorova výkladu sahá od anatomie a fyziologie limbického jádra – „amygdaly“ (ta má ovšem na různých místech textu někdy svůj původně hmotný, jindy spíš symbolický význam – např. na s. 26 v navrženém „pročišťování amygdaly“) až po upevnění nezvládnutých emocí tohoto okruhu v přetrvávajících poruchách osobnosti, popřípadě v některých dalších psychických selháváních. Prakticky užitečné jsou i autorem navrhované postupy, jak čelit poruchám emočního prožívání, například doporučeným způsobem relaxace, tělesnou aktivitou, změnou postoje, meditací a dalšími, které vybírá především podle vlastních zkušeností a oblib.

Určitou obtíž pro odborněji vzdělaného i pro teoreticky v tomto oboru znalostmi spíš laicky vybaveného čtenáře spatřuji v užívaném pojmosloví. Odkazuji zde na v českém překladu a pravděpodobně také někdy i v německém originále užívané a pro text leckdy klíčové pojmy. Jsou jimi například dvojice výrazů „city“ (v pravém významu slova) a „pocity“ (někdy ve významu smyslových počitků, jindy citů); ty jsou v textu někdy hovorově shrnovány do jedné třídy emočních jevů coby synonyma, jindy naopak užívány v navzájem posunutém či odlišeném významu. Dále je to zavádění některých spíše hovorových (a významově zřejmě totožných) „novotvarů“ pro odborně jednoznačně vymezované diagnostické výrazy; například pro (odborně) „ruminace“ nacházím v českém textu zaměnitelně výrazy „hloubání“ (coby název kapitoly 3), „přemítání“, „přemýšlení“, „dumání“ ..., (např. na s. 44 ve spojení „strategie, jak zarazit dumání“) – opět bez jejich explicitního buď ztotožnění, nebo naopak vzájemného rozlišení. (I „titulní“ výraz „kontrola“, popř. sloveso „kontrolovat“ znamená v češtině stále jen „ověřovat, prověřovat“, jak věci jsou, ačkoli jeho užívání ve smyslu „ovládání, - at“ či v propojeném významu „sebevláda, sebeovládání“ se již natolik zaběhlo, že se nad ním již málokdo pozastaví.)

Zároveň však všem, pro které otázka, „Ovládnu své rozpoutané emoce já, anebo ovládnou ony mne?“, je studijně nebo osobně důležitá, rád tento text doporučuji pro jeho nesporně inspirativní povahu. Odborná východiska a problémové okruhy pokládám za vhodně zvolené. Oceňuji i autorovo průběžné dovádění odborných poznatků až do velmi praktických doporučení, jak kterým případům emocemi podmíněné ztráty sebevlády porozumět a jakými praktickými, všeobecně dostupnými metodami poruchám v této oblasti předcházet, nebo jim čelit psychologicky ozdravným vnitřním „přeprogramováním“. Autor v závěrečné úvaze poukazuje na potřebu v tomto ohledu umět vzdorovat i psychologickému nátlaku sugerováním nezdravých hodnot a manipulativním vyvoláváním nezdravých životních postojů vědomým nebo neuvědomovaným společensky zprostředkovaným „programováním“, jak zacházet se sebou a s vlastní motivovaností obecně a se svým emočním prožíváním zvlášť. Píše (v českém překladu na s. 169): „Svět by byl mnohem lepším místem, kdyby se každému jedinci podařilo pozitivně zorganizovat svůj pocit vlastní hodnoty – místo negativních vnitřních programů nainstalovat programy pozitivní. Lidé by spolu jednali pokojněji a rovnocenně.“

Túžime mať veci pod kontrolou, ale často nemáme nič vo svojich rukách. Hľadáme istotu, ale zmietajú nami pocity a myšlienky. Často reagujeme impulzívne a nielenže nikto nechápe to, čo je za tým a našu situáciu, ale túžime pochovať tú časť, ktorá sa hlási k životu. Máme pocit, že nás len dostáva do problémov. Ako mať veci vo svojich rukách a nestratiť kontrolu?

Najčastejšie sa hovorí o strate kontroly, v kontexte pocitov a emócií. Kontrolu však možno stratiť aj pri myšlienkach. Niektorí ľudia strácajú kontrolu častejšie, ako iní. A mnohí kontrolu strácajú, pretože pri snahe mať veci pod kontrolou, siahnu po nesprávnych nástrojoch (a stratégiách). Dnes sa preto budeme venovať knihe Ztráta kontroly od „klasika“ Petra Röhra.

Racionálny a emocionálny mozog

U človeka možno hovoriť o dvoch rovinách rozhodovania.

Premýšľanie sa spája s racionálnym mozgom, teda s neokortexom (to je hlavná časť kôry veľkého mozgu).

Pocity, emócie, ale aj inštinkty, to je emocionálny mozog a teda limbická sústava a amygdala. Pričom amygdala je vo vnútri – v strednej časti mozgu. Má tvar mandle, preto sa niekedy volá aj mandľové jadro.

Niektorí ľudia – hlavne tí kreatívni a umelecky založení, dávajú väčší priestor emocionálnemu mozgu, než ostatní. To však neznamená, že nepoužívajú aj racionálny rozum. U väčšiny ľudí je dominantný racionálny mozog. Emócie sa len tu a tam dostanú k slovu.

Rozum a emócie sa podmieňujú

Človek je bytosťou telesnou a aj duševnou. Myšlienky vplývajú na emócie a naopak. Keď máme negatívne myšlienky, necítime sa dobre. Keď sa necítime dobre, objavia sa negatívne myšlienky. Často ide o začarovaný kruh. Pocity a emócie sú prchavé. Ale znovu rozohniť a udržať ich pri živote dokáže myšlienka. Myšlienka mohla zapadnúť prachom, ale veľmi rýchlo ju oživí emócia. Ako vidno, ide o vzájomne prepojený systém.

Čo je amygdala

Amygdala zohráva kľúčovú úlohu pri prežívaní emócií a je tiež spojená s uchovávaním pamäťových stôp, ktoré sú spojené s emóciami. Je v nej uložené to, čo je archaické (staré štruktúry, schémy a vzorce). Sú v nej uložené základné mechanizmy potrebné pre prežitie. Je to obranný mechanizmus. Amygdala je stále na pozore a snaží sa nás chrániť pred nebezpečenstvom. Je to veľmi stará štruktúra mozgu. Preto často dochádza k falošným poplachom (doba sa zmenila, ale mechanizmus nie). Dnes už na nás smrť nečíha na každom kroku. Ale amygdala každý signál berie smrteľne vážne. A čo je dôležité, práve v snahe chrániť – amygdala dokáže vypnúť racionálne premýšľanie. Rozanalyzovať situáciu a prísť s riešením, je časovo náročné. Ten čas môže rozhodnúť o tom, či prežijeme. Preto tu je amygdala, ktorá si bezprostredne berie slovo a podniká kroky potrebné k prežitiu. Je aktívna v čase, kedy rozum si ešte len nasadzuje okuliare, aby sa pozrel na situáciu.

Čo je limbický systém

S emóciami sa spája limbický systém. Jeho ústrednou časťou je amygdala a všetky dráhy a obvody okolo nej. Limbický systém je zodpovedný za riadenie vegetatívnych a somatických funkcií pri emóciách (a tím ovplyvňuje správanie). A spolu s hypotalamom (spodná časť medzimozgu, je centrom autonómneho riadenia a riadi mnohé vegetatívne funkcie, je tiež miestom tvorby hormónov), reguluje reakcie organizmu na vonkajšie podnety.

Strata kontroly

Strata sebakontroly to je stav, kedy sa k slovu dostane amygdala a vyradí racionálne premýšľanie. Jednoducho stratíme kontrolu. Vtedy nie sme prístupní žiadnym argumentom. Emócie nás jednoducho prevalcovali. Už viete, prečo je dobré nepodľahnúť impulzívnemu konaniu, prípadne sa dobre vyspať pred rozhodnutím? Je dôležité dať emóciám slovo, ale zachovať si pritom schopnosť rozlišovať.

Hranice a emócie

Vedieť zachádzať s pocitmi a s emóciami (EQ – emocionálny kvocient), je pre nás dôležitejšie, ako mať vysoké IQ. Emocionálna inteligencia nám pomáha vyznať sa v sebe a spoznať situáciu, v akej sa nachádzame. Okrem toho nám pomáha vcítiť sa do druhých.

Strata kontroly je inteligentný nástroj duše, ktorý nám sprostredkúva informáciu, že sme sa ocitli na križovatke. Naša rovnováha je v ohrození. Strata kontroly patrí k životu. Pomáha nám spoznať hranice a zaujať postoj – či ich posunieme, alebo ich treba chrániť. Problém nastáva v okamihu, ak strácame hranice príliš často. Potom to nie je o hraniciach, ale o nás. Vtedy máme problém – znamená to, že nevieme kedy a ako dať priestor emóciám.

Prečo sa z problémov nedá vybehať

Receptory emocionálneho mozgu sú citlivé na endorfíny (tie sú zodpovedné za pozitívne pocity). Tieto endorfíny si dokážeme vyrábať napríklad pohybom (behanie…). Šport okrem tvorby endorfínov napomáha aj zvýšeniu imunity a v boji s depresiou. Problém nastáva v okamihu, ak šport je riešením nášho problému – teda ak športujeme, aby sa vyplavili endorfíny a my sme sa cítili dobre. Mnohí siahnu po športe, aby sa cítili dobre, prípadne aby zabudli. Ale to nie je riešenie. Pretože na chvíľu sa budeme cítiť dobre, ale náš problém to nevyrieši. Okrem toho, ten účinok slabne, takže potrebujeme zvyšovať výkon, aby sme mali rovnako dobrý pocit.

Riešením nie je ani rituál

Náš mozog sa rád učí nové veci a spája si rôzne veci. Hovorí sa tomu podmieňovanie. V tomto prípade jeho mechanizmus hrá proti nám, pretože stačí malý podnet – a my si spomenieme na niečo nepríjemné z minulosti a stratíme kontrolu. Ďalším problémom je, ak na stratu kontroly hľadáme nesprávne riešenia (napríklad vyhýbanie sa konfliktu, akceptovanie nesprávnych riešení, vyzúriť sa na niekom inom). Tie riešenia problém nevyriešia, len ho zjemnia, ale za cenu toho, že si vytvoríme určitý rituál. A ten budeme neustále opakovať pri každej situácií, ktorá by viedla k strate kontroly. Až nakoniec vznikne začarovaný kruh. A tím ešte viac stratíme kontrolu.

Ako získať odstup

Problémom nie sú len emócie. Aj myšlienky nás môžu doslova dohnať k strate kontroly – ak ich nevieme usmerniť, prípadne zastaviť. Zdá sa, že bez našej aktivity a usmernenia to nepôjde.

Amygdala hodnotí situáciu a následne ju analyzuje neokortex. V mnohých prípadoch je to životne dôležité – dať na inštinkt. Nemusíme totiž mať čas analyzovať situáciu. Na druhú stranu, tak často v život ohrozujúcej situácií nie sme. Je preto na mieste klásť si otázku, či amygdala reaguje primerane. Keď sa začneme zaoberať touto otázkou, sila amygdaly slabne a k slovu sa dostáva neokortex. Emóciu berieme do úvahy, počúvame čo nám chce povedať, ale rozhodnutie neurobí nakoniec emócia. Toto je spôsob, ako prečisťovať amygdalu a cvičiť ju. A zvyšovať našu odolnosť a znižovať prípady, kedy stratíme kontrolu. Premýšľaním emócie strácajú na sile. Niekedy je však potrebné vzdialiť sa a až potom analyzovať emóciu a premýšľať nad riešením. Ako sa hovorí, nešiť veci horúcou ihlou.

Dialóg amygdaly s neokortexom

To nutkanie – konať a nečakať, je nepríjemné. Ale treba vedieť ho ustáť. Ak sa mu podriadime, príde istý pokoj, ale len na chvíľu. Ak mu odoláme, chvíľu to potrvá, ale príde väčší pokoj. A ten hľadáme a po ňom túžime.

Prečisťovanie amygdaly je vlastne vnútorným dialógom medzi neokortexom a amygdalou. Písali sme, že amygdala sa spája s emóciami a so spomienkami. Veľmi často reagujeme určitým spôsobom, pretože v minulosti sa stalo niečo, čo nám prítomnosť pripomenula. Preto si musíme klásť otázku, či pocit / emócia ktorú amygdala hlási, je primeraná. Naša reakcia totiž môže byť reakciou na minulosť. To sú tie chvíle, kedy sme nereagovali primerane a aj my sami cítime, že naša reakcia bola prehnaná. Možno konštruktívna kritika nadriadeného nám pripomenula nekonštruktívnu kritiku ktorej sme čelili napríklad v rodine…

Riziká negatívneho myslenia

Amygdala v tom však nie je sama. Emócia a pocit je jedna vec, myslenie druhé. Ak emóciu / pocit zhoršujeme myslením – neustále prichádzame s ďalšími a ďalšími negatívnymi scenármi – potom sa nemôžeme čudovať, že sa budeme cítiť stále horšie a horšie. A amygdala bude viac a viac biť na poplach. Amygdala a neokortex sa do veľkej miery podmieňujú. Stále však platí, že pri premýšľaní sa k slovu dostáva neokortex. A rozanalyzovať situáciu sa spája s väčším pokojom. Aj keď ide o negatívne myšlienky. Negatívne emócie nás ťahajú nadol. Negatívne myšlienky pripomínajú negatívnu emóciu, ale možno ich brať ako fakt, s ktorým sa možno vysporiadať. Preto sa tak často zdôrazňuje, aby sme nestrácali horizont. Chvíľa hoc ťažká, časom pominie a nič nehovorí o tom, ako dobre nám ešte bude. Dôležité je tiež čerpať silu z rôznych oblastí. V jednej sa nám možno nedarí, ale v druhej áno a dáva nám silu…

Expozícia

Môže to vyznieť ako bláznovstvo, ale často najlepším spôsobom ako zahnať úzkosť či strach, je vystaviť sa tej skúsenosti. Alebo si ju predstaviť. Často zistíme, že to čoho sme sa báli, nie je také zlé. Veď čo také zlé sa môže stať? Jediné čo nedokážeme rozdýchať, je smrť… Asi nie je náhoda keď sa hovorí, že strach má veľké oči. Môžete začať s malými strachmi a obavami. Časom získate väčšiu odolnosť a budete pripravení postaviť sa aj väčším hrozbám. Okrem toho, emócie dokážu strach nafúknuť, ale premýšľanie oberá strach o silu a hovorí o reálnych možnostiach.

Riziko dlhého premýšľania

Emócie a pocity nás dokážu doslova prevalcovať. Ale aj myšlienky nás dokážu vyradiť z hry. Na jednej strane je konštruktívne myslenie, ktoré nám pomáha nájsť riešenie. Je konštruktívne, pretože kladie dôraz na všetky + a – a vedie k riešeniu.

Problémom však je, keď skĺzne do hĺbavosti / zadumčivosti. To sú tí ľudia, ktorí už roky premýšľajú nad tím, ako to urobiť. Ešte stále potrebujú preštudovať ďalšie a ďalšie argumenty, aby sa rozhodli. A nerozhodnú sa nikdy.

Ak sa však nevieme rozhodnúť, potom stále pretrvávajú aj všetky naše strachy a obavy. Akoby sme si ich naložili na chrbát a išli ďalej. A postupne nakladáme a nakladáme… V určitom okamihu sa však treba rozhodnúť.

Nedovoliť problémom, aby nás uštvali

Ak sa nerozhýbeme k riešeniu, potom nás problém uštve. Časom nebudeme vládať. Problém treba v určitom čase vyriešiť, aby sme nejaký čas mali pokoj a aj priestor niečo pekné prežiť. Zotrvávanie v probléme zúži náš život na problém a ostatné veci prestanú existovať. Vďaka emóciám máme tendenciu život zúžiť na problém. Vďaka premýšľaniu však vnímame problém, len ako časť zo života a nachádzame riešenie aj samotného problému…

Ako problém vyriešiť

Hovorí sa, že obavy plodia obavy. A naozaj. Ak budeme príliš sa zaoberať problémom a nepôjdeme konštruktívnou cestou, potom sa časom už nedokážeme rozhodnúť. Za hĺbavosťou je totiž strach, obava a úzkosť a tie sa našou pozornosťou viac hlásia k životu. Strach, úzkosť a obava – všetky je možné odstrániť len aktivitou, samé od seba totiž nezmiznú.

Ani snaha nemyslieť na niečo nie je riešením, pretože nás to stále zamestnáva. Riešením je akurát problém vyriešiť. A vtedy už problém prestane existovať. Nájsť riešenie a smerovať k nemu. Alebo aspoň mať horizont (kedy sa to bude riešiť a v akom čase sa to vyrieši).

Riešenie chráni psychiku

Hĺbanie destabilizuje psychiku. A časom sa telo začne hlásiť k životu a posielať varovné signály cez rôzne psychosomatické prejavy. Dlhodobý nepokoj nám nerobí dobre. Je to varovanie, aby sme niečo zmenili. Niekedy je potrebná zmena toho vonkajšieho a niekedy sa musíme zmeniť my. Vedieť to rozlíšiť, je naozaj umenie. Ale zmena musí prísť.

Nutkavé hĺbanie môže viesť k vzniku depresie. Ale môže viesť aj ku generalizovanej úzkostnej poruche. Negatívne emócie sa zas spájajú s posttraumatickou stresovou poruchou, fóbiou či s panickou poruchou. Neriešiť problémy – si vyberá svoju daň.

Hnev a hranice nás chránia

Strata kontroly je prirodzená. A je dôležitá pre náš život. Rovnako dôležitý je aj hnev. Mnohí sa boja strata kontroly kvôli hnevu. Je pravda, že v hneve môžeme povedať / urobiť niečo, čo nás neskôr bude mrzieť. V hneve nekonáme s chladnou hlavou, ale skôr impulzívne.

Hnev je však dôležitá emócia. Chráni naše hranice. V minulosti bol hnev dôležitý pre prežitie. A stále je dôležitý pre zachovanie rovnováhy v našom živote. Problémom nie je hnev ako taký, ale ak nie je usmernený.

Ak hnev potláčame, k slovu sa dostane frustrácia a zlosť. Časom možno aj zákernosť. Ale hlavne, hnev ktorý nie je usmernený len rastie a raz sa k slovu prihlási. A potom bude mať podobu povodne, ktorá berie všetko…

Je dobré hnevu predchádzať. Ak sa to nepodarí, potom sa vyhnúť impulzívnemu konaniu. Nechať hnev ustúpiť. Následne sa nad ním zamyslieť – čo nám chce povedať. A hľadať riešenie potrebné preto, aby sa hnev znovu neozval.

Zmyslom hnevu nie je vyzúriť sa, ale poukázať na problém. Ak problém vyriešime, hnev splnil svoj účel. Hnev nie je vagabundom, ktorý si bez ohľadu na okolnosti potrebuje buchnúť.

Zrelosť v živote

Najlepšou prevenciou pred stratou kontroly je zrelosť. Zrelosť v myslení, v emóciách a v živote. Ale aj v hodnotách.

No a súčasťou zrelosti je aj vnútorná hodnota. Človek ktorý ma zdravé sebavedomie, ktorý rozvíja svoje dary a prijíma svoje slabosti. Človek ktorý realizuje svoj život na viacerých rovinách a pre ktorého je práca len jednou z aktivít – taký človek stojí pevne na zemi. Čerpá silu, ale aj radosť z rôznych prameňov a nie je tak ľahké ho unaviť a uštvať. A teda aj dohnať do situácie, kedy stratí kontrolu. Ak sme si neistí, ľahko stratíme kontrolu. Ak si nesieme zranenia, ľahko nás niečo zasiahne. Ak si neuvedomujeme vlastnú hodnotu, potom ľahko dovolíme iným, aby s nami zachádzali neúctivo.

Zrelosť je veľmi dobrý základ pre odolávanie rôznym tlakom, ale aj skúškam. Je tiež veľmi dobrým nástrojom ako si vypýtať rešpekt, viac uniesť, ale ak treba, aj buchnúť po stole a odísť. Mierou toho, čo je človek ešte ochotný uniesť a ako veľmi sa obetovať, musí byť človek a nie prostredie, ktoré ho chce využiť.

Stratégie prežitia

Röhr vo svojej knihe prináša niekoľko stratégií, ako sa vyhnúť strate kontroly.

Myšlienky treba jednoducho stopnúť. Ak sú neplodné a nezmyselné, žiadna diskusia nemá zmysel. Len nás oberajú o čas a energiu.

Dôraz na riešenie. Čo možno robiť? Aké sú možnosti? Možno jediným riešením je situáciu prijať. Možno zmena bude možná časom. Možno je problém v nás a potrebujeme zmeniť svoj prístup.

Niekedy sa treba niečím zamestnať a odviesť pozornosť inam. Niektoré problémy, hlavne ak sú vymyslené – idú do strane ak ich pri živote nedržíme svojou pozornosťou.

Ak máme problém, treba ho riešiť. Situácia sa sama od seba nezmení.

Niekedy je riešením odsunúť problém na neskôr. Myslí sa tím konkrétny čas. Získame tím čas a určitý nadhľad.

V danej chvíli to ešte riešenie byť nemusí. Musíme na tom pracovať. Ale ak zvykneme pravidelne meditovať, relaxovať, prípadne sa vieme utiahnuť do ticha. Potom získavame odstup a silu znovu prísť a problém vyriešiť.

Ďalšia stratégia kladie dôraz na záľuby. Či už ide o film, hudbu, šport – sú to veci ktoré nás naladia a zmenia naše vnútorné rozpoloženie.

Niekomu to môže prísť úsmevné, ale klásť dôraz na zmysel. Zmysel je dobrou prevenciou pred súžením duše. Dáva viac sily problém riešiť a prekonať.

Aj táto stratégia je úsmevná, ale vedieť povedať áno. S nie sa totiž spája negatívne myslenie. Lepšie to nebude a už ide prúd negatívnych myšlienok. Ale áno, to môže zmeniť. Obyčajným áno meníme myšlienkové vzorce. Áno, to je nádej. Áno, môže to byť zmena k lepšiemu…

Strata kontroly a poruchy osobnosti

V niektorých prípadoch je strata kontroly špecifická, pretože je spojená s poruchou osobnosti.

Prvou takou je hraničná porucha osobnosti, kde stabilná je nestabilita. Strata kontroly tu je pomerne častá. Často je tu aj narušená impulzivita. V minulosti tu pravdepodobne často chýbal pocit prijatia…

Druhou je narcistická osobnosť. To predvádzanie je často zúfalým volaním po láske. V minulosti si často museli lásku zaslúžiť. Aj tu je strata kontroly o niečo bežnejšia, hlavne ak je spojená s vedomím vlastnej hodnoty a ocenenia.

Hysterická či histriónska osobnosť, je treťou v poradí. Aj tu je strata kontroly niečím bežným. Je to súčasť divadla a potreby byť stredom diania. Často je tu v minulosti prítomné odmietnutie.

Ako štvrtá je závislá osobnosť. Tu tá strata kontroly je evidentná – v podobe naviazanosti na niekoho iného, V minulosti tu je často prítomná odkázanosť na niekoho. Hľadajú si dominantného partnera. Nie sú autonómni. Ľahko potom skĺznu do odovzdanosti a tím stratia kontrolu nad životom. Možno ich strata nie je taká „výbušná“. Ale nie je konštruktívna.

Liečba každej tejto poruchy je špecifická, ale netreba zabúdať na prácu so sebavedomím a s budovaním vlastnej hodnoty.

Strom emócií

Peter Röhr vo svojej knihe prichádza zo stromom emócií, teda pocitov. Rozlišuje štyri základné pocity: strach, zlosť/hnev, smútok/bolesť a radosť. Všetky ostatné nejakým spôsobom na ne nadväzujú. Problém nastáva, ak niektorý z týchto pocitov je zablokovaný. Vyhýbame sa strachu. Ak ho potláčame, k slovu sa dostáva hnev, ale aj bolesť a smútok (tie sú výraznejšie). A sú spojené s úzkosťou. Ako vidno, pri potláčaní sa aktivujú iné pocity. Ak potláčame zlosť, o slovo sa hlási smútok a bolesť. Ale opäť aj úzkosť a strach. Aj smútok je emócia, ktorá je vytláčaná. Ak nemá smútok priestor, k slovu sa hlási hnev. Mnohí smútok v skutočnosti zapíjajú, alebo zajedajú. Radosť ako emócia z tohto radu vytŕča. Akoby bola z inej skupiny. Ak je radosť potláčaná, alebo ak v živote chýba radosť, k slovu sa hlási depresia.

Všetko sú to emócie, ktoré nás dokážu spútať a pripraviť o kontrolu nad sebou a životom. Našou snahou by malo byť, aby emócie žili svojím životom. Strom emócií tak zmeníme na strom života a poznania.

Kniha Petra Röhra ma príjemne prekvapila. Považujem ho už za „klasika“. Napriek tomu je kniha svieža, stále niečím prekvapí – vecami ktoré ešte na inom mieste nezazneli. Téma je aktuálna a kniha ponúka veľa príkladov z praxe a cvičení. Ak k tomu pridáme jazyk ktorý nie je náročný na čítanie, kniha je dostupná ľuďom, ale aj terapeutom.

.

Ľudia vnímajú stratu kontroly ako niečo negatívne, čo treba usmerniť, alebo potlačiť. A pritom strata kontroly je takou tou kontrolkou ktorá dáva najavo, že niečo treba zmeniť. Ak túto kontrolku vypnete, problém sa nevyrieši. V skutočnosti sa zhorší a prihlási sa s väčšou silou. Strata kontroly je podnetom pre nás, aby sme viac premýšľali nad svojimi pocitmi a myšlienkami a hľadali skutočné riešenia. V tom prípade je strata kontroly užitočným nástrojom, ktorý môže obohatiť náš život.